Keď som otvorila dvere, pridržiavala som sa steny. Stále som sa necítila dobre a nohy sa mi podlamovali. Náhle sa otvorili dvere od izby a vyšiel odtiaľ Mikael. Prekvapene sa na mňa pozrel a zachytil moju ruku. Pomaly mi pomohol dostať sa naspäť k posteli a posadiť sa. Zo stolíka vzal fľašu vody a ponúkol mi, aby som sa napila. Prinútila som sa dostať do seba pár glgov. 

"Prosím ťa, bol by som rád, keby si za tejto situácie nikam nechodila sama. Sľúbil som Joelovi, že ak by sa mu niečo stalo, postarám sa o teba... " jeho hlas sa náhle zlomil a uvedomil si, čo povedal. Zastavil sa a mlčal. Neveriacky som na neho upierala pohľad. 

"Prečo a kedy ťa o to požiadal?" zjavila sa moja otázka a hneď som ju položila nahlas. Neodpovedal. "Prosím, Mikael, odpovedz." naliehala som. 

"Keď som sem prišiel. Priznal sa mi o výhražných listoch, ktoré mu chodili do práce. Nechcel ti o tom povedať, aby ťa nevystrašil." povedal smutne. 

"Priznal sa mi, ale nechcela som vedieť, čo sa tam nachádza. Verila som, že sa nič zlé nestane." stíchla som a zahľadela sa na svoje prsty. Mikael otvoril náruč a ponúkol mi útechu. Bez slov a zbytočných rečí. Prijala som a opäť sa upokojila. Cez okno som zazrela ako tmu pomaly nahrádza svetlo. Nový deň, nová nádej. Pošepla som si v duchu. Premohla ma únava. Privrela som oči. 

Bežala som. Nevedela som kam a ani pred čím. Iba môj inštinkt ma to nútil robiť automaticky. Hrdlo ma pálilo od ostrého vzduchu, ktorý mnou prenikal. Postupne sa moje nohy spomalili. Beh sa nahradil v rýchlu chôdzu, až som nakoniec úplne zastala. Nikde nič. Iba ticho a zvláštny pocit prázdna.

Janko ma rýchlo zachytil a pomohol mi posadiť sa. Začula som Sarin hlas, ako sa pýta, koľko máme času. Sestrička odpovedala, hodinu. Dvere sa zatvorili a ja som sa na oboch pozrela zdesene. Janko ráznym hlasom povedal, že sa ide spýtať Davida. Nemo som hľadela na svoje krvavé prsty. Keby som mohla, darovala by som mu toľko krvi, koľko by potreboval. Nemala som však rovnakú skupinu. Pomalými krokmi ku mne pristúpil Mikael. Prekvapene sa pozrel na Saru a spýtal sa, či je niečo nové. Všetko mu vysvetlila. Pokojným pohybom si ku mne prisadol a ticho pošepol:

"Lívia, ja mám rovnakú krvnú skupinu." jeho hlas ma vytrhol z letargie. Nadšene som mu pozerala do očí. Zrazu pribehol Janko s Davidom. David smutne pokýval hlavou, že on takú krv nemá a ani Noemi. Vydýchla som. O pár minút sa otvorili opäť dvere. Ja s Mikaelom sme pristúpili ku sestričke a objasnili sme jej situáciu. Tá Mikaelovi, rýchlym tempom v hlase, všetko vysvetlila. Pokojne prikývol a nasledoval ju do miestnosti na odber. Bola som nesmierne vďačná Bohu, že ho k nám poslal a malými krokmi som prijímala Jeho nadprirodzené vedenie situácie. Opäť som sa v tichu usadila a trpezlivo sa snažila čakať, čo sa bude diať. Tentokrát som hypnotizovala dvere, kde vošiel Mikael. David si ku mne sadol. Pohladil ma po ruke. Nesmelým pohľadom som sa mu snažila poďakovať. Nedokázala som rozprávať. Bála som sa, že by sa môj hlas zlomil a ja celá by som sa zosypala. Nech som sa snažila byť akokoľvek silná, tušila som, že moje vnútro je celé zničené. Po chvíli vyšla sestrička a jemne sa na mňa usmiala. Sledovala som ju, až kým sa nezatvorili dvere do sály. Po pol hodine vyšiel Mikael. Usadil sa hneď vedľa Davida. Naliehavo som sa mu pozerala do očí, aby mi povedal nejakú informáciu. 

"Je to v poriadku, môžu ju použiť pre Joela." pokojne mi opätoval pohľad. Vydýchla som úľavou a opäť sa zahľadela na displej nad dverami do sály. Mlčala som. Sara ku mne bola veľmi láskavá a trpezlivá. Pýtala sa, či niečo nepotrebujem. Zakaždým som pokývala hlavou, že nie. Avšak jediné, čo moje telo a duša potrebovali, bol Joelov pohľad. Roztápal sa v ňom všetok môj strach. Myšlienky sa na mňa sypali ako prach popola. Začierňovali moju dušu. "Zostaň v mojej láske." ozvalo sa v celom tom mojom chaose. Ako? Ako Ježiš? Ukáž mi, ako? Nevládzem. Bolí ma každý nádych, ktorý urobím pri myšlienke na neho. Moje srdce je také slabé, Bože. Duša je unavená, až na smrť. Nedokážem žiť bez neho. Neviem a nechcem si to predstaviť. Prosím, zachráň ma z tohto trýznenia. "Ak uveríš, uvidíš Božiu Slávu." (Biblia, Jn 11:40) Tentokrát bol hlas naliehavejší a jasnejší, ako predtým. Áno! Chcem. Chcem, Ježiš. Odpovedala som vo svojom vnútri. Srdce sa mi upokojilo a v tichosti som čakala na to, kedy sa otvoria dvere zo sály. Netrvalo to dlho a von vyšiel doktor spolu so sestričkou, ktorá doprevádzala Mikaela. Náhle som sa k nim postavila a ticho počúvala verdikt, ktorý vyšiel z doktorových úst. Mikael stál po mojej pravici, vedľa David s Jankom a Sarou. Doktorova tvár bola unavená a zdržanlivá.

"Stav vášho manžela je veľmi vážny. Utrpel silný úraz hlavy, ktorý spôsobil krvácanie do lebky a silný opuch mozgu. Taktiež ma poškodenú krčnú chrbticu, zatiaľ nevieme v akom rozsahu. Počas vyberania guľky z oblasti brucha, stratil veľké množstvo krvi a raz nám skolaboval. Jeho stav budeme naďalej monitorovať, je v bezvedomí. Nemôžem povedať, že je stabilizovaný. Mozog je veľmi špecifický orgán. Pripravte sa na to najhoršie." doktorove posledné slová zneli veľmi chladno. Keď odišiel, zatmelo sa mi pred očami. Neviem, čo sa stalo. Iba na malý okamih som stratila vedomie a pocítila som príjemné teplo. Ticho a pokoj mnou prešli rovnako ako letný dážď, keď sme s Joelom utekali cez lúku pri našom spoločnom výlete. Spomenula som si na ten pocit, tak oslobodzujúci. Pocítila som ostré svetlo a pomaly pootvorila oči. Nado mňa sa skláňal doktor. Do srdca mi vošla tupá bolesť. Uvedomila som si, kde som a hlavne prečo. Joel. Zaznel bolestný hlas v mojom srdci. 

"Mladá pani, ako sa cítite?" spýtal sa pokojne a skúmal moje zreničky. 

"Dobre." odpovedala som zachrípnuto. Za doktorom na mňa hľadeli dva páry očí. Bol to David a Mikael. Smutne som oči opäť privrela a nadýchla sa. Naplnila ma nová sila. Snažila som sa posadiť. V ruke som zacítila ostrú bolesť. Všimla som si infúziu, ktorá mi kvapkala do žily. Vydýchla som. 

Zdesene som sa pozerala na ich profesionálne pohyby. Všetko, čo robili bolo rýchle. Stále som nedokázala rozumovo pochopiť vážnosť situácie. Strhla som sa, keď ho napojili na prístroj, založili mu krčný límec a zafixovali na nosítkach. 

"Chcem ísť s vami." naliehavo som na nich zvolala. Otočil sa jeden z nich a poprosil ma, aby som išla zvlášť. Prikývla som. Srdce mi divoko bilo strachom, keď som videla ako sanitka odchádza preč. 

"Je tam Noemi." začula som krik Janka. Zdesene som sa na neho pozrela a utekala za ním. Pri vchode do budovy sedela Noemi a dezorientovane pozerala raz na mňa a raz na Janka. 

"Noemi, čo sa stalo?" spýtala som sa zdesene. Nevyzerala byť zranená. 

"Ja vlastne ani neviem. Zrazu som sa tu ocitla, mala som zviazané ruky a nohy. Potom prišiel Joel, pomohol mi a utekal hore." na chvíľu sa odmlčala a so strachom v očiach sa na mňa zahľadela. "Kde je Joel?" Pohladila som ju po tvári, pozrela na Janka, a šepla mu, aby ju rýchlo vzal do nemocnice. 

Zrazu dnu pribehol Mikael. Zhrozene som sa na neho pozrela, keď sa s neveriacim pohľadom pozeral na krvavý fľak na zemi. Rozbehol sa a utekal hore. Po chvíli sa však vrátil a pokrútil hlavou. 

Prešlo niekoľko krásnych týždňov v manželstve. Zvykla som si na pokoj, ktorý som s Joelom každý deň prežívala. Všetko okolo Vila utíchlo. Tak sa Joel dohodol s Mikaelom, že už ochranu pri dome nepotrebujeme. Chceli sme súkromie. 

Pomaly sa približovali dni, kedy malo začať súdne pojednávanie s Vilovým otcom. Bola som práve v práci a chystala som sa zatvárať, keď mi zazvonil telefón. Bolo to neznáme číslo. Prekvapene som sa zamračila na displej. 

"Prosím?" spýtala som sa vážne. 

"Lívia, to som ja, Lukáš. Prosím, teraz ma dobre počúvaj. Nie je čas na vysvetľovanie. Rýchlo vyhľadaj Joela a zabráň mu, aby sa stretol s tým, kým má. Je to pasca od Vila. Musíš konať rýchlo, inak sa môže stať niečo hrozné." jeho hlas bol naliehavý a vystrašený. Nechápala som, čo tým sleduje. 

"Lukáš, prečo by som ti mala veriť po tom, čo si urobil?" spýtala som sa podozrievavo.

"To teraz nie je dôležité. Prosím, choď a nájdi Joela." povedal rázne a zložil. Chvíľu som sa mlčky pozerala na telefón. Do srdca mi vbehla tieseň. Ak ma chcel vystrašiť, tak práve sa mu to podarilo. Rýchlo som vytočila Joelove číslo. Chcela som sa presvedčiť, že je v poriadku. Nedvíhal. Tieseň sa začala zvyšovať. Zavolala som opäť. Zdvihol to Janko. 

Po dlhej chvíli, keď sa utíšili naše hlasy a spoločne sme hľadeli rovnakým smerom, sa Joel postavil a skúmavo sa zahľadel na ľavú stranu. Rýchlo skryl gitaru do puzdra a prehodil si veci na chrbát. Vyhľadal moje oči a ticho povedal:

"Strávil by som tu s tebou aj celý deň. Tieto okamihy sú pre mňa veľmi vzácne, ale obávam sa, že sa blíži búrka." chytil ma za ruku a rýchlo viedol dole. Prekvapene som sa pozrela dohora. Na nebi síce bolo zopár oblakov, ale nezdalo sa mi to až také vážne. Aj napriek tomu som ho však nasledovala.

Po pol hodine, keď sme prechádzali cez lúku na mňa dopadla prvá kvapka. Bola príjemne teplá a ja som sa usmiala. Chýbalo nám asi pätnásť minút, kým by sme sa dostali k autu. Potom padla ďalšia a ďalšia. Spustil sa silný lejak a my sme sa nemali kde ukryť, tak sme sa rozbehli. Po chvíli sme však boli úplne mokrí. Spočiatku to bolo nepríjemné, ale napokon, keď dážď neprestával, sme sa na tom začali spoločne smiať. Bolo to oslobodzujúce. Joel sa zastavil a otočil sa mojim smerom. Po tvári mu stekali malé kvapôčky vody. Dotýkali sa jeho líc a zastavili sa na pere. Na okamih sa mi zastavil dych. Dlaňou si uhladil vlasy a pobavene naklonil hlavu doboku. Usmiala som sa.

"Si nádherná ešte aj v daždi." pošepol mi. Zrazu nad nami vyšlo slnko. Dážď pomaly zoslabol. Už iba jemne mrholilo. Z mojich očí sa zahľadel do diaľky a zo široka sa usmial. Prekvapene som zažmurkala a otočila sa jeho smerom. Nad kopcom, kde sme predtým boli a s odovzdanosťou vzdávali chválu a vďaku Bohu, sa objavila nádherná, farebná dúha. Joel sa ku mne naklonil a ticho šepol:

"Mohli by sme to brať ako dôkaz toho, že nás počuje a daruje nám prisľúbenie o pokoji medzi nami. Čo viac nám treba, ak máme toto?"

Jeho otázka bola zároveň aj odpoveďou. Pre mňa určite.

Keď sme vyšli na úplný vrchol, naplnila ma nádherná sloboda. Dýchalo sa mi ľahšie a aj myseľ sa mi očistila. Hore rástli maličké stromčeky a vial tam príjemný, osviežujúci vánok. Srdce sa mi zachvelo radosťou, že sa mi podarilo dostať tam, kde nevládne žiaden chaos. Iba ticho a harmónia. Sadla som si na kameň, kde som mala nádherný výhľad na krajinu dole. Joel si sadol vedľa mna. Zložil si veci a obdivne sa zahľadel do diaľky. Prešli mnou rovnaké pocity, ako jemu hrali na tvári. Celý ten výhľad, ktorý sa nám naskytol, hovoril iba o jednom. Nič nie je také veľké ako sa na prvý pohľad zdá. Záleží len od toho, odkiaľ sa na to pozeráš. Všetko dole bolo maličké. Joel sa nadýchol, oprel sa dozadu a privrel oči. Slnko mu hladilo tvár. Ticho sa usmieval a užíval si to.

"Chodievam na takéto miesta, keď mám pocit, že na mňa dopadá nespravodlivosť tohto sveta. Duša potrebuje cítiť svojho Utešiteľa a tu môžem zažívať Jeho pôsobenie v plnosti. Kedykoľvek sa cítim smutný alebo zranený, spievam Mu. Moje srdce vie, že je to správne." jeho hlas znel vyrovnane a pokojne. Do srdca mi vošla ich hĺbka.

"Preto si sem chcel ísť spolu so mnou?" spýtala som sa a pohladila ho po tvári. Otočil sa a pokojne prikývol.

"Chcem, aby si pocítila, že On nie je ďaleko. To len my si svojimi problémami vytvárame hradby, ktorými Mu bránime, aby nás navštívil a uhasil ten smäd, ktorý v našom vnútri vládne." usmial sa. Opäť sa otočil a privrel oči. Mlčky som nechala, nech ma tieto slová naplnia a moja duša v plnosti pochopí, čo je potrebné. Tiež som privrela oči a nechávala svoje zmysly, aby pocítili to, čo som tak potrebovala. Začula som ako Joel niečo rozopol. Po chvíli zaznel jemný zvuk gitary. Otvorila som oči a zvedavo sa na neho zahľadela. Mal pokojnú tvár a jeho prsty ladne prechádzali po strunách. Potom sa vystrel a vážne sa zahľadel do diaľky. Jeho pohľad bol istý a jemný. Zrazu zaznel jeho nežný hlas:

Vyšiel som na vrch hory, 

tam, kde už smútok nemá síl, 

"Sme na mieste. Môžeme sa tu občerstviť a ďalej už pôjdeme pešo." povedal, vystúpil a podišiel k mojim dverám. Galantne ich otvoril. Obzrela som sa dozadu a uvidela obrovskú horu. Preplietol si so mnou prsty a viedol ma dnu. Vo vnútri to bolo všetko zariadené vo zvláštnom drevenom retro štýle. Pôsobilo to útulne a ja som sa cítila veľmi príjemne. Hneď na prvý moment sa mi tam zapáčilo. Sadli sme si vedľa seba k oknu s výhľadom na prírodu. Ihneď k nám pristúpil čašník, podal nám jedálne lístky a pýtal sa, čo si dáme na pitie. Odpovedali  sme a ja som sa skúmavo zahľadela do menu.

"Nie som veľmi hladná." povedala som po chvíli. Joel sa na mňa zahľadel a hlboko vydýchol.

"Čaká nás dlhšia cesta, mala by si sa posilniť. Ja tu síce mám jedlo, ale niečo malé na začiatok, by si si mohla dať." povzbudil ma.

"Ako dlhá?" spýtala som sa zvedavo. Pošúchal si bradu a prikývol.

"Bol som zvyknutý chodievať do hôr, aby som tam čerpal pokoj a ticho od ich Tvorcu. Teraz si aj ty mojou súčasťou a túžim po tom, aby sa tento môj zvyk stal našim spoločným." vyznal sa so zamilovaným pohľadom. Do srdca mi vošlo nadšenie.

"Je mi cťou. Poďme hneď." povedala som horlivo a on sa rozosmial.

Ráno ma prebral spev vtákov. Ešte stále som mala privreté oči. Usmiala som sa a nahla sa na Joelovu stranu. Snažila som sa ho objať. Vankúš však bol prázdny. Mierne podráždene som otvorila oči a uvidela lístok s malou bielou sedmikráskou. Naplnila ma radosť. Vzala som kvietok a jemne si ním prešla po tvári. Zamilovane som sa usmiala. Potom som vzala lístok.

S tebou sa cítim úplný. Vždy, keď môžem cítiť tvoju dušu, keď mi patríš celá, chveje sa mi srdce. To ako túžobne čakáš, čo sa stane, ma strháva do divokých záhrad. Nechávaš ma, aby som mohol slobodne vdychovať tvoju nádhernú vôňu. A ja? Nikdy nechcem zabudnúť na to, aké je vzácne, byť súčasťou teba.

Čakám ťa dole.

Zachvela som sa pri každom jeho slove. Rýchlo som sa osprchovala, prezliekla a zopla si vlasy sponou. Dole som schádzala s túžbou a očakávaním, kedy uvidím jeho tvár. Zastavila som pri poslednom schode a otočila sa smerom ku kuchyni. Práve chystal raňajky. Na zemi bola položená gitara v koženom puzdre a väčší ruksak. Joel vyzeral inak. Mal na sebe športové oblečenie, ktoré ho robilo ešte príťažlivejším. Chvíľu som tam mlčky stála a pozorovala jeho cielené kroky. Keď sa skláňal nad stolom a ukladal naň poháre s džúsom, prekvapene na mňa zdvihol pohľad. Okamžite sa mu rozžiarila tvár. Vnútro sa mi zachvelo. Pomalými krokmi som podišla k nemu a zvedavo opäť pozrela na ruksak s gitarou.

"Dobré ráno, princezná." pristúpil ku mne a pobozkal ma na pery. Usmiala som sa.

"Dobré, môj milovaný." ruky som si ovinula okolo jeho krku. Jemne sa mu zdvihol kútik úst.

Keď sme vychádzali von zo súdu, dobehol nás Mikael. Poprosil nás, aby sme mu venovali chvíľu času, lebo nám chce niečo povedať. Joel mu navrhol, aby sme všetci spoločne zašli na neskorý obed. Súhlasila som, hoci moje vnútro ešte stále zápasilo s tým, čoho bolo svedkom. 

Keď sme vošli do reštaurácie a prišiel čašník, objednala som si iba džús. Žalúdok som mala ešte stále stiahnutý a nedokázala som do seba nič dostať. Joel na mňa spytujúco zdvihol obočie. Napokon to nechal tak. 

"Prepáčte, že vás v tejto situácii oberám o čas, ale chcel by som vám niečo povedať." začal ako prvý Mikael. Jeho tvár bola vážna, ale priateľská. 

"Mikael, som vďačný za všetko, čo pre nás robíš. Neospravedlňuj sa prosím za niečo, čo nie je pravda." povedal Joel a ja som súhlasila. Hoci sme sa veľmi blízko nepoznali, tušila som, že keď je dôležitý pre Joela, bude aj pre mňa. Usmial sa. 

"Podarilo sa mi dostať bližšie k tomu, kto poslal Livii ten vyhrážný list. Nemám hmatateľné dôkazy, iba výpoveď jedného dozorcu z väznice, kde Vilo bol." povedal vecne a pozeral raz na mňa a raz na Joela. Zamračila som sa. 

"Z väznice, kde bol Vilo?" spýtavo som zdvihla hlas. Mikael prikývol. Joel si nervózne pošúchal bradu. 

Nastal môj prepaľujúci deň. Ešte len teraz som mohla naplno preskúmať, či to, čo čítam o Bohu už dlhší čas, aj skutočne hlboko dokážem aplikovať v kritickej situácii. Už od rána som mala jemnú nervozitu. Hoci som ju nechcela, vôbec som sa jej nevedela zbaviť. Joel nič nehovoril. Iba sa ma snažil nasycovať jemnými láskyplnými dotykmi. Keď sme prišli k súdu a Joel mi otvoril dvere, nervozita ustúpila a srdce sa mi obalilo do nadprirodzeného pokoja. Nevedela som ako. Nič špeciálne som pre to neurobila. Joel ma stále držal za ruku a mlčky sme schodami vyšli na prvé poschodie. Peter nás tam už čakal a povzbudivo sa na mňa usmial. Vošli sme dnu. Vilo a ani jeho právnik tam ešte neboli. Prišlo mi to tam veľmi chladné. Sadla som si vedľa Petra a za nás si sadol Joel. Mlčky som sa na neho otočila. Pokojne sa na mňa usmial a očami ma pohladil. Po chvíli dnu vošiel Mikael. Prekvapene som zažmurkala. Nečakala som ho. Povzbudivo sa na mňa usmial a sadol si vedľa Joela. Peter, vedľa mňa si vytiahol niekoľko papierov a zaujato ich skúmal. Do miestnosti vošla Anetka a pokojne sa na mňa usmiala. Neviem, koľko času prešlo, mne to však prišlo ako večnosť, keď dnu vošiel Vilo s postarším mužom a dvomi policajtmi. Ich pohľady boli rovnaké. Okamžite som sa skryla za Petra a sústredila sa na to, čo mi včera povedal Joel. "Stačí ti Ježišova milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti." (Biblia, Druhý Korinťanom 12:9) Nadýchla som sa a snažila sa koncentrovať na to, že čoskoro toto všetko skončí. Je to len na malý čas. Otočila som sa k Petrovi a položila mu otázku:

"Bude vypovedať aj Lukáš?" spýtala som sa ticho. Keby on ako svedok dosvedčil, aký Vilo vlastne je, nepomohol by mu ani vymyslený svedok. 

"Nie." povedal Peter rázne. Prekvapene som zažmurkala. 

"Prečo? Pomohlo by nám to." snažila som sa udržať pokojný tón hlasu. 

"Dnes ráno som sa dozvedel, že zmizol. Niekto mu v tom pomohol." povedal Peter s pohľadom upretým na papiere. Do srdca mi vošli nepríjemné pocity. Prečo? Veď celý čas predsa čakal, kedy bude môcť svedčiť. Kvôli tomu chcel pomoc od Joela. Nechápavo som sklopila pohľad na svoje prsty. Takto to bude všetko neisté. Náhle dnu vošiel sudca a všetci sa postavili. Hoci som sa veľmi snažila, nedokázala som sa úplne sústrediť. Ako prvý svedok bola predvolaná Anetka. Do mysle sa mi neustále vkrádala myšlienka ako stojím na Anetkinom mieste ja a musím sa pozrieť do tváre môjmu nočnému desu. Peter bol veľmi flexibilný a dokázal sa zamerať na každú maličkosť, ktorú Vilov právnik chcel otočiť na svoju stranu. Sudca celý čas mlčal. Jeho pohľad bol neutrálny. Po vypočutí Joela som bola na rade ja. Pomalými krokmi som vyšla na svoje miesto. Prvotne som sklopila zrak a snažila sa sústrediť na svoje prsty. Strhla som sa, keď som začula Petrov láskavý hlas, v ktorom ma vyzýval, aby som opísala svoj vzťah k Vilovi. Odhodlala som sa pozrieť na Joela. Jeho oči ma kolísali svojou pokojnou modrou farbou. Nežne sa usmial a pohľadom sa mi snažil povedať, že je tu a nemusím sa ničoho báť. Presne tak, ako keď sme boli spolu u nás doma. Nakoniec som sa odhodlala a začala rozprávať. Vyslovila som nahlas všetko tak, ako som si to pamätala. Peter ma pohľadom nabádal, aby som pokračovala. Keď som sa dostala k podrobnostiam o prvom pokuse Vila znásilniť ma, Vilov právnik sa postavil a podal námietku. Prekvapene som sa strhla jeho smerom. Prvýkrát som uvidela Vilov pohľad, bol sebavedomý a zastrašujúci. Ihneď som sa otočila na jeho právnika. Podával sudcovi nejaký papier o tom, že Vilov kamarát Lukáš, napísal notársky overené vyhlásenie, že som od začiatku s Vilom flirtovala. On to bral ako náznak a k žiadnemu pokusu o znásilnenie nedošlo. Zdesene som otvorila ústa. Pozrela som najskôr na Petra a potom na Joela. Ten sa nakláňal k Mikaelovi a niečo si potichu hovorili. Vzápätí mi šepol, neboj sa. Vydýchla som a neveriacky pokrútila hlavou. To sa mi snáď všetko iba zdá. Po dlhšej odmlke som pokračovala o druhom pokuse o znásilnenie a skončila som rozprávaním o útoku v knižnici. Vilov právnik opäť vystúpil a sudcovi ozrejmil, že išlo o neúmyselné napadnutie, pri ktorom sa chcel Vilo brániť pred Joelom. Vonku vraj čakal svedok, ktorý to mal dosvedčiť. Opäť som sa pozrela Vilovým smerom. Mal na tvári nechutný úsmev a mne sa v žalúdku urobilo nevoľno. Vnútro mi zaťažil neviditeľný kameň absurdnosti. Naozaj som si myslela, že to nakoniec všetko dopadne dobre, ale začínala som nadobúdať dojem, že sa to obrátilo opačne. 

Keď som kráčala naspäť na svoje miesto, mala som pocit, že na svojich pleciach nesiem obrovský balvan nespravodlivosti. Sadla som si a pocítila na ramenách jemný dotyk. Obrátila som sa a Joelova tvár sa ku mne s láskou nahla. 

Keď sme s Joelom dorazili na letisko, rodinka už netrpezlivo sedela na stoličkách. Snažila som sa nedávať najavo to, čo ma zajtra čaká a užívala si ich spoločnosť. Chcela som, aby odišli s dobrou náladou a nie ustaraní. Joel stal celý čas pri mne a pokojne ma hladil po chrbte. Jeho dotyk ma upokojoval. Keď odchádzali do lietadla s láskou v očiach som im poslednýkrát zakývala. Je dobré, že idú, utešovala som sa v mysli. Otočila som sa k Joelovi, hľadel na mňa láskyplným pohľadom. Pomaly som sa k nemu pritúlila. Nežne mi vošiel rukou do vlasov a istý čas ma hladil upokojujúcim dotykom. Celé srdce sa mi napĺňalo nehou k nemu. Preplietla som si s ním prsty a spoločne sme napokon odišli domov. 

Ihneď ako Joel odomkol dvere a ja som vošla dnu, pohľad mi padol na môj neobyčajný kvet. Vnútro sa mi naplnilo pocitmi zo včerajšieho nádherného večera. Pristúpila som k nemu a chvíľu mlčky skúmala jeho vzácne biele holubice. Potom som ho jemne pohladila. Spomenula som si na dotyk motýľa. Usmiala som sa a otočila sa k Joelovi. 

"Tak ako sa cítiš?" spýtal sa Joel a posadil sa na barovú stoličku mojim smerom. Jeho oči ma skúmali. Vydýchla som a posadila sa oproti nemu. 

"Prečo sa ma to pýtaš?" spytujúco som zdvihla obočie. 

"Ráno si mi povedala, aby som sa ťa to skúsil spýtať večer." povedal vážne. Zasmiala som sa. V očiach sa mu zablysli veselé iskričky. Usmial sa a na lícach sa mu odkryli jamky. 

"Ďakujem, že si práve takýto." priblížila som sa k nemu a pohladila moju obľúbenú jamku. Zamilovane sa na mňa pozrel. 

Ráno som sa prebrala a ešte so zavretými očami sa chrbtom pritisla k jeho telu. Ovinul si ruku okolo mňa a preplietol si so mnou prsty. Usmiala som sa. Nahol svoju tvár k mojim vlasom a pobozkal ma. 

"Dobré ráno, moja najdrahšia." šepol mi do ucha. Jeho hlas ma pošteklil. Pootvorila som oči a ospalo zažmurkala. Potom som sa narovnala a otočila tvár k nemu. Jeho oči žiarili láskou. Jemne sa usmieval. 

"Krásne ráno." vystrela som ruky a zhlboka sa nadýchla. Pobavene ma sledoval a prstami prešiel po mojom odhalenom podpazuší. Okamžite som stiahla ruky a rozosmiala sa. "Nie, to nerob." upozornila som ho. Oči mu potemneli. 

"Si šteklivá?" spýtal sa radostne. Zvedavo zdvihol obočie. Hravo som prikývla. Náhle sa na mňa vrhol a začal ma štekliť. Začala som sa smiať. Potom som ho v nečakanej chvíli pobozkala na pery. Prestal sa sústrediť a prekvapene sa na mňa pozrel. Obtočila som si nohy okolo neho a prehodila ho na druhú stranu tak, že ležal na chrbte on. Privrel oči a skúmavo sledoval moje pery. Vošla som prstami do jeho vlasov. Zavrel oči a vážne zovrel pery. Ruky si obtočil okolo môjho chrbta a jemne ma pohladil. Tiež som privrela oči a nežne ho pobozkala na čelo. Zamilovane vzdychol. Jemne som sa mu naklonila k uchu a on nežne pobozkal môj krk. 

"Ďakujem Bohu za to, že sa ťa smiem nadýchnuť. Milujem tvoju vôňu, vchádza mi  hlboko do zákutí môjho srdca.  Milujem tvoj skúmavý pohľad a úsmev, ktorý pohládza moju dušu. Nevedela som, že dokážem tak veľmi milovať, až kým si do môjho sveta nevošiel ty. So všetkým, čo v sebe nosíš a čo robíš. Horím láskou k tebe, každý deň viac a viac." zašepla som. Vošiel rukou do mojich vlasov a pritiahol si moje pery k svojim. Mocne ma pobozkal. Bola to jeho odpoveď na moje vyznanie. Potom sa pomaly odtiahol a pobozkal nežne miesto pod mojim uchom. Perami prechádzal cez moju sánku, líce a zastal pri kútiku mojich pier. Prešli mnou vlny vzrušenia. Zrazu zazvonil jeho mobil. Zamračil sa. Pomaly sa odtiahol. Na čele sa mu objavila vráska a otvoril oči. Potom zazvonil aj môj. Prekvapene som na neho zdvihla obočie a on sa zhlboka nadýchol. Neochotne som sa od neho odtiahla, stihol ma ešte pobozkať na krk. Prvý zdvihol on. Pomalými krokmi podišiel a k oknu. 

"Mikael? Počúvam ťa." potom sa otočil ku mne a jemne na mňa pokývol hlavou. Odišiel von, aby som mohla aj ja zdvihnúť. 

Keď sme vstupovali k nášmu domu, uvidela som opäť tých istých mužov, čo včera, ako sa prechádzajú okolo. Do srdca sa mi snažil vkradnúť strach. Pozrela som však na svoj nový dar v rukách a okamžite ho nahradila radosť. Pozrela som na Joelovu stranu. Vážne skúmal moju tvár. Usmiala som sa. Pohľad mu zjemnel a tiež sa usmial. Naklonila som sa k nemu a nežne ho pobozkala na pery. Strhol sa, pretože to nečakal. Ihneď sa však uvoľnil a poddal sa bozku. Keď bozk strácal na intenzite a my sme mali ešte stále spojené pery, jemne sa usmial. Odtiahla som sa a tiež som sa usmiala. Oči mu žiarili šťastím. 

"Ďakujem." povedala som ticho a sklopila zrak na môj kvet. Ešte stále som bola plná dojmov z toho, kde sme pred chvíľou boli. 

"Ak je odmenou za to tento bozk, tak to začnem robiť častejšie." usmial sa hravo. Pobavene som pokrútila hlavou. Vystúpil von a otvoril mi dvere. Potom ma chytil za ruku a viedol k dverám. Jeden z mužov, ktorý bol blízko, mu pokýval hlavou. Joel otvoril a ja som ticho vošla dnu. V rukách som zvierala svoj nový darček a sústredene naň upierala pohľad. Jemne som ho položila na parapetu k oknu, kde sme mali kuchyňu a obdivne sa rozplývala nad jeho krásou. Joel ku mne pristúpil odzadu a objal ma. Pritúlil sa k mojim vlasom a perami vyhľadal moje ucho. 

"Ty si krajšia." pošepol mi. Privrela som oči a nechala sa unášať jeho ľahkými dotykmi. 

"Zabúdam pri tebe na všetko." ticho som vyslovila, s ešte stále privretými očami. Zrazu začal zvoniť Joelov mobil. Pocítila som jeho dych na svojom krku. Zvonenie prestalo. Chytil ma za ruku a náhle ma otočil k sebe. 

"To je dobré, nie?" vyslovil pri mojich perách. Ticho som prikývla. Vážne sa zahľadel na moje pery. Zrýchlil sa mi dych.  Pomaly privrel oči a jemne sa ich dotkol. Opäť mu zazvonil telefón. Neochotne sa odtiahol a pošúchal si šiju. Oblizol si pery a smutne zdvihol pravé obočie. Pohladila som ho po líci a zamilovane sa usmiala. 

Keď som vyšla von a zamykala dvere po záverečnej, zboku ku mne pristupoval Joel svojimi pokojnými krokmi. Jednu ruku mal skrytú za chrbtom a oči mu hrali veselými plamienkami. Do podbruška sa mi vrátili moje známe motýle. Zastavil sa blízko mojej tváre a jemne mi pošepol:

"Zavri oči." jeho hlas bol zahalený tajomstvom. Poslúchla som. Pocítila som na líci a krku jemný a mäkký dotyk. Usmiala som sa a jemne pohla viečkami. Zaplavila ma veľká túžba zistiť, čo to je. "Milujem ťa, moja jasmínová princezná." jeho dych som cítila blízko svojich pier. Jemne sa ma nimi dotkol a potom si so mnou preplietol prsty. Opäť som sa usmiala. Srdce mi divoko bilo. Otvorila som oči a v jeho rukách som uvidela malý jasmínový kvet. S láskou v očiach mi ho zasunul do vlasov za ucho. Zachvela som sa, keď som pocítila jeho ľahký dotyk na krku. Usmial sa a chvíľu na mňa mlčky pozeral. Potom sa otočil a spoločne sme nasadli do auta. Po chvíli jazdy som zistila, že neodbočil tam, kadiaľ sa ide do nášho domu. Zmätene som sa na neho zahľadela. Tajomne sa usmial.

"Kam ideme?" spýtala som sa zvedavo. Opäť sa usmial.

"Čoskoro sa dozvieš." povedal tichým hlasom. Nervózne som sa pohmýrila na sedačke. Pobavene skrýval úsmev. Snažila som sa sústrediť na cestu. Zvedavosť však bola omnoho silnejšia ako snaha koncentrovať sa. Opäť som sa pozrela na Joela. Sústredene hľadel dopredu a stále mlčal. S úsmevom som pokrútila hlavou. Čo si to na mňa zase prichystal? Odbočil na malú, skrytú cestičku. Pred nami sa zjavil obrovský sklad. Nechápavo som sa naň zahľadela. Keď zastavil, chvíľu sa naň pozeral a potom sa otočil ku mne. Jeho oči žiarili spokojnosťou. Vystúpil von, podišiel k mojim dverám a počkal, kým vystúpim. Potom si so mnou preplietol prsty a viedol ma k dverám skladu. Vytiahol si kľúče a odomkol dvere. Na chvíľku sa otočil mojim smerom a zamilovane sa na mňa usmial. Opätovala som mu úsmev. Pomohol mi vojsť dnu a zavrel dvere. Bola tam veľká tma. 

"Niekedy stačí chvíľu vyčkať a tá tma, ktorá sa ti zdá taká hrôzostrašná, sa zmení na niečo neočakávane krásne." zaznel jeho pokojný hlas. Prešli mnou zimomriavky. Vyhľadal vypínač na stene a keď sa všetko rozsvietilo, pohľad, ktorý sa mi naskytol, mi vyrazil dych. Okolo mňa sa vynorilo obrovské množstvo rôznofarebných kvetov a nad nimi poletovali motýle rôznych veľkostí. Do srdca mi vrazil úžas. Nemo som stála a rozhliadala sa dookola. Joel ma pustil a pomalými krokmi odišiel do stredu. Stále som sa nevedela vynadívať na tú nádheru. Hlboko som sa nadýchla a ucítila nádhernú kvetinovú vôňu. Vystrela som ruky a veselo sa zatočila. Zrazu sa rozoznela jemná, tichá melódia. Usmiala som sa. Cítila som sa ako v raji. Pristúpila som ku zhluku rôznofarebných ruží a sklonila sa k nim. Ich farebnosť mi ťahala oči. Modrá, žltá, červená, ružová, biela.... Vyzeralo to ako pestrofarebná dúha. Vystrela som prsty a jemne ich pohladila. Zrazu mi na ukazovák sadol jeden z motýľov. Do srdca mi vošla radosť. Pomaly som otočila hlavu k Joelovi a usmiala sa. Zamilovane ma skúmal a trpezlivo vyčkával s rukami vo vreckách. Usmial sa tak, že sa mu na lícach zjavili moje milované jamky. Zrazu priletel ďalší motýľ a usadil sa na kvete, ktorý som mala za uchom. Nadšene som sa nadýchla a zahryzla sa do spodnej pery. Pomaly som vstala. Jeden z motýľov odletel. Joel sa pomalými krokmi začal ku mne približovať. Zastal kúsok odo mňa a vážne si ma prehliadal. Potom sa mu kútik jemne posunul dohora. Zaplavila ma horúčava. Otočila som pohľad a zamilovane sa rozhliadala dookola. Priblížil sa ešte bližšie. Náhle ma po líci pohladilo motýlie krídlo. Motýľ odletel na druhú stranu. Zaujato som sa pozerala za ním. Joelova tvár zastala pri mojej. Otočila som sa k nemu. S nežným úsmevom ma hladil očami.

"Si nádherná." pošepol mi a pobozkal ma na líce, kde som pocítila motýlí dotyk. Potom jemne perami prešiel cez moju sánku na kľúčnu kosť. Sladko ma pobozkal. Striasla som sa.

Do práce som prišla ako prvá. Keď som otvorila dvere zazvonil mi telefón. Bola to Anetka. Chcela mi oznámiť, že dnes nepríde do práce, lebo sa necíti dobre. Ubezpečila som ju, že je to v poriadku a nech si hlavne oddýchne. O pár minút nato, ako som položila kabelku a prehliadala si, čo by som mohla urobiť dnes ako prvé, vošla dnu poštárka. Ako vždy s krásnym žiarivým úsmevom. Ihneď som sa usmiala tiež. 

"Dobré ráno, tak, čo tu dnes pre nás máte?" spýtala som sa s dobrou náladou.

"Dnes iba jednu obálku. Je to zvláštne, ale je na nej len adresa knižnice a vaše meno." povedala s prekvapeným pohľadom a podala mi obálku do ruky. Skúmavo som si ju prehliadala z obidvoch strán. 

"Ďakujem." povedala som zamyslene. Poštárka sa rozlúčila a odišla. Sadla som si na stoličku a ešte raz preskúmala záhadnú obálku. Vzala som si nožnice z kancelárskeho pohárika, ktorý sme mali na stole a opatrne ju prestrihla. Nazrela som dnu a vytiahla biely papier poskladaný napoly. Keď som ho roztvorila prešla mnou hrôza.

ČOSKORO SA TI BUDE DÝCHAŤ OMNOHO ŤAŽŠIE 

Do žalúdka sa mi vkradla nevoľnosť. Odhodila som list na stôl a vystrašene sa rozhliadala dookola. Celé moje vnútro sa roztriaslo. S trasúcimi sa rukami som začala prehliadať kabelku a snažila sa nájsť svoj mobil. Keď som ho konečne vytiahla, rýchlo som vytočila Joelove číslo. To bolo prvé, čo ma napadlo. Srdce mi šialene bilo strachom a nevedela som sa žiadno upokojiť. Postavila som sa a napäto sa zadívala z okna. Zdvihol pri prvom zazvonení. 

Bosými nohami som kráčala po plytkom potôčiku. Jeho dotyk ma príjemne ovlažoval. Vedľa mňa kráčal Joel. Chytil ma za ruku a do očí mu vošli veselé iskričky. Priblížil sa ku mne a nežne ma pobozkal. Srdce mi prekypovalo radosťou a láskou. Slnko zrazu zahalili čierne mraky. Vystrašene som sa otočila nabok a snažila sa očami varovať Joela. Mizol mi však pred očami. Hoci som sa ho snažila zastaviť, nedokázala som to. Pomaly sa hladina zvyšovala a ja som už bola takmer celá vo vode. Trčala mi len hlava. Zdesene som sa snažila nadýchnuť. Keď som sa otočila na druhú stranu, uvidela som zelenú trávu. Zbesilo som sa snažila k nej dostať. Zrazu sa tam objavil Vilo so svojím nechutným pohľadom. Zastala som. Krivo sa uškrnul a prstom mi ukazoval, aby som prišla k nemu. Stiesnene som pokrútila hlavou a otočila sa na druhú stranu. Hladina stále narastala a ja som sa začala topiť. "Odpúšťam ti." ticho som zašepla pod vodou. Náhle voda zmizla a ja som sa ocitla na našej terase. V rukách som držala dieťatko. Nádherného modrookého chlapčeka, ktorý na mňa upieral zamilovaný pohľad. "Tvoj syn, Simeon." zaznel mohutný hlas v priestore. Telo mi zaplavili zimomriavky. Chlapček ma chytil za prst a usmial sa. Do srdca mi vošla obrovská dávka nehy. Zrazu chlapček zmizol. Otočila som sa. Za mnou stál Joel a držal dieťatko vo svojom náručí. Zamilovane som sa na neho usmiala. Jeho pohľad bol naplnený obdivom. Pozeral na dieťatko a nadšene sa usmial. Skúmavo som na neho pozerala. Snažila som sa k nim vystrieť ruku. Joel sa na mňa zoširoka usmial. Podskočilo mi srdce radosťou. Bol to nádherný pohľad. 

Pocítila som jemný dotyk na mojich perách. Usmiala som sa a pomaly otvorila oči. Bol to iba sen, pomyslela som si. Aký skutočný. Ešte teraz som cítila to nadšenie. Joel sa ku mne priblížil a zaujato ma skúmal. 

"Čo sa ti snívalo?" spýtal sa priamo. Tajomne som sa usmiala a sklonila pohľad. Zrazu ma napadla naliehavá otázka. 

"Ako chceš, aby sa volal náš syn?" zodvihla som oči k nemu. Prekvapene zdvihol obočie a skúmavo si ma prehliadol. 

"Nepremýšľal som nad tým. A ty?" veselo sa usmial. Skryla som sa do jeho náručia. Ľahol si na chrbát a ochranársky ma objal okolo pliec. Prstami som hladila jeho hrudník. 

"Čo hovoríš na meno Simeon?" spýtala som sa pokojne. Vzal moju ruku do svojej a priložil si ju k perám. Nežne ju pobozkal. 

Joel ma čakal vonku opretý o dvere auta, keď sme s Anetkou zatvárali. Ticho pozdravil Anetku, pobozkal ju na obe líca a potom ma chytil za ruku. Otvoril mi dvere a rýchlym krokom sa posadil vedľa mňa. Usmieval sa, keď si ma skúmavo prehliadal. Pobavene som uhla pohľadom na obrúčku na jeho prsteníku. Bol to úžasný pocit vedieť, že je odo mňa. Pomaly sa nahol ku mne.

"Si nádherná, moja sladká princezná." jeho nežný hlas mi pošteklil bubienok. Zdvihla som pohľad k nemu a jemne sa usmiala. Jeho pohľad zahorel a potom znežnel. 

"Veď si ma videl ráno. Som stále rovnako oblečená, nič sa na mne nezmenilo." povedala som ticho. Poškriabal sa ukazovákom na brade a pokýval hlavou. 

"V tvojich očiach vidím niečo nové. To, čo tam ráno nebolo." povedal a skúmavo sa mi opäť zahľadel do očí. Usmiala som sa. Bol tak veľmi vnímavý, dokonale vedel čítať v mojich očiach. Náhle sa priblížil k mojim perám a jemne ma pobozkal. Vnútro mi zaplavila vlna horka. Kútik sa mu pohol dohora a odhalil tak moju obľúbenú jamku. Potom zvážnel a naštartoval. Spustilo sa autorádio a zaplavila nás príjemná melódia.

Keď sme prišli k mojim rodičom, Joel otvoril zadné dvere a podal mi kyticu kvetov. Nečakala som to, do rúk si vzal ešte jednu, ktorú plánoval dať mamke. Prekvapoval ma jeho zmysel pre detail. Vždy, keď chcel darovať kyticu mamke, mal  jednu pripravenú aj pre mňa. Zamilovane som ho pobozkala na pery. Nečakal to a takmer mu kvety vypadli z rúk. Pobavene som sa uškrnula. Keď som otvorila dvere, rodičia nás už netrpezlivo očakávali. Joel podal kvety mamke a tá ho rodičovsky objala a pobozkala. Videla som, že to na neho veľmi zapôsobilo. Ako sme vošli do obývačky, začudovala som sa, koľko toho mamka s ockom prichystali. Pripravili hotovú hostinu, čomu sa potešili najmä Joel a Max. Musela som sa smiať, ako dobre si rozumeli, čo sa týkalo jedla. Joelovi sa nakoniec podarilo upokojiť ocka a mamku natoľko, že sa rozhodli súhlasiť s Maxovým návrhom, odísť s ním. Pohladila som Maxa po ruke, on sa na mňa veselo usmial a poďakoval Joelovi. Tešila som sa z času, ktorý sme spolu mali. Cesta bola dohodnutá už o pár dní. Nechcela som sa napĺňať smútkom z ich odchodu. Tešila som sa, že sú tu a môžem s nimi zdieľať svoje šťastie. 

Keď sme neskoro večer vchádzali na príjazdovú cestu k nášmu domu, uvidela som, že sa okolo nášho domu prechádzajú dvaja cudzí muži v oblekoch. Zmätene som sa zamračila a zahľadela sa na Joelovu premýšľajúcu tvár. 

Ráno som sa zobudila trošku skôr, ako včera. Joel mal otvorené oči a s hlavou opretou o ruku ma zamilovane pozoroval. Usmiala som sa. Jeho oči sa zablysli a tvár zažiarila. 

"Dobré ráno, moja krásna." priblížil sa ku mne a pobozkal ma do vlasov. Nadýchla som sa a pretrela si oči, aby som sa prebrala. 

"Aké krásne ráno, keď môžem vidieť tvoje veselé oči." usmiala som sa a otočila sa celá jeho smerom. Usmial sa tak, že sa mu zjavili jamky na lícach. Potom mi nežne priložil dlaň na moje. Do srdca mi vošla obrovská neha a láska. Toto je skvelý pokrm pre môjho ducha, pomyslela som si. 

"Čo by si chcela dnes robiť?" spýtal sa veselo. 

"Potrebujem ísť do práce a potom som sa ťa chcela spýtať, či by sme nezašli na večeru k mojim rodičom?" jemne som na neho zdvihla obočie. Skúmavo si ma prehliadol a pobavene zdvihol kútik dohora. Potom si palcom obtrel spodnú peru.

"Už sa ti nepáčia večere, keď sme sami?" uškrnul sa a zdvihol na mňa spytujúco obočie. Sklopila som pohľad a potichu sa zasmiala. 

Nečakala som to, myslela som si, že mi dá nejakú radu alebo ma poučí. On však iba uznal moje pocity. Prekvapene som pootvorila ústa, vzápätí som ich opäť zavrela. Usmial sa a pohľad mu znežnel. Hlavu natočil nabok a mlčal. Akoby čakal, či nechcem ešte niečo povedať. 

"Ty ma chápeš? Zažil si niečo podobné?" odhodlala som sa spýtať. 

"Samozrejme." povedal stroho a opäť sa na mňa zahľadel. 

"Myslíš, že sa Boh bude na mňa hnevať, keď sa toho nedokážem pustiť?" spýtala som sa zaujato. Opäť sa usmial. 

"Nemyslím si. On vie, čo je pre teba správne, preto na teba pôsobí tak, že máš pocit, že je to naliehavé. Nevieš ako správne zareagovať v tej bolesti, ktorá ti bola spôsobená, však? Myslím, že keď sa ti to všetko stalo, vytvorila si si určitý druh obrany tým, že si sa rozhodla o tom nerozprávať a poprieť to, čo sa ti udialo. Je obrovský pokrok, že si sa rozhodla so mnou o to podeliť. Ježišova sila ťa dvíha a núti k tomu, aby si nezotrvávala na mieste, kam nepatríš. Chce ťa posunúť bližšie k Sebe. Tam, kde niet strachu, bolesti a ani trápenia. Iba úžasné miesto pokoja a odpustenia. To, čo spravil Vilo je hodné odsúdenia a podľa mňa musí skončiť vo väzení. Teba to však nemá zavrieť do väzenia spolu s ním." jeho hlas bol veľmi príjemný. Plný pochopenia, lásky a múdrosti. Napĺňal celé moje srdce. Uľavilo sa mi. Tá ťažoba, ktorú som si vytvorila svojim nesprávnym obrazom, bola razovo preč. Mohla som sa zhlboka nadýchnuť a v plnosti tak pocítiť Pánovu silu a lásku. 

"Môžem sa spýtať jednu otázku?" 

Keď sme prišli domov, letmo ma pobozkal do vlasov a ihneď sa zavrel do pracovne. Rozhodla som sa, že mu spravím malú večeru. Pristúpila som ku komode, kde bol položený čierny prehrávač na CD. Letmo som popozerala, aký štýl hudby sa tu nachádza. Oči mi padli na disk, na ktorom bol obrázok oblohy. Rozhodla som sa vložiť ho dnu do prehrávača. Rozoznela sa veľmi príjemná hudba s anglickým textom. Znížila som hlas tak, aby som Joela nerušila. Pri počúvaní sa mi srdce napĺňalo pokojom a istotou. Keďže sa text opakoval, rýchlo som sa napojila a potichu si začala spievať spolu s hlasom, ktorý mi vchádzal do srdca. Pristúpila som naspäť ku kuchynskej doske. V rytme som sa vlnila a z chladničky vyberala suroviny, ktoré som tam našla. Spravila som ľahký zeleninový šalát s opekanými kuracími kúskami. Keď som sa otočila, Joel sedel na barovej stoličke a pozoroval ma s hlavou jemne nahnutou do strany. Mal jemne pootvorené pery a úžas v očiach. Zastala som a placho sa usmiala. 

"Koľko tu už sedíš?" spýtala som sa so zadržiavaným úsmevom. Oči sa mu zablysli. 

"Máš nádherný hlas, keď chváliš Ježiša. Keď som ťa počul, nedokázal som sa udržať a musel sa prísť pozrieť." jeho hlas znel nadšene. Hanblivosť mi zaplavila líca. Otočila som sa a snažila sa sústrediť na vyťahovanie tanierov. Podišla som k jedálenskému stolu a položila ich tam, spolu s misou šalátu. Vracala som sa pre vidličky, keď sa náhle postavil predo mňa. Rozbúšilo sa mi srdce. Položil ruku na môj chrbát a priblížil si ma ešte bližšie. 

"Spievaj prosím vždy, keď to tak budeš cítiť. Budem ťa s nadšením počúvať. Tvoj spev mi do srdca vnáša pokoj." povedal potichu, pobozkal ma jemne na líce a odišiel, aby sa posadil za jedálenský stôl. Chvíľu som tam stála a snažila sa upokojiť od jeho náhleho vyznania. Usmiala som sa a vzala vidličky. Jeho pohľad ma neustále zamilovane skúmal. 

"Ďakujem za výbornú večeru. Daj mi prosím ešte pol hodiny, potom budem už iba tvoj." povedal, keď dojedol. Daroval mi zamilovaný úsmev. Jamky sa mu nečakane zjavili na lícach. Srdce sa mi na chvíľku zastavilo. Prikývla som. 

"Budem hore." povedala som a rozhodla sa poodkladať špinavý riad do umývačky. Pohladil ma po ruke, priblížil si ju k perám a pobozkal ma na prsty. 

Prstami do nich vchádzal a hladil s takou jemnosťou a opatrnosťou, až som sa zachvela. Telom mi prešla vlna túžby. Jeho hruď sa hlboko zdvihla. Užíval si tento okamih a vôbec sa neodťahoval. Sedeli sme v tichu a počúvali zvuk vody. Vietor nás unášal sám bez toho, aby sa Joel akokoľvek námahal veslovaním.

"Zostaneme tu celý deň?" usmiala som sa, stále v jeho náručí. Zdvihla som oči k jeho tvári. Jemne sa usmial. 

"Chcela by si?" spýtal sa a pobozkal ma na zdvihnuté čelo. 

"S tebou? Kedykoľvek." usmiala som sa. Pomaly sa odtiahol a nežne ma pobozkal na pery. 

"Mám lepší nápad, ale potrebujem sa sústrediť na veslovanie." usmial sa. Odtiahla som sa. Opäť vzal veslá do rúk. 

Dostali sme sa až na druhú stranu, kde sa nachádzalo ďalšie mólo. Pritiahol loďku bližšie a vyšiel naň. Priviazal ju a podal mi ruku. Prijala som ju. Razovo ma potiahol k sebe a ja som sa  inštinktívne zachytila o jeho hrudník. Spaľujúco sa na mňa zahľadel. Kútik úst sa mu pohol do úsmevu. Prerývane som sa nadýchla a pozrela smerom k lesíku. Odtiahol sa a prsty si spojil s mojimi. Viedol ma pomalými krokmi cez mólo, po kamenistej pláži, až na miesto, kde bol urobený chodníček. Viedol okolo celého jazera. Sadli sme si na malú drevenú lavičku. Zadívala som sa na tú nádhernú scenériu, ktorá sa pred nami vynímala. Mohla som vidieť jazero v celej svojej kráse spolu so zeleňou, ktorá ju dotvárala. Bol to prekrásny pohľad. Po chvíli som sa otočila smerom na Joela. Jeho tvár bola zahalená do zvláštneho tajomna. Nevedela som rozpoznať, akými pocitmi prechádza. Nerušila som ho. Sústredila som sa na krásu, ktorá ma obklopovala. Dlho sa díval do diaľky a mlčal. Do srdca mi vošiel silný pocit naliehavosti, chytiť ho za ruku. Pomaly sa otočil mojim smerom. Jeho tvár bola pokojná, ale vážna. 

"Prečo si myslíš, že som princezná?" spýtala som sa ho so záujmom. Vážne zdvihol noštek a zažmurkal.

"Joel mi rozprával rozprávku o princeznej s hnedými vlasmi, láskavými očami a nádherným úsmevom, presne ako ty. A keď si pri ňom, tak potom ťa Joel našiel a priviedol za mnou. A keď vyrastiem, vezmem si ťa za ženu!" povedal rázne. Opäť som sa pozrela na Joela. Ten pobavene zdvihol obočie a pokrčil plecami. "A ako sa vlastne voláš, môj udatný rytier?" povedala som vážne a milo sa na neho usmiala.

"Ja som Benjamín, ale môžeš ma volať Ben." priblížil sa ku mne a pobozkal ma na líce. Zaplavila ma neha a pohladila som ho po líci.

"Veľmi ma teší, môj drahý rytier, Ben." opätovala som mu bozk na líce.

"No tak to prrr", zaznel Joelov veselý, prísny hlas, "ja som myslel, že si môj kamarát a z teba sa vykľul môj sok." zamračil sa na neho Joel. Ben mu skočil na kolená a Joel ho začal veselo štekliť. Zamilovane som sa pozerala na ich hru. Odrazu k nám odo dverí zaznel mužský hlas:

"Ben, ty lapaj, kde si zase ušiel?" pri dverách na terasu stál muž s veselým výrazom. V rukách držal utierku. "Ale aká vzácna návšteva k nám prišla. Môj drahý priateľu, rád ťa vidím." jeho hlas sa zmenil, keď podišiel ku nám. 

Ráno som vstala s ľahkosťou. Bolo úžasné budiť sa v tomto dome. Spev vtákov bol ako ranný budíček a mne to v srdci vytvorilo ešte väčšiu vďačnosť k Bohu. Keď som sa otočila na Joelovu stranu, nebol tam. Na vankúši bol iba papier. Usmiala som sa a vzala ho do rúk.

Je nádherné sledovať ako pokojne v noci spíš. Keď sa ťa smiem dotknúť a tvoje pery ma lákajú k bozku. Neopísateľná. Takou by som ťa nazval. Každé ráno ma prekvapíš niečím novým. Dnes to bol tvoj úsmev v rozospatej tvári, keď som ťa pobozkal, než som odišiel. 

Inak dobré ráno. Musel som ísť do pracovne, ale keď vstaneš, budem už iba tvoj.

J.

Na tvári sa mi usadil veselý a zamilovaný úsmev. Pritiskla som si odkaz k hrudi a privrela oči. Žijem rozprávku. Vďaka, Bože, že si mi doprial jeho. Nadýchla som sa a pomalými krokmi vošla do našej kúpeľne v spálni. Dopriala som si príjemnú vlažnú sprchu a umyla si vlasy. Obliekla som sa, vysušila si vlasy a ihneď zbehla dole. Porozhliadla som sa a na našom kuchynskom stole som uvidela vázu s krásnou farebnou kyticou. Opäť som sa usmiala. Odhodlala som sa pristúpiť k Joelovej pracovni. Bolo tam ticho. Zľahka som zaklopala.

"Poď ďalej, moja milovaná." zaznel jeho láskavý hlas. Nenáhlivo som pootvorila dvere a vošla dnu. Joelova tvár bola sústredená a hľadel do notebooku. Okamžite, ako ma uvidel sa jeho tvár rozžiarila. Okolo seba mal veľké množstvo papierov. Posadila som sa na kreslo oproti nemu. Postavil sa a prišiel ku mne. Rukami odhrnul moje vlasy a pobozkal ma na krk. Prešiel mnou pocit horka.

"Na čo máš chuť?" spýtal sa pobavene. 

"Hm?" spýtala som sa zmätene. Rozosmial sa. 

"Chceš ovocie alebo mäso so zeleninou?" spýtal sa s veselým výrazom v tvári. Posadila som sa a rezignovane vydýchla. 

"Ovocie." povedala som s úsmevom. Prikývol a podal mi malú dózičku s nakrájaným ovocím. Očami som sa snažila sústrediť na jej obsah. Náhle sa pritiahol k môjmu uchu a šepol: 

"Neskončil som, len sa posilním." prekvapene som sa na neho pozrela a vložila si do úst kúsok broskyne. Žmurkol na mňa a ja som pobavene sklopila zrak do misky. 

Čas s Joelom plynul veľmi rýchlo. Domov sme sa vrátili, keď sa už začínalo stmievať. Poprosil ma, aby som mu ešte podarovala pol hodinu. Prikývla som, pobozkala ho a vyšla hore do hlavnej kúpeľne. Rozhodla som sa dopriať osviežujúcu sprchu. Potom som sa prezliekla v našej spoločnej spálni. Keď som pozrela na hodiny, zistila som, že prešla hodina. Joel ešte stále neprichádzal. Rozhodla som sa zísť dole a potichu som zaklopala na dvere jeho pracovne. Nik neodpovedal. Odhodlala som sa zaklopať ešte raz, tentokrát hlasnejšie. Opäť žiadny zvuk. Pootvorila som dvere, ale zistila, že je tam zhasnuté a Joel dnu vôbec nie je. Zamračila som nespokojne čelo. Zavolala som jeho meno. Neozýval sa. Pomalými krokmi som sa rozhodla skontrolovať terasu. Keď som vyšla von, ovanul ma jemný teplý vietor. Ľahké letné šaty sa mi pohupovali v rytme vánku. Na stole bola rozsvietená sviečka a z malého, prenosného reproduktoru znela príjemná melódia bez slov. Pozerala som dookola a zrazu som si pred sebou všimla veľký bazén. Zvláštne, predtým som ho tu nespozorovala. Vo vode som uvidela Joelove nahé telo. Plával kraula a vôbec si nevšimol, že som vošla. Usadila som sa na hojdačku a skúmavo pozorovala jeho pohyby vo vode. Keď sa priblížil mojim smerom a vynoril sa z vody, aby sa nadýchol, na malý okamih som prestala dýchať. Náhle sa vynoril, rukami si uhladil mokré vlasy a prstami pretrel oči. 

Dlaňami som mu pohladila líca a prstami pomaly vošla do jeho vlasov. Vždy som to chcela vyskúšať. Aké to je, keď to urobí on vždy, keď je nervózny. Pocítila som jeho horúci dych na svojom krku. Vydýchol a ja som sa naklonila k jeho uchu. 

"Páči sa mi, keď si nervózne vchádzaš prstami do vlasov." odhodlala som sa priznať. Odtiahol sa a usmial sa tak, že sa mu na lícach objavili moje obľúbené jamky. Zaplavilo ma horko. Zamilovane som sa mu pozrela do očí. Opäť ma pobozkal. Tentokrát nežne a s obrovskou dávkou lásky. Cítila som ju hlboko vo svojom srdci. Mohla som ju vdýchnuť a voňala rovnako, ako on sám. Na malý okamih som mala pocit, že sa zastavil čas. 

Neviem koľko trvala cesta, pretože mi s ním bolo veľmi príjemne. Rozprávali sme sa, aj mlčali. Vysvetľoval mi, prečo vybral zrovna toto miesto na stavbu nášho domu a opisoval mi miesto, kam sa chystáme. Keď sme vyšli z lesa, ovanula ma nádherná sladká vôňa. Ocitla som sa na výnimočnom mieste plnom nádherných lúčnych kvetov. Bolo to ako  farebné kvetinové more, doplnené sýtozelenou trávou. Keď sme tade prechádzali, ich dotyk mi jemne hladil členky. Joel ma previedol na druhú stranu, kde sa vypínali ďalšie obrovské stromy a kúsok odtiaľ som začula šum potôčika. Bolo mi to tu veľmi povedomé. Až po chvíli som si spomenula na svoj sen. Pustila som Joelovu ruku a prekvapene postupovala ku zvuku vody. Zmätene som pootvorila ústa, keď sa predo mnou zjavila rovnaká čistinka, ako z môjho sna. Pomaly som sa posadila na mäkkú zem, vyzula si topánky a nechala, nech si nohy privyknú na príjemný svieži pocit zurčiacej vody. Neviem, ako to všetko robíš, Pane, ale je to ohromujúce. Povedala som v mysli. Do srdca mi vošiel nádherný pocit istoty. Privrela som oči. Po chvíli som začula zvuk chôdze za mnou. Chcela som otvoriť oči a pozrieť sa za seba. 

"Prosím, neotváraj ich." zaznel Joelov naliehavý hlas neďaleko môjho ucha. Usmiala som sa. Krásne déjá vu. Pocítila som, ako si kľakol k môjmu chrbtu a pobozkal ma na líce. Potom mi k perám niečo priložil. 

"Čo to je?" spýtala som sa so stále zavretými očami. Dotkol sa perami môjho ucha a chvíľu mlčal. Cítila som, ako vdychuje moju vôňu. 

"Vyskúšaj." opäť priložil niečo k mojim perám a ja som sa zahryzla. Okamžite ma naplnila sladká chuť jahody. Opäť som sa usmiala a zjedla aj druhú časť, ktorú mi ponúkal. Potom sa naklonil cez moje rameno a jemne ma pobozkal na pery. Pocítila som jeho horúce pery a prešlo mnou teplo. Keď sa odtiahol, ihneď som otvorila oči. Postavil sa a pristúpil ku stromu, kúsok odo mňa. Sadol si a oprel sa oň. Sledovala som, ako privrel oči a nastavil tvár k slnku. Jeho výraz žiaril pokojom, ale zároveň som vycítila vážnosť, ktorá ho napĺňala. Pomaly som sa postavila a vynorila nohy z potôčika. Rozhodla som sa, užiť si voľnosť chôdze bez topánok, vzala ich do rúk a priblížila sa k nemu. Posadila som sa kúsok od neho, tak, aby som sa ho mohla dotknúť. Položila som svoju dlaň na jeho a čakala, ako zareaguje. Stále mal zavreté oči a pokojne sa nechával pohládzať slnkom. Do mysle mi vošli otázky z domu. Začala ma napĺňať jemná nervozita z toho, prečo sa vôbec k tomu rozhovoru nevracia. Sklonila som oči a sledovala jeho prsty. Odtiahol si ruku od mojej a preplietol si so mnou prsty. 

"Nie, nepovedal som jej to... Nechcem ju zbytočne vystavovať strachu... Nemyslím si, že je potrebné..." zrazu stíchol. Potichu som pootvorila dvere. Stál pri okne a bol mi otočený chrbtom, takže netušil, že som vošla. Zmätene som na neho mlčky hľadela. Ticho počúval pre mňa neznámy hlas. Nevedela som, čo si mám myslieť o tom, čo som práve začula. Náhle sa otočil a pohľadom sa zapichol priamo do mojich očí. Prekvapene som pootvorila ústa. Zhlboka sa nadýchol, rukou si prehrabol vlasy a pery sa mu skryli do plnej rovnej čiary. 

"Mikael, zavolám ti neskôr, dobre?" povedal vážne a telefón ihneď vypol. Potom ho položil na stôl a priblížil sa ku mne. Jeho tvár vyžarovala pokoj. Chytil ma za ruku a priblížil si ju k perám. Zmätene som ho skúmala a snažila si utriediť to, čoho som bola pred chvíľou svedkom. 

"Vidím, že už si hotová." usmial sa na mňa. Nesmelo som sklopila zrak na jeho prsty a premýšľala, čo mu mám povedať. Možno si myslel, že som nič nepočula. Usmial sa, pobozkal ma na líce a otvoril dvere. 

"Idem ešte nachystať košík s jedlom." zaznel jeho uvoľnený hlas v diaľke. Ja som tam ešte chvíľu mlčky stála a sledovala mobil, ktorý nechal ležať na stole. Otočila som sa za ním, privrela dvere od pracovne a pokračovala pomalým krokom do kuchyne. Posadila som sa na barovú stoličku a sledovala, ako všetko v pokoji a dobrej nálade chystá. Mám mu povedať, že som všetko počula? Pomyslela som si pre seba. Vŕtalo to vo mne a nahlodávalo to môj pokoj. Hovoril s Mikaelom o mne alebo to bol niekto iný? Koho iného by nechcel vystavovať strachu a čím? 

"Môžeme ísť?" spýtal sa s úsmevom. Nechcela som túto chvíľu kaziť vážnym rozhovorom. Joel vždy vedel, čo robí a chcela som mu veriť. Nadýchla som sa a vydýchla. Skúmavo sa na mňa zahľadel. Pristúpil bližšie ku mne a moju dlaň vzal do svojej. Zaplavila ma neha. V druhej ruke držal košík a spoločne sme vykročili von. Otvoril dvere, počkal, kým vyjdem, položil košík na zem a potom ich zamkol. Na našej záhrade práve pracoval postarší, veľmi milo vyzerajúci muž. Joel mu zakýval a usmial sa. Muž sa uklonil a očami zablúdil ku mne. Priateľsky sa usmial aj na mňa. Pustila som Joelovu ruku a pristúpila k nemu. 

"Dobrý deň. Vy musíte byť ten vzácny muž, ktorý sa stará o všetku túto nádhernú farebnú krásu. Niekedy ma musíte zasvätiť do vašich tajomstiev." povedala som s úprimným záujmom a mužovi sa rozžiarila tvár radosťou. 

Po raňajkách som Joela poprosila, aby mi niečo zahral na klavíri. Posadila som sa na kreslo, kúsok od neho. Nezaváhal ani na sekundu a so sústredenou tvárou sa posadil na bielu stoličku. Privrel oči a zahral pár jemných tónov. Potom oči pootvoril a rozoznela sa nádherná melódia. Na pár okamihov sa mi zastavilo srdce a prestala som dýchať. Do srdca mi vošiel obdiv. Cit, ktorý vychádzal z jeho hrania, ma úplne omámil. Prisunula som si nohy k sebe a zavrela oči. Bolo nádherné počúvať ho. Jeho jemnosť a nežnosť sa zrkadlila aj v štýle, akým hral. Opäť som otvorila oči a videla, ako má zvesenú hlavu a tvár mu žiari sústredením. Zopár neposlušných pramienkov vlasov mu spadlo zo svojho miesta a prikrývalo jeho oči. Obdivne som pootvorila ústa a snažila sa dýchať z hlboka. Potom hlavu zdvihol a pramienky mu odkryli pohľad. Narovnal sa a do tváre mu vošiel pokoj. Sledovala som, ako ladne mu prsty behajú z jednej strany na druhú. Nemohla som prestať a sledovala ho pri každom pohybe. Zrazu otočil hlavu mojim smerom a usmial sa. Úplne som zmeravela. Srdce sa rozbehlo jeho smerom a ja som pocítila vzrušenie. Teplo, ktoré ma naplnilo ma donútilo, aby som vstala a malými krokmi pristúpila pomaly k nemu. Nechcela som ho vyrušovať, ale zároveň som mu chcela byť bližšie. Opäť privrel oči a sústredil sa na hranie. Na stoličke, kde sedel bolo dosť miesta na to, aby som si k nemu mohla prisadnúť. Chvíľu som váhala a len tak sa prechádzala okolo neho. Bolo úžasné, počúvať zvuk, ktorý z klavíra vychádzal. Zastavila som sa pri jeho ľavej strane, tak, aby som mu videla ľahšie do tváre. Stále mal privreté oči. Kútiky úst mu však hrali v úsmeve. Oči neotvoril ani vtedy, keď som sa odhodlala a prisadla si k nemu. Ešte viac sa nechal vtiahnuť do hrania. Jeho tvár bola zahalená vážnosťou. V takej blízkosti ma ešte viac zaplavila túžba dotknúť sa ho. Keď jeho prsty zastali, jemne som sa ich dotkla. Otvoril oči a zazneli posledné tóny z jeho pravej strany. Náhle sa otočil ku mne a pozrel na mňa skúmavým pohľadom. Pootvorili sa mi pery od úžasu. Nahol sa ku mne a jemne sa perami dotkol mojich. Privrela som oči. Cítila som ako divoko sa mi rozbúšilo srdce. 

"Nechcela si, aby som hral?" zaznel jeho tichý hlas. Pocítila som, ako si svoje pery obtrel o moje líce. Zachvela som sa. Mlčky som prikývla. Otvorila som oči. Bol tak blízko, že som cítila jeho dych na svojich perách. 

"Je ťažké, byť ďaleko od teba, keď si taký neodolateľný." pošepla som do jeho pier. Usmial sa. 

"Naozaj? Tak je to potom všetko v poriadku." pobozkal ma na kútik pier. "Chcel by som ťa niekam vziať." náhle sa odtiahol a ja som vydýchla. Opäť sa usmial. Tentokrát mu do líc vbehli moje milované jamky. Sústredene som ich sledovala a neodpovedala som. Zvážnel a ja som prekvapene zažmurkala. 

"Prepáč, čo si hovoril?" snažila som sa koncentrovať na realitu. Zakrýval pobavenie a vplietol si svoje prsty do mojich. 

"Hovoril som, že by som ťa rád niekam vzal." jemne mi pobozkal špičky prstov. 

Ráno bolo nádherné. Cez okno presvitalo slnečné svetlo. Joel ešte stále spal. Obdivne som hľadela na jeho pokojnú tvár a pootvorené ústa. Lákali ma jeho plné pery. Akoby volali po bozku. Usmiala som sa a pomaly sa k nemu priblížila. Privrela som oči a pobozkala ho na spodnú peru. Otvorila som oči a sledovala jeho tvár. Stále mal zavreté oči, ale usmial sa. Na líci sa mu objavila známa jamka. Do podbruška mi vyletelo zopár mojich motýľov. Tentokrát som neodolala a prstom pohladila miesto, kde sa jamka vytvárala. Opäť sa usmial, ale oči nechával zatvorené. Odhodlala som sa a pobozkala ho znova. Tentokrát na líce, kde ešte stále bolo jamku vidieť. Pootvoril oči a vážne sa na mňa pozrel zúženým pohľadom. Mlčky som sa odtiahla a ľahla si na vankúš. 

"Krásne prebudenie." povedal zamilovane a rukou si ma pritiahol bližšie k sebe. Zahryzla som si do pery. Jeho pohľad potemnel. Ihneď sa zmocnil mojich pier. V hlave sa mi vracali spomienky z našej noci. Keď perami prechádzal po mojom krku, vzdychla som. Pocítila som, ako sa usmial. Do podbruška sa mi nahrnula vlna vzrušenia. Odtiahol sa a ja som nespokojne zamračila čelo. Nechcela som, aby prestával. 

"Dobré ráno." pošepol mi do ucha a pobozkal ma do vlasov. "Prepáč, ale po včerajšku som trošku hladný." povedal pobavene. Musela som sa zasmiať. Ihneď som sa posadila a bola som rozhodnutá ísť preskúmať našu novú kuchyňu. Vzápätí sa však pritlačil k môjmu chrbtu a majetnícky sa ovinul okolo mňa. Dlane si položil na moje podbruško. Privrela som oči a hlboko vydýchla. Priblížil pery k môjmu uchu. "Nepovedal som, že nevydržím." zaznel jeho chrapľavý hlas. Nadýchla som sa a zadržala dych, keď stiahol ramienko mojej košele a pobozkal ma na odhalené rameno. Potom prešiel na kľúčnu kosť, krk a pery. Pomaly ma stiahol naspäť a zamilovane sa na mňa zadíval. Priblížil sa blízko mojej tváre a vyhľadal moje ucho. Jemne sa ho dotkol. "Neviem sa ťa nabažiť, taká si nádherná." pošepol. Obrovská vlna túžby sa vrátila v rovnakej intenzite ako predtým. S rovnakým vyvrcholením ako včera v noci. 

Nakoniec raňajky robil Joel. Sadla som si za barový pult a s obdivom ho sledovala. Musela som sa usmievať, keď som videla jeho dobrú náladu. S piskotom vyťahoval z chladničky zeleninu, šunku, syr a s úsmevom to postupne servíroval na veľký tanier. Pridal nakrájaný toastový chlieb. Na sporáku zohrial vodu a ňou potom zalial náš obľúbený čaj. Jeho vôňa mi naštartovala všetky chuťové bunky. Zo spodnej skrinky vytiahol veľký pohár medu a lyžičku z príborníka. Namočil ju dnu a s pobaveným výrazom pristúpil ku mne. 

"Babička nás zásobila." pobádal ma, aby som otvorila ústa. Hneď ako som pocítila chuť medu, vrátili sa mi spomienky z našich začiatkov. Privrela som oči a nechala, nech sa jeho chuť rozpúšťa na jazyku. Cítila som jeho pery blízko mojich. Špičkou jazyka prešiel po mojej vrchnej pere. Na okamih sa mi zastavil dych. 

"Mm, sladké." šepol stále blízko mňa. Otvorila som oči a jemne sa usmiala. Kútik jeho pier sa pohol dohora. Vydýchla som. Pobozkal ma na líce a zamilovane sa na mňa zahľadel. Potom sa zhlboka nadýchol a opäť sa otočil. Pokračoval v chystaní. 

"Nemusíš sa báť. Nebudem na teba tlačiť, máme toľko času, koľko budeš potrebovať." pošepol jemne a dotkol sa môjho ucha. Toľko som snívala o tom, ako strávim noc s ním a teraz ma úplne paralizovala nervozita. "Moja sladká, jasmínová princezná." povedal nežne. Zazrela som, ako sa otočil a niečo chytil do ruky. Odhodlala som sa pozrieť jeho smerom. Pohladil ma malým bielym kvetom po hrudi. Striasla som sa. Potom mi kvet vložil za ucho a pobozkal ma na líce. Zrazu sa postavil a podišiel k nočnému stolíku. Otvoril ho, vytiahol veľkú sviečku v skle a zapaľovač. Podišiel k parapete, položil ju naň a zapálil ju. Potom pristúpil ku komode a zapol gramofón. Rozoznela sa príjemná romantická hudba bez slov. Zaplavili ma príjemné pocity. Sledovala som každý jeho pohyb. Keď sa posadil opäť ku mne, usmial sa. Do podbruška mi vošlo obrovské množstvo mojich známych motýľov. 

"Cítiš sa príjemne?" spýtal sa starostlivo. Prikývla som. Pohladil ma po prstoch na ruke a chvíľu ich sledoval. Videla som ako sa svaly na jeho ruke napínajú a uvoľňujú. Rozbúšilo sa mi srdce. Neviem, či viac z jeho dotyku alebo z pohľadu, že svoje telo mal skryté len pod tenkým tielkom. "Všetko je v poriadku." povedal pokojne a opäť sa naklonil ku mne. "Si nádherná." povedal nežne a pramienok vlasov mi zasunul za ucho. Pomaly mi stiahol ramienko na košeli a prstom mi jemne prešiel od ramena po celej ruke. Zachvela som sa. Privrela som oči a snažila sa sústrediť len na jeho dotyky. Zopakoval to, ale tentoraz od krku cez šiju a jemne krúžil po mojom odhalenom chrbte. Opäť som sa zachvela a celé moje vnútro zaplavila vlna vzrušenia. Nervozita pomaly ustupovala. Priblížil svoje pery a dotkol sa jemne môjho krku a ramena. Po chvíli dotyk prestal. Otvorila som oči a uvidela jeho horúci pohľad. Vážne ma skúmal. Zrýchlil sa mi dych a srdce mi divoko bilo. "Čo mám robiť? Lákaš ma, moja milovaná." šepol do ticha a nervozitu okamžite nahradila túžba. 

"Túžim po tebe." vyznala som sa do ticha. Chvíľu mlčal a potom ma pomaly položil do vankúšov. Ľahol si vedľa mňa a stále mlčky sledoval celé moje telo. Prisunul sa ešte bližšie, až tak, že som pocítila jeho vôňu. Privrela som oči a zhlboka dýchala. Položil dlaň na môj odhalený chrbát. Prstami opäť skúmal moju pokožku. Zaplavila ma vlna horúčavy. Otvorila som oči a videla ako sa túžobne zahľadel na moje pery. Vážne zaťal sánku a očami prechádzal nižšie. Opäť sa priblížil bližšie. Perami sa dotýkal mojej brady a jemne prechádzal nižšie. Po chvíli sa vrátil k mojim perám a vášnivo sa ich zmocnil. Strhla som sa a nahlas vzdychla. Zaplavili ma ďalšie vlny vzrušenia. Celkom som sa nechala ovládnuť jeho chuťou a vtiahnuť do jeho bozkov. Úplne celá. Cítila som jeho ruky ako blúdia a skúmajú každý centimeter môjho tela. Pomaly, vnímavo a nežne. Túžba po tom, aby neprestával mi vymazala všetky myšlienky. Obavy a hanblivosť sa úplne vytratili. Presne vedel, kde sa ma má dotknúť a kde ma má pobozkať, aby moju túžbu ešte viac zhmotnil. Prestala som premýšľať nad tým, ako a celé moje vnútro mi naplnil iba on sám. Naše milovanie sa podobalo burácajúcim vlnám mora, počas nočného svitu. Nič viac neexistovalo, len ja pre neho a on pre mňa. Spojenie tela a duší v prísľube milostných tajomstiev. Bolo to pre mňa niečo nové, ale s ním to najkrajšie. Jeho neha, vášeň a citlivosť ma napĺňali v každej bunke môjho vnútra. Konečne som sa stala jeho. Celá a bez zábran. 

Ležať po milovaní v jeho náručí bol sladký bonus. Pokojný tlkot jeho srdca, jemná hudba a vôňa jeho tela ma natoľko upokojili, že sa mi ihneď zavierali oči. Ešte som pocítila jemný bozk, ktorý mi vplietol do vlasov. 

"Táto noc bola tá najkrajšia, akú som vo svojom živote prežil. Milujem ťa." pošepol. Usmiala som sa a dôverne sa ešte viac schúlila do jeho náručia. 

"Milujem ťa." pošepla som a pokojne zaspala. 

Keď sme prišli k nášmu domu, zaplavili ma nádherné pocity očakávania. Joel sa otočil ku mne a otvoril moju dlaň. Položil mi do nej krabičku. Prekvapene som zažmurkala. Jemne sa usmial a jeho modré oči sa zaleskli šťastím. 

"Otvor ju." posmelil ma. Prikývla som. Vnútri bol kľúč, na ktorom bolo pripnuté diaľkové ovládanie. Kútik sa mi pohol do úsmevu. Náhle ma naň pobozkal. "Poď otvoriť náš dom, moja milovaná." do srdca mi vbehlo rovnaké nadšenie, akým zaznel jeho hlas. Okamžite som vystúpila z auta a pozrela na dvere. Otočila som sa k nemu, skúmal ma a veselo sa usmieval. Čakal, kedy urobím prvý krok. Smelo som vykročila, potichu kráčal za mnou. Vytiahla som kľúč a zasunula ho do zámku. Usmiala som sa, keď som vošla dnu. 

"Stlač ten žltý gombík." poradil mi. Svetielka, ktoré pripomínali nočnú oblohu sa okamžite rozsvietili. Vnútri to vyzeralo inak, ako keď sme tu boli naposledy. V rohu obývačky bola kuchyňa, barový pult a jedálenský stôl. Presne tak, ako som to videla v katalógu. Moje predstavy splnil do posledných detailov. Usmiala som sa a otočila sa k nemu. Jeho oči žiarili. 

"Je to presne tak, ako som si predstavovala." povedala som nadšene. S úsmevom prikývol. 

"A nechceš sa pozrieť hore?" nabádal ma. Pozrela som na okrúhle drevené schodisko, ktoré bolo zospodu osvetlené drobnými svetielkami. Pomaly som k nemu pristúpila a kráčala hore. Joel ma potichu nasledoval. Na vrchnom poschodí bola tma. Joel zapol vypínač a chodba sa osvietila. Zazrela som 6 izieb. Joel prešiel popri mne a chytil ma za ruku. 

"Tu si ešte nebola, môžem ťa previesť?" spýtal sa s nadšením. Usmiala som sa. Pobozkal ma na prsty a viedol ma k prvým dverám. Otvoril ich a rozsvietil. Izba bola úplne prázdna. Vo vnútri bola len väčšia posteľ a ešte jedny dvere. Predpokladala som, že kúpeľňa.