Cez víkend, keď Zuzka sedela na svojom obľúbenom mieste, do mysle sa jej začali vkrádať zvedavé otázky. Kto je vlastne jej biologická matka a prečo ju opustila? A čo jej otec? V diaľke sledovala Haxa ako veselo naháňa motýľa. Vyrušil ju zvedavý ňufák Lejly, ktorý sa obtieral o jej ruku. Vždy to robila, keď sa s ňou chcela pozdraviť.
"Moja milá a ty tu čo robíš?" poškrabkala ju za uchom.
"Prišla som ťa pozrieť." ozval sa veselý hlas Petra za stromom, o ktorý bola opretá. Zasmiala sa.
"Naozaj? A kde máš pána?" pokračovala v jeho načatej hre.
"Neviem, ušla som mu. Bol strašne pomalý." zasmial sa Peter a prisunul sa k nej. Zuzka sa rozosmiala. "Konečne sa usmievaš." povedal Peter vážne a milo sa na ňu usmial. Veselo sa na neho pozrela a zrak sklopila na Lejlu. Odrazu k nim pribehol Hax a začal do svojej psej susedky dobiedzať. Tá sa postavila a ladným krokom sa začala prechádzať po lúke. Hax jej bol neustále pri zadných labkách a občas do nej hravo skočil.
"Oni sú skoro ako my dvaja." usmial sa Peter, keď ich sledoval. Zuzka vážne zdvihla obočie.
"Ty tak do mňa neskáčeš." usmiala sa. Peter ju vážne skúmal. Potom sa zahľadel do zeme. V poslednej dobe na ňu dosť často myslel. Ráno, keď sa zobúdzal, počas cesty do školy a najviac večer, keď v tichu ležal v posteli. Dokonca aj spolužiačky, s ktorými rád neviazane flirtoval, ho prestali zaujímať. V každej sa snažil vidieť Zuzku a ani jedna sa jej nevyrovnala. Zuzka sa nečakane postavila a začala sa prechádzať po lúke. Šaty jej viali v ľahkom vánku. Privrela oči a zdvihla ruky k nebu. Po chvíli aj tvár. Hlboko sa nadýchla. Slnko jej presvecovalo tvár. Hrialo ju a jej to do srdca vnieslo hravé tóny, plné radosti a vďaky k Bohu. Má všetko, tak načo sa zbytočne zaoberať minulosťou. Peter na ňu nemo hľadel. Nikdy nevidel nič krajšie. Zrazu sa otočila. Videla Petrovu vážnu tvár, mala pocit, že ho niečo trápi. Odtrhla stebielko trávy a pošteklila Petra na krku.
"Prečo si taký vážny?" spýtala sa s úsmevom. Peter sa tiež usmial.
"Pre nič. Dnes mi nebudeš nič hovoriť o svojom Bohu? Rád ťa počúvam." snažil sa zmeniť tému. Zuzka si oproti nemu sadla a skúmavo nahla hlavu na bok.
"Nie je to môj Boh. Je Bohom všetkých." povedala s jemným úsmevom. "V jednom sme si, my všetci ľudia, rovní. Sme hriešni a pre svoje viny sme stratili podiel na Božej sláve. Ale je tu jedna nádherná a úžasná správa. Taká, ktorá dokáže pozdvihnúť každého, kto je utrápený a nevidí žiadnu nádej." Zuzka sa odmlčala a pozrela do neba. Srdce sa jej pri tých slovách rozhorelo radosťou.
"A to je?" spytujúco na ňu zdvihol Peter obočie. Zuzka sa postavila a pomaly sa začala prechádzať okolo stromu.
"Žijeme v dobe milosti. Nádhernej a obmývajúcej. Boh nám daroval vo svojej dobrote to, čo si nik z nás nezaslúžil: vyhlásil nás za nevinných, lebo nás Ježiš vykúpil. Poslal svojho Syna, aby sa svojou vlastnou smrťou stal obeťou zmierenia pre tých, ktorí veria. Chápeš? Pred Bohom sa ničím nedokážeš chváliť. Zachráni nás iba viera. V Ježišove dokonalé dielo. Boh Abraháma, Izáka a Jákoba nezachraňuje iba Židov. Je Bohom všetkých." (Biblia Rim 3:23-29)
Peter na ňu hľadel s pootvorenými ústami. Jej slová boli plné múdrosti a zmysluplnosti. Bola nimi natoľko presiaknutá, že keď rozprávala, oči jej horeli touto pravdou. Nemohol sa na ňu vynadívať. Jej viera sa hlboko dotýkala aj jeho srdca. Hoci si to nechcel pripustiť. Zrazu k Zuzke pribehli obaja psí priatelia. Veselo sa točili okolo jej nôh. Jej hravosť a bezstarostnosť Petrovi v srdci vytvorili ešte hlbšiu stopu k nej.
❤ super ❤ tento príbeh sa mi páči ešte viac ako tie predtým. taký jemný a krásny.