Nazdar, cica!

Minule si takto idem doobeda po ulici a vidím, že pod stromami už majú svoju siestu štamgasti. Niektorí ešte/už nespia a zdá sa, že reagujú na podnety ako svetlo a hluk. Tak si vravím, prejdem kolo nich pekne ladne a spomalene, bo mi už chýba to „nazdar, cica!", ktoré mi kedysi prišlo tak otravné. Dobre to padne po rokoch byť opäť cicou, bárs aj od ožrana, čo nie je pri zmysloch, lebo šak celé dni len mama sem, mama tam a okrem môjho účtu si nik nevšimol, že som si nové tričko kúpila.

Ta som prešla, i brucho stiahla, prsia vypučila, vlasmi ledabolo pohodila... a nič. Jak je toto možné??? Rozčúlila som sa, už ani tí štamgasti nie sú, čo bývali.

Pravda, ja už tiež nie.

Nechala som si nabulíkať, že prirodzená krása je najsamlepšia, to si ma chcel asi manžel poistiť alebo čo, lebo odkedy po sebe mejkap necápem, tak sa ani po mne nikto necápe. Zase nechápte ma zle, ani predtým na mňa z húštiny Průša nevyskakoval, ale tak aspoň ma počastoval, že cica a tak.

Je pravda, že aj tie topánky s vysokým podpätkom, čo mi opticky nohy predlžovali, už nenosím, bo sa mi zabárali do terénu, keď som šla po stopách svojho prvorodeného. Takže teraz už zase všetci o mne vedia, že patrím do čelade krátkonohých. Au.

Oblečenie, no, však móda je benevolentná, dneska stačí, keď si nočnú košeľu navlečiem, v páse stiahnem nejakým umelohmotným opaskom a som šik, takže tam by som problém nevidela. Krom toho, v Auparku som na vlastné oči videla, že môže mať žena i teplákovú súpravu oblečenú, aby ju cicou nazvali, len musí mať tá súprava tri prúžky na boku a v ruke treba mobil a kľúče od auta držať, že akože dynamic style.

Priznávam, trochu sa mi postava zneforemnila. Až sa bojím, že keby som nekojila, tak by najviac okolo pupka namerali. A že ja kojím, tak nevyzerám ako sud, ale ako venušanský sud a to je hneď bod k dobru. Lebo sa to všade dočítam, že správna žena, to je krv a mlieko, cici aj rici a ja som veru ešte nikdy tak mlieko, cici a rici, ako som teraz, nebola.

Jak hútam, tak hútam, pes bude asi inde zakopaný. Šumná som očividne dosti, len ma za tým kočárom nevidno. Bo kočár je to jak svet veľký, tereňák, čo mojich valibukov zvládne oboch povoziť, a ja som taký krpatý klinec do zeme pribitý, že sa tam voľakde za prebaľovacou taškou strácam. Tak ma asi ani nevidno, keď ladne kráčam kolo tých štamgastov a nechávam vietor s vlasmi mojimi sa ihrať. Aby to parom vzal!

Záverom žiada si to hlbokú myšlienku:
Nestačí mať cici, aby sa k tebe správali ako k cici.

🙂