Piotr Pellegrini (názor Victora Breinera)
Opona padla. Ústavné špičky Slovenskej republiky vďačia za svoj úrad Kremľu. Peter Pellegrini si miesto v prezidentskom paláci vyprosil v Moskve a vyhral aj vďaka voličom, ktorých tu Rusko pätnásť rokov systematicky vyrábalo. V roku 2027 sa ukáže, či sa z toho ešte niekedy dostaneme.
Predstavte si predsedu vlády európskej krajiny, ktorý s akútnou infekciou dýchacích ciest a napriek výslovnému varovaniu lekárov utečie na letisko, aby stihol vládny špeciál do Moskvy. Je koniec februára 2020, Peter Pellegrini má pred sebou voľby, o ktorých vie, že ich prehrá, no namiesto toho, aby sa pripravoval na dôstojnú porážku alebo zamakal v kampani, riskuje všetko, aby si za zatvorenými dverami Kremľa vyprosil pomoc a navždy sa tak upísal záujmom ruských spravodajských služieb.
Žiadna suverénna diplomacia na všetky štyri svetové strany, ale ponižujúca zákulisná kolenačka, pri ktorej premiér Slovenskej republiky neváhal predať svoj budúci úrad imperiálnemu Rusku. A práve tu začína príbeh, ktorý je oveľa väčší než jeden let, jeden človek a jeho zápal pľúc.
Kremeľ do priateľov neinvestuje
Moskva svoje politické krytie nerozdáva z dobroty ruského srdca. Keď sa pre slovenského predsedu vlády brány Kremľa otvorili tesne pred jeho prehranými voľbami, nebola to pohostinnosť, ale chladnokrvná investícia. Volá sa to únos elít. Možno ste už počuli.
Pri budovaní svojich sietí sa spravodajské služby nedívajú na okamžitý úžitok. Trpezlivo si budujú svojich ľudí a aktivujú ich až vtedy, keď ich potrebujú. A keď sa takýmto človekom stane prezident republiky a vrchný veliteľ ozbrojených síl, rukojemníkom Kremľa sa nestáva len on sám, ale celá krajina.
To , že Rusko priamo zasahuje do slovenských volieb, ukázala práve prezidentská kampaň. Siete falošných účtov vtedy spustili hoax, ktorý nepravdivo obviňoval prozápadného kandidáta Korčoka zo spolupráce s komunistickou ŠtB. Cieľom bolo zaplaviť sociálne siete tisíckami falošných komentárov a vytvoriť dojem, že Korčoka odmieta celé Slovensko. Čím viac ľudí videlo tú istú lož z rôznych účtov, tým viac jej uverili. Presne o to išlo. Pellegrini sa do prezidentského paláca mohol dostať len cez proruského voliča, toho istého, ktorého tu Rusko pätnásť rokov systematicky vyrábalo. Nakoniec vyhral, lebo si – rovnako ako Fico – zo štyroch svetových strán vybral tú svoju.
Rusko takto zasahuje do volieb všade, kde má svoje záujmy – robilo to v Amerike, vo Francúzsku, v Česku. Slovensko nie je výnimkou. Je cieľom. V prezidentskom paláci dnes sedí muž, ktorý si svoju politickú budúcnosť dohadoval v Kremli.
Suverenita nie je zbraň proti vlastným
Robert Fico rád hovorí o „suverénnej slovenskej politike na všetky štyri svetové strany", no v skutočnosti tým iba zakrýva, že jeho vláda systematicky vysekáva Slovensko z Európy, demontuje demokraciu a právny štát a nadbieha Putinovi a Trumpovi. Pokrytectvo je brutálne priamočiare – Fico na domácich tribúnach hlása ochranu pred bruselským diktátom, no rovnakým dychom popiera štátnosť a slobodu Ukrajiny. Suverenita je v jeho hlave výnimočným právom Slovenska, ktoré cynicky upiera napadnutému susedovi.
Lenže skutočná suverenita nikdy neznamenala neobmedzenú moc štátu robiť si, čo chce. Keď mafia v Palerme zavraždí človeka a zamuruje ho do steny bez toho, aby sa musela obávať polície – aj to je suverenita. Práve preto máme právny štát – ako brzdy a protiváhy, ktoré moc štátu obmedzujú a chránia pred ňou bežných ľudí.
Pellegrini hrá tú istú hru, len tichšie. Kým Fico útočí otvorene, Pellegrini hovorí to isté – len slušnejšie. Zastavenie vojenskej pomoci Ukrajine nepodáva ako ústupok Rusku, ale ako „rozhodnutie podporovať mier“. Členstvo v EÚ a NATO vždy potvrdí – no hneď dodá, že Slovensko nebude nikomu len tak pritakávať. Znie to rozumne. V praxi to ale znamená, že jeho slušné slová iba kryjú Ficove radikálne kroky. A najväčší paradox? Muž, ktorý dnes hovorí o suverénnom Slovensku, si svoju cestu do prezidentského paláca dohadoval v Kremli. O akej suverenite tu vlastne hovoríme?
2027: Posledná šanca
Prienik ruských spravodajských služieb a ich vplyvových operácií do najvyšších ústavných funkcií slovenského štátu je dnes tak hlboký, že priamo ohrozuje samotnú existenciu republiky ako nezávislého, demokratického štátu. Parlamentné voľby v roku 2027 nebudú štandardným politickým súbojom o dane a dôchodky. Budú existenčným momentom v moderných dejinách Slovenska – chvíľou, ktorá rozhodne o tom, či táto krajina zostane súčasťou demokratického Západu, alebo sa definitívne stane nárazníkovou zónou Moskvy.
Preto nestačí o tejto hrozbe len hovoriť. Potrebujeme konkrétny plán, ako štát očistiť od ruského vplyvu a domácich kolaborantov. A my ostatní ho musíme hlasno žiadať – lebo čakanie na to, že sa veci vyriešia samy, je presne to, s čím Moskva počíta.
