Mamička, tá škôlka je škaredá...
Udalosti predošlých dní ma prinútili tuho sa zamyslieť nad otázkou, kedy je dieťa skutočne zrelé pre nástup do škôlky... Zdá sa totiž, že to nebude len o odložených plienkach a zručnosti trafiť si lyžicou do úst...
„Mamičká, ja nechcem ísť do škôlkýýý, niééé, nebudém!"
Dobré ráno aj tebe, miláčik. Ešte sa ti ani poriadne nepodarilo zistiť, čo to tá škôlka je, a už toľké antipatie... Čo ti tak na to povedať... Myslela som si, že sa ti bude páčiť. Že si nájdeš kamarátov, zahráš sa s takými vecami, aké doma nemáš... Dúfala som, že tá adaptácia bude mať ľahší priebeh. Že sa to bude každým dňom lepšiť. Zdá sa, že prekonávaš všetky moje očakávania.
„Čo keby si to tam ešte predsalen skúsil... Možno si tam nájdeš kamaráta... Pôjdete spolu von... Pani učiteľka ta niečo nové naučí..."
"Nie, nenaučí, nič nenájdem, nič nechcem! Mamička, tá škôlka je škaredá!"
"Čo je tam škaredé?"
Chvíľka ticha, premýšľa.
"Ale ty tam budeš so mnoooouuuu..."
Maznavo na mňa hľadí s tými obrovskými hlbokými hnedými očami. Vlasy rozkošne strapaté, zožrala by som ho láskou... Božinku, tak rýchlo narástol... Moje bábo malé...
Odlúčenie. Bolí. Bude niekedy bolieť menej? Musí sa diať všetok ten plač? Tá vyčerpávajúca hystéria za dverami škôlky?
Poznám názory mnohých mamičiek. Treba zavrieť dvere, zmiznúť z očí, a dieťa prestane plakať. Aspoň v našich ušiach. Časom si zvykne. Zaujme sa dianím v škôlke. Plač nadobro ustane.
Úprimne, som vydesená z toho, ako náš syn v škôlke reaguje. Nerobí mi dobre ten pohľad na jeho plač. Ako sa mi zdal rozumný, že si nechá vysvetliť, že chápe, prečo ráno odídeme a vrátime sa až na obed, teraz vyzerá, že to chápať nechce. Ani náhodou. A ja, že som krkavčia mať.
Nie, nechcem sa ho zbaviť. Môžem mu predĺžiť detstvo, ešte ho podržať v maminom náručí, uchrániť ho všetkých predškolských inštitúcií... Už sama neviem, čo je dobré. Zostať s ním, veď mi to rodičovská pri mladšom synovi umožňuje, alebo trvať na tom, aby si zvykal, aby vyplakal more sĺz a prišiel na to, že to v tej škôlke nie je až taký horor? A čo ak je to pre neho horor? Ako to zistím? Jedného sa bojím ako čert svätenej vody. Že rezignuje. Že to vzdá, prestane svoju vôľu prejavovať, lebo veď to nemá zmysel, aj tak ho nik nepočúva. A vzápätí sa uisťujem, že som precitlivelá, ako každá matka, ktorá má obavy, keď vidí svoje dieťa plakať. Že sa príliš fixujem na predstavu, že je dobré vyhovieť vôli dieťaťa, pokiaľ nie je absurdná či nebezpečná.
Čo povedať dieťaťu, keď s vážnou tvárou oznámi, že nechce chodiť do škôlky? Že musí? Nuž, vlastne nemusí. Že by tým potešil svojich rodičov, keby šiel? No malo by to tešiť najmä jeho... Že nech to ešte predsa skúsi? A koľkokrát to "ešte" musí byť?
Ach, víkend pred nami, trochu si vydýchnem. Bol to náročný týždeň. Pri slove ´škôlka´ už máme husiu kožu celá família. Čaká nás to zase v pondelok. A ja vôbec netuším, ako zareagovať na tie zúfalé slzičky, ktoré veľmi pravdepodobne v ten deň potečú...
Odporúčame
🙂 ja plne chápem, ako sa cítiš, zažívam to každý rok spolu s mamičkami, ktoré k nám dovedú svoje detičky, je to pre nich ťažké, samozrejme pre každého trocha inak. Ber to tak, že skôr, či neskôr bude musieť ísť do školy, či do škôlky a ver tomu, že keby išiel z domu rovno do školy, tak by ste to prežívali ešte 100x ťažšie. Adaptácia prebieha u každého dieťatka inak, niekto sa začlení do kolektívu rýchlo, nájde si kamarátov ( to je 80% úspechu) a niekto sa adaptuje ťažšie.
Možno teraz vyzniem trocha prísne 🙂 ale musíš sa na to pozrieť aj z iného pohľadu....nemyslíš, že ťa tým plačom tak trocha aj vydiera? čaká ako to zaberie a či mu urobíš po vôli...prirodzenou činnosťou dieťaťa je hra a v škôlke sa hrajú stále, neučia sa ta, oni sa hrajú 🙂 ( nám v škole stále vtlkali do hlavy, že deťom nemáme hovoriť, že sa učia, ale, že sa hrajú ) takže ja neverím, že by sa tam cítil až tak strašne zle. Skôr je to ozaj len tá rozlúčka s mamkou, s ktorou trávil všetok svoj čas doteraz a odrazu v škôlke zistí, že mamka tam neostane.
Myslím, že najlepšia rada, akú ti dám je, aby si to nejako vydržala....mám v profile aj článok o nástupe do škôlky, skús si ho prečítať, možno nájdeš dobrú radu alebo niečo, čo ťa doteraz nenapadlo.
@annika11 súhlasím s annikou, ten okamih odlúčenia od 100% starostlivosti matky o dieťa raz musí nastať, len ty musíš vycítiť, či je to v správnom období, či v rodine nie sú iné závažné problémy alebo zmeny, aby to tvoj syn nevnímal ako že je tam navyše, tak ho odložíte do škôlky. problémom je, ak by si prerušila dochádzku do škôlky a tvoj syn by si uvedomil, že svojím správaním dosiahol to, čo chcel. čiže záchvatmi plaču a zúrivosti sa niečo zmení v jeho prospech. myslím, že by si si tým navarila dosť hustú kašičku...
môžeš urobiť aj to, že ak by uňho začalo čudné správanie (napr. elektívny mutizmus, pomočovanie, zakríknutosť a pod.), tak sa dá preradiť do inej škôlky. a ďalšia zásada: keď zo škôlky robia haló rodičia, budú ho robiť aj deti. nehovorím, že to robíte vy, ale veľmi často mamičky priamo v prítomnosti dieťaťa hovoria druhým o tom, ako sa obávajú, ako to tam malý/malá bude zvládať....
treba to brať pohodovo, proste je to súčasť života a 3 ročné dieťa je už psychicky pripravené na odlúčenie, priam mu to prospieva (vie sa, že deti, ktoré škôlku nenavštevovali, sú menej sociálne začlenitelné do školského kolektívu). Treba, aby si si povedala, že tie 3 roky si sa mu intenzívne venovala, takže nie je dôvod, prečo by to malo byť z tvojej strany nepatričné alebo krkavčie. Plač a pocit krivdy je prirodzený pre obdobie detstva, nehovorím, že ho dieťa má prežívať často. Proste dieťa už vníma istý stupeň nespravodlivosti oproti tomu, čo ono chce. Tak je to aj v dospelosti a keď tento pocit prežije dieťa už v detskom veku, je to len pozitívne. Často sú tie deti potom flexibilnejšie a odolnejšie. Dôležité je, aby ich pri týchto negatívnych pocitoch sprevádzali rodičia a uisťovali ich, že to bude dobré. Dieťa je veľmi sugestibilné a verí rodičom, zároveň sa tým upevňuje ich vzájomný vzťah. Preto z hľadiska psychického vývinu nie je škodlivé, ak takéto pocity dieťa prežíva. Takže čo je dôležité robiť: prihovárať sa mu, že to bude dobré, že si nájde kamarátov, že tam bude chodiť rád,... ďalej, reflektovať jeho pocity, vyjadriť mu, že ho chápeš, že je to preňho nové a že ti je ľúto, že plače. Zároveň mu svojím správaním nedať priestor na myšlienky, že by mohol tvoj názor zmeniť. Musíš si byť pred ním istá tým, čo robíš, inak vycíti tvoje pochybnosti a bude v úzkosti.
Hlavným argumentom, prečo to nevzdať, je, že aj tak to raz musí prísť.
Dieťa rastie a už nie je ani ono tak pripútané, aby bolo 100% času s matkou.
Keď chceš, aby bolo v sociálnej skupine zdravo sebavedomý, škôlka mu k tomu pomôže. Podstatné je ďalej, aby ste s ním naďalej praktikovali činnosti a rituály, ako doteraz. Aby si s nástupom do škôlky nespojil celkovú zmenu jeho života.
Držím palce!
Zuzi, ak by si chcela pochatovať, tak môžeme aj cez mail: zuzana.seligova@gmail.com
uplne chapem Tvoje pocity, sama neviem co budem robit ked to raz zacne...
Len tak od veci, neviem ci Ti chodi mladsi syn do skoly v Stupave, ale ak ano, tak je to maly zazrak, nas neprijali samozrejme..
chápem tvoje pocity :-/ ja mám doma tiež 3,5ročného chlapíka a bábo, s ktorým som doma....malý nemá so škôlkou problém, no aj tak si pre neho chodím stále na obed a ideme spolu domov....on by tam aj vedel zostať, neplakával tam nikdy, len prvý dva dni, ale takto je to aj pre mňa lepšie a chcem, aby boli chalani aj spolu a zvykali si na seba a ja chcem s nimi tiež tráviť spoločný čas....od sept. bude musieť byť už celý deň, tak kým sa dá, tak si užívame dni spolu....možno by to pomohlo aj vám...
Ja ze preco ozil tento clanok a on sa ocitol vo vybrali sme 🙂 tak vdaka 🙂
Ako to dopadlo - konkretne toto bola vtedy sukromna montessori skolka, pri ktorej som si myslela, ze mu sadne, lebo je "respektujucejsia" - ale vobec mu nesadla. Mozno to bolo aj ucitelkou, ktora to myslela dobre, ale syn nebol nastaveny hned pracovat s montessori pomockami sposobom, aky od neho vyzadovala. kazdopadne, aj samotne ucitelky mi vtedy povedali nech tomu dam trochu casu a pridem s nim trochu neskor. Takze tam chodil asi tak tyzden? :D a nechala som si ho doma. Ale potom v novembri sa naskytla moznost dat ho do beznej skolky statnej, sice dochadzanie, ale mal tam kamarata. tak sme ho tam dali. Najskor vsetko OK, potom sa to zacalo kaslat. Mozno aj skrz to ze to psychicky nejak nechcel prijat, tak byval furt chory. Fakt sme skoro cely ten prvy rocnik ho mali doma choreho. Ale teda chodil tam, ale nikdy nebol nadseny. Potom ho vzali do statnej skolky v mieste bydliska, tak som sa potesila ze konecne. Tam chodi dodnes, ale musim povedat, ze jeho nazor na skolku sa nikdy nezmenil, nema to tam rad. Len sa prisposobil a uz mi nerobi cirkusy. Ale sem tam skusi, ci by reku nemohol aspon na obed ist domov a tak... No kedze uz ma skoro 6 rokov, tak si myslim, ze skolka je naozaj takmer nutna, pokial si chcem ulahcit jeho nastup do skoly v buducnosti. Tej sa nevyhne. S odstupom casu to vidim tak, ze vela neplechy spravilo aj to, ze ja ako matka som nebola rozhodnuta, co je dobre, on to citil a samozrejme ze dieta radsej zostane s maminkou... tak to stale skusal... A moj manzel detto, ked maly plakal ze nechce ist tak hned spochybnoval celu skolku, ze na co to robime, proste dieta videlo ze sami nie sme rozhodnuti a chytilo sa toho. U druheho som bola hned odhodlana (bodajby nie, unavena zo sestonedelia s tretim :D) a adaptoval sa ovela lepsie a cirkusy nerobi. Ale vela robi aj povaha a temperament dietata. Matka by mala vycitit, ci dieta robi len take moresy, alebo sa nedajboze nieco naozaj v tej skolke deje, co mu velmi ublizuje. U nas to boli skor tie moresy, aj ked si myslim, ze nie vzdy aj tie ucitelky boli eno nuno 🙂 ale to aj my mamy mavame take dni, ze jo...
Ak si doma na materskej tak to nema podla mna zmysel silit. Skuste to pripadne len na pol dna, ak si ani tak nezvykne tak ho kludne odhlas....... vela toho bolo pisane o zrelosti dietata, teda ze trojrocne este velakrat nie su zrele na take dlhe odlucenie od matky. Ja som moju dala do skolky tiez az v 4 rokoch (bola som na materskej a skor ju nezobrali), presli sme si adaptacny tyzden a zvladla to uplne v pohode. (Kriza nastala az po prestahovani a zmene prostredia, ale aj to sme zvladli.) Teraz je z nej uz 5,5 rocna velka skolkarka ktora sa tam tesi - odmysliac ranne vstavanie - a velakrat ked pre nu pridem skor tak je smutna ze sa nestihla este poriadne pohrat 😀 Uvidime ako od septembra ked nastupuje mladsia 3-rocna dcera, ktora je moj maly zavislak..... ci bude adaptacia vdaka starsej sestricke v tej istej skolke o cosi lahsia....... Drzim palce aby si sa dobre rozhodla, urcite pocuvaj svoje srdce a synove potreby........
...keď si na toto spomeniem ešte teraz mi je ťažko...starší syn sa tešil, dokonca sa mi vyhrážal, keď som mu nechcela niečo povoliť, že "dobre mama tak ja pôjdem do škôlky keď mi nechceš dať cukrík, pustiť Tv "proste za čokoľvek čo nebolo podľa neho sa vyhrážal odchodom do škôlky 🙂. Keď nastupoval videla som že je vystrašený /čo je samozrejme úplne normálne/ ale zvykol si asi za týždeň ale samozrejme každé uliatie zo škôlky ho potešilo. No a malá? Kapitola sama o sebe...plakala do posledného dňa v škôlke, ale len pri mne. Keď ju viedol ex všetko bolo v pohode...Ja už som potom každé ráno vstávala s bolesťou žalúdka a malá to určite vycítila...Deti naozaj vycítia, že je rodič neistý majú na to akýsi 6 zmysel a tak skúšajú 🙂
Môj nastúpil do škôlky bez plaču, bez problémov, rád chodil, až sme sa divili..v decembri nechodil, lebo bol chorý, od januára denne plač...síce trval len 2-3min po mojom odchode, ale aj tak sme to niesli ťažko.,nepomáhali dohovory, motivácia, plač bol denne..raz sme mali v aute so sebou kyticu tulipánov, ktorú sme niesli do cintorína, tak som mu dala jeden kvet do ruky, že ho vezme pani učiteľke- a on ho hrdo niesol, úplne zabudol na plač, nechápali sme..ale na druhý deň sme našli kvet v záhrade, aj na tretí a takto sme nosili kvety denne 😀 minule sme ale zabudli ráno odtrhnúť, tak sme skúsili pretek, kto bude prvý v triede- aj to funguje 😉
Zažívali sme to isté, ba dopvolím si povedat ešte horšie. Večer išiel spat s plačom, že on nikam rano nejde, v noci sa zacal z nicoho nic pocikávata budit s plačom , rano chodil s plačom takým, že to počula celá dedina, museliho dve učitelky tahat do triedy nasilu, dokopal ich a dokúsal. Inak výborný poslušný a vychovaný chlapček, ktorý vie uz od dvoch rokov čítat, písat aj počítat. Škôlka na ktorú sme ho pripravovali pol roka do predu, a na ktoru sa tešil, zrazu bol koniec sveta pre neho.... Nikto si nevie predstavit ten strasný rev, ktorý kazdé ráno skoncila tak ze vygrcal pred skrinkami v kolke od tolkeho revu aj to, čo zjedol den pred tým.... a vieš čo ti poviem? Zmenilo sa to. Vieš kedy? Po roku tohoto vytrvaleho boja... Presiel rok a pol, a on chodí do skolky sice nie s nadsením, ale ani so slzami. iba so "škaredým smajlíkom" na ústach. Kutiky vykrivené, ale ziaden plač. Treba trpezlivost. Ja som bola zufala, a vies ako? skoncila som u psychologa, najorv snim a potom sama so sebou. Viem čo prežívaš, a môžeš mi verit, až si najde kamarátov, zmení sa to .Všetko od základov.... Pevné nervy želám 🙂 uvidíš, bdue lepšie. Nikto s tebou nemôže súciti viac ako ja ♥
@zienka_domaca rezignoval........
@tigerca10 nemyslim si ze kazde dieta je v 3 rokoch pripravene na kolektiv a tiez si nemyslim, ze dieta ktore nenavstevovalo skolku od 3 rokov bude neskor na tom horsie ako ine deti. Poznam dokonca dve kocky, ktore stravili cely prvy stupen skoly doma v ramci home schoolingu a do kolektivu sa zaclenili velmi dobre, obe su vo svojich zalubach a oboroch uspesne (myslim ze to mozem povedat ked su uz na VS). Ja som teda typicky predstavitel jaslovo-skolkoveho systemu, ale moja sestra chodila do skolky pred skolou len rok, dovtedy chodila k babicke a myslim si, ze je na tom velmi dobre 😀 ale popytam sa jej na tie studie z ktorych asi vychadzas, zrejme ma nejaky prehlad 🙂
Cim teda vobec netvrdim, ze skolka je zla, naopak, len to asi nie je obecne riesenie pre kazde dieta od 3 rokov.
@ivanka.7 To mi je jasne, ale ked ked je rodic s dietatom doma, tak kontakt s detmi nie je zdaleka taky intentivny a tiez by sa musel riadne cinit, aby mu denno denne vymyslal taky program, aky ma v skolke. Moj syn ta ma napriklad logopediu, cudzi jazyk, gymnastiku, tvorive dielne, hudobnu. v lete bazen, mnozstvo vyletov a aktivit - nasvteva kzniznice, babkove divadlo, skolka v prirode, plavecky, lyziarsky, korculovanie atd. Neverim tomu, ze rodic vie toto poskytnut na rovnakej urovni, to by sa mohol roztrhat...
@mircalla v minulosti tieto veci v skolkach tiez neboli a nepripadam si menejcenna alebo nejako divna 🙂 ale ako som uz pisala, ja vobec nie som proti skolkam, naopak, len si nemyslim, ze ak si rodic vyberie nedat svoje dieta do skolky, tak to dieta musi nutne o nieco prist. Dovolila som si to napisat prave preto, ze poznam niekolko deti, ktore do skolky nechodili a su z nich normalni vyrovnani ludia (alebo skolopovinne deti).
@ivanka.7 Neviem, ci mi rozumies - asi nie....Nikto netvrdi, ze sa rata s tym, ze nechodia medzi ine deti, to si povedala ty. Ale podla mna i ked chodia, im to mnohe, co maju v skolke nenahradi. Pozeram sa na to takto prave preto, ze syn do skolky chodi a viem, ako to tam funguje. Je pravda, ze skolka v minulosti bola dost o stereotype, teraz je to uplne o niecom inom. Tiez netvrdim, ze deti, ktore do skolky nechodili su nevyrovnane.....Ale skus mi teda uviest argument preco skolka nie....ake ma podla teba nevyhody, ak teda neratam tu, ze matka chce byt s dietatom doma
@mircalla nie kazda skolka je taka, ako ju popisujes ty... skolka u nas je vyslovene o stereotype, aktivity, ktore uvadzas maju u nas iba deti v predskolskom rocniku. navyse tam vladnu "divne" vychovne metody, ako napr. ze deti ked dojedia obed musia sediet ticho s rukami na kolenach kym nedojedia vsetky ostatne deti, inak su potrestane... riaditelke to pride ok a vacsine rodicov tiez, mne rozhodne nie. na taku skolku teda moje dieta v 3 rokoch rozhodne pripravene nie je... navyse dost soim tejto teme venovala, najma co sa tyka resersovaniu nazorov detskych psychologov a psychiatrov a 90% z nich sa zhoduje, ze naozaj pripravene je vacsinou dieta az v 4 rokoch. dokonca citujem: "Obyčajne sa odporúča vek 3 rokov, nakoľko v tomto období končí aj rodičovský príspevok a rodičovská dovolenka. Podľa môjho názoru je v 3 rokoch ešte skoro, v 4 rokoch je to možné a v 5 rokoch je to pre dieťa nevyhnutné." (Mgr. Eva Poláková, detská psychologička, mama 3 detí)
@mia551 Predpokladam, ze ta skolka je statna. Zrejme to nebude ani tak o tych psychiatroch a psychologoch, ale skor o skolke. Syn zacal chodit ako 2,5 rocny a je uplne nadseny. Myslim, ze asi najlepsie je skusit....Ak si vopred presvedcena, ze tvoje dieta pripravene nie je, tak asi najlepsie vies, ze naozaj nie je. Kazde dieta je ine
@mia551 Ja som si tiez myslela, ze maly pripraveny zrejme este nie je a mylila som sa, to len na margo....Samozrejme som si predtym urobila prieskum a vybrala som skolku s vybornymi referenciami, osobne som si kazdu prezrela a mala pohovor s riaditelkou. Minulty rok mi ho zobrali aj do statnej, ale nechcela som ho, kde je, i ked je to dost drahe
@mircalla dcerka zacala chodit do skolky v 3 rokoch - kazde rano prerevala, po prichode do skolky hodinu ucitelkam preplakala v kute a vobec teda nebola nadsena, ze tam ma chodit... po dvoch mesiacoch som to vzdala a je so mnou doma. a dnes som presvedcena, ze moja dcera este na skolku zatial pripravena nie je... skusime o rok.
pises mi z duse ..... v septembri nas to caka,a ja sa bojim,bojim,bojim .....
My to máme tiež a trhá mi to srdce každé ráno, najhoršie je, že sa do škôlky tak veľmi tešil o inom nerozprával. Ale nastupovali sme až v decembri, prvý týždeň úplne super aj pani učiteľky sa čudovali,že ani neplakal. Potom začalo trápenie, dovtedy zdravé dieťa, začalo byť každých 10 dní choré... bolo to skoro týždeň v škôlke týždeň doma a asi pred dvoma mesiacmi začal plakať, každé ráno. Že do škôlky nejde, že tam nie je dobre, najradšej by som ho zobrala do náručia a utekala s ním domov 🙂... ale poobede keď idem pre neho je vysmiaty a rozpráva mi zážitky... už sa teším na leto, že to dva mesiace nebudeme zažívať, ale keď si spomeniem na september... behá mi mráz po chrbte...
zaujimavy clanok a skutocne aj vsetky komentare stoja za precitanie, moju dcerku caka nastup do skolky v septembri, som pevne odhodlana to zvladnut, drzte palce... ja som napriklad chodila do predskolskych institucii od svojich 11 mesiacov a kedze som cely cas bola po jaslickach a skolkach, tak zrovna rok pred nastupom do skoly ako zostal moj dedko na dochodku si ma nechal doma, nech si trocha aj uzijem detstvo... s nejakym zaclenenim som problem nemala, ani nemam pocit, ze by to na mna posobilo negativne, alebo nejak extra pozitivne, ale jedno viem, ze mojej malej kolektiv deti velmi chyba a kedze ja nie som pieskoviskovy typ mamicky a bratcek je este dost malicky, tak si myslim, ze sa jej tam bude pacit, dufam, pretoze ak nie, tak to budem asi prezivat horsie ako ona... so syncekom to raz bude asi vacsia fuska, to je totalny mamin cecek... jeho nastupu do skolky sa popravde hrozim viac...
môj syn chodí do škôlky od 2 rokov a 3 mesiacov. Neskutočne sme plakávali - vydržal 2 týždne. Potom to ustalo, ale stále máme problém a to už má pomaly 5 rokov a keď nieje v škôlke zrovna tá obľúbená pani učiteľka, tak plače, že chce ísť domov. No a stále mi je ťažko 🙂 Najťažšie bolo tváriť sa pred dieťaťom, že je všetko ok a akosi sa snažiť tie moje slzy zakamuflovať. Niekedy to bolo teda veľmi ťažké a stále si hovorím, či nebola chyba dať ho tam. My matky sme niekedy ešte zúfalejšie ako tie naše deti 🙂 mám susedku, ktorá je stále s deťmi doma a to majú obe deti už po 5 rokov. Nechce ich dať určite do škôlky. Zvláda ich perfektne - sú to úžasné detičky: skromné, rozumné a šikovné. Avšak v jej prípade viem, že ona dá tým deťom viac ako škôlka (keďže je to tiež bývalá učiteľka zo škôlky) chodia veľa do prírody na turistiku, plávať, učia sa angličtinu - no kde by im bolo lepšie.
Začni písať komentár...
Krásně jsi to napsala a je mi naprosto jasné, jak se cítíš, a jaké dilema si v sobě řešíš...když bylo Malé osm týdnů, musela jsem, chtě, nechtě začít chodit do školy, už tehdy mi to trhalo srdce a říkala jsem si, že si to přece to děťátko nezaslouží, abych ho nechávala chůvě a šla si pryč...už tehdy jsem z toho byla zničená a to jsem ještě nevěděla, co teprve přijde...Malé to v té době bylo docela jedno, s kým je, hlavně že má plné bříško, že ji někdo houpe a nebo na ni mluví...jenže teď? Teď jsme v období separační úzkosti a každý můj odchod je totální KONEC, tragédie, děs.... Předevčírem jsem musela na zkoušku a sotva Malá viděla, že jdu pryč, začala tak strašně plakat, že jsem ji slyšela ještě venku na ulici...myslela jsem, že se otočím a vrátím, ale nemohla jsem, na zkoušku jsem musela :( Prý plakala půl hodiny, pak se uklidnila, spala, pak zase chvíli plakala, pak si pouštěly s chůvou písničky, smála se a celou dobu (3hodiny) se nechala nosit (klobouk dolů 🙂 Ale i přesto, že to nakonec spolu zvládly, se děsím toho, že mi v říjnu zase začne škola a já tady ty srdceryvné pláče budu muset zažívat každý den... Jenže nedá se jinak... Vždycky říkám Malé, že musí být statečná, že se za ní pokaždé vrátím! A i když z toho ještě nemá rozum, věřím, že jednou pochopí, co to znamená, že se máma pokaždé vrátí, že ji nikdy nikde nikomu nenechá déle, než je nezbytně nutné... Uf. Drž se, není to lehké, ale ať už se rozhodneš jakkoli (a to, i kdyby ses v pondělí před vraty školky otočila a šla s ním domů), je to tak správně a má to tak být-Malý to tak do života prostě potřebuje a věřím, že ani jedno z toho není špatně, protože Pán Bůh žádnému tvoru nenaloží více, než je schopen unést-a to ani tomu malému, co se učí být bez mámy... Hlavně buďte zdraví, všechno ostatní překonáte!!! 🙂