Ráno som sa zobudila trošku roztržitá. Nestihla som sa naraňajkovať a rýchlo som utekala do práce. Poobede som sa ešte stretla so Sarou, ktorej som porozprávala o Noemi a zopár vecí, ktoré som sa dozvedela. Nie všetko, cítila som, že je dobré nechať si to zatiaľ pre seba. Hoci Sara bola veľmi dobrá priateľka, veľa myšlienok som si ešte potrebovala utriediť v sebe sama. Nedozvedela som sa nič nové o Joelovom príchode. Rozlúčili sme sa a ja som pokračovala ďalej v práci. Anetka videla moju nervozitu, tak ma nechala vzadu, aby som roztriedila staré knihy. Zotmelo sa rýchlo. Bol už október, takže dni boli kratšie. Čas mi pri knihách ubiehal rýchlejšie. 

Zvykla som si na stereotyp. Domov a do práce. Každý deň som dúfala a túžila, že uvidím jeho tvár. A každý večer som zaspávala so sklamaním, že to neprichádza. Ani neviem ako prešiel mesiac. Potom ďalší a nastali Vianoce. V zhone príprav na našu rodinnú dovolenku v horách som prestala myslieť na naše stretnutie. Chýbal mi stále viac, ale zároveň som sa tešila, že budeme všetci spolu. Ja, ocko, Max a mamka. Nevedela som, kde vlastne máme ísť. Na starosti to mal iba ocko. 

Keď nastal deň odchodu, dúfala som, že mi ešte zavolá Sara, aby mi oznámila niečo nové. Nakoniec prišla osobne, aby mi popriala pokojné sviatky a príjemnú dovolenku. So smutným pohľadom pokývala plecami, že žiaľ nevie nič. 

Cesta prebiehala pohodovo. Rozprávali sme sa a spievali si. Keď ocko spomalil, aby prešiel po zasneženej príjazdovej ceste, uvedomila som si, že to tu spoznávam. Bolo to miesto, kde bola aj drevenica Joelových starých rodičov. Ohromene som sledovala tú zhodu náhod. My sme zastavili o dlhší kus ďalej, ale ja som vedela, že toto nebude náhoda. Našťastie sa nikto nedíval, tak som sa snažila nápor emócií rýchlo spracovať. Nikto si nevšimol môj vnútorný boj. Chatka, v ktorej sme mali bývať bola veľká. Každý z nás mal svoju izbu a spoločná bola iba kuchyňa a obývačka. V izbe bola aj vlastná kúpeľňa a WC. Tak som sa mohla na určitý čas zavrieť v tej svojej v domnení, že si vybaľujem veci. Mala som dosť času na získanie strateného pokoja. Pomohol mi v tom môj súkromný rozhovor s Bohom. O pár hodín sme spoločne ozdobovali stromček, ktorý tam bol pre nás prichystaný. Vraj pozornosť ockovho kolegu, ktorý mal prísť koncom roka. Bolo to uvoľňujúce a pripomenula som si detské časy, keď sme všetci štyria so smiechom trávili sviatky. Bolo vidno, že ocko s mamkou si to veľmi užívajú.

Mala som pocit, že som na pár sekúnd prestala dýchať. Inštinktívne som v dlani zvierala amulet, ktorý mi poslal a mala som ho na krku. Úplne sa mi roztriasli ruky a do žalúdka mi vošla známa nervozita. Motýle si tam lietali všetkými smermi. Azda ešte 10x som si prečítala správu a neverila vlastným očiam. Písal mi on! Joel! Ale ako? Ako ho poslal? Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa koncentrovať. Prvé, čo ma napadlo, bolo zavolať Sare. Zdvihla na druhé zvonenie. 

"Počúvam." povedala príjemne. 

"Ahoj Sara, môžem sa niečo spýtať?" 

"Iste. Niečo sa stalo?" spýtala sa ustarostene. 

"Nie, nie. Chcela som len vedieť, či ti Janko nehovoril niečo nové o Joelovi?" 

"Iba toľko, že chce prísť čo najskôr, ale to som ti už povedala. Keď by som vedela niečo nové, určite by som ti dala vedieť. Prečo sa pýtaš?" 

Ráno bolo úplne obyčajné. Vstala som, naraňajkovala sa a išla opäť do práce. Anetka ma privítala s úsmevom. Podala mi sáčok s dvoma teplými croissantami, ktoré jej dala Noemi, keď sa spolu stretli dnes ráno. Potešilo ma to, obzvlášť, keď mi odovzdala odkaz, že Noemi veľmi ďakuje za včerajší príjemný večer. Tak som si s Anetkou dala ešte jedny malé raňajky, spolu s čajom. 

Večer som z práce odchádzala o niečo neskôr. Prišli nám nové knihy, tak sme ich potrebovali roztriediť. Po ceste mi volala Sara a pýtala sa, prečo som jej včera nezavolala. Priznala som sa, že som zabudla, lebo som mala príjemný večer s Joelovou babičkou. Bolo počuť ako sa rozkašľala. Nemohla uveriť, čo všetko sa mi stalo za tak krátky čas, čo sme neboli spolu. Sľúbila som jej, že si zajtra počas obedňajšej prestávky nájdem na ňu čas a stretneme sa, aby som jej všetko porozprávala. 

Keď som prišla domov v obývačke bol iba ocko. 

"Max nie je doma?" 

"Nie, pozval mamku na večeru. Chcel jej poďakovať za jej opateru, počas jeho pobytu v nemocnici. Mamku to veľmi dojalo. Chcel, aby som šiel aj ja, ale nechal som im priestor. Viem, že mamka to potrebuje." žmurkol na mňa. Môj ocko hrdina, viem, prečo je Max taký láskavý a vnímavý, má byť po kom. Ocko mu je dokonalým vzorom. Sadla som si k nemu a objala ho. Jeho tvár sa rozžiarila. 

"Tak princezná, čo nové sa deje v tvojom živote?" opýtal sa so záujmom. 

"Je smutné a zároveň hrozné, čím všetkým ste si museli prejsť. Je mi to veľmi ľúto." povedala som smutne.

"Ďakujem drahá. Boh nám v ťažkých chvíľach pomáhal. Modlila som sa najmä za vnuka. Aby našiel pokoj a zmieril sa s otcom. Čo sa vďaka Nemu aj stalo. Keď Joel našiel odpustenie u Ježiša, radikálne to zmenilo jeho život. Veľmi veľa dievčat sa však snažilo otvoriť jeho srdce pre lásku, ale márne. Bol naviazaný iba na to, že chce slúžiť Bohu. Mnoho dievčat malo zlomené srdce z jeho odmietnutia. Žiadna sa k nemu nedostala bližšie ako ku kamarátovi." pokračovala v rozprávaní a mne sa otvárali horizonty. Preto toľké odmietanie a nezáujem. Koľko bolesti musel prekonať. Ešte viac moje srdce primklo k jeho. Túžila som ho objať a pošepnúť mu, že ho nikdy nezradím. 

"A čo jeho vzťah k Miriam?" spýtala som sa trošku zahanbene. Noemi na to nereagovala nijak posmešne. Bola pripravená odpovedať mi na akúkoľvek otázku.

"Prednedávnom prišla Miriam za mnou. Rozišla sa s Jakubom, Joelovým priateľom. Prišla na to, že Joel jej veľmi chýba. Vyznala sa mi, že to, čo prežila s ním, jej Jakub nedokázal dať."

Zaplavila ma beznádej. Tak toto som nechcela počuť.

"Ako na to reagoval Joel?" spýtala som sa so stiahnutým hrdlom. 

Noemi zvážnela. Postavila sa a niečo vzala zo známej knižnice. Bol to album. Otvorila ho. Potom si v kľude opäť prisadla ku mne. Chvíľu v tichosti so smutným pohľadom hľadela na nejakú fotku. Otočila sa ku mne a usmiala sa. 

"Joel bol veľmi veselý chlapec. Priateľský, citlivý a vnímavý. Miloval hory a svoju snúbenicu... " prstom ukázala na čiernobielu fotku, kde som uvidela mladú, krásnu ženu. V jej objatí sa usmieval chlapec so žiarivým úsmevom. Spoznala som v ňom Joela. 

Do srdca ma niečo pichlo. Tušila som, že Joel nemohol byť sám. Niekto v jeho minulosti a možno aj prítomnosti existoval. Zaplavil ma jemný nepokoj, ale snažila som sa sústrediť na to, čo hovorila Noemi. 

"Žil veľmi krásny a požehnaný život. Až kým sa nestalo niečo veľmi tragické... " Noemi sa odmlčala a zhlboka sa nadýchla. V jej očiach bolo vidieť slzy. Veľmi ma mrzelo, že ju takto vidím. Pohladila som ju po tvári. Akoby ju to prebralo a opäť sa na mňa usmiala. 

"Joelova mamička, moja milovaná dcérka, mala nehodu. Smrteľnú. Joela to veľmi poznačilo. Hneval sa veľmi. Na otca, na Boha, na seba, na všetko. Nedokázal už byť taký ako predtým. Nedokázal už tak milovať ako predtým. Môj zať, Joelov otec, podviedol moju dcérku s nejakou ich priateľkou a ona ich našla doma.." opäť sa odmlčala a odpila si z čaju. Neverila som vlastným ušiam, čím všetkým si museli prejsť. Pomaly som začala chápať Joelovu odťažitosť. 

"Keď odchádzala, bola veľmi sklamaná a plakala. Volala mi, že ma potrebuje. Že jej Leo veľmi ublížil. Keď sme spolu volali, išla veľmi rýchlo. Bola roztržitá a veľmi plakala. Myslím, že cez tie slzy nevidela ako sa na ňu vyrútil nákladiak. Zomrela na mieste. Keď sa to Joel dozvedel, tri dni sme o ňom nič nevedeli. Prišiel až na pohreb. Objal ma a potom sme ho dlho nevideli. Ozýval sa iba mne a manželovi, aby sme sa o neho nebáli. Miriam, jeho snúbenica, bola z toho veľmi sklamaná. Na blízku jej bol Joelov veľmi dobrý priateľ. Keď sa Joel vrátil naspäť, bol úplne niekto iný. Bol mĺkvy, utiahnutý a hovoril veľmi málo. Keď som sa ho spýtala na neho a Miriam, povedal iba, že je koniec. Vraj našla šťastie v niekom inom. Raz sa mi priznal, že už žiadnu ženu nechce milovať. Povedala som mu s úsmevom, že to nech nehovorí, lebo nepozná Pánove cesty. Každý rok na jeseň s mužom chodievali na misie. Zaujímali sa o chudobné oblasti. Pomáhali tam, kde to bolo potrebné. Aj tento rok to tak bolo. Joelovi sa však odchádzalo nejak ťažšie. Skoro päť rokov som ho nevidela usmievať sa. Až toto leto sa všetko zmenilo. Chodil za mnou s veľkou nádejou a radosťou. Rozprával mi o dievčati, veľmi vzácnom s dychberúcim pôvabom."

Taxikárovi muselo byť čudné, že som tam ešte asi desať minút len tak ticho sedela. Zakašľal. Zaplatila som mu a vyšla k dverám. Jemne som zaklopala. Bolo to prvýkrát, čo som klopala na tieto dvere. Zaplavila ma horúčava, hoci už bol večer a pocitovo sa ochladilo. Noemi otvorila ihneď. Musela vidieť výraz mojej tváre, lebo ma okamžite usadila za stôl. Za ten, pri ktorom mi Joel vždy servíroval náš čaj. Voňalo to tam nádherne. Ja som iba sedela, mlčala a pozerala dookola. Pohľad mi zastal na sedačke. Spomienky sa mi vracali rýchlosťou blesku. 

"Drahá, si v poriadku?" vytrhol ma z premýšľania jej príjemný hlas. Vôbec nebola pohoršená, že som ju nepozdravila.

"Ja. Vlastne ani neviem. Cítim sa zvláštne." Noemi sa pousmiala a ja som nechápavo na ňu pozrela.

"Vieš, že toto isté povedal Joel, keď som sem prišla predtým ako odišiel? Díval sa rovnakým smerom ako ty."

Opäť ma navštívili moje známe motýle a sucho som preglgla. Cítila som ako mi horia líca. Joel mal pred odchodom divné pocity? To mi nešlo do hlavy.

Noemi sa zdvihla a pristúpila ku kuchynskej linke. Na podnos dala krásne zdobený porcelánový čajník a dve šálky s lyžičkami. Potom ho položila na stôl a sadla si ku mne. Naliala mi do šálky čaj a položila ju predo mňa. Podľa vône som presne vedela, čo to je. Keď som sa napila, vnútro sa mi upokojilo. 

Rozlúčili sme sa s prísľubom blízkeho stretnutia. Do práce som išla s veľmi príjemným pocitom a nevedela sa dočkať, kedy sa budem môcť s Noemi opäť stretnúť. 

Tesne pred záverečnou mi prišla sms-ka od Noemi so sľúbenou adresou. Oblasť, kde bývala som nepoznala, tak som si zavolala taxík. Noemi ma čakala o piatej, mala som ešte pol hodiny čas, aby som jej kúpila nejakú maličkosť. Vošla som do svojho obľúbeného obchodíku so starožitnosťami. Zapáčila sa mi tam krásna kvetinová lampa, ktorá mi nápadne pripomínala jej obchodík. Dala som si ju zabaliť a pribalila k tomu ešte sadu porcelánových šálok s lyžičkami. Medzitým ako mi to predavač balil mi zazvonil telefón. Bola to Sara.

"Ahoj Liv. Mám novinku." hovorila nadšene. Popritom ako som ju počúvala hľadala som si peňaženku v taške.

"Ahoj. Čo sa deje?" práve som držala peňaženku v ruke a vyberala kartu, ktorou som chcela zaplatiť.

"Verím, že ti táto informácia spríjemní večer." v jej hlase bolo znieť pobavenie. Pozerala som na predavača ako šikovne sa mu darí baliť môj darček a pocítila som jemnú zvedavosť.

"Tak už mi to prezradíš?" spýtala som sa s jemným úsmevom a predavač na mňa prekvapene zažmurkal.

Jeho vôňa ma opantala. Bola to presne tá istá vôňa, ktorá má upokojovala. Privrela som oči a pár sekúnd som tam bez pohnutia stála. V hlave sa mi začal odohrávať známy film a premietali sa mi spomienky. Najintenzívnejšie bola tá, keď som prvýkrát pila tento čaj s ním.....

"Slečna! Drahá! Ste v poriadku?" vytrhol ma babičkin hlas.

"Áno, áno."

"Zbledla ste v tvári. Poďte, sadnite si." priviedla ma do malej útulnej izbičky, vzadu za pokladňou, kde bola malá sedačka, starý gramofón a zopár látok. Bolo to tam nádherné. Podobne ako u Joela, len v mini verzii. Posadila som sa a babička mi doniesla pohár vody s pomarančom. Potom sa posadila ku mne. Odpila som si a zhlboka sa nadýchla. 

"Je vám lepšie?" spýtala sa starostlivo.

"Áno. Ďakujem za vašu láskavosť. Ste veľmi milá."

Zhlboka som sa nadýchla a prekvapenie vystriedal pocit pokoja. Akoby ma niekto ukryl v bezpečnom objatí. Opieral sa o dvere auta a čakal ako zareagujem. Po krátkom zaváhaní som sa rozhodla pristúpiť k nemu. V jeho tvári boli vidieť smútok a obavy. Keď som pristúpila k nemu bližšie, jeho tvár zjemnela.

"Bál som sa o teba. Odišla si tak náhle." povedal smutne a zahľadel sa na svoje ruky.

"Musela som." odpovedala som rázne. Prekvapene na mňa pozrel.

"Prosím, prepáč mi, ak som niečo pokazil. Nechcel som ťa zraniť..."

"Je to v poriadku." skočila som mu do reči. Zmeravel a zažmurkal. Bolo vidieť, že sa cíti nepríjemne.

"Čakal si tu dlho?" spýtala som sa so záujmom.

"Čo to je?" ukázala na amulet na mojom krku. Zabudla som si ho skryť pod blúzku. Začervenala som sa a sklopila pohľad. Chytila mi ruky do dlaní. 

"Je to darček." nevedela som ako jej to povedať. Predbehla ma.

"Od Joela, však?"

"Ako ....? spýtala som sa prekvapene.

"Poslal ti balíček?" usmiala sa na mňa a ja som nechápala.

"Volal mi Janko. Joel sa mu konečne ozval. Zazrela som tvoj balíček v kabelke. Je zo Srí Lanky. Práve tam teraz Joel je." povedala s úsmevom a ja som žasla nad jej detektívnymi schopnosťami.

"Liv. Samozrejme. Kde si?" bolo počuť, že má o mňa obavu.

"V taxíku, môžeš mi poslať adresu, kde bývaš? Prišla by som za tebou."

"Samozrejme. Prídi, hneď."

Zložila som a v priebehu pár minút mi prišli súradnice, ktoré som dala taxikárovi.

Keď som prišla na adresu, Sara ma už čakala vonku. Ihneď ma odprevadila k nej do bytu. Usadila ma v obývačke a podala mi teplý čaj. Keď som si z neho odpila, pocítila som ako zo mňa všetko opadáva. Slzy mi začali tiecť rýchlejšie. Sara sa posadila bližšie ku mne a pritisla ma k sebe. Nič sa nepýtala a nič nepovedala. Iba ma mlčky hladila po vlasoch. Trpezlivo čakala, kým sa sama nerozhodnem čo a kedy jej poviem. 

"Vieš? Myslela som si, že som silná, že to dokážem v sebe pochovať, ale stačilo malé pripomenutie a ja som to mala opäť pred očami. Strašne mi chýba Joel." opäť som sa schúlila do jej náručia a mlčala.

S obrovskou radosťou dodal, že presne o štvrtej ma bude čakať pred knižnicou. 

Anetka prišla ku mne a nežne sa na mňa pozrela. 

"Veľmi pekný chlapec a milý." povedala priateľsky a ja som nezaujato prikývla.

"Nezaujíma ťa, však?" spýtala sa pokorne.

"Nie." pozrela som na ňu a do srdca mi vošiel smútok. Keby aj tisíc takých Lukášov prišlo, nikto nenahradí Joelov pohľad. Moje srdce bilo pre neho. A nešlo len o jeho vzhľad. Išlo hlavne o jeho srdce, múdrosť, ktorou prekypoval, horlivosť k Bohu, ktorá bola v jeho vnútri. Bol pre mňa jediným a ja som bola ochotná počkať, aj keby to malo byť bolestivé.

"Ten, ktorému si verná, musí byť výnimočný." povedala s úsmevom.

Jedno ráno, keď som sa chystala do práce, ma zastavila poštárka.

"Dobré ráno Lívia, máš tu poštu." podávala mi malý balíček a ja som sa začudovane naň pozrela. 

"Prišiel z ďaleka, ale nemá odosielateľa." čudovala sa i poštárka a bolo zjavné, že zvedavosť ju vnútri hryzie.

"Ďakujem vám, že ste mi ho doniesla až domov." usmiala som sa a vložila ho v rýchlosti do kabelky.

"Rado sa stalo. Pekný deň prajem." povedala s úsmevom a pomalým krokom kráčala ďalej. Usmiala som sa, lebo som zazrela, že sa nenápadne otáča a pozerá, či balík otváram. Keďže som sa však ponáhľala do práce, rozhodla som sa, že ho otvorím až tam.

Čas v práci ubiehal rýchlo, ani som si neuvedomila a bola obedňajšia prestávka. Čas strávený s knihami bol pre mňa nielen prácou, ale aj záľubou. Sadla som si do zadnej časti knižnice a otvorila historický román o Rút. Dostala som ho od Anetky. Za ten čas, čo spolu pracujeme sa mi otvorila natoľko, že mi porozprávala svoj životný príbeh. Zistila som, že má tiež veľmi blízko k Bohu. Popri tom ako som hltala jednu stránku knihy za druhou som vyhladla. Išla som si do kabelky vziať toast, ktorý som si urobila ráno a v tom som si spomenula na balíček. Úplne by som naň, v tom pracovnom nasadení, bola zabudla. Vzala som ho do rúk a vrátila sa na svoje miesto. Položila som ho na stôl ku knižke a odhryzla si zopár kúskov z jedla. Anetka prišla za mnou a na stôl mi položila čaj. Krásne voňal. Pripomenul mi čas s Joelom. Sadla si ku mne a v ruke zvierala svoju šálku.

Usmiala som sa na neho a pokývala hlavou. Bibliu som odložila na stolík.

"Čo to máš? Zase nejaký román? Na román je tá knižka dosť malá." pousmial sa a ukázal na miesto, kde som ju odložila.

"Nie, nie je to román." zvážnela som, ale nepokračovala. On sa ďalej nepýtal.

"Ako sa máš, sestrička moja? Nemali sme vôbec čas byť spolu. Ani sa porozprávať." pousmial sa a objal ma okolo pliec. Dobre mi to padlo. Bola som rada za jeho blízkosť.

"Dobre Max. Som šťastná, že si zdravý. Veľmi ďakujem Bohu, že spravil zázrak v tvojom živote."

"Tvoj život sa asi trošku zmenil oproti nášmu poslednému stretnutiu." 

"Čo ja viem, tak odišiel niekam na Nový Zéland. Je niekde, kde nie je žiadny signál. Janko mal ísť s ním, ale keďže má mňa, tak sa rozhodol ostať. Išiel so svojím starým otcom. Sú si veľmi blízki, ale viac neviem."

"A jeho otec?" spýtala som sa náhlivo.

"Úplne presne neviem. Raz som počula, keď bol Joel u Janka, že nemajú veľmi blízky vzťah. Hoci by veľmi chcel. Je niekde v zahraničí." pousmiala sa Sára a odchlipla si z čaju.

"Chápem. Ja ti tiež dám svoje číslo a budem rada, keď sa mi ty alebo Janko kedykoľvek ozvete." povedala som so záujmom a podala jej lístok s mojím číslom. Potešila sa ako malé dievčatko.

"Ďakujem. Veľmi ma teší tvoj záujem. Vieš, ja som sa sem prisťahovala za Jankom a kvôli štúdiu. Skoro nikoho tu nepoznám. Budem rada, keď získam v tebe skutočnú priateľku. Modlila som sa za to a som presvedčená, že ty si odpoveďou na moje modlitby." povedala s úsmevom a opäť mi vzala moju ruku a pohladila ju. Veľmi ma to dojalo. Cítila som, že aj ona bude pre moju dušu príjemným balzamom a sestrou, po ktorej som vždy túžila.

Rozlúčili sme sa s prísľubom, že sa čoskoro stretneme. Keď som prišla domov mama a ocko sedeli na sedačke a rozprávali sa. Max ešte stále nebol doma. Prisadla som si k rodičom a s radosťou sledovala ich doťahovanie. Boli veselí a spokojní. Tešila ma ich bezstarostnosť. 

"Dobre." pousmiala som sa a očami som hľadala obsluhu.

"Nepýtam sa ťa to kvôli tomu, aby si mi odpovedala zaužívanú odpoveď. Zaujíma ma skutočne ako sa máš."

Prekvapene som sa na ňu zahľadela. Zabudla som, že toto dievča je iné ako ostatní. Sklopila som zrak a potom sa odhodlala opäť na ňu pozrieť. Jej pohľad bol plný porozumenia a priateľstva.

"Všetko v mojom živote je hore nohami. Neviem, kde začať."

"Je jedným z dôvodov tvojho smútku v očiach Joel?" spýtala sa priamo.

Zakašlala som a zahľadela sa na ňu prekvapene. Ako vedela? 

"Urobíme Vám ešte nejaké vyšetrenia, ale silne sa domnievam, že aj tie budú v poriadku. Potom sa Vás budeme snažiť postaviť na nohy a uvidíme ako budeme pokračovať ďalej." povedal a pozeral pri tom na rodičov, ktorí prikývli a doktorovi poďakovali. Bolo vidno, že ešte stále sa z toho nemohol spamätať a nevedel to vedecky vysvetliť. Doktor sa rozlúčil a odišiel. 

"Synček, sme šťastní, že si v poriadku." povedala mamka a chytila ho za ruku. Stála som tam s nimi, ale v duchu som bola neprítomná. Premýšľala som. Ako Boh silno vošiel do môjho života. Nedá sa to ignorovať. Do srdca mi vchádzala silná túžba, aby som sa práve teraz rozhodla akou cestou chcem ísť. Snažila som sa tento pocit vtesnať do úzadia a sústrediť sa na brata. Táto túžba však neostala pochovaná a čakala na ten správny okamih.

Prešlo niekoľko týždňov a brat sa zotavoval veľmi rýchlo. Ako doktor predpovedal, ostatné vyšetrenia ukázali, že nemá žiadne následky a je úplne zdravý. Chodil na rehabilitácie a sila do nôh sa mu vďaka plávaniu vrátila naozaj rýchlo. Všetci sme žasli ako sa to všetko zmenilo k dobrému. Martin navštevoval Maxa pravidelne a vždy keď sme sa stretli mi pripomínal, že Lukáš má záujem sa so mnou stretnúť. Ja som však záujem nemala. Hoci nikto nevedel, moje srdce horelo túžbou spoznať Ježiša. Odvtedy ako mi brat rozprával o svojom sne a ja som mu chcela povedať, kto je pôvodcom jeho uzdravenia, sme nemali čas, aby sme sa porozprávali. Bol v neustálom kolobehu. Rehabilitácie, šport, stretnutia s Martinom. Raz večer, keď sme všetci sedeli spolu pri telke, dostal ocko skvelý nápad . Chcel, aby sme všetci išli na dovolenku do hôr. Jeho kolega mal vraj krásnu chatku, ktorú prenajíma. Ja som súhlasila. Príroda bude skvelá k tomu, aby som si ujasnila všetko, čo sa mi udialo. A možno budeme mať čas sa aj porozprávať konečne s bratom. Tak sme sa dohodli, že keď bratovi skončia rehabilitácie, zbalíme sa a pôjdeme. Moje srdce bolo ešte stále ubolené zo straty Joela. Nevedela som o ňom nič odvtedy, čo sme sa naposledy rozlúčili pri nemocnici. Pri každej spomienke na neho mi hlboko zvieralo celé vnútro. Neprichádzala žiadna nádej, že by som ho mohla opäť vidieť. Aj keby to bolo iba na pár chvíľ. 

Raz, keď som prichádzala z práce domov, išla oproti mne Sara. Bola som naozaj šťastná, že ju vidím, tak sme sa rozhodli, že si spolu zájdeme do najbližšej kaviarne, aby sme sa porozprávali. Jej tvár žiarila šťastím, keď ma uvidela a privítala ma hlbokým objatím. Sadli sme si oproti sebe a ona sa na mňa zahľadela vnímavým pohľadom.

"Lívia, ako sa máš?"

"To sa ti iba zdá. Som šťastná, že si tu s nami. Ako to vyzerá s tvojím zdravotným stavom?" snažila som sa zmeniť tému.

"Neviem, ocko s mamkou išli za doktorom a ešte sa nevrátili. Doktor vyzeral naozaj prekvapene." povedal pobavene Max.

"A ako sa cítiš? Myslím okrem toho hladu a smädu." šťuchla som jemne do neho.

"Vieš čo, prekvapujúco dobre. Nič ma nejak extra nebolí, ale niečo ti prezradím." nahol sa ku mne a žmurkol na mňa.

"Niečo sa stalo?" prekvapene som zažmurkala.

"Nie, neboj sa. Sníval sa mi taký zvláštny sen. Videl som v ňom neznámu postavu. Nevidel som jej do tváre, ale hovorila mi, že som uzdravený. Povedala mi mužským, mocným hlasom: Hovor, že Ten, kto je od počiatku, ťa uzdravil. Chápeš tomu?" zamýšľal sa Max.

"Musím odísť." povedal, akoby sa mi chcel ospravedlniť.

"Prečo práve teraz? Keď začínam pomaly všetko chápať? Prosím zostaň." sklopila som pohľad a rukami si pretrela tvár. Viem, že mi nič nesľúbil. Tak veľmi som dúfala, že ostane a my budeme mať šancu. Bude mi rozprávať o viere a ja sa s ním naučím ako veriť tiež. Teraz sa však všetko rozpadávalo.

"Lívia, teraz nie je ten správny čas. Musím odísť. Je to dôležité." hovoril vážne a badala som, že jeho samého trápi ako sa cítim. 

"Uvidím ťa ešte niekedy?" spýtala som sa s nádejou.

"Ver, že pre Boha nič nie je nemožné." pousmial sa a to bolo jediné, čo mi po ňom ostalo. Priblížil sa ku mne a zovrel ma v náručí. Zavrela som oči a ukladala si jeho vôňu, tlkot jeho srdca, jeho dotyk. Chcela som kričať ZOSTAŇ, no v srdci som cítila, že to takto má byť. Nech to akokoľvek bolí, musím ho nechať ísť. Keď sa odo mňa odtiahol, ešte stále mi tiekli slzy. Odopla som si dlhú retiazku, ktorú som nikdy nedávala z krku dole. Bolo na nej pismeno L a podala som mu ju. Usmial sa a s láskou si ju zobral. Potom sa otočil a bez toho, aby sa obzeral dozadu, odišiel. Bol viac ako odhodlaný. Bol si istý tým, čo robí. Stála som tam a pozerala na to ako jeho auto mizne v diaľke. Zbohom, môj neznámy milovaný. 

Pomaly som vchádzala naspäť do čakárne a po ceste do Maxovej izby som vošla na toaletu. Nesmie ma vidieť takúto. Pozrela som sa do zrkadla a v odraze som videla svoju tvár. Červené fľaky prezrádzali, že odišiel ten, kto si s mojou retiazkou vzal aj moje srdce. Ako mám teraz dýchať, žiť, milovať, veriť, keď neviem, kde je? Sebaľútosť naberala na intenzite. Opäť som pozrela na seba a snažila sa vschopiť. Zahryzla som si do pery a vnútri volala sama na seba. Tvoj brat žije. Choď za ním! Keď som sa aspoň trošku upokojila, odhodlala som sa vojsť do bratovej izby. Mamka ani ocko tam neboli a Max mal zavreté oči. Po tichu som si sadla k nemu. Otvoril oči a pozrel sa na mňa. Usmiala som sa na neho. Tešilo ma, že vidím jeho veselé hnedo-zelené oči.

"Pôjdeš aj ty?" spýtala som sa Joela nesmelo.

"Bude lepšie, keď pôjdeš sama." povzbudil ma pohľadom.

"A nájdem ťa tu, keď sa vrátim?" napadlo ma ako prvé. Jeho tvár zvážnela. Nestihol mi odpovedať, lebo som zazrela doktora, ktorý kráčal k bratovej izbe. Tak som sa ešte na neho z diaľky pozerala, či neuvidím jeho úsmev alebo malý náznak súhlasu. Nič však neprichádzalo.

V izbe už čakali ocko s mamkou. Ocko držal mamku okolo ramien a podopieral ju. Dobre by mi padlo, keby tu bol aj Joel. Ocko ma očami povzbudil, aby som prišla ku nim a chytil ma tiež. Doktor pristúpil bližšie k bratovi, čítal nejaké papiere a potom poprosil ľudí, ktorí boli okolo neho, aby začali. Všetci sme s napätím čakali, čo sa bude diať. V mojom srdci sa bili pocity istoty s pocitmi strachu. V mysli som mala spomienky na noc, keď pri ňom stál Joel a Max sa pohol. 

Keď so všetkým skončili, doktor začal volať Maxa, aby skúsil otvoriť oči. Všetci sme takmer nedýchali. Zazrela som, že Maxove zavreté viečka sa začali hýbať. Potom pomaly otvoril oči. Poobzeral sa dookola a potom na doktora. Mamka zadržiavala vzlyky a usmievala sa. Potom pozrel na nás a pootvoril ústa.

"Kde som to?" zaznel jeho tichý a mierne zachrípnutý hlas.

Prekvapene som zažmurkala. Nechcela som prezradiť, že v ňom bol aj on. Tak sme iba na seba hľadeli a mlčali. Prvá som pohľad sklopila ja.

"Chcela som len vedieť, čo to znamená? Nikdy som Bibliu nečítala, tak som premýšľala, či by to mohlo mať nejaký význam."

"A čo si myslíš ty, že to znamená?" spýtal sa opäť vážne.

"Že Boh chce, aby som Ho hľadala?" vyšlo zo mňa ihneď, až som bola sama zo seba prekvapená ako rýchlo.

"Odpovedala si si." povedal pokojne a opäť si ku mne prisadol.

"Ale ako Ho môžem hľadať? Mám o Ňom čítať v Biblii? Viem, že existuje. Presvedčil si ma o tom ty a tvoj spôsob ako žiješ a rozprávaš. Len ako môžem uveriť tak, ako veríš ty?" spýtala som sa úprimne a premýšľala, či bolo dobré začínať tento rozhovor práve teraz.

Bežala som po zelenej lúke, ktorá bola obsiata lúčnymi kvetmi. Bola som bosá a na tele mi viali dlhé biele šaty. Smiala som sa. Cítila som pokoj a zo srdca mi vyvierala nádherná láska. Zrazu som zastala. Pri strome som zazrela mužskú postavu. Pomaly som sa k nej snažila priblížiť. Pýtala som sa, kto si? Potom vyšiel v celej svojej mužnosti a nádhere. Bol to Joel. Bol vážny a z očí mu sršal oheň. Keď som k nemu pristúpila, bol na dosah ruky. Prstom sa dotkol mojej vrchnej pery. Premkla ma obrovská túžba. Jednou rukou ma chytil okolo pása a pritiahol k sebe. Postupne sa nám približovali pery a potom na mňa padol závoj. Zľakla som sa. Nič som nevidela. Joel zmizol a na mojich šatách sa začali objavovať čierne diery. Akoby ich niečo rozožieralo. Nastala obrovská tma, niečo ma sotilo a ja som spadla. Padala som do tmavej hlbokej priepasti. Nemohla som vydať ani hlások. Okolo mňa sa rozprestieralo iba ticho, tma a obrovský strach. Zavrela som oči a snažila sa zachytiť nejakej nádeje. Bezúspešne. Padala som ešte hlbšie. Zrazu som začula silný hlas: KEĎ BUDEŠ KU MNE VOLAŤ, KEĎ PRÍDEŠ A BUDEŠ SA KU MNE MODLIŤ, VYPOČUJEM ŤA.  Tma prestala a niečia ruka ma vytiahla do svetla. Keď som otvorila oči, stál tam Joel, plný pokoja, odovzdanosti a lásky. Usmieval sa nádherným úsmevom. Vedľa neho stál muž v bielom rúchu, ktorého som si pamätala z minulého sna. Vzal Joelovu ruku a jeho dlaň spojil s mojou. Opäť som mala nádherné biele šaty a Joel mal bielu košeľu a biele nohavice. Hľadela som na naše spojené ruky. Potom som zbystrila svoj pohľad do diaľky. Vzadu som videla tmu. Bola pohlcujúca a mrazivá. Vystrašene som na Joela pozrela. Jeho úsmev neprestával. Z tmy vychádzala postava Vila a videla som v jeho ruke nôž. Smeroval k Joelovmu chrbtu. Chcela som zakričať....

Strhla som sa a rozhliadala sa po miestnosti, kde som sedela. Vedľa mňa bol Max a oproti Joelova prekvapená tvár. Pomaly som si začala uvedomovať, že všetko to bol iba sen. Do izby sa dostávalo ranné svetlo z okien. Nadýchla som sa a pretrela si oči. Ešte stále vo mne zotrvávali nepríjemné pocity zo sna. Pozrela som sa opäť na Joela, ktorý zo mňa nespúšťal pohľad.

"Si v poriadku?" spýtal sa starostlivo.

"Myslím, že áno." povedala som zmätene.

"Nepotrebuješ sa niečoho napiť?" povedal pokojne.

"Asi áno." zdvihla som sa zo stoličky a zatmelo sa mi pred očami. Joel rýchlo zareagoval a podržal ma. Pozerala som na neho a snažila si zaostriť zrak. Pridržiaval ma a pomaly sme vychádzali z izby k bufetu. Tam ma posadil a vošiel dnu. Keď vychádzal, v rukách držal dve šálky. Položil ich na stolík a potom ešte priniesol nejaké pečivo na tanierku. 

"Smiem sa niečo spýtať?" povedala som nesmelo.

Joel sa otočil ku mne, ale stále stál pri okne.

"Iste." povedal potichu.

"Čo sa to dialo, keď som sem prišla? Nezdalo sa mi to, že brat pohol prstami na ruke a nohe?" odvážila som sa narovinu spýtať.

"Hovoril som ti, že poznám Ježiša a pre Neho nič nie je nemožné." povedal s jemným úsmevom. Ešte stále som úplne nechápala.

"Takže?" spýtala som sa nechápavo.

Joel si sadol na stoličku oproti mne, ďalej od postele. Keď som sa na neho pozrela jeho pohľad smeroval k môjmu bratovi. Pohľad po chvíli otočil ku mne. Tvár mal pokojnú, ale v očiach som zazrela bolesť. Akoby to všetko prežíval so mnou. Dlhú dobu sme neprehovorili ani slovo. Ja som sedela pri Maxovi a sledovala čísla a čiarky na jeho prístrojoch. Joel zase v pokoji sedel na svojom mieste. Sama som nevedela, čo povedať. Obraz ležiaceho brata ma veľmi bolel. Ticho medzi nami prerušila sestrička, ktorá nás poprosila, aby sme na chvíľu odišli z izby kvôli preväzom a výmene infúzie.

Obaja sme vyšli a posadili sa vedľa seba na stoličky v čakárni. Ešte stále som mala pred očami svojho brata. Nevedela som správne reagovať a iba som mlčala. Tvár som si skryla do dlaní a neudržala vzlyky. Joel ku mne nahol tvár a ja som zacítila jeho vôňu.

"Neboj sa, všetko bude v poriadku." zašepkal mi jemne do ucha.

Pomaly som si odkryla tvár a pozrela na neho uslzenými očami. Jeho pohľad bol nežný a chápavý. Chcela som tomu veriť, pripomínala som si slová doktora, ale ten obraz, ktorý som videla ma vnáral do pochybností.

"Ako to môžeš vedieť? Doktor síce hovoril, že podľa vyšetrenia má mozog v poriadku, ale tiež hovoril, že môže mať nejaké skryté zranenia a tiež, že má ešte stále poškodenú chrbticu. Čo ak nikdy nebude môcť chodiť. Nepoznáš môjho brata. Má veľmi rád šport, nezvládol by niečo také."

"Máš pravdu. Nepoznám tvojho brata, ale poznám Ježiša a viem, že Jemu nič nie je nemožné." uprel na mňa sebaistý pohľad. 

Opäť som začula Lukášov hlas.

"Lívia? Môžem ti dať svoje číslo?" zopakoval opäť trošku prekvapene. Ani ho nenapadlo, že muž, ktorý si pred chvíľou sadol neďaleko od nás je pre mňa dôležitejší ako tento rozhovor.

"Prepáč Lukáš, teraz nie. Musím si odskočiť a spýtať sa lekára, či môžem ísť za bratom." snažila som sa rýchlo vykľučkovať z tejto nepríjemnej situácie.

"Iste, chápem. Tak maj sa a nech sa tvoj brat rýchlo zotaví." povedal a jeho úsmev vošiel aj do jeho očí. 

On odišiel výťahom preč a ja som prešla k lekárskej izbe. Vedela som, že sa lekára nemusím pýtať, či ma pustí. Dovolil, že sa môžeme pri ňom striedať. Tak sme sa s rodičmi dohodli, že cez deň budú pri ňom oni a večer ja. Klamstvo však bolo jediné, čo ma napadlo, aby som sa dostala od Lukáša čo najrýchlejšie preč. Nadýchla som sa a otočila sa naspäť. Snažila som sa sústrediť, že viac ako ja a moja túžba k Joelovi, je prednejší môj brat. Oprela som sa o stenu a snažila sa upokojiť. Cestou som vošla na dámske toalety a tvár si pretrela studenou vodou. Svojmu odrazu v zrkadle som potichu prikazovala, aby sa upokojil. Pulz mi však ešte stále zrýchlene bil a nech som sa akokoľvek snažila, moje srdce mi pripomínalo, že tam sedí on. Opäť som sa zhlboka nadýchla a v mysli sa presviedčala, že som tu kvôli bratovi. Pomaly som vyšla k bufetu a sadla si k nemu. Ešte stále pozeral do okna. Prvé, čo ma napadlo bolo vytiahnuť jeho mikinu a vrátiť mu ju.

"Znova ďakujem, že si mi ju požičal v pravý čas." povedala som pomaly a podala mu ju k rukám. 

Počula som ockov hlas, že ak som nachystaná, môžeme pomaly ísť. Zišla som dole, mamka sedela za stolom a niečo si hľadala v mobile. Pobozkala som ju na líce a ona ma pohladila. Vyzerala veľmi unavene a prosila ma, že keby bolo čokoľvek nové s Maxom, aby som ihneď volala. Uistila som ju, aby sa nebála. Ocko ju pobozkal a sľúbil, že príde hneď naspäť. 

Keď sme sedeli v aute vládlo medzi nami ticho. Bolo to, akoby ocko nad niečím veľmi premýšľal.

"Neboj sa ocko, verím, že Max bude v poriadku." pohladila som ho po ruke. Vzal mi moju ruku do svojej a nežne stisol. Keď sme zastali pri nemocnici, ešte stále mi ruku držal. Otočil sa ku mne a s vážnou tvárou povedal.

"Moja milá princezná. Teraz nejde o Maxa." pohladil moju tvár a sklopil zrak.

"Nie? Niečo s mamkou?" prekvapene a s miernou nervozitou som sa spýtala.

"Ide o teba. Už pár týždňov badám veľké zmeny v tvojom správaní. Si smutná, zádumčivá, málo sa smeješ a veľmi veľa času tráviš v práci alebo sama. Keď som sa chcel spýtať toho chlapca, bola si veľmi podráždená. A teraz vidím v tvojich očiach veľkú bolesť. Trápi ťa ten chlapec?"

"Mh, áno. Myslím, že áno." odpovedala som mierne hanblivo.

"Bol som v bufete a kúpil som ti čokoládu." pousmial sa.

"Akoby malé dievčatko nedostalo svoju čokoládku." preblesklo mi mysľou. Pousmiala som sa tiež.

"Ďakujem. Vhodný darček." zobrala som si ju a s chuťou sa do nej pustila. Ani som si nevšimla s akým záujmom ma sledoval. Až keď som ju dojedla, môj pohľad padol na neho. Neprestával ma pozorovať. Dokonca som v jeho očiach spozorovala túžbu. Hoci pri ňom som si nikdy nebola istá.

"Je čas obeda, nie si hladný?" pozrela som sa na veľké hodiny, ktoré viseli oproti nám.

"Dole je väčší bufet, v ktorom aj varia. Vezmem niečo mojim rodičom a potom by sme si tam mohli sadnúť, ak by si chcel?" spýtala som sa jemne neisto.

"Kúpila som chlebíčky, ak by si mal chuť." ukázala som na stôl, jeden si vzala, odbalila a zahryzla sa doň. Začínala som pociťovať hlad. Možno preto do mňa vchádzala toľká podráždenosť.

"Ďakujem, už som raňajkoval."

"Naozaj?" spýtala som sa a v hlave mi vírilo množstvo otázok. Kde bol, s kým a prečo?

"Bol som u starkej." povedal pokojne, akoby tušil, čo sa chcem spýtať.

"Tvoja babička ti je asi dosť blízka, však?"

Pozrel na mňa tým jasným modrým pohľadom a neodpovedal, iba prikývol.

Sadla som si na stoličku, kde sme predtým spolu sedeli. Jeho stolička bola ešte stále blízko mojej. Doľahol na mňa smútok. Chýbal mi. Veľmi. Na stole ešte stále bola voda, ktorú mi kúpil a ja som si ju vzala do rúk, akoby to bol ten najdrahší poklad. Otáčala som ju a sústredila sa na okamihy, kedy bol so mnou. Vtedy som si to tak naplno neuvedomovala, ale spätne, keď na neho myslím, bol mi skutočnou oporou. Snáď ma nesklame a príde. 

Voda vo fľaši narážala do strán, presne ako moja láska k Joelovi. Bola som ním presiaknutá až do duše. Keby ma požiadal, poď so mnou, šla by som. Keby chcel, aby som zmenila vo svojom živote čokoľvek, urobila by som to. V hĺbke srdca som však tušila, že on to neurobí. Jeho náklonnosť ku mne je iná ako tá moja. Možno by som mala prezradiť, čo cítim.

"Hĺbka tohto sveta nespočíva v tvojich pocitoch. Vedia byť premenlivé." 

Strhla som sa. Bola som tak zahĺbená do seba, že som si nevšimla, že Joel stál nado mnou. Jeho tvár bola jemná a pokojná. Ako vždy jeho pohľad priamy a istý tým, čo hovorí. Pozeral na mňa s nehou a zazrela som tam aj trošku smútku. Mne však srdce ihneď skákalo od radosti. Prišiel, svoj sľub dodržal. Hľadela som na neho, akoby som neverila, že je skutočný. Pousmial sa, odtiahol si stoličku a potom si sadol oproti mne. Zacítila som jemné sklamanie, že je tak ďaleko.

"A čo je potom isté?" vyšlo zo mňa ako prvé. Joelov kútik pier sa jemne mihol dohora a opäť sa zahľadel na mňa. Ako vždy vyzeral neodolateľne a moja rovnováha bola narušená. Strašne rýchlo mi bilo srdce a klopila som zrak, aby som to zakryla. 

"Dáva ti tvoje srdce istotu?" spýtal sa priamo. Preglgla som na sucho. Jediná istota v mojom srdci, boli pocity k nemu. Odhodlala som sa opäť na neho pozrieť. Poviem mu to? Pozeral na mňa takým jasným pohľadom, že som pocítila strach. Čo ak ho svojou úprimnosťou od seba odoženiem? A istota bola fuč. Mal pravdu. Nič v mojom živote mi nedávalo istotu. Maxova nehoda mi otvorila oči. Moja rodina bola ako loďka na rozbúrenom mori. Boli sme zničení a stratení. Opäť som na neho pozrela. Ani on mi nedával žiadnu istotu. Pokrútila som hlavou a tým odpovedala na jeho otázku. Čakala som, že povie niečo v tom zmysle, že tak vidíš. Bude ma poúčať a ja sa nechám. Ale on nič, iba mlčal a hľadel na mňa. V tvári ani náznak pýchy alebo nadradenosti. Akoby aj on sám hľadal odpovede. 

"Akože nejde o teba? Keby Boh nechcel, nestretli by sme sa."

Vchádzalo do mňa jemné podráždenie. Stále nechápal, aký je v mojom živote dôležitý a ja som nevedela ako mu to vysvetliť tak, aby som sa aj ja sama necítila nepríjemne.

"To máš pravdu. Naše stretnutie je aj pre mňa záhada. V tento okamih tu však ide o niečo iné ako o mňa a o teba. Skús si spojiť jednotlivé časti do seba a nájdeš celok, ktorý ti v živote chýba."

Boli sme pri sebe naozaj tesne blízko. On hľadel na mňa a ja na neho. Stačil by kúsok a naše pery by sa spojili. Môj prvý bozk práve s ním. Bolo by to neopakovateľné. Veľmi som po tom túžila a na okamih som podobnú túžbu v jeho očiach tiež zazrela. 

"Musím teraz odísť, ale vrátim sa, čo najskôr sa mi bude dať." zašepkal, postavil sa a odišiel.

Ako vždy. Keď som to najmenej čakala. Odišiel. Vyschlo mi v krku a musela som sa napiť. Pocítila som rovnaké sklamanie ako prvý, druhý a už neviem koľký raz. Tentokrát však sľúbil, že sa vráti. Rozhodla som sa, že pôjdem aspoň pozrieť Martina. Za celý čas som za ním nebola ani raz.