Nebudem vás nudiť opisom mojej práce, tá je skvelá, baví ma a to je všetko.Môj príspevok patrí najkrajšiemu povolaniu - maminkovstvu 🙂

Spomínam si na ten úžasný pocit eufórie, keď sa mi narodila dcérka. Aká som bola hrdá a šťastná, keď som prvýkrát uvidela jej pokrčenú tváričku. Hneď som si všimla, že má moje "elfské" ušká, nos ako gombičku a pršteky také drobnulinké, že som sa ich bála dotknúť 🙂 Ako som ďakovala pánovi doktorovi aj sestričkám, že pomohli novému život na svet 🙂

Potom, neskôr, nový rytmus života, ktorý sa prispôsoboval maličkej, ako som si uťahovala sama zo seba, že sa zmením tuším na netopiera, pretože "bežím na nočný režim" (hmm, veľakrát mi do smiechu nebolo :D )

Ako som s úžasom sledovala pokroky toho tvorčeka, ktorý mal zo začiatku len základné potreby, potom začal vnímať svet a učil sa od prvého dňa.

Zavčasu vedela chodiť, čo chodiť, behať! Čítala som jej detské riekanky, ktoré sa raz-dva naučila a na prechádzkach mi ich opakovala. Bez rozprávky nezaspala, neskôr som si ich aj vymýšľala - napríklad o tom, ako jej obľúbený plyšák Sníček chodil do Sničkova a vždy zažil nejaké dobrodužstvo a ledva sa stihol vrátiť späť 🙂 Verila tomu až kým nebola natoľko veľká, že si sama čítala a stal sa z nej malý knihomoľ 🙂

V škôlke vynikala výbornou pamäťou a citom pre jazyky, no odmietla som ju dať do špeciálnej jazykovej triedy. Určite so mnou nebudú niektorí súhlasiť, no ja som zástancom toho, aby dieťa ostalo dieťaťom, pretože povinnosti neutečú.