"Bude dobre, ak sa vrátime naspäť." vytrhol ma z príjemného dumania jeho známy hlas. Prikývla som. Ako prvý sa odtiahol on a potom sa postavil. Nepozrel sa na mňa. Iba s miernym odstupom čakal, kedy sa postavím aj ja. Ponaťahovala som si telo a potom sa postavila k nemu. Obaja sme pomaly vošli dnu a bez slova stúpili do známeho výťahu, do známej čakárne s miernym odstupom medzi sebou. Keď som mala chuť sa ho spýtať, čo sa stalo, pristúpil k nám lekár.

"Slečna, nechcem budiť vášho otca, môžete ísť so mnou do kancelárie vy? Potrebujem vám niečo povedať." 

Po týchto slovách som sa zdesene pozrela na Joela, ktorý na mňa povzbudivo pozrel a prikývol, aby som šla. Potichu som ho poprosila, aby išiel so mnou. Pomaly kráčal za nami.

Keď sme vstúpili dnu ovanula ma mentolová vôňa zmiešaná so zvláštnou vôňou nejakých byliniek. Lekár ukázal na stoličky a slušne nás požiadal, aby sme si sadli. Pozerala som zmätene na lekára, stôl, okolo kancelárie a napokon na Joela. Ten na mňa povzbudivo pozrel, aby som sa nebála. Lekár niečo pozeral v papieroch a potom sa na mňa vážne zahľadel. Sucho som prehltla a zaťala pery.

"Viete, slečna, v noci nastali komplikácie s vašim bratom. Okolo polnoci mu začali pípať stroje a z lekárskeho hľadiska mu na dosť dlhý čas zlyhal mozog." Lekár sa odmlčal a ja som si rukou zakryla ústa. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Joel ma chytil za druhú ruku a jemne po nej pohladil. Potom sa opäť na mňa lekár pozrel a pomalým a istým hlasom pokračoval.

"Nevedeli sme mu žiadno pomôcť, ale potom nastal zvláštny jav. Neviem ho lekársky popísať inak ako zázrak. Všetko po pätnástich minútach začalo fungovať, akoby sa nič nestalo a keď sme mu urobili magnetickú rezonanciu po opuchu mozgu nebol žiadny náznak. Dokonca bol mozog bez jedinej známky poškodenia. Doteraz to ja ani môj tím nevieme pochopiť."

Začula som Joelov hlas. 

"Neboj sa, všetko je v poriadku."

Prebrala som sa a vydesene otvorila oči. Zrýchlene som dýchala a zmätene pozerala dookola. Všade bolo ticho a svetlá, ktoré svietili na strope boli jemne stlmené. Videla som ocka s opretou hlavou o stenu a privretými očami. Jediný, kto nespal bol Joel. S prívetivým pohľadom ma stále držal v náručí a snažil sa ma upokojiť. Nechápavo som si pretrela oči. Potom som si v plnosti uvedomila, kde som a kto ma drží. Zaplavila ma úľava. Opäť som pozrela do jeho tváre. Boli sme dosť blízko seba. Stačil by malý pohyb a mohli by sme sa dotknúť perami. On sa však narovnal a povedal vážnym hlasom.

"Bol to iba sen. Všetko je v poriadku, nemusíš sa báť."

Prikývla som a snažila som sa dostať do normálu. Ten sen bol až príliš reálny a mňa sa hlboko dotkol. Odtiahla som sa od Joela a vzpriamene si sadla. Prekvapene na mňa pozrel, akoby to nečakal. Vzala som si fľašu s vodou a napila sa. Zhlboka som sa nadýchla a pozrela som na zem.

"Potrebujem trochu čerstvého vzduchu." povedala som mierne po tichu, akoby pre seba.

"Viem. Viem ako sa cítite a viem, čím si prechádzate. Neviem ako ti dodať odvahu v tom, čo teraz zažívaš. Jediná istota, ktorá tu nad nami svieti je Ježiš. On je Svetlo z tejto tmy, ktorá vás pohltila. A On je zdrojom obrovských zázrakov v ľudských životoch. Aj ja som jeden z nich." povedal jasne a s istotou. Cítila som, že v tejto odpovedi sa skrývalo niečo omnoho hlbšie ako len to, čo tu zaznelo.

Pozerala som do jeho očí a on do mojich. Tvár mu znežnela a chytil mi opäť moju dlaň do svojej.

"Bude to v poriadku, ver Jemu." pustil moju ruku a prstom ukázal na miesto, kde sa nachádza srdce. Prikývla som. Pritisol si stoličku k mojej a privinul si ma opäť vo svojom náručí. Priamo na miesto, kde ukazoval pred chvíľou. Zaplavila ma obrovská vlna nehy a rozbúchalo sa mi srdce. Teraz v tejto obrovsky ťažkej skúške bol mojou istotou ten, ktorý mi pred pár hodinami oznámil, že odchádza. Snažila som sa túto ťarchu odhodiť a zahalila som sa do jeho nádhernej vône. 

Ďakujem ti, Bože za neho, hovorila som si pre seba a v duchu si opakovala jeho slová istoty. Môj brat bude v poriadku. Joel neodíde a ostane so mnou. Chcela som tomu veriť. 

"Chvíľku si oddýchni." povedal po tichu a nežne ma hladil po vlasoch. Privrela som oči. Aspoň na okamih chcem cítiť, že sa nič nestalo. 

Kráčala som po tenkom ľade. Bol všade, kam som sa pozrela. Cítila som obrovský chlad. Zima sa mi dostávala až pod nechty. Pálila ma. Štípala. Bola nepríjemná a ja som sa snažila nájsť východisko ako od nej uniknúť. Krok a potom druhý a zrazu.... puk.... Začula som praskavý zvuk a otočila som sa. Za mnou viedla obrovská puklina. Pocítila som strach a rozbehla sa. Lenže ten zvuk sa prehlboval. Bol stále silnejší a silnejší. Až som sa prepadla. Do ľadovej vody. Po prekonaní obrovského šoku z  mrazivého pocitu som sa snažila vyškriabať hore. Lenže som sa opäť šmykla a padla som ešte hlbšie. Videla som ako sa ľad nado mnou uzatvára a ja padám. Stále hlbšie a hlbšie. Pohltila ma čierna tma. Zatvorila som oči. Vychádzal zo mňa posledný dych. A zrazu ma zaplavilo obrovské, jasné, teplé svetlo. Otvorila som oči a snažila sa privyknúť si naň. Z toho svetla vyšla postava. Bola odetá v bielom rúchu a vystierala ku mne ruku. Chcela som sa ho dotknúť, ale aj napriek tomu, že bol blízko, nemohla som. Niečo mi v tom bránilo. Pred nami sa objavila priehľadná stena a na nej som videla tváre. Svoju, mojich rodičov, môjho brata, Martina. Mihali sa tam dejstvá z minulosti. Obraz zastal na nemocničnej posteli, kde ležal môj brat. Bol napojený na veľké množstvo hadičiek. Pristúpila som bližšie a všimla si, že pri jeho tele sa odohráva zvláštna situácia. Tma akoby sa bila so svetlom. Videla som tú postavu v bielom rúchu. Svetlo žiarilo všade okolo neho. Pristúpil bližšie k bratovej posteli a dotkol sa jeho srdca. Zazrela som, že prístroje začali podozrivo blikať a pípať. Displeje ukazovali rovné čiary a tvár môjho brata celá zbledla. Skríkla som.

"Váš syn je vo veľmi zlom stave. Museli sme ho uviesť do umelého spánku. Má silný opuch mozgu s obrovskou krvnou zrazeninou a táto noc bude kritická."

"Pán doktor, prežije to?" spýtal sa ocko so zatajeným dychom. Mamka ledva stála na nohách. 

"Nemôžem vám teraz dať žiadnu istotu. Verte, že áno a že sa stane zázrak." lekár ho chytil za plece a bolo vidno, že hlboko súcití s naším stavom. Z lekárskeho hľadiska však urobil všetko, čo bolo v jeho silách. Povedal to druhý lekár, ktorý sa po chvíľke postavil vedľa neho. Mamka po týchto slovách odpadla. Sestričky ju rýchlo dali ľahnúť na lôžko na kolieskach a niečo jej pichli. Keď ju lekár vyšetril, uistil nás, že je v poriadku. Potrebuje si iba oddýchnuť. Zažila obrovský psychický šok a nasadili jej niečo na spanie.

Ocko sa po týchto slovách trošku upokojil. Smutne si sadol vedľa mňa na stoličku. Chvíľku mlčal. Trhalo mi srdce pozerať sa na jeho nešťastnú a strnulú tvár. Vždy som ho videla usmiatého, bol mojim údatným kráľom v ťažkých situáciách. Teraz to bolo naopak. Ocko skutočne trpel.

"Oci? Ver Bohu, že spraví zázrak." chytila som ho za ruku a on sa na mňa prekvapene pozrel.

"Bohu? Ako mám veriť, že nám pomôže, keď dopustil, že môj syn je v takomto stave." trpko vyslovil tento krutý verdikt.

Na konci čakárne boli malé stoly so stoličkami. Vedľa bufet a automat na nápoje. Sedel tam. Do srdca mi opäť vošla nádej, keď som uvidela jeho modré oči ako na mňa pokojne hľadia. Akoby ma na diaľku hladkal a upokojoval. V mysli som začula jeho slová. Kolísali ma a uisťovali, že všetko bude v poriadku.

"Donesiem vám niečo na pitie." ponúkla som sa a ocko súhlasne prikývol. 

Kráčala som pomaly a pokojne. Vedela som, že môj prístav je blízko. Búrka postupne ustávala a nahrádzal ju jemný teplý vánok. Sadla som si na stoličku vedľa neho. Na stole boli položené tri malé fľaše vody. Pozrela som sa na ne a potom na neho. Jeho starostlivosť neustávala.

"Ako sa má tvoja mamka?" zahľadel sa nežne na ňu.

"Je zlomená. Veľmi sa bojí." povedala som tichým hlasom. On prikývol. Akoby chápal, čo teraz prežíva. 

"Kúpil som vám vody." povedal potichu a starostlivo.

Po týchto slovách si ma privinul blízko na svoju hruď. Začula som zvuk jeho srdca. Na malý okamih ma zaplavil pocit pokoja. Držal ma pevne a hladil ma po vlasoch. Zaznel jeho hlas. Bol tichý a plný nehy.

"Všetko bude v poriadku. Neboj sa. Boh vie, čo teraz prežívaš. Vedel to ešte skôr ako si to zistila. Vedel, prečo ťa priviedol až za mnou. Som tu, neboj sa." privrela som oči a postupne sa upokojovala. Viem, že strach, ktorý som cítila v tejto situácii nepomôže. Joel mal pravdu, do žíl mi vlial novú nádej.

"Vezmem ťa do nemocnice." chytil ma okolo pása a pomohol mi vstať. Podala som mu svoj telefón s adresou nemocnice. S jeho pomocou som pocítila novú silu. 

"Je tu a všetko bude v poriadku," snažila som sa opakovať si v duchu. 

Priviedol ma k autu a otvoril mi dvere. Sadol si vedľa mňa. Ešte stále som bola mierne mimo, tak mi pomohol pripútať sa. Keď sa priblížil blízko, pocítila som jeho vôňu. Na pár nádychov a výdychov som zabudla, čo sa stalo a kam ideme a sústredila sa len na neho. Pohladil ma po tvári a dlaňou jemne zotrel všetky slzy. Opäť sa mi vrátili motýle do môjho vnútra. Zapol rádio a vnútro auta zaplavila pokojná príjemná hudba. Srdce sa mi ovinulo okolo spomienky na jeho teplé a nežné pohladenie. Jeho hlboké a pokojné náručie. Jeho ruka celú cestu držala moju. Nevedela som ako sme sa dostali na miesto. Na malý okamih som zacítila silnú potrebu nevystúpiť z auta. Ostať tu, v jeho spoločnosti, počúvať túto hudbu a nechať sa držať jeho rukou. Dodával mi odvahu. Keď vypol motor a hudba ustala, prebrala som sa zo snívania. Vyšiel z auta, otvoril mi dvere a chytil ma opäť okolo pása. Šepkal mi, aby som sa nebála, že všetko bude v poriadku. Jeho hlas mi zaplavoval celé moje ustráchané vnútro a menil ho na pokojný prístav. Dvere nemocnice sa otvorili a my sme sa dostali do výťahu. Stlačila som štvorku. Zhlboka som sa nadýchla a na chvíľu sa zahľadela do jeho nežných modrých očí plných istoty. Keď sa dvere otvorili, videla som mamu a ocka ako sedia v čakárni na stoličke. Držali sa za ruky. Ocko mal sklopenú tvár a mamka usedavo plakala. Rozbehla som sa k nim. Obaja ma silno objali. 

"Mami, oci, čo sa stalo?" rýchlo som sa spýtala. 

Bum! Rana pod pás. Zabolelo to skutočne, akoby do môjho žalúdka niekto vrazil päsťou. Zahryzla som si do pery, aby som zmiernila túto tupú bolesť. Nasucho som prehltla a zaťala zuby, aby sa emócie vo mne aspoň trošku zmiernili. 

"Odchádzaš?" zopakovala som skôr pre seba. Potom mi bliklo v mysli.

"Ako si vedel, že sem prídem?" zdesene som sa na neho pozrela.

Nežne na mňa pozrel.

"Nevedel som. Iba som veril a modlil sa."

Zmätene som pokrútila hlavou. Bola som nahnevaná a skľúčená. Nechcela som, aby odišiel. Ako som mu to však mohla povedať? Sama som nevedela, čo vlastne pre neho znamenám. Jeho oči ma upokojovali, no moje srdce bilo akoby na poplach. Celé moje vnútro zaplnil strach a nepokoj. Naozaj som to takto nechcela. Mala som chuť kričať. Vykričať mu všetko, čo vo mne rástlo. Moje pocity k nemu. A hlavne to, aby ostal. Čo by to však zmenilo, ak už bol rozhodnutý. V mysli sa mi vrátila spomienka na naše prvé stretnutie. Už vtedy predsa povedal, že keď skončí leto, odíde. Ja som však dúfala, že všetko sa to otočí a my dvaja budeme spolu. Vytvorila som si klamstvo, ktoré v tomto okamihu prasklo a ja som mala pocit, že padám. Sama, stratená, bez štipky nádeje. Zrazu zazvonil telefón. Najskôr som nereagovala, po piatom zvonení som si uvedomila, že je to môj. Otvorila som kabelku a pozrela sa na displej, bola to mama. Teraz nie. Vypla som zvuk. Po chvíli mi však volal ocko. Teraz som  nemala chuť na rozhovor. Keď však volal už tretí krát, rozhodla som sa zdvihnúť. 

"Som stratený a opäť nájdený samotným Stvoriteľom. Zachránený a očistený od blata úžasným Božím Synom. Všetko okolo mňa tvorí On. Všetko nové. Vstávam, padám, hľadám, strácam, nachádzam. A v neposlednom rade učím sa, čo je láska. Tá skutočná bez podmienok, bez sebectva, od Toho, kto je." 

Sledovala som každý jeho pohyb na tvári. Počúvala ušami a srdcom zároveň. Mala som pocit, že úplne nechápem, čo tým chcel povedať. Hoci som túžila po inej odpovedi, toto bol on. Nebál sa vysloviť nič, v čo veril. Nehanbil sa za to. V jeho tvári sa zračilo odhodlanie a istota. A ja som ho obdivovala. Všetko na ňom. 

"Ďakujem za úprimnosť. Neviem však či úplne chápem, o čom rozprávaš. Nie som ten typ, ktorý by chodil do kostola. Hoci verím, že Boh existuje."

Zahľadel sa na mňa tak uprene, že som musela sklopiť zrak. Cítila som však jeho skúmavý pohľad neustále. Zaskočil ma jeho hlboký hlas.

"Lívia. Ja som nehovoril nič o kostole."

Znervóznela som a pohla sa na mieste. Po chvíľke som sa opäť pozrela do jeho očí a prekvapene zdvihla obočie. Jeho oči ma skúmali a zároveň boli plné pochopenia. Strácala som sa v ňom. 

"Ahoj." povedal nežným hlasom a otočil sa ku mne.

Zmeravela som a opätovala mu pozdrav. Nechápala som ako vedel. Ako to, že nebol ani trošku prekvapený. 

"Môžeš si sem sadnúť, ak máš čas a chuť." pozrel na mňa tým skúmavým modrým pokojným pohľadom. Neodolala som a posadila sa. Nedokázala som zo seba dostať ani slovo, ešte stále som bola prekvapená, ako som sa sem dostala. Ako to, že je tu on. Ticho mu neprekážalo. Zahľadel sa do diaľky. Privrel oči a na tvár mu sadlo zvláštne tajomno. Niečo, čo som nepoznala a nevedela definovať. Hľadela som na neho prekvapene a fascinovane. Chcela som sa ho spýtať veľa vecí. Sama som však nevedela svoje myšlienky dostatočne usporiadať. Kde vlastne začať? Otvoril oči a otočil sa ku mne, akoby on chápal všetko.

"Rád ťa vidím." povedal odovzdane, bez zmätenosti a bez trápenia. Nič ho neťažilo. Ako to robil som sama nechápala.

"Aj ja som šťastná, že ťa vidím." sama som bola prekvapená, že som to povedala nahlas. Usmial sa. Zmätene som zažmurkala a počet motýľov v mojom vnútri sa rozmnožilo na neidentifikovateľný počet. Zahmlieval dokonca aj môj pohľad. Bola som schopná urobiť čokoľvek, aby tento okamih pretrvával čo najdlhsie. Zároveň som však nevedela, čo povedať, aby som ten okamih nejakým slovom nepokazila. Tak som mlčala a nervózne v prstoch žmolila odtrhnuté steblo trávy. 

"Nemusíš byť nervózna. Žehnám ti pokoj." povedal nežným tichým hlasom. Nebola z neho cítiť ani štipka nadradenosti. Veril v to, čo hovoril. Pramenilo to z jeho očí a vyvieralo z tváre. Stebielko mi z užasnutia vypadlo z ruky. Hľadela som do toho zeleného mora trávy, že si ho chytím naspäť. Bez úspechu. 

Prešli presne štyri týždne a ja som o Joelovi nevedela nič. Horúce letné dni sa pomaly menili na príjemnú teplú jeseň. Kráčala som okolo námestia, popri fontáne a na lavičke som videla zamilovaný pár. Závidela som im. Aj ja som snívala o mojom princovi. Bol mi však taký vzdialený, že som nevládala ani vystrieť ruku, aby som sa ho dotkla. Ponorená do seba, som kráčala a ani som nevedela kam. Zahĺbená do spomienok na neho. Ako v čiernobielom nemom filme. Len on a ja. Nakoniec som sa dostala na miesto, kade som nikdy nešla. Nechápala som ako. Bola som azda taká stratená v myšlienkach, že už som ani nevedela, kam idem? Zastala som a porozhliadla sa. Bola tu prašná kamenistá cestička a okolo zelená tráva. Hore bol mierny stupák. Ťahalo ma, prezrieť si to tam. Po krátkom čase som sa dostala na malú lúku. Nádherné prostredie, balzam na moju stríznenú dušu. Začula som zvuk gitary, ktorý bol vzdialený a vychádzal z druhej strany, kde som stála. Otočila som sa, odhodlala sa vyjsť malým kopčekom a preskúmať, kto to hrá. Zvuky sa približovali. Znela jemná, nežná pieseň bez slov. Prešla som pár krokov a začula prvé slová. Veľmi som nerozumela. Napokon sa mi podarilo vyjsť až hore. Muž bol otočený chrbtom, ohromene som na neho hľadela. Jemne naklonil hlavu na bok a ja som takmer spadla z nôh. Bol to Joel. Moje srdce sa rozbúchalo a do žalúdka mi vošlo milión motýľov. Je to on. Je skutočný. Cítila som, že sa usmievam. Stála som tam a ani sa nepohla, aby som tento okamih nezničila. Toľko som snívala, že ho uvidím a teraz je tu. Nemohla som tomu uveriť. Hoci bol dosť ďaleko odo mňa, započúvala som sa do jeho spevu. Myslím, že by som v tomto opojení vydržala stáť aj hodiny. Bola by som tam stála donekonečna, keby neprestal. Odložil gitaru a usadil sa vzpriamene k slnku. Po krátkom váhaní som sa odhodlala zísť pomaly dole k nemu. Blízko pri ňom sa mi podarilo stúpiť na suchú paličku, ktorá vydala tupý zvuk. Videla som, že opäť vzal do rúk gitaru, niečo si vybrnkával a hmkal. Potom opäť odložil gitaru a usmial sa.

Keď som ostala sama, vzala som si mobil a opäť si ľahla do svojej postele. Pozerala som naň a zbadala som zameškané hovory od Martina. Dúfala som, opäť, že možno Joel nájde spôsob ako sa mi ozvať. Prešla len hodina a už mi chýbal. Túžim počuť jeho hlas. Potom som si spomenula na krabičku a vytiahla ju z vrecka. Posadila som sa a rukami skúmala jej tvar. Nedočkavo som ju otvorila. Bola tam malá škatuľka a keď som ju otvorila, zistila som, že je to krém, ktorým mi natieral podliatiny a modriny. Usmiala som sa. Nezabudol. Dole v krabičke bol malý poskladaný papierik. Rozbúchalo sa mi srdce. Dúfala som, že mi tam zanechal svoj kontakt. Rýchlo som ho otvorila a v ňom bolo malým písmom napísané: 

A keby to chcelo byť ľahké, nechal by som, nech sa tak stane. Nech sa môj duch nadýchne z tvojej duše a ja by som smel byť blízko. Byť ľahké je azda pocit bez prekážok? Nie. Pamäť je odkázaná na to, aby zabúdala a bolestné spomienky, aby bledli. Láska však nie! Tá pretrvá, navždy. 

Krém si natieraj každý deň. Žehnám ti skoré uzdravenie.

J.

Takmer som nedýchala, keď som to čítala. A potom som to čítala ešte minimálne desaťkrát. Srdce mi odcestovalo opäť za ním a ja som sa zhlboka nadýchla. Malo to byť azda vyznanie lásky? Pri ňom nikdy úplne neviem. A jediný, kto mi túto šifru dokáže vysvetliť, je on sám. Opäť som si to prečítala. Pomaly. Písmenko po písmenku, slovíčko po slovíčku. Stále som nechápala. Najzvláštnejšie vyznanie aké som kedy počula, čítala, videla. Pri ňom to však dávalo zmysel. On sám bol výnimočný, ale zároveň zvláštny. Zostala mi len nádej. Dúfala som, že sa opäť čoskoro uvidíme. 

Prešlo pár dní. Ja som sa opäť dostala do kolobehu svojich pracovných činností. Z knižnice mi dali prísľub, že ma vezmú na trvalý pracovný pomer hneď po prázdninách. Potešilo ma to. Prvé noci boli dosť ťažké. Častokrát sa mi vracali spomienky k Vilovi. Budila som sa vystrašená a s krikom. Ocko ani mama netušili prečo. Vyhovárala som sa na to, že som na chate pozerala nejaký strašidelný film, ktorý sa na mňa nalepil. Martin mi občas zavolal a pozýval ma von. Nechcelo sa mi a vyhovárala som sa na únavu z práce. Veľmi mi chýbal Joel. Jeho blízkosť na mňa pôsobila liečivo. Zabúdala som pri ňom na všetko. Teraz tu však nebol a ja som na to ostala sama. Veľa ráz som sa vracala k jeho odkazu. Pri natieraní som sa napĺňala spomienkami na neho. Ako nežne sa o mňa staral on. Nechcela som zabudnúť. Žila som v prítomnosti, ale dýchala spomienkami. 

"Čo je v nej?" spýtala som sa s úsmevom. 

"Nezaspíš, ak ti to nepoviem?" opäť sa rozosmial.

Prikývla som a úsmev som mu opätovala. Pomaly som ju vložila do vrecka nohavíc. 

"Opatruj sa, Lívia." povedal nežne a jeho pohľad ma pohladil.

"Vďaka." povedala som nechápavo a so zaťatými päsťami som hľadela na to ako vstupuje do auta a odchádza. Zosmutnela som. Ešte päť minút som tam stála. Do môjho vnútra dopadol obrovský balvan. Ani neviem ako som vošla do svojej izby. Ľahla som si na posteľ a privrela oči. Zrazu zazvonil zvonček. Pomaly som vstala z postele a zišla dole. Otvorila som dvere a tam stál Martin. Jeho pohľad bol vystrašený a nechápavý. Potom ma silno objal. Hlavu som mu položila na rameno a opätovala som jeho objatie. Po pár minútach sme si obaja sadli na sedačku. 

"Tak, čo sa stalo? Jano so Sarou mi večer povedali, že si v poriadku niekde s nejakým ich kamarátom a že sa viac netreba báť. Kde si zmizla?" spýtal sa mierne nahnevane. 

Takmer som zabudla. Posledné okamihy s ním. O chvíľku to bude také ako predtým. Budem úplne bez neho. Oči sa mi zaplavili slzami. Musela som zažmurkať, aby si toho nevšimol. Rezignovane som prikývla, že v poriadku. Snažila som sa to predlžovať čo najviac. Vedela som však, že verdikt ostane rovnaký. Musím odísť a ostať bez neho. Už po druhýkrát. 

Keď som nasadala do jeho auta, pocítila som zvláštne deja vu. Naštartoval a jeho pohľad bol opäť sústredený na jazdu. Nepozrel sa na mňa. Ani raz. Pustil hudbu a pokojne pozeral dopredu. Vo mne sa bili všetky možné pocity. Smútok, hnev, láska, nepokoj. A on? Iba pokojne hľadel dopredu. Akoby som tu ani nesedela. Náš rozhovor bol iba o tom, kde má zabočiť. Keď sme sa dostali na miesto, zaparkoval a vypol motor. Nepozrel sa na mňa. Pohľad mal neustále nasmerovaný dopredu. Mlčanie som prelomila ja, napadlo ma, že ešte stále mám jeho mikinu a je čas mu ju vrátiť. Aspoň predĺžim okamih strávený s ním.

"Počkáš chvíľku, prosím? Niečo ti chcem vrátiť." povedala som.

Otočil sa ku mne a prikývol. 

Zrýchlene som vošla domov a vybehla do svojej izby. Rodičia našťastie neboli doma. Nebolo treba nič vysvetľovať. Martin im nič neprezradil. Sadla som si na svoju posteľ a v rukách držala jeho mikinu. Premýšľala som. Napadol ma bláznivý nápad dať mu do vrecka moje telefónne číslo. Potom som sa nadýchla a uvedomila si, že ak by chcel, už dávno by si ho vypýtal. Nebudem to robiť. Aj napriek tomu, že po jeho blízkosti veľmi túžim. Vzala som mikinu do náručia a jemne ju zovrela. Pomaly som vyšla z domu smerom k nemu. Joel už stál vonku a opieral sa o auto. Uprene hľadel niekam do diaľky. Keď započul moje kroky, otočil sa. Jeho tvár bola stále pokojná a nežná. Ani náznak smútku. Prišla som k nemu a podala mu jeho mikinu. Usmial sa a poďakoval. Dúfala som, že napokon sa odhodlá vypýtať si na mňa kontakt. Neurobil to. Iba tam stál a pokojne na mňa hľadel. Nechápala som ho, občas ma aj zaplavil hnev. V zápätí však prestal, keď sa pozrel hlboko do mojich očí. Po chvíľke mi niečo podával. Prekvapene som sa pozrela na jeho ruku a uvidela v nej malú krabičku. Nechápavo som si ju vzala a a hľadela na ňu. 

"Keď budeš sama, otvor ju." pousmial sa.

Keď som sa ráno prebudila a otvorila oči, už tam nebol. To v noci sa mi snívalo? Premýšľala som. Bola som zmätená. Rýchlo som sa prezliekla, umyla, prehrabla si vlasy a potom som zbehla dole. Nebol tam. Na stole boli dve šálky s čajom. Na sporáku čajník , ktorý bol ešte teplý. Sadla som si za stôl a z chuti sa napila. Po pár minútach sa otvorili dvere a vošiel dnu. Mala som pocit, že je ešte krajší ako včera. Zovrelo mi žalúdok. V tvári mal hravý úsmev. Bol taký nákazlivý, že som sa musela usmiať i ja. 

"Dobré ráno ako si sa vyspala?" spýtal sa otočený chrbtom. Niečo vyťahoval z tašky.

"Veľmi dobre. A ty?" spýtala som sa bez premýšľania. Otočil sa ku mne a v očiach mal zvláštnu iskru. Neodpovedal iba mi daroval nežný úsmev. Rozbúšilo sa mi srdce. 

"Bol som zohnať croissanty na raňajky." V rukách niesol veľkú misku a dva malé tanieriky, ktoré položil do stredu stola. Boli ešte teplé a krásne voňali. Jeden som si vzala a jeho chuť bola úžasná. Nechutili ako tie tuctové predmrazené z hypermarketu.

"Odkiaľ ich máš?" spýtala som sa zvedavo prežúvajúc ďalšie sústo.

"Mám tajné zdroje." žmurkol na mňa.

Akoby nevedel, čo urobiť. Ostať so mnou alebo odísť. Zazrela som, že jemne nahol hlavu dozadu, prehrabol si vlasy a privrel oči. Z jeho tela však vychádzalo niečo, čo ma upokojovalo. Nemala som pocit nervozity a všetko zlé sa akoby odplavilo preč. Je fascinujúci, pomyslela som si pre seba. V zápätí sa otočil. Akoby to začul z mojej mysle. Opäť sa na mňa pozrel a ja som cítila ako mi červeň vstupuje do tváre. Jeho tvár bola vážna a zároveň pokojná a nežná. Opäť si sadol oproti mne.

"Ostanem tu, ak budeš chcieť." keď to povedal, zmeravela som. Tak toto som naozaj nečakala. 

"Ja..nechcem ťa nútiť..ale..ak chceš.." nevedela som sa vykoktať, nebola som pripravená, že sa spýta niečo také. Ten čas s ním ma naučil byť skôr pripravená na to, že odchádza, keď to najmenej čakám.

"Chcem." povedal jasne a rozhodne. Naozaj som to nečakala. Ohúril ma ešte viac. Padala som priamo z výšky k nemu. A bez ohľadu ako sa to skončí a čo sa bude diať, som sa nechala unášať.

"V kľude si ľahni, budem tu, kým nezaspíš." pousmial sa na mňa láskavo. Opätovala som mu rovnaký úsmev. 

Pokojne som sa natiahla na veľkej  posteli a on ma prikryl. Opäť si sadol oproti mne a s úsmevom ma povzbudzoval, že je všetko v poriadku. Ticho medzi nami vôbec nebolo priepastné. Skôr naopak. Akoby nás kolísalo a mňa ubezpečovalo o tom, čo k nemu cítim . 

"Hore som ti pripravil posteľ. Je čas ísť spať." zrušil razovo príjemne sa vyvíjajúci večer.

"Iste." povedala som trošku znechutene.

Kráčala som za ním pomaly schodami hore. Trošku neochotne. Tak dobre mi bolo v jeho prítomnosti, že sa mi nechcelo ostávať samej. Keď sme obaja vošli do izby čakala som, čo sa bude diať. Túžila som, aby ten múr medzi nami zbúral. Reagoval však úplne inak ako som dúfala. Poprial mi dobrú noc a odišiel dole. Dosť ma to sklamalo. Tie emócie, ktoré som prežila na chate a teraz, ma prevalcovali. Sadla som si na posteľ a začala plakať. Vnútri mi narástla obrovská hrča. Vošla som do kúpeľne, zapla si sprchu a nechala, aby teplý prúd vody zo sprchy prechádzal cez moje vlasy na tvár a kvapky tiekli na celé moje telo. Slzy sa miešali s vodou a ja som sa mohla celá zlomiť v plači. Schúlila som sa do klbka a nechávala som všetkému voľný priebeh. Bolo to očisťujúce a hrča pomaly mizla. Po pol hodine som vodu vypla a zachumlala sa do veľkej osušky, ktorú tam pre mňa nachystal. Bol taký starostlivý a zároveň taký chladný, čo sa týkalo vyjadrovania jeho pocitov. Sebaľútosť si ma zobrala do svojich chápadiel prvýkrát. Prečo práve ja? Čomu ma má toto naučiť? Najskôr to s Vilom. Pri pomyslení na neho sa mi zdvihol žalúdok a utekala som na záchod. Musel to počuť a o pár minút mi klopal na dvere, či som v poriadku. Umyla som si ústa a tvár a sadla som si po tichu na posteľ. Neodpovedala som mu. Nevedela som, čo mu mám povedať. Potichu otvoril dvere a sadol si na kreslo, ktoré bolo vedľa postele. Uprene hľadel na moju tvár. Cítila som to. Ja som však mala oči upreté na zem. Nemala som svoje pocity ešte jasne pod kontrolou, tak som nevedela zo seba nič dostať. 

"Lívia." moje meno z jeho úst znelo inak. Krajšie. Slastnejšie. Vytrhlo ma to zo sebaľútosti a prekvapene som na neho zažmurkala. 

"Pýtal som sa, či si v poriadku?" uprene na mňa hľadel a ja som mala pocit, že sa mi točí svet. Všetko je inak ako kedysi. Nespoznávala som samú seba v jeho blízkosti.

"Myslím, že áno. Len sa mi urobilo trošku nevoľno." povedala som zahanbene.

"Joel." nečakal na vysvetlenie.

Ešte viac sa mi zrýchlil dych. Tento muž je naozaj výnimočný. A ja som nevedela ako reagovať. Srdce mi zrýchlene bilo, dych sa nevedel spomaliť. Vyschlo mi v hrdle. A čo ďalej? Tajomstvo odhalené. Veľa toho však neviem. Joel, ktorý veri v to, že počuje Ježišov hlas, dal dokopy Janka a Sáru, ale medzi nami ľady nezlomí. Aspoň, že hrala tá hudba, lebo ticho medzi nami bolo priepastné. Aspoň pre mňa. On sa zjavne necítil nejak nepríjemne. Prečo by aj mal? Nevedel, že poznám Sáru a Janka.

"Ja... spoznala som tam Sáru a Janka. Ak je to ten Janko. Boli veľmi milí." snažila som sa o udržanie konverzácie. 

On však nepovedal ani slovo. Mlčal a ja som mala pocit, že takto mu to vyhovuje. Bol tak spokojný. Dokonca sa ani nezaujímal ako sa volám. Medzi časom, ako som sa pýtala na jeho meno a meno jeho priateľa, si stihol vziať šálku čaju a vychutnával si ho. Žiadne pocity ako zvedavosť, podráždenie, obavy sa v ňom nezrkadlili. 

"Nechceš vedieť moje meno?" spýtala som sa sklamane i podráždene zároveň. Usmial sa a pritom na mňa ani nepozrel. Mala som chuť zakričať. Nič nepovedal. Asi 10 minút len tak pozeral na stenu a potom z nenazdajky povedal.

"Lívia."

"Odkáž, že sa nemusia báť, zajtra ju priveziem domov.. Áno ... aj tebe." 

Naplnilo ma sklamanie. Už zajtra sa s ním opäť rozlúčim. Nechcem, aby to skončilo ako minule. Budem musieť vyvinúť väčšiu iniciatívu ja sama.

"Kto to bol?" spýtala som sa náhlivo.

Zamyslene pozeral na telefón a potom sa opäť otočil na mňa. Pozrel mi do očí priamo a mne sa na okamih zastavilo srdce.

"Priateľ, za ktorým som sa chystal, keď som ťa tam počul kričať o pomoc." zastavil sa pri poslednom slove, zaťal sánku a z hlboka sa nadýchol. Jeho výdych bol akoby odpoveď na všetky moje otázky. Má o mňa starosť. Potešila som sa, i keď v tejto situácii a v takom načasovaní, to nebolo až príliš vhodné. Sklopil zrak a pozoroval svoje prsty. Potom zdvihol pohľad a na jeho tvári sa opäť zračil pokoj. Nechápala som ako to dokáže. Udržiavať svoje pocity a mať takú sebareflexiu. Ako kôň na uzde.

"Majú o teba strach. Tak som mu povedal, že si so mnou."

"Obrovský." odpovedal ihneď, ale oči neotvoril. Prekvapene som na neho hľadela a  rozhodla sa postaviť zo sedačky, že sa poprechádzam. Nereagoval ani vtedy, keď zavŕzgala podlaha pod mojimi nohami. Pomaly som sa približovala k nemu, míňala jeho kreslo a priblížila sa ku skrinke s knihami. Tvárila som sa, že si ich akože prezerám. V skutočnosti som letmo pozerala na neho. Oči neotvoril ani raz. Zakašľala som. Dúfala som, že ho to príjme k tomu, aby sa na mňa pozrel a povedal viac. On však nič. Rástol vo mne nepokoj. Trošku podráždene som sa spýtala:

"Viac k tomu nepovieš?" Neprestajne som hľadela na jeho tvár. Objavil sa mu pobavený výraz a pomaly otvoril oči. Takmer som spadla z nôh. Stihol ma zachytiť. Inštinkty mal naozaj rýchle. Hľadeli sme na seba. Tváre sme mali tak blízko, že stačil okamih a pery by sa nám spojili. On sa však odvrátil, chytil ma okolo pásu a doviedol naspäť na sedačku. Sadol si opäť oproti mne a pozoroval ma.

"Čo by si chcela počuť?" pýtal sa vážne a zároveň pokojne. 

"Napríklad to, že som pre teba dôležitá." pomyslela som si, ale nahlas nevyslovila.

Chcela som otvoriť ústa a niečo povedať, ale akoby som tušila, že čokoľvek nepremyslené, by túto krásnu chvíľu mohlo pokaziť. A tak som iba mlčala a mozgové závity sa mi točili rýchlosťou svetla. Nič. Nič neprichádzalo, čo by mi pomohlo, aby som ho nepriamo naviedla k vyjadreniu jeho pocitov ku mne. Hovoriť je striebro a mlčať je zlato. Myslím, že moje oči hovorili namiesto mojich úst. Počúvaj srdcom, pomyslela som si. Budeš vedieť. On však pozeral a nevychádzalo z neho nič, po čom som túžila. Sklamane som si vydýchla a sklopila zrak. Zazvonil telefón. Prekvapene som zažmurkala. Bol jeho, keďže môj ostal na mieste, kde som mala aj ostatné svoje veci. Až teraz mi to došlo. Všetci sa o mňa budú báť. Ach.

"Ahoj. Počúvam." druhý hlas som nepočula, iba tlmené zvuky, tak som sa sústredila iba na neho.

Odložil knižku na stôl a zahľadel sa do neznáma. Akoby zabudol, že som vedľa neho. Na jednej strane som mala chuť kričať o mojich citoch k nemu, na druhej som sa bála, že to všetko pokazí jedna veta. Tak som iba mlčala a hľadela na neho. Hudba, ktorá znela, umocňovala moju zmätenosť a túžbu. Otočil sa ku mne a usmial sa. Možno tušil, čo cítim. A možno to cítil aj on sám. Niečo alebo niekto mu v tom však bránili. Domnievala som sa. Nahovárala si. Jeho pohľad bol však uvoľnený a pokojný. Tvár jemná, bez pocitov strachu alebo vnútorných bojov. Tak veľmi som chcela vedieť, čo cíti. Prehrabol sa vo vlasoch a pripravoval sa, že niečo povie. Videla som ako starostlivo premýšľa o správnych slovách. Trvalo to niekoľko desiatok mojich nádychov a vydýchov. Nevadilo mu ticho. Nevadilo mu čakanie. Nebol náhlivý či prchlivý. Jeho pokojný pohľad ma kolísal a upokojoval. Učil ma trpezlivosti. Aj napriek tomu som začala prvá.

"Pekný pohľad na lásku. A čo láska na prvý pohľad?" vyzvedala som nenápadne. Možno sa dozviem o jeho srdci takýmto spôsobom viac, pomyslela som si.

Usmial sa tak, že jamky v jeho lícach zvýraznili jeho krásu. Zatajil sa mi dych a podskočilo srdce pri tomto pohľade.

"Láska na prvý pohľad? Chceš vedieť či verím na niečo také?" spýtal sa s nemiznúcim úsmevom a hravou pobavenosťou. 

Prikývla som. Naklonil hlavu a nežne sklopil zrak na moje pery. Potom sa opäť zahľadel do mojich očí.

"Už nie." povedal s tajomným úsmevom a skúmal moju reakciu. Keď som sa nadýchla a zarazene hľadela na neho, postavil sa a priblížil sa ku skrinke s knihami. Vrátil knihu naspäť.

Vrátil sa asi o dve hodiny, mĺkvejší ako predtým. Nezvládala som už ticho, tak som začala prvá.

"Čo si čítal?" ukázala som na knižku položenú na kresle, kde predtým sedel. Prekvapene hľadel na miesto, kde som ukazovala. 

Pomaly sa vrátil od vchodových dverí a opäť si tam sadol. Otvoril ju a zahĺbil sa do jej písmen. Po malom okamihu sa otočil ku mne a spýtal sa: "Chceš, aby som ti čítal?"

Prikývla som. Nakoniec to nebude také zlé.

"Odpusť mi, že som tak náhle odišiel." Prekvapil ma svojim vyznaním a zmätene som na neho pozrela.

"Všetko je v poriadku, prosím čítaj." vyslovila som nahlas.

Keď nastal večer, zapálil sviečky a pustil tú príjemnú hudbu, čo včera. Zapálil aj krb, keďže večere boli trošku chladné a v chatke sa  ochladilo. Sadol si na kreslo, blízko knižnice a privrel oči. Jeho tvár vyžarovala nádherný pokoj. Bolo vidieť, že presne vie, kto je a čo chce. Dlaň ma pálila a srdce ma nútilo, aby som sa ho dotkla. Nesmiem, pomyslela som si. Stačí mi pohľad na neho. Vnútro ma nabádalo vstať, mozog sedieť a iba sa dívať. Potom otvoril oči a postavil sa.  Natiahol sa za nejakou knihou a opäť si sadol. Nežne ju pohladil a otvoril. Nevedela som, čo číta. Bol trošku ďalej odo mňa. Zvedavosť sa so mnou hrala ako mačka s myšou. Nervózne som sa pokrútila na sedačke. Otočil sa od knihy ku mne. Jeho pohľad bol nežný. Kútiky úst sa mu jemne zdvíhali do úsmevu. Prekvapene som zažmurkala. Azda mi číta myšlienky a vie ako sa teraz cítim? Pohľad neprestával, niečo mi chcel povedať, aspoň som si to tak myslela. Och, zasvieti sviečky, zapne nežnú hudbu a potom sa tvári, že tu nie som. Nechápem. Naplnil ma prekvapivo hnev. Naklonil hlavu na bok a s úsmevom ma skúmal. Potom vstal a sadol si bližšie ku mne. Oči mu potemneli. Úsmev zmizol. Opäť tá rovná čiara. Naklonil sa ku mne a odhrnul vlasy nabok. Dych sa mi prehĺbil a zrýchlil. Oči som mala dokorán otvorené a čakala, čo sa stane. Potom mi nežne prstom prešiel po krku. Strhla som sa. Odtiahol svoju dlaň a zahľadel sa so smútkom v očiach. Viem. Prišiel na to, čo sa nachádza na mojom krku. Inštinktívne som sa snažila zakryť to rukou. Zodvihol sa a vstal. Bez slova odišiel von a zavrel dvere. Preglgla som a snažila sa prehltnúť slzy. Zaplavila ma hanba a rukami som sa objala pod prsiami. Auto som nepočula, takže som predpokladala, že odišiel pešo. 

Opláchla som si tvár a prehrabla prstami vlasy. Zazrela som svoj obraz v zrkadle. Mala som opuchnuté, červené oči a podliatinu na krku. Striasla som sa. Toto neskryjem, ani keby som veľmi chcela.  Ešte trikrát som si opláchla tvár a dúfala v zázrak. Keď som sa na seba opäť pozrela, uvedomila som si hĺbku toho, čo sa vlastne včera stalo. Oči mi opäť zaplavili slzy. Začula som klopanie na dvere. Bol to on.

"Si v poriadku?" zaznel jeho nežný hlas.

Zakričala som áno a povedala, že hneď prídem. Prečo naše druhé stretnutie muselo byť práve takéto? Nedokážem sa sústrediť na nič. Opäť som pustila vodu a zmývala si oči, ústa, krk. Nepomáhalo. Rezignovane som vodu zastavila a jemne sa utrela uterákom, ktorý tam visel. Otvorila som dvere a so sklopeným zrakom si sadla na jedálenskú stoličku. Dlaňami som si zakrývala krk a ruku. Akoby tam bolo napísané niečo nehanebné. Sadol si oproti mne a podal mi šálku s čajom. Cítila som jeho pohľad. Bála som sa však oči zodvihnúť k nemu. Nechcela som, aby ma tak videl. Neprestával. Jeho pohľad ma pálil a nútil, aby som sa na neho pozrela. Nič nepovedal, aj napriek tomu moje srdce vedelo. Cítila som sa zahanbene. Prisadol si bližšie a prstami mi nežne pohladil líce. Zodvihla som tvár k nemu. Jeho pohľad nenaznačoval ani trošku znechutenia alebo chladu. Bol prívetivý a priateľský. 

"Bolí to?" ukázal na kúsok modriny, ktorá sa dlaňou nedala zakryť. 

"Trošku." povedala som sklamane.

"Počkaj, niečo ti na to dám." postavil sa a niečo hľadal v komore, ktorá bola blízko kuchyne. Netrpezlivo som čakala, kedy vyjde von. V rukách držal malú zavretú dózu. Sadol si ku mne a prstami si nabral krém, ktorý potom jemne rozpustil v dlaniach. Potom druhou rukou nežne odtiahol moju ruku, ktorou som modrinu zakrývala a pomaly a nežne pretieral to miesto. Pálil ma jeho dotyk. Rozbúšilo sa mi srdce a dýchala som zhlboka jeho vôňu. Bol tak blízko. O tomto som snívala, po tomto túžila. Nechcela som, aby prestal. Bolo to veľmi príjemné a upokojujúce. Krúživými pohybmi pretrel celú modrinu. Bolesť, ktorú som predtým cítila, nahrádzala pulzujúca túžba. Potom prestal. Zaplavilo ma sklamanie. Nemohla som povedať, nech neprestáva. Dokonca ma napadlo, že mu ukážem aj miesto na krku. Ihneď som tu myšlienku zastavila. On mi podal krém a povedal, aby som si miesto natierala čo najčastejšie. Prikývla som. Keď sa zodvihol a pristúpil do kuchyne, vlasy som si zhrnula na krk tak, že podliatina nebola vidno. 

Bola tma. Keď som zaostrila pohľad, uvidela som okolo seba stromy. Veľa stromov. Boli predo mnou a aj za mnou. Cítila som sa dezorientovaná. Čo tu robím? Zrazu som za sebou začula hlas. Kričal stoj! Pohltil ma strach. Inštinkt ma nútil bežať. Spočiatku rýchlo, ale potom som strácala silu. Nemohla som sa nadýchnuť, akoby som sa topila. Spadla som. Niečo ma držalo za nohu. Chcela som ujsť, ale nemohla. Zbadala som tvár. Temnú a nahnevanú. Chytili ma niekoho ruky a ja som kričala. Dosť! Pusti ma! Jeho hlas znel drsne a hlboko. Strhával zo mňa kusy oblečenia a ja som plakala. Prosila. Cítila som sa veľmi zle a strach napĺňal každú moju bunku. Od vzlykov som sa nevládala nadýchnuť. Zrazu do toho všetkého vošlo nádherné svetlo. Zaznel nádherný, jemný, nežný hlas. 

Neboj sa. Ja som s tebou. Nikdy ťa nezanechám.

Strach pomaly ustupoval a nahrádzala ho láska a pokoj. Temná tvár mizla a menila ju tvár, z ktorej vychádzalo nádherné svetlo a teplo. Jeho ruka ma zodvihla a na tele sa mi objavili dlhé biele šaty. Prešlo mnou príjemné teplo a pokoj. Pri jeho dotyku som sa menila. Mala som pocit, že sa vznášam. Zahľadel sa na mňa s láskou a prijatím a ja som nemo pozerala, čo sa to deje. Usmial sa. A potom sa pomaly začal strácať v diaľke. Kričala som, nie! Neodchádzaj! Potrebujem ťa!

Zrazu som sa strhla. Oči sa prispôsobovali tlmenému svetlu. Zazrela som ako na mňa hľadia nádherné modré oči a cítila som jeho dotyk na svojej tvári. Ničomu som nerozumela a prvé, čo ma napadlo bolo, že som sa schúlila v jeho náručí. Cítila som ako jeho telo strnulo. Bolo mi to však jedno. Túžila som, aby ma objal. Jemne som sa triasla a ako ma jeho ruky ovinuli, triaška sa zmenila na horúčosť. Strávili sme takto bez slova dosť dlhý čas. Opäť som zaspala. Tentoraz pokojne.

Ráno bolo krásne. Počula som vtákov ako vyspevujú svoju pieseň a videla to, čo som potrebovala. Stále som bola u neho. Nesnívalo sa mi to. Usmiala som sa. Sadla si na sedačku a jemne sa popreťahovala. Jeho som však nevidela. Dokonca som ho ani nepočula. Vnútri ma naplnil divný pocit nespokojnosti. Nemohol ma tu nechať samú. O pár minút som začula zvuk auta. Vydýchla som si. Prišiel. Rýchlo som sa postavila, ale v nohách som cítila jemnú svalovicu. Nohavice som mala trošku natrhnuté a tričko tiež. Úplne rotrhanú bundu som si vyzliekla a položila na stoličku. Spomenula som si na včerajšok. Naplnilo ma nechutenstvo. Keď som sa lepšie pozrela videla som, že na ruke mi rástla väčšia zeleno-fialová modrina. Pokývala som hlavou a utekala do kúpeľne. Nemôže ma predsa takúto vidieť. 

Usmial sa. Ja snáď opäť odpadnem, pomyslela som si. Dýchala som zhlboka a nemohla som odtrhnúť oči z jeho tváre. Tak veľmi mi chýbal. Aj keby som sa ho nemohla nikdy dotknúť, postačí mi pohľad na neho. Jeho prítomnosť ma liečila. Úplne som zabudla, čo sa stalo. Stačil mi on. Jeho blízkosť.

"Myslím, že som skutočný. Predstava by ti neuvarila čaj." podal mi hrnček s tou známou slastnou chuťou. 

"Úžasný čaj." povedala som bez premýšľania a z chuti sa napila. 

Prekvapene na mňa pozrel. Jemne som sa začervenala a snažila sa sústrediť na čaj.

"Dúfam, že ti neublížil?" spýtal sa so zovretými päsťami a vážnou tvárou. Úsmev opäť zmizol v rovnej čiare plných pier.

"Vďaka tebe, nie. Opäť som ti vďačná za pomoc." placho som na neho pozrela. Prehrabol si ofinu, ktorá mu padala do očí a snažil sa ju dostať na miesto, kde mal vlasy spojené v gumičke. Bol neodolateľný. Vlasy, úsmev, oči, brada, jeho telo, všetko to u neho ladilo, akoby ho vytvorila ruka dokonalého majstra. Klopila som zrak a vzápätí na neho opäť hľadela, aby som sa utvrdila, že je naozaj skutočný. Videla som ako stísa sánku. Akoby bojoval s niečím neviditeľným. 

"Prosím, pusti ma." odtísala som sa od jeho tela. Márne, jeho zovretie bolo až príliš silné. Pocítila som obrovský strach a roztriaslo sa mi celé telo.

"Neboj sa maličká. Bude ti pri mne príjemne." pritisol mi prst na pery a pritlačil ma k najbližšiemu stromu. Chcela som kričať, ale z môjho hrdla vyšiel iba tichý vzlyk. Slzy sa mi rozkotúľali po tvári. Snažila som sa bojovať a neustále ho odtísala od seba. Násilne mi chytil ruky dohora, takže som sa nemohla chrániť. Snažila som sa brániť nohami, ale malo to na neho opačný vplyv. Akoby ho to ešte viac priťahovalo. Prvýkrát som zakričala o pomoc. Boli sme však príliš ďaleko od všetkých, takže ma nik nepočul. Zacítila som jeho horúce pery na krku, opäť som sa striasla a podlomili sa mi kolená. Kričala som, aby ma pustil, že ja to nechcem. Chlad mi pohltil celé telo.  Roztrhol mi bundu, čo som mala na sebe a ja som cítila, že padám. Slzy, strach, prosby, nechuť. Z toho všetkého sa mi točila hlava. Všetko som videla spomalene. Zrazu sa jeho mocné telo odo mňa odvalilo. Nevedela som ako, ale ležal na zemi a jeho tvár bola pokryvená od bolesti. Odpadla som. Upadla som do ticha a tmy. Zacítila som známu vôňu. Môjho neznámeho. Ten šok mi ho opäť pripomenul. Nechcela som sa prebudiť. Bola tak blízko, že som nechcela otvoriť oči. Občas sa mi zazdalo, že ma nesú jeho ruky. Jeho vážna tvár sa ku mne nahýbala a jeho hlas znel slastne.

"Neboj sa, všetko bude v poriadku." 

Ten hlas znel veľmi skutočne. Opäť som zavrela oči. Nastala úplná tma. Tlmené zvuky. Zvuk motora. Ticho.

Keď som otvorila oči prvýkrát, nechápala som. Tá známa chatka, vôňa čaju, jeho vôňa. Bolo to reálne.  Asi 10 minút som len tak ležala a hľadela dookola. Pretierala som si oči, či sa mi to iba nezdá. Snažila som sa nájsť jeho siluetu, ale oči ma ešte stále neposlúchali. Premáhali ma mdloby. Je to iba sen? Krásny sen, pomyslela som si. Nechcem sa zobudiť. Opäť som omdlela. 

Po prebudení bolo v chatke príjemne teplo. Začula som praskanie dreva v krbe a jemný zvuk veľmi príjemnej hudby. Chlad, ktorý som predtým cítila sa pomaly menil na teplo. Otvorila som oči. Sedel tam. Oproti mne, s privretými očami a rukami založenými k sebe. Akoby sa modlil? Začudovala som sa. Nechcela som ho však rušiť. Iba som na neho hľadela a nemohla uveriť svojim očiam. Bol tu, skutočný. Ten, o ktorom som snívala celé týždne. Môj záchranca? To on mi pomohol. Nesnívalo sa mi to. Vzal ma preč, z tej hroznej nočnej mory. Od Vila. Nadýchla som sa a môj nos ma presvedčil, že je skutočný. Tá vôňa, jeho nádherná vôňa. Otvoril oči a pozrel na mna. Srdce sa mi rozbúšilo ešte viac. Nezabudnuteľný pohľad, ktorý som sa snažila vybavovať po celý čas, bol skutočný. Nežný, ochranársky, prívetivý, láskyplný. Topila som sa v ňom. 

Prebehli asi štyri týždne od posledného stretnutia s mojím neznámym. Našla som si brigádu v mestskej internetovej kaviarni. Cestou tam i domov som si niekoľkokrát predstavovala, že sa náhodne stretneme. Moje predstavy sa však nenaplnili. Dokonca trikrát som bola aj pri svojom obľúbenom strome, ale dúfala som darmo. Čas mi pomáhal v utvrdzovaní, aby som zabudla a sústredila sa na seba. 

Prešiel nový letný mesiac a ja som sa plne sústredila na moju prácu a knižnicu. S tou milou pani, Anetkou, sme sa dohodli, že jej môžem pomáhať cez víkendy, takže hlavu som si zamestnávala povinnosťami. Práca ma bavila, takže som si leto začala užívať. Majiteľ kaviarne sa rozhodol na týždeň zavrieť, takže Martin toho chcel využiť. Pozval ma na predĺžený víkend na chatu k vode. Veľmi sa mi tam nechcelo, už len kvôli tomu, že som sľúbila pomoc v knižnici. Prehovorili ma však rodičia a aj Anetka, aby som sa zabavila aj trošku inak ako prácou. Nakoniec som súhlasila. Predsa len, s Martinom sme si už dlhšiu dobu nikam nevyšli. Verila som, že to bude fajn. 

Nastal víkend a Martin ma čakal hneď ráno pred domom v aute. Rozlúčila som sa a rýchlo som vybehla za ním. Po ceste sme sa smiali a zhovárali. Rozprával mi o tom ako tam bude fajn a že si to užijeme. Keď sme tam prišli okolo obrovského jazera sa nachádzalo veľa malých chatiek. My s Martinom sme kráčali k tej väčšej. Keď otvoril dvere videla som asi 50 nových tvárí. Niektorí sedeli na sedačke pri televízore a hrali playstation. Zopár dievčat postrkovalo skupinku chalanov a podpichovali sa navzájom, že kto bude šľapať na vodnom bicykli a kto sa bude opaľovať. Vyzeralo to tu uvoľnene a zábavne. Iba ja som mala divný pocit, že by som bola radšej doma sama. Martin ma chytil za ruku a viedol ma k nejakým dvom neznámym chalanom. 

"To je Lukáš," ukázal na usmiateho chalana s veselými orieškovohnedými očami. Vyzeral naozaj milo.

"Teší ma", priblížil sa ku mne a podal mi ruku. Opätovala som mu úsmev a pokývala hlavou, že aj mňa.

"A toto je Vilo." povedal Martin a ukázal na muža so zelenými očami a svalnatými rukami. Nejedno ženské oko po ňom v chate pokukovalo. Mne však srdce šepkalo, aby som bola opatrná. Jeho pohľad sa mi nepozdával.

"Lívia, zbláznim sa z teba!"

"Martin." hlesla som po tichu a sadla som si na najbližšiu lavičku. So strachom v očiach pribehol za mnou. 

"Čo sa stalo? Je ti zle? Odkiaľ máš tu mega veľkú mikinu?" spýtal sa starostlivo so zdvihnutým obočím.

"Ach Martin, nechaj ma utriediť si myšlienky. Sama neviem, čo sa vlastne za tých pár hodín stalo." odpovedala som sklesnuto.

"Tak to ma zaujíma ešte viac, keď ťa vidím takúto. Niekto ti snáď ublížil?" spýtal sa podráždene so zovretými päsťami. 

"Nie! Aspoň nie tak ako si myslíš." zodvihla som pohľad k nemu a silno som sa k nemu pritisla. Jeho objatie vždy pôsobilo upokojujúco. Teraz to však nemalo úplne taký pocit. Akoby mi stále niečo chýbalo a ja som vedela, čo to je. Jeho vôňa, pohľad, úsmev, proste jeho prítomnosť. Rozhodla som sa, že v kaviarni Martinovi všetko poviem. Ako priateľ nikdy nesklamal. Bol perfektný poslucháč. Nechal ma rozprávať bez toho, aby mi skákal do reči. Iba občas zmraštil čelo alebo prekvapene zdvihol obočie. Priznala som sa mu so všetkými svojimi pocitmi a cítila som ako sa mi pri konci tisnú slzy do očí. Snažila som sa tú horkosť prehltnúť, ale Martina som tým neoklamala. 

Opantalo ma to natoľko, že som nedokázala poďakovať a iba sa na neho blažene usmievala. Dokonca ma ani nenapadlo opýtať sa, ako vedel, že mi je zima. Sedela by som tam s ním hádam aj celý deň, keby ma nevytrhol jeho hlas, že už môžme ísť. S nevôľou som prikývla a kráčala som za ním. Ako vždy mi otvoril dvere od auta a ja som si sadla. Keď naštartoval, opäť bez slova, zapol rádio a nepovedal ani slovo. Občas som sa na neho snažila nenápadne pozrieť. Dúfala som, že mi ten pohľad opätuje, ale moje túžby ostali nenaplnené. Proste bol iba obyčajný šofér, ktorý chcel splniť sľub, že mi pomôže dostať sa do mesta. Namýšľala som si, že je iba cudzinec a zajtra sa s ním už nestretnem. Vedela som však, že klamem samú seba. Už dávno pre mňa nebol obyčajný, práve naopak, neobyčajne, priam magneticky ma to ťahalo k nemu. Koľký smútok ma zaplavil, keď sme sa dostali do mesta. Nechcelo sa mi od neho odísť. Jeho blízkosť sa pre mňa stávala taká dôležitá ako dýchanie. Tak sme tam sedeli, asi ešte ďalších 10 minút, bez slova. Nikomu to však nevadilo. Aspoň ja som mala ten dojem. Keby chcel, aby som odišla, snáď by mi to povedal. Pozerali sme obaja cez predné sklo. V tichosti. Bez sľubu, že by sme náš kontakt nejak prehĺbili. Nevedeli sme naše mená, telefónne čísla, nič. Ak teraz odíde, nikdy ho už neuvidím. V hrdle mi narástla hrča. To sa nesmie stať! Netrúfala som si však urobiť prvý krok, bola som na to až príliš plachá. Zavalil ma smútok. Na druhej strane bol ten rozhovor, ktorý som počula. Je v jeho živote nejaká žena, s ktorou nechce byť, ale ona sa nevzdáva. Tak som iba mlčala a on tiež, keď nás z toho vyrušil zvuk telefónu. Môjho. Bol to Martin, chcel vedieť, kde som a kedy konečne prídem. Odpovedala som tichým hlasom a letmo pozerala na môjho neznámeho. On však nejavil žiadny záujem. Keď som dotelefonovala otočil sa prvýkrát ku mne. Zmeravela som.

"Bude lepšie, keď sa už rozlúčime." povedal chladným a sebaistým hlasom.

"Iste. Nechcem ťa zdržovať. Iba som chcela ešte raz , ďakujem. Za všetko." 

Kývol hlavou a ja som mala pocit, že som mu v očiach zazrela smútok. Nebola som si však istá, lebo vzápätí sa očami zahľadel von. Chcela som si vyzliecť mikinu a vrátiť mu ju, keď mi nežne podržal ruku a povedal:

"Môžeš si ju nechať, je chladno, aspoň ťa trošku zohreje, kým sa dostaneš tam, kam potrebuješ." za ten krátky čas, čo sme strávili spolu som postrehla, že je neodolateľný gentleman, ktorý patrí do malej skupiny mužov, o ktorých som si myslela, že už vymreli. 

"Ďakujem, ale ako ti ju vrátim?" spýtala som sa a už vopred sa tešila ako nenápadne od neho získam kontakt na udržanie ďalšieho videnia.

Ráno som vstala príjemne svieža. Zobudil ma zvuk tečúcej sprchy a všimla som si, že moje telo bolo prikryté dekou. To musel urobiť on, ktovie, kedy sa vrátil. Dokonca aj knihy, ktoré ma večer tak zaujali boli preč. Dúfam len, že sa nenahneval, keď videl, že som sa hrabala v babičkinej knižnici. Rýchlo som vybehla hore po schodoch do spálne, umyla si zuby a tvár, jemne si prehrabla vlasy a obliekla si naspäť svoje šaty. Z ruksaku som si vytiahla svoj kvetinový sprej a nastriekala zopár kvapiek na pulzujúce miesta. Ako som ho dávala naspäť, až teraz ma napadlo pozrieť sa na mobil. Vypnuté zvonenie, 10 zmeškaných hovorov a 2 SMS správy. No nazdar, zabudla som zavolať mame, že som v poriadku. Keď som otvorila správy zistila som, že sú od Martina. Bratov a môj dobrý priateľ mi písal, že rodičia sa idú zblázniť od strachu a volali mu. Aby ich upokojil, oklamal ich, že som u neho a zaspala som. Narýchlo som Martinovi poďakovala a odpísala, že som v poriadku a že čoskoro mu všetko vysvetlím. Odpoveď bola stručná:Ok. Pousmiala som sa, toto bola jedna z mnohých jeho super vlastností: chápavý a trpezlivý. 

Zišla som dole a videla, že môj záhadný neznámy stojí opäť v kuchyni a pripravuje raňajky. Keď ma začul, otočil sa a opäť sa na mňa zahľadel tým rozmrazujúcim pohľadom. Musela som sa veľmi snažiť, aby som nespadla. Opakovala som si, len zhlboka dýchaj. Srdce neustále bilo ako splašené, ale mozog sa aspoň snažil počúvať. Usadila som sa k jedálenskému stolu a on ku mne pristúpil zboku. Ach, tá jeho vôňa mi pripomenula včerajšok. Zvláštny večer. Aspoň som zo seba vydolovala poďakovanie. 

"Chcem sa ospravedlniť, že som sa hrabala v babičkinej knižnici. Dúfam, že som ťa neurazila. " začala som rozhovor a do úst som si dala prvé sústo. Jeho pohľad ma priam spaľoval, keď na mňa pozrel a s úsmevom dodal:

"Babičke by určite nevadilo, že si nahliadla do jej pokladov."

Prvý úsmev za celý čas. Ani v tom najkrajšom sne som si ho tak nepredstavovala. Dokonca aj tie jamky v lícach kričali k tomu, aby som sa ho dotkla a zistila, či je naozaj skutočný. Sklopila som zrak a cítila ako mi do tváre stúpa oheň. Keď som sa odvážila pozrieť, ešte stále na mňa pozeral. Prosím, odvráť už zrak, lebo to nezvládnem. Výrilo mi v hlave a v zápätí, akoby mi čítal myšlienky, uhol pohľadom a začal jesť. Stiahol sa mi žalúdok a nedokázala som do seba už nič viac dostať. Pod stolom som sa hrala s vlastnými prstami a snažila sa získať naspäť svoju vnútornú rovnováhu. Čo to bolo včera o tej cibuľke? Zamyslela som sa. Zázrak, rastie a ani nevie ako. Nie, toto všetko asi nebude len taká obyčajná náhoda.

"Asi ti veľmi nechutí?!" prebral ma zo zádumčivosti jeho hlas. Opäť na mňa hľadel so záujmom a ja som nechápala. Je to ten istý muž, čo včera?