Bolí to, keď rastieš? - 129.časť

Sebastian ležal na nadštandardnej izbe vo Vilminej nemocnici a zamyslene hľadel do okna. Srdce mu bilo túžbou môcť objať svoju dcéru. Potichu sa otvorili dvere a dnu vošla Vilma, ktorá ho z diaľky so záujmom sledovala. Pomaly podišla k nemu a čakala, kedy sa k nej rozhodne otočiť. Keď k nej uprel svoj jasnomodrý, pokojný pohľad, rozbúšilo sa jej srdce. 

"Cítiš sa dobre?" spýtala sa s nežným pohľadom. 

"Áno, ďakujem, starajú sa tu o mňa veľmi dobre. Čakám už iba na to, aby mi dali dole túto sadru, aby som sa konečne mohol postaviť." vysvetlil s úsmevom. 

"Primár hovoril, že to ešte chvíľu potrvá." povedala nežne. Pohľad jej pri jeho úsmeve zjemnel. Sebastian ticho prikývol a s hlbokým pohľadom ju začal sledovať. 

"Chcel by som vidieť svoju dcéru." vyslovil vážne. Vilma si vzdychla. 

"Prosím, Sebastian, vysvetľovala som ti.." nedopovedala, lebo Sebastian ju chytil za ruku. 

"Ja som povedal, že to chápem. Chcem ju iba vidieť. Prosím, povedz jej, aby ma navštívila." Vilma sledovala jeho ruku na svojej a jemne sa zachvela. Druhou rukou ho pohladila. 

"Urobím ako chceš." povedala ticho. Neodchádzala však, pretože jeho dotyk ju stále držal na mieste. Tak dlho po tomto túžila. Po chvíli však Sebastian svoju ruku odtiahol a opäť sa zahľadel do okna. Vilma na neho hľadela so smutným pohľadom. Bez slova sa zdvihla a podišla k dverám. "Ďakujem, že dokážeš byť taký chápavý a tolerantný, aj keď si to nezaslúžim." dodala ešte od dverí. Sebastian sa otočil jej smerom a vnímavo ju skúmal. 

"Vilma. Pokús sa prijať dôsledky svojich činov. Pokor sa voči Bohu. Prosba o odpustenie je v tejto záležitosti to najlepšie, s čím môžeme k našej dcére prísť. Bez neho všetko ostane také isté. Nikdy nebudeš mať možnosť pocítiť nádherné obmytie z Božích rúk. Jeden hriech splodí ďalší a tak to bude pokračovať až dovtedy, kým sa tvoje srdce úplne nezatvrdí. A tvrdosťou srdca ublížiš práve tým, ktorým ublížiť nechceš. Nebuď stratená, pretože Ježiš je ti na dosah ruky. A teraz, keď počuješ Jeho hlas, buď ochotná otvoriť svoje srdce, pretože práve teraz je ten príhodný čas. Deň milosti je práve dnes." hovoril s naliehavým pohľadom, akoby sa jednalo o boj, ktorý presahoval aj ich samotných. Vilma mlčky pár minút stála na mieste a zmätene behala očami k nemu, na jeho tvár, oči a ústa a potom sklopila pohľad na zem. Jeho slová sa jej tak dotkli, až mala pocit, že sa vrhne do jeho náručia a zhlboka sa rozplače. Po chvíli sa však niekoľkokrát nadýchla a vydýchla, otvorila dvere a mlčky odišla preč. 

Sebastian sa opäť pozrel do okna a zamyslene šepol do ticha:

"Verím, Bože. Viem, že dokážeš zasiahnuť tam, kde sa to všetko zdá nemožné. V tvojej moci sa stávajú veci, kedy zo suchého vytvoríš plodné. A cez Tvoje pôsobenie potom prinesie úrodu na chválu Tvojho mena. Vyvyšujem Ťa nad každý problém v mojom živote. Lebo iba Ty si silou vo mne. V nádhernom mene Ježiš. Amen."

Zuzka kráčala po schodoch na svoje oddelenie a na tvári jej hral veselý úsmev. Veronikine nadšenie, keď jej opisovala podrobnosti, ktorými ju Tomáš prekvapil, jej navodilo dobrú náladu. Zaznel zvuk smsky z mobilu, okamžite siahla do vrecka. Bol to Tomáš. Veľmi príjemné načasovanie, pomyslela si. 

Prajem mojej budúcej manželke krásny deň. Môžem ťa podvečer počkať pred nemocnicou?

Zuzka sa spokojne usmiala. Vzápätí si však spomenula na dnešné vyberanie šiat s Veronikou. Vzdychla si, keď si uvedomila, že ho musí odmietnuť. Miesto smsky sa preto rozhodla, že mu radšej zavolá. 

"Aj tebe krásny deň, môj vzácny."

"Aké úžasné, môcť počuť tvoj hlas." vyslovil nežne. Zuzka si ticho vzdychla a zamilovane sa usmiala. 

"Chcela som ti povedať, že dnes idem z práce s Veronikou do salónu vyberať šaty. Takže z nemocnice ideme jej autom priamo tam." Tomáš pár sekúnd mlčal a potom sa s pobaveným tónom hlasu spýtal:

"Svadobné?" Zuzka sa zasmiala a zastala pred dverami na oddelenie. 

"Možno jedným očkom pozriem aj tie. Ale bližšie ako naša svadba je piatkový večer." vyslovila a otvorila dvere na chodbu k výťahom.

"Ak chceš, vezmem si ťa aj hneď pozajtra, tým bude naša svadba skôr, ako piatkový večer." povedal vážne. Zuzka prekvapene zdvihla obočie a odkašľala si, keď okolo nej prešla kolegyňa z druhého oddelenia a priateľsky sa na ňu usmiala. Tomáš sa zasmial. "Šokoval som ťa?"

"To na mňa ideš tak zhurta?" šepla ticho a podišla kúsok ďalej, aby mala súkromie. 

"To ťa tak veľmi milujem, že už nechcem premárniť ani jeden deň." šepol rovnakým tónom hlasu ako ona. Zuzka sa spokojne usmiala. "Ale zase nechcem, aby to vyznelo, že na teba tlačím. V kľude sa vezmeme vtedy, kedy ty budeš chcieť." šepol opäť tichým hlasom. 

"Vieš čo?" vyslovila so stále tichým hlasom a otočila sa chrbtom ku vchodu do oddelenia. 

"Neviem." odpovedal Tomáš pobavene. 

"Príjmam tvoj návrh, vziať sa pozajtra, ale iba v tom prípade, ak sa mi podarí nájsť svadobné šaty, ktoré mi padnú ihneď do oka." Tomáša Zuzkina odpoveď zaskočila. Samotná Zuzka pocítila ako divoko jej začalo búšiť srdce, keď to vyslovila nahlas. "Šokovala som ťa?" spýtala sa s rovnakým pobavením ako on pred chvíľou. 

"Ak mám pravdu povedať, tak trochu aj áno." vyslovil s úsmevom. 

"Dobrý deň, Zuzka, mohla by som sa s vami porozprávať?" zaznel Vilmin hlas tesne za jej chrbtom. Zuzka sa okamžite strhla a uprela na Vilmu prekvapený pohľad. 

"Prepáč, musím ísť." povedala Tomášovi vážne a zložila. 

"Dúfam, že som vás nevyrušila." pozrela Vilma na mobil v jej ruke a ospravedlňujúco stiahla obočie. 

"Nie, nevyrušili ste ma. Čoho sa týka ten rozhovor?" vážne upierala pohľad do jej očí. V kútiku duše dúfala, že začne rozhovor o jej biologických rodičoch, ona sama si totiž netrúfala tú tému otvárať. Nevedela ako. Už len to ako sa dozvedela, že je riaditeľka maminou neterou, bolo pre ňu zvláštne. 

"Práve k nám priviezli Sebastiana a veľmi ma prosil, či by ste za ním nezašli. Chcel by vás vidieť." vyslovila so stiahnutým hrdlom. Zuzkin vnímavý pohľad, ktorý na ňu upierala, jej rozprúdil svedomie natoľko, že musela sklopiť svoje oči. Až teraz si mohla naplno všimnúť, ako veľmi sa podobá na otca. 

"Ďakujem. Hneď za ním zájdem. Je to všetko, čo ste chceli povedať?" snažila sa ju Zuzka naviesť k tomu, čo videla v jej očiach. Vilma zovrela pery a ticho prikývla. Zuzka si sklamane vzdychla. "Tak vám prajem príjemný deň." dodala, podišla k dverám na schodisko a odhodlane vstúpila naspäť na schody. Bez ďalšieho slova kráčala na oddelenie, kde mal ležať Sebastian. Vedela, že ako doktorovi mu bude pridelená nadštandardná izba, v ktorej ležala aj ona sama, keď mala úraz hlavy. 

Vilma ostala stáť na mieste a smutne sledovala dvere, kde sa Zuzka stratila. Sklamane nad sebou zakrútila hlavou. Myslela si, že dokáže byť úprimná a priamočiara. Aspoň vždy tak vystupovala. Teraz sa však čoraz viac strácala vo vlastnej malosti a nedostatočnosti. Si taká neschopná, ako by si chcela, aby ti Zuzka odpustila? Zaznel krutý hlas v jej mysli. So sklonenou hlavou privolala výťah. Rýchlejšie sa však otvoril ten druhý, z ktorého vystúpil Peter s rovnakou zachmúrenou tvárou ako mala ona sama. Ticho sa pozdravili a obaja odišli na miesta, kde mohli svoj vnútorný boj umlčať prácou.