Zuzana Čaputová
Dnes myslím na Ukrajinu o čosi viac.

Spomínam si na obrazy, príbehy, ľudí, ktorých som tam stretla. Ktorí boli devastujúco poranení z boja, ale žili a dúfali. Kto vie, ako sa dnes majú a či sa im všetkým podarilo prežiť. Ako sa majú ženy, ktoré mi rozprávali hrozné príbehy znásilnení ruskými vojakmi. Podarilo sa im aspoň trošku zabudnúť? A čo rodičia unesených detí, ktorých som stretla pri poslednej návšteve, dočkali sa ich už? Medzi vojnovým utrpením a životom v mieri je tenká hranica. Hranica ako medzi dňom pred a po začiatku plnej invázie. Tenká hranica aj geograficky, keď som si pri návrate na Slovensko s vďakou uvedomila, že som už v krajine, ktorú nebombarduje nepriateľ.

Každý kto Ukrajinu v posledných štyroch rokoch navštívil potvrdí, že sa vás tá skúsenosť dotkne, pokiaľ vaše rozpoznávacie schopnosti neboli rozleptané dezinformáciami a propagandou. Vidieť utrpenie ľudí, vrátane detí a chorých, zranenia, mučenie chladom a permanentný život v neistote, to si zapamätáte navždy a máte jasno v tom, kto je obeť a kto agresor.

Dnes myslím na Ukrajinu, na túto ťažko skúšanú krajinu a ľudí v nej o čosi viac. Koľko toho ešte budeš musieť uniesť, kým hlúpi stíchnu, uvažujúci pochopia a prestanú relativizovať a tí čo chápu budú vedieť pomôcť efektívne. Dovtedy, nech ti aspoň neubližujú tí, ktorí majú moc, veľa rečí o mieri a nedostatok odvahy na to, aby sa na Ukrajinu, jej ťažko skúšané miesta, išli pozrieť na vlastné oči.