Príspevky pre registrovaných používateľov sa ti nezobrazujú.
a uvidíš všetky príspevky!
sofinkalv
1. apr 2017 Čítané 2109x

Ahojte :slight_smile:

Mnohí sa ma pýtate, aký je postup, keď chcete adoptovať dieťatko. Som veľmi rada, že sa pýtate. Viem, aké to bolo, keď ja som zháňala niekoho, kto si tým práve prechádza alebo prešiel a mohla som sa popýtať na drobnosti ale i dôležitejšie záležitosti. Tak som si povedala, že napíšem zopár príspevkov. Samozrejme, zatiaľ môžem napísať len o začiatku cesty a o dlhom dlhočíznom čakaní. No dúfam, že čoskoro „podám hlásenie“, aké to bolo, keď ZAVOLALI a s tým spojené prvé stretnutie, návštevy, papierovačky..... , prvé dni doma – zvykanie si na život, ktorý sa doslova zo dňa na deň zmení a posledný príspevok – súd k definitívnemu osvojeniu a opäť papierovačky..... No to už dosť predbieham, poďme od začiatku .....

Náš prvý krok – šli sme na UPSVAR v našom okrese (v našom prípade v Malackách). Poslali nás za pani, ktorá má na starosti adopcie a veci ohľadne pestúnstva a pod. Prvá vec, čo sa nás spýtala o čo máme záujem. Či o osvojenie alebo pestúnstvo. My chceme osvojenie. Aby dieťatko bolo naše, aby nám ho nik nevzal. Nedokázali by sme mať päť rokov doma dieťa a potom si ho niekto osvojí... Takže. Dala nám štos papierov na vypísanie, pár vecí na prečítanie. Dostali sme dotazník, každý pre seba vypísať o sebe a rodine údaje. Potom sme si dali potvrdiť ich dotazník u lekára, potrebovali vypísať žiadosť, potvrdenia z prác a pod.... Toto všetko sme následne poslali poštou do Bratislavy na UPSVAR. Odtiaľ volajú, keby dačo nepasovalo, ak by potrebovali niečo dodať. Nám napríklad volali kvôli môjmu potvrdeniu z onkológie, že som v poriadku, že som zdravá a neabsolvujem žiadnu liečbu. Mala som síce papier od môjho obvodného lekára, no pre istotu chceli i z onkológie. Už teraz upozorňujem, ako upozorňovali i nás...každú životnú zmenu treba na úrad hlásiť. Podľa okresov žiadateľov rozdeľujú a každý okres, kraj má „svoju“ sociálnu pracovníčku, ktorej voláte. Či kvôli informovaní o „vašich novinkách“ alebo kvôli informovaní sa o postupe a pod. Zmeny myslím – zmena práce, strata práce, väčšie zdravotné problémy, sťahovanie... Viete čo myslím... asi po 2 týždňoch od zaslania našich dokumentov nám prišlo domov oznámenie, že už sme v riešení. Už nás zaregistrovali, že niečo po nich chceme a všetko sa rozbieha.. Z Bratislavy poslali na UPSVAR v Malackách žiadosť, aby prišla k nám kontrola a tá následne podala „hlásenie“, v akých soc. podmienkach žijeme. Pri kontrole poviete vaše požiadavky ohľadne dieťaťa (my chceme dieťa do pol roka, biele, zdravé, alebo dvojičky resp. súrodencov, pohlavie nám je jedno). Ak by ste niečo pozabudli napísať v dotazníku tak nevadí. Stačí to povedať pani, ktorá k vám príde. Kontrola zo sociálky u nás – niekto zvoní. Idem otvoriť. Dobrý, prišli sme z UPSVAR, vy chcete adoptovať? A čo mi napadlo pri jej otázke? Bože, umyla som riad ?? Prišli dve panie. Jedna sa nás pýtala, prečo chceme adoptovať, ako dlho sme spolu, v akých rodinách sme vyrastali, či máme súrodencov, náš vzťah k deťom, naše hobby... A druhá tetuš „hádže“ očkami po dome. Návšteva trvala ani nie pol hodiny. Atmosféra bola super. Žiaden stres, aj sme zavtipkovali. Panie zo sociálky poslali správu o ich návšteve a všetko bolo v poriadku (uff). Poslali aj papier na obecný úrad v dedine, kde sme v čase vybavovania žiadostí bývali, aby im napísali ako žijeme ako manželia.... Ďalej nám prišiel papier o tom že si vyžiadali naše výpisy registra trestov, a keď bude všetko OK, opäť dajú echo do MA a budeme mať s psychologičkou stretká. To je vlastne príprava. Pri každom zapísaní do zoznamu na adoptovanie treba prejsť prípravou. Dá sa na takéto stretká chodiť do určených organizácií ako je napr. Návrat alebo Úsmev pre deti. Tieto organizácie robia 4x do roka takéto prípravy a na každej je maximálne 8 párov. Hovorí sa o tom, ako to funguje keď ti už zavolajú, že majú pre vás dieťatko... Ako sa treba chovať k dieťatku, ktoré si adoptujete a pod. veci. V organizáciách sa za takéto stretká platí cca 150€. My sme si dali prípravu na úrade práce v MA. Tie sú zadarmo, boli v Malackách, nemuseli sme sa trepať do Bratislavy alebo Trnavy, a hlavne psychologička sa venovala len nám dvom, čo sa nám páči omnoho viac. Zo zákona musíte prejsť 26 hodín prípravy so psychologičkou. Stretnutia boli zaujímavé. Myslím, že práve tieto posedenia nás s manželom ešte viac k sebe pripútali, upevnili vzťah a posilnilo čakanie. Psychologička zaslala správu o našich posedeniach so záverom, že nás ako osvojiteľov doporučuje. Posledná (zatiaľ najkrajšia) pošta od sociálky :

Rozhodnutie o našom zaradení do zoznamu čakateľov na osvojenie dieťaťa. Čo sa týka doby čakania, priemerná doba čakania v BA kraji – 1,5-2,5 roka. Ale všetko sú len domnienky a štatistiky. Nik nevie, koľko detí „určených“ na adopciu sa bude rodiť....

Každé dva roky treba podstupiť aktualizáciu - nahlasiť sa na UPSVAR, pokecať so psychologičkou a podpísať papiere na ďalšie dva roky.. Inak by vás z evidencie vyradili. Je dobré, si vybaviť aktualizáciu aj o mesiac skorej. Pre istotu.

Ak chcete vedieť, ako prežívame naše roky čakania, dočítate sa o tom mojich predošlých článkoch :slight_smile:

Malý planý poplach sme mali v septembri 2016, a takto to dopadlo:

No ako vravím, planý poplach. Akosi nám pani z úradu dala zle informácie o našom prvenstve v zozname na dvojičky. No nenakopla by i vás veta Áno áno ste prví na dvojičky, ďalšie deti sú vaše, už to nebude dlho a ste rodičia... ? Naposledy som volala takto pred mesiacom ohľadne našich čísiel, následne mi volali nazad – Ste oficiálne prví na dvojičky (alebo súrodencov), takže ak tak voláme vám. Unikla mi poznámka – Jo, to ste vraveli i v septembri. Už sa tak netešíme ako vtedy. Počkáme si na telefonát typu už sú na svete a môžu byť vaše... až vtedy sa budeme opäť tešiť.

Podľa mňa, každý kto už čaká na adopciu, mal by si prečítať zopár knížočiek. Knihy o adopcii, o osvojení nie sú také ako o tehotenstvách, „ako na to aby ste boli v tom“. Majú svoje osobitné čaro. Ja osobne som si zakúpila tieto (navrat.sk):

Ak môžem doporučiť - Vieš kto si?... Je krásna kniha. Obsahuje príbehy detí, ktoré samé boli adoptované, detí, ktoré sú vo svojej „bio“ rodine a rodičia si ďalšie dieťa adoptovali. Viete, ako sú tie deti šikovné, talentované? Píšu o svojich úspechoch, hobby, pocitoch. Všetky tieto príbehy ma tak trochu upokojili. Už nemám taký strach, ako som mala....

Pre mňa najkrajší príbeh:

https://www.facebook.com/navrat.sk/photos/a.179881778750804.43066.164516566953992/822043497867959/?type=3&theater 

Prvý krát videli svoje dieťa...

https://www.youtube.com/watch?v=ZLOgtobOWHQ 

Pridávam zopár odkazov, kde sa tiež dá dočítať o postupe k adopcii:

http://www.upsvar.sk/socialne-veci-a-rodina/socialno-pravna-ochrana-deti/osvojenie.html?page_id=1212

http://najmama.aktuality.sk/clanok/231631/pestunska-starostlivost-alebo-adopcia-ako-sa-rozhodnut/

http://najmama.aktuality.sk/clanok/225108/ako-a-kde-zacat-vybavovat-adopciu/

http://najmama.aktuality.sk/clanok/234773/adopcia-dietata-ako-u-nas-prebieha-a-na-co-sa-pripravit/

Organizácie podporujúce návraty opustených detí do rodín:

http://www.usmev.sk
http://www.navrat.sk
http://www.miestopodslnkom.sk

Budem vždy rada, ak mi napíšete. Snáď ste pri čítaní našli to, čo ste hľadali, dozvedeli sa, čo ste nevedeli. Držím palce všetkým rodičom, ktorí chcú byť rodičmi detí, ktoré sa narodili zo srdiečka :hearts: 

Zopár veršov z netu:

Boli raz na svete dve ženy, ktoré sa nikdy nepoznali,
Tú jednu si už nepamätáš, tej druhej vravíš „mami“.
Dva rôzne životy zaostrené na ten Tvoj,
Jedna je Tvojou hviezdou, druhá je Tvojim slniečkom.
Prvá Ti dala život a druhá učí ťa ho žiť.
Prvá Ti dala túžbu po láske a druhá sa ju snaží nasýtiť.
Jedna Ti dala pôvod a druhá Ti meno dala svoje,
Jedna zasiala do Teba talent a druhá stráži jeho rozvíjanie.
Jedna Ti city dala a druhá odvahu poraziť svoj strach.
Jedna z nich videla Tvoj prvý úsmev, druhá utiera slzy na lícach.
Jedna sa Ťa vzdala... to bola jediná jej možná voľba,
Druhá prosila Boha o dieťa a on jej poslala Teba.
A teraz sa ma pýtaš cez svoje obavy a strachy,
Otázku nezodpovedanú stáročia,
Čoho si plodom - dedičnosti či prostredia?
Ani jedného, ani druhého, MôJ DRAHÝ,
Len dvoch rôznych druhov lásky.

https://www.modrykonik.sk/group/8333/

https://www.facebook.com/groups/1655938238002680/?fref=ts

Keby dačo, môžete mi napísať i sem :

https://www.facebook.com/matejovavicenova

lucy.vicenova@gmail.com

Čítaj celý článok
sofinkalv
27. aug 2013 vybrali sme

Od začiatku spoločného života s manželom nám všetko vychádzalo. Dostali sme auto, dom s novou strechou, kúrením, oknami, krásnym krbom. Svadba bola malá ale rozprávková, dobré vzťahy v rodine, obaja sme mali prácu. Všetko šlo ako po masle, všetko sme dostali ako na zlatom podnose. Vedela som, čakala som, že sa niečo pokazí, určite príde niečo, čo nás zabrzdí, budeme musieť zabrať. Aj to prišlo. Ale doslova nám to podrazilo kolená. Toto sme nečakali.

O dieťatko sme sa začali snažiť asi mesiac pred svadbou. Ja som mala 20, manžel 23. Známi sa divili, prečo tak skoro chceme dieťa. Švagriná z manželovej Andrejovej strany mala problémy s otehotnením, chodili po lekároch, niekoľkokrát podstúpili IVF, no dieťa nikde. Raz povedal švagor Andrejovi (čiže manželov brat), že dúfa, že nebudeme mať dieťa skorej ako oni. To ma dosť naštvalo a prehlásila som, že môže byť každému jedno, kedy budeme mať dieťa. Snáď by sme sa nemali podľa iných riadiť. Ja som teraz v poriadku, o pár rokov už byť nemusím. Keby som vtedy vedela, tak si dám po papuli. Stále na to myslím. Privolala som si to...

          Neviem, kde sa to vo mne vzalo, ale túžila som po dieťati. Najprv som si myslela, že kvôli tomu, aby som si nemusela hľadať poriadnu prácu, že ostanem doma, tak po 2 rokoch po materskej sa pustím do práce, dokonca som uvažovala, že si spravím BC počas materskej. No na Vianoce 2010 som si uvedomila, že do tehotenstva ma tlačí niečo iné, než moje plány. Prvé Vianoce ako vydatá, predstavovala som si, ako na Štedrý večer povieme svojim rodinám, že čoskoro budeme traja, keďže mi dosť dlho meškal menzes.

Teraz si presne nepamätám, či som si robila test, alebo som to dostala, ale vedela som, že nie som v tom. Tak, ako som plakala, som samú seba ešte nezažila. Ešte teraz, pri spomienke na to sa mi hrnú slzy do očí. Pamätám si emócie, ktoré mnou kolovali. Doteraz kolujú. Ďalšie mesiace to u nás vyzeralo takto: ovulačné testy, tehotenské testy, sledovanie sa v zrkadle a presviedčanie samej seba, že sa mi už rysuje tehotenské bruško. Namýšľala som si, že mi býva na zvracanie, alebo naopak mám veľké chute. Fakt mi z toho šlahalo. Ako teraz spomínam, mám pocit, že moje libido niekedy zvyšovalo moje myšlienky ´čo ak teraz už otehotniem?´. Keďže som v živote nemala presne 28-dňový cyklus, skorej v priemere 40-50 dňové cykly, tak som sa každý mesiac z meškania návštevy tešila. Čas utekal a s ním sa plnili i vedrá preplakaných sĺz. Všetko zvnútra ma dusilo. Mám v sebe ukrytú lásku, inú ako cítim k rodine alebo k manželovi, a nemám ju komu dať.

            Poprerábali sme si kúpelku, kuchyňu a drobnosti v našom domčeku. Nech máme všetko v poriadku, keď príde malé stvorenie. Našla som si prácu u mobilného operátora. A tie moje predstavy: No, treba rýchlo zvládnuť skúšobnú dobu a keď budem za vodou, môžem povedať, že som tehotná. Aaale, brrr. Ja som tehotná stále nebola. Mesiace utekali a stále nič. V živote som nefajčila, nepila a i tak stále nič. Vždy po milovaní s manželom som poctivo minimálne 20 minút ležala a držala nohy hore. Všetko som robila dobre, prečo stále nič? V práci som bola vyše roka a stále nič. Bol rok 2012, blížilo sa leto a u nás v práci nastalo znižovanie stavov. Jedna z nás bola navyše. Najprv som sa triasla o miesto, no potom mi manžel povedal, že z práce chodím nervózna, som v strese a možno i preto sa nám nedarí bábätko. Dohodli sme sa, že skončím ja a začneme riešiť náš problém. Stále som do toho tlačila. Mama mi vravela, že mi z toho už šibe, mám zvoľniť. Niekedy som s tým svoje okolie asi aj otravovala. Neustále reči o tom, kedy budem tehotná a pod. No nedalo sa. Stále som na to myslela. Za vetu ´nemysli na to a podarí sa´ som bola schopná krútiť krky. Už to začínalo byť divné. Dva roky snaženia a bez výsledku.

            Júl a ja som si užívala teplo doma, pekne na dvore. Už som nesledovala leto len z práce z miestnosti s klímou cez špinavé okná. Koncom augusta sme šli ja, manžel a švagor so švagrinou na dovolenku do Chorvátska. Podotýkam, že švagriná ešte tehotná nebola. Každý vravel ´uvidíš, prídete domov piati, more ti pomôže a zmeníte iajmyšlienky´.  V tom období som dosť často, pomaly každý mesiac, trpela na zápal močových ciest, tak sme si doma mysleli, že mi slaná vodička pomôže i na tieto problémy (čo tuším aj pomohlo). Musím spomenúť, že mesiac pred dovolenkou som navštívila môjho gynekológa s tým, že sa snažíme o dieťa dva roky, takže sa už môže riešiť naša bezdetnosť cez lekárov. Spravil mi testy – hormonálne, ktorých výsledky podľa jeho slov som mala ukážkové, a cytológiu. Tiež bola v poriadku.

Na začiatok mi lekár chcel dať do poriadku môj cyklus. Predpísal mi Duphaston s tým, že tieto lieky obsahujú hormóny, ktoré by mi mohli aj napomôcť k otehotneniu. Začala som ich brať na dovolenke. Samozrejme sme sa z dovolenky vrátili v takom počte, ako sme i odchádzali. Prvý cyklus s liekmi prebehol v poriadku. Ach, tá nevedomosť, čo sa deje, čo ma čaká, mi chýba. S druhým cyklom sa to všetko začalo. Už si nepamätám presne počet dní, ale po vysadení liekov som mala asi tak o týždeň dostať menštruáciu. Menzes neprichádzal, ja som sa v kútiku dušičky začala radovať. No na teste bola len jedna čiarka, opäť. No prišli bolesti v podbrušku. Tak som začiatkom októbra 2012 navštívila môjho lekára. Ten mi povedal, že mám vo vaječníku cystu. Približne 4x5 cm. To je dosť na to, že vaječník je približne rovnako veľký. Samozrejme, u každej ženy to je individuálne. Tiež mi povedal, že mám PCO – polycystické vaječníky. Lekár mi vzal i krv na preverenie onkomarkerov. Normálna hodnota je 0-35. Ja som mala cez 60. Lekár povedal, že to nič nie je. Tieto hodnoty nemusia znamenať hneď onkologické ochorenie. I tak ma poslal na NOÚ v BA. Hneď ma oboznámil, že by bol radšej, keby sa to riešilo tam. Pochopila som hneď, že operatívne, pretože spomínal i prefuk vajcovodov. Dostala som i sprievodný lístok, ktorý i tak na NOÚ nemohli po ňom prečítať. Tak som tam s manželom šla. S malou dušičkou, zapobalenou taškou do nemocnice a so srdcom v krku. Sedeli sme tam asi 2-3 hodiny a bola som na rade. Mladý lekár, prístup že ďakujem pekne. Vyšetril ma, no keď nemusel, nepozrel sa na mňa, len čumel do PC a sypal na mňa odborné výrazy a keď som sa ho spýtala, či by mi to mohol vysvetliť po slovensky, bez mihnutia oka mi povedal, že je to zlá cysta, ktorá mi požiera vaječník a asi mi ho vezmú. Krvi by sa mi nik nedorezal. Mala som bolesti, to áno. No nebola som na niečo takéto pripravená. Lekár ma objednal o 3 týždne na operáciu s tým, že si mám spraviť potrebné predoperačné vyšetrenia. Triasla som sa. Odišla som z ordinácie a po zabuchnutí dverí som sa rozplakala. Neuvedomila som si, že tam sú ešte ďalší ľudia. Nejako som sa vzchopila, rodina ma utešovala, že to bude dobré. Veď sa dá i s jedným vaječníkom otehotnieť.

Začali sa najbolestivejšie a najstresujúcejšie tri týždne v mojom živote. Či som ležala, sedela, stála, neustále ma bolel vaječník. Doslova po centimetroch som sa hýbala, aby som si našla polohu a prestal ma aspoň na päť minút bolieť. Ibalgin som brala ako lentilky. Asi týždeň pred plánovanou operáciou ma neskutočne začali bolieť oba vaječníky. Samozrejme som doma histeričila, oni mi vezmú i ten druhý. Ale vtedy našťastie som dostala konečne menzes. Tri dni pred nástupom do nemocnice som navštívila môjho gynekológa a ten mi povedal, že cysta zmizla. No i tak som na NOÚ v deň nástupu šla.

V ordinácii bol iný lekár než predtým. Po prezretí ultrazvukom povedal, že môžem ísť domov, operácia sa nekoná. No treba sledovať onkomarkery. Opätovné testovanie v januári. Svet bol opäť krajší. Ani o dva týždne neskôr som si našla prácu. Samozrejme, moje myšlienky o tehotenstve sa vrátili. Ale i bolesti zostali. Pracovala som na zmeny deň-noc-voľno-voľno. Vaječník bolel i naďalej. Neraz som musela ísť z práce domov. Švagrina medzitým konečne po siedmom pokuse IVF zostala tehotná. Tešili sme sa celá rodina a známy. Prišli Vianoce, Nový rok a testovanie. Pamätám si to ako včera. Bol prvý týždeň januárový, štyri týždne mi meškala menštruácia. Lekár mi spravil testy na onkomarkery a na HCG. Výsledky a prípadné vyšetrenie na ďalší deň. Tak som i prišla. Počas vyše hodinového čakania na radu som mala strašné bolesti brucha, hlava sa mi točila. Pamätám si, že bol so mnou i manžel. Sedela som na zemi a zvíjala sa. Lavičiek v čakárni bolo dosť, no sedeli na nich manželia iných pacientiek a mali ma na háku.

Ešte dve ženy predo mnou, šla som na WC. A rana do srdca. Dostala som menštruáciu, strašne silnú. Šla som za manželom, nech ideme domov, na výsledky si zavolám. Keď ma videl, ako som zostala bledá, opýtal sa, čo sa deje. Ja som sa v tom momente rozplakala a on pochopil. Už sme si doma mysleli, že som naozaj tehotná. Vyšli sme von z budovy, manžel ma presvedčil, aby som hneď zavolala na tie výsledky, keď sme boli ešte v Malackách. Po mojom predstavení sa si sestrička len vzdychla a povedala: Lucka, budete musieť ísť na onkológiu, nie sú dobré výsledky. Tak som sa vrátila nazad. Onkomarkery vyše 120.

Išla som to povedať našim, no po prvom slove som sa rozplakala. Brat ma silno objal, utíšil ma. Opäť stres, nervy, cesta na NOÚ. Tretí lekár : Nie je to nič onkologické, choďte domov. Natešená nazad do MA. No mala som už dosť a zostala som 2 týždne na PN. Bolesti som musela vyležať. Objednali sme sa do centra asistovanej reprodukcie, Gin-Fiv. V marci konzulko, spermiogram bol OK, moja ďalšia cytológia OK. V apríli ma môj gynekológ objednal na prefuk vajcovodov, LSK, realizovaný v MA, on sám ma operoval. Všetko som znášala dobre. Tešila som sa, že sa to opäť pohlo. Maternica OK, vajcovody OK, no na oboch ováriach nájdeme akési výbežky. Vzali mi vzorky, o 2 týždne výsledky z histológie. Tešila som sa, že je všetko svojim spôsobom tak ako má byť. Ďalej sme sa s manželom snažili o dieťa, lebo som čítala, že po prefuku vajcovodov mnoho žien zostalo do mesiaca tehotné. Výsledky. Tumor ovária. Presnejšie, nevedeli, čo to je. Či to je nezhubné, či rakovina. Podľa patológov, vzorka, ktorú mi vzali, nepostačovala na uvedenie, o čo sa jedná. Je tu možnosť, že mi zoberú vaječník. Z časti som bola i rada, lebo také bolesti aké som mala, boli strašné. Niekedy som mala chuť si doslova prepichnúť brucho slamkou a vycucnúť si ten vaječník.

Raz sa mi stalo, že som sedela pokojne na gauči, ruky položené na bruchu, a pocítila som akoby kopnutie, ako kopú deti v brušku. Neskôr som zistila, že sa mi to ten tumor pohyboval. „Paráda“. A tak som sedela u lekára na stoličke, počúvala som ho, no nevnímala. Len som videla, ako sa mi moje sny nad hlavou rozplývajú. Slzy na krajíčku, no držala som sa. Bola som silná. Za posledné mesiace som sa naučila byť silná a myslieť dopredu. Spýtala som sa, či si môžem dať odobrať moje vajíčka a dať ich zamraziť ako embryá, pre budúcnosť. Nedoporučoval mi to. Vraj by sa mi stimuláciou vaječníkov mohol stav ešte zhoršiť. Nevedeli, ako sa ovária zachovajú. Doma moja mama výsledky vedela. I sestra a brat, niečo i manžel. Mama je sestrička a zistila si výsledky, no nechcela mi ich povedať. Bola som rada. To bol máj. A tak som išla štvrtýkrát na NOÚ. Štvrtý lekár a lekárka. Vyšetrovali ma vyše pol hodiny, nechápali, čo to tam mám. ZRAZU som bola AKÚTNA.

Rýchlo mi vybavili termín na operáciu. Bola som na CT, aby vedeli, kde všade mám posiate metastázy, pretože pri prvej LSK ich videli i mimo ovárii. Podstúpila som gastroskopiu, aby sa vylúčilo, že nemám nádore i v žalúdku. 7.6. ma operovali, LSK. Vzali mi pravý vaječník a 7 cm tumor. Bolelo ma celé telo, no konečne ma nebolelo brucho napravo. Bolo to pre mňa po polroku bolestí niečo úžasné.

Na NOÚ som mala super spolubývajúce, ani som si neuvedomovala, že som po ťažkej operácii. Doma som sa mala už fajn, no pre zmenu začal bolieť ľavý vaječník. Výsledky z histológie. Lekári nevedia, čo to je. Ale dostala som odpoveď tumor bordeline. Ani zlý, ale ani dobrý. Taký stredný. Takže som mala v tom „jasno“. Vtedy som bola pre zmenu ZLOŽITÝ a ZVLÁŠTNY prípad. Naplánovaná tretia operácia na 9.7. Medzitým sa švagrine narodila krásna dcérka Eliška. Víkend pred operáciou som celý preplakala. Strašne som sa bála. Nie bolesti, ale toho, že mi vaječník zoberú. Tušila som to. Manželovi som povedala, že nikam nejdem, kašlem už na to, nevládzem.

Deň pred odchodom na NOÚ prišla švagrina z pôrodnice. Išli sme ich i so svokrovcami pozrieť. Švagrina kojila, tak sme zatiaľ za ňou do izby išli len ja a svokra. A keď som uvidela švagrinu, tak mi dodala neskutočnú silu. Ona si tiež toho zažila dosť, nie až také zlé veci ako ja, tiež to chcela už nadobro vzdať, no nevzdala. A má nádherný poklad doma. Vedela som, že to zvládneme. Nech operácia dopadne ako chce. Po prijatí na NOÚ som mala pokec s lekárom. S tým, u ktorého som bola prvýkrát. S tým, od ktorého som s plačom odišla. Zasa mi začal pchať kaleráby do hlavy, ale ja som sa už nedala. Vraj som to mala riešiť skorej, tú moju neplodnosť. Vraj som toto všetko mala v bruchu niekoľko rokov. Je veľmi zaujímavé, že to doteraz nik nevidel a ako jeden povie AHA, už to všetci vidia. Potom mi povedal niečo, s čím si to u mňa nadobro pokašlal. Vraj som si mala dať vziať skorej vajíčka, teraz to je už zbytočné. A vravím: Akože kedy? Ako som to ja mala tušiť? Mala som hneď po svadbe povedať, poď miláčik, ideme na IVF, lebo som chorá a bude to horšie? Lekár si uvedomil, že to pokašlali oni na NOÚ a nie ja. Ja som poctivo chodila po lekároch, niekedy mi bolo až trápne sedieť v čakárni na gynde, keď lekár otvoril dvere a ja zas tam. Ja som spravila všetko. Oni nič....

No. A tak prišla, zatiaľ posledná, operácia. Mám na bruchu ranu asi 5 cm nad pupkom ťahanú až dole po ochlpenie a ešte nižšie. 33 štichov. Vzali mi druhý vaječník s vajcovodom. Brucho som mala posiate metastázami. Pôvodne mi môj lekár na NOÚ (čo musím podotknúť, že za tohto lekára som vďačná, pretože on je jediný lekár v BA, ktorý sa zaujímal o môj stav, i keď som k nemu prišla neskoro) chcel zanechať časť druhého vaječníka, ale nakoniec nie. Ako som počúvala od mája od každého lekára, teraz sa riešil môj život a nie deti. Zachraňovali mňa. Vzali mi i uzliny, v ktorých som tiež mala metastázy a žiaden lekár to nechápe. Vraj to ešte nikdy nik nevidel. Keď som sa prebudila z narkózy, lekár mi všetko prišiel povedať. Samú seba som prekvapila, ako som zareagovala. Na vetu ´vzali sme i ten druhý´ som povedala: Nevadí. Vedela som, že sa nedal zachrániť, vedela som, že to bolo zlé. No nechali mi maternicu.

V týchto dňoch chodím po NOÚ kvôli rozhodnutiu, či podstúpiť chemoterapiu alebo nie. Podľa jednej lekárky, ktorá preberala môj stav i s ďalšími lekármi, špecialistami, v živote nevidela ona a ani ostatní to, čo mám, resp. to, čo som mala v bruchu. Už chcú u mňa podstupovať opatrne. Ja som si povedala, ako povedia, tak bude. Už som zažila toho dosť, prežijem i chemo. Keďže nemám vaječníky, prežívam menopauzu. Mám návaly, zo začiatku som nespávala, mala výkyvy nálad v podobe nekontrolovaného plaču. Už je to lepšie. Beriem rôzne prírodné tabletky. Musím podotknúť, že mám momentálne lymfocystu, čo takisto mi nik nevysvetlil, čo to je, ale vraj to nie je nič vážne. A tak na všetky tieto veci - cysta, menopauza - beriem denne 15 tabletiek, medzitým aj lieky na alergiu a imunitu. Začali sme opäť s manželom intímne žiť, no zo začiatku som po milovaní tajne plakala. Bolo a je mi ľúto, že už nie je žiadna šanca, že takto otehotniem. Ale môžem mať deti. Ešte pred operáciami sme sa s manželom dohodli, že ak nastane takáto situácia, pôjdeme na IVF, prihlásime sa do programu na darcovstvo vajíčok. Aj keď naše deti nebudú geneticky moje, nebudú sa na mňa podobať, nebudú mať moje odstávajúce uši a nos ako brambúrek, ako mi ten môj nos manžel pomenoval, ale budem mať. Budú moje. Budem ich milovať hneď od prvého dňa ako budú vo mne. Ak sa ale stane, že nebudem môcť ani na IVF, chceme si adoptovať dieťa, a možno i dve. Chceli by sme novorodeniatka.

Stále doma plačem. Nedá sa to neplakať. Nedá sa s tým zmieriť. Nie som schopná takej jednoduchej veci, a to mať dieťa. Som neschopná, niekedy sa cítim ako odpad. Za posledné dva roky v mojom okolí a rodine 15 tehotných žien a ja chodím po onkológii. No musím sa s tým naučiť žiť. Objednala som sa i k psychologičke, ale aj tak si myslím, viem, že mi nepomôže. Ako mi sama švagrina povedala, neskončí to, pokiaľ nebudem mať najvzácnejší poklad na rukách. Toto všetko, čo sa mi stalo, mi veľa dalo. Viem, že mám veľkú rodinu, každú chvíľu mi niekto volá, ako sa mám. Viem, že môj manžel je jeden úžasný človek. I napriek tomu, ako som dopadla, i napriek tomu, čo všetko so mnou musí prežívať, ma má stále rád. A mám pocit, že dokonca viac. A viem, že i napriek všetkému na mňa raz niekto zavolá MAMA.

#magazin #snazilky #pribeh

Čítaj celý článok