Bolí to, keď rastieš? - 40.časť

Keď Zuzka kráčala po schodoch, v mysli jej vírili Taňjine slová. Rovnako sa jej vrátilo vyznanie, ktoré si včera vo vrecku našla. Tomáš. Ten, ktorý sa v jej živote vždy objavil tak nečakane a ona sa pri ňom cítila bezpečne. Jej duša hrala melódiu, ktorú on dobre poznal. Veril rovnako hlboko, ako ona sama. Nebola však pripravená otvoriť srdce citom. Možno by mohla, ale ten, ktorý zatienil jej srdce, sa už dlhé roky neozval. Keď vyšla na poschodie, začula silný krik. Zastavila sa pri schodiskových dverách a premýšľala, či má vstúpiť dnu. Po pár sekundách sa odhodlala a nazrela. Nikoho nevidela. Ako sa však približovala ku kancelárii riaditeľky, krik zosilňoval. Na stoličke sedela uplakaná sekretárka. Zuzka si k nej sadla. 

"Čo sa deje?" prekvapene sa jej spýtala. Tá si utrela slzy a pomaly k Zuzke otočila tvár. 

"Prišla riaditeľkina mama, veľmi nabrúsená. Dožaduje sa, že chce vidieť svojho vnuka a vybila si to na mne. Teraz sa rozpráva so svojou dcérou." 

"Ste v poriadku?" spýtala sa so záujmom Zuzka a pohladila ju po ruke. Sekretárka sa jemne usmiala a prikývla.

"Iba tie slová, ktoré na mňa spustila, ma zaboleli. Ja som Veronika. Som tu dnes prvý deň." predstavila sa a vydýchla. 

"Ja som Zuzana. Tiež som tu nová. Pracujem na internom ako sestra iba pár dní." jej prívetivý a priateľský hlas Veroniku upokojil a usmiala sa. Zrazu sa z kancelárie vyrútila Silvia. Zabodla chladný pohľad na Veroniku aj Zuzku. Na chvíľu sa zastavila pred Veronikou. 

"Nabudúce, drzaňa, si dávaj pozor na to, ako sa so mnou rozprávaš." nahnevane zasypela Silvia. 

"Ale veď ja som vás iba slušne poprosila, aby ste chvíľu počkala, lebo pani riaditeľka mala súrny telefonát." snažila sa obrániť Veronika. 

"Čuš a poznaj svoje miesto!" skríkla na ňu. Veronika zarazene zovrela pery. "Si obyčajná nicka a budeš ma tu poúčať." Veronika sklonila hlavu a mlčky trpela ďalšie Silviino častovanie. 

"Nemyslíte, že to stačí? Už ste dievčaťu dosť naložila. Nerobte to, čo nechcete, aby iní robili vám." postavila sa Zuzka a snažila sa Veroniku obrániť. Nedokázala už mlčky počúvať, ako si na nej vylieva svoju zlosť. Silvia k nej pristúpila a so stiahnutými očami si prezerala tie jej. Chcela jej niečo povedať, ale Zuzkin intenzívny pohľad ju na okamih umlčal. Silvia tam pár sekúnd len tak stála a po chvíli k nej vystrela ukazovák. Silno ním pred ňou zamávala. 

"Chceš ma poúčať, ty drzé dievčisko?" vyprskla tentokrát na Zuzku. Zuzka na ňu hľadela stále s pokojným pohľadom. 

"Svojim správaním ubližujete len sama sebe. Tá zášť, ktorú k ľuďom prechovávate vás rozožerie zvnútra a stratíte samú seba. Ak sa to už aj nestalo." Zuzkin sebaistý hlas Silviu natoľko šokoval, že prst, ktorým sa predtým oháňala, jej pomaly klesol dole. Hnev v jej očiach sa na malý okamih zmenil na zmätok. 

"Si drzá a ešte k tomu povrchne sebaistá. Dám si na teba pozor, ty niktoška." odfrkla, otočila sa a už jej nebolo. Z dverí vyšla Vilma, ktorá so zamračeným obočím sledovala Zuzku i Veroniku. 

"Veronika, prosím, vráťte sa k svojej práci. A vy, slečna Sabová, poďte, už som vás očakávala." otočila sa a pomalým krokom vošla do svojej kancelárie. 

"Ďakujem." pošepla Zuzke Veronika, keď kráčala vedľa nej a usádzala sa za svoj stôl. Zuzka sa na ňu priateľsky usmiala a vošla za Vilmou. 

"Posaďte sa, prosím." povedala vážne Vilma a ukázala Zuzke na stoličku oproti sebe. Ticho sa posadila. Zuzkin pohľad Vilmu magnetizoval. Oči, ktoré ju skúmali boli pre ňu niečím výnimočné. Presne také mal aj ten, ktorý jej tak nečakane skomplikoval život. Ako pred niekoľkými rokmi, tak aj teraz. Jeho meno jej znelo hlboko v srdci. Sebastian. 

"Prečo ste ma zavolala?" vytrhla ju z premýšľania Zuzka. "Týka sa to Matúška?" so záujmom si prezrela celú Vilminu tvár. Tá sa snažila upokojiť svoje myšlienky a začala sa sústrediť na realitu. 

"Áno, týka." povedala vážne a prisunula svoje telo bližšie k stolu. 

"Je Matúško v poriadku?" Zuzkine oči Vilme prezradili obrovský záujem o jej syna. Zaskočilo ju to. 

"Áno, našťastie, už sa má lepšie, ako v noci." zamyslene otočila hlavu. Vírili jej myšlienky z toho, čo jej syn zažíval. Keď sa po injekcii prebral, hrozne plakal a nemohol sa utíšiť. Stále opakoval, že ocko odišiel a už ho nikdy neuvidí. Trhalo jej to srdce. Nevedela, čo robiť. Až napokon Tomášovi sa ho podarilo upokojiť. Nahlas si vzdychla, keď sa vracala v čase. 

"Tak prečo som tu?" opäť ju vytrhol z premýšľania Zuzkin hlas. Vilma sa na ňu otočila a vážne zdvihla hlavu. 

"Vy ste môjmu synovi hovorila o Ježišovi?" Zuzka jemne naklonila hlavu nabok a zamyslene uhla pohľadom. "Neprajem si, aby ste mu mútila hlavu nejakým náboženstvom." dodala, aj napriek tomu, že Zuzka neodpovedala. 

"Ježiš nie je náboženstvo. Je osobný Spasiteľ. Pozná dobre každé srdce. Miluje vášho syna, rovnako ako aj vás. Bez ohľadu na to, kým ste a čo ste vo svojom živote urobila nesprávne." snažila sa jej čo najpokojnejšie vysvetliť. Vilma na ňu upierala prekvapený pohľad. Mala čo robiť, aby dokázala spracovať to, čo jej práve povedala. Už dlhý čas sa nestretla s nikým, kto tak otvorene hovoril o Bohu. Sama sa z toho cítila dosť zvláštne. 

"Nech je pre teba Ježiš ktokoľvek, nechcem, aby si do toho zaťahovala môjho syna." snažila sa vyznieť pokojne, ale emócie jej dávali zabrať. Niečo v jej vnútri ju hnevalo. 

"Váš syn sa na Ježiša pýtal sám. Nenútila som ho a nemám pocit, že by mu to poznanie nejak ubližovalo, práve naopak. Je to veľmi šikovný a vnímavý chlapec." jej tvár sa rozžiarila, keď si spomenula na jeho postrehy. 

"Poznám svojho syna a chcem, aby ho v živote neovplyvňovali žiadne zbytočné vymyslené príbehy. Chcem, aby veril v to, čo vidí a je skutočné." povedala Vilma rázne a svojim pohľadom sa to snažila vystihnúť, aby to pochopila jasnejšie. 

"Chápem, ale mám jednu otázku." Vilmu zaskočila Zuzkina smelosť. Ticho prikývla, aby sa spýtala. "Prečo tak veľmi bojujete proti Bohu?" Zuzkin hlas sa jej dostal do srdca. Vrátila sa do čias, keď sa zoznámila so Sebastianom. Bol o dva roky starší ako ona. Jeho zádumčivosť, pokoj a rozumnosť ho robili neodolateľným. Práve to ju tak hrozne k nemu ťahalo. Bola to práve ona, kto ho zviedla a on sa tak stal jej prvým. Tak pútavo vedel rozprávať o Bohu, že verila všetkému, čo vyslovil. Akoby sa aj ona sama stala súčasťou príbehu, ktorý on zažíval každodenne. Jeho láska k nej bola skutočná. Pamätá si, ako ho mrzelo, že sa nedokázal ovládnuť. Sľúbil jej, že sa vezmú ihneď, ako ona dovŕši osemnásť. Bola z neho nadšená a bláznivo sa do neho zamilovala. Keď sa dozvedela, že je tehotná, bola šokovaná. V prvý okamih nevedela, čo má robiť. Keď však prišla jej matka a uvidela tehotenský test v jej rukách, rozhodla za ňu. Potom viac už Sebastiana nevidela. Až pred pár týždňami. 

"Keby Boh existoval, neskomplikoval by mi tak život." vyznala sa do ticha popritom, ako sa jej v mysli vracali spomienky a bolesť. 

"Boh, ktorého poznám, je Bohom pokoja a vernosti, nie chaosu a komplikovanosti. Ježiš s láskou pripomínal, že v Jeho slove spoznáme Pravdu, ktorá nás vyslobodí. Neničte si život nesprávnou predstavou o Ňom." Zuzka videla v jej tvári, že v sebe skrýva tajomstvo, ktoré jej zapríčiňuje bolesť. Vilma sa postavila a zahľadela sa do okna. Mlčky sledovala ľudí, ktorí sa ponáhľali, ktovie kam. Po chvíli sa k Zuzke opäť otočila. Spomienky, ktoré sa jej vracali, zahnala preč. Znova nahodila profesionálny výraz. 

"Nepotrebujem rady do svojho života, ďakujem. Som dosť stará na to, aby som vedela, čo a ako mám robiť. Teraz sa prosím vráťte k svojej práci." dodala rázne. Zuzka ticho prikývla. Hoci Vilma znela veľmi chladno, tichý hlas v jej vnútri jej našepkával, aby ostala pokojná. Keď vychádzala von, Veronika jej ešte venovala priateľský úsmev. Zuzka jej ho opätovala. Keď stála sama na chodbe dostala obrovskú chuť vyjsť von z nemocnice, vyhľadať nejaké tiché miesto a striasť zo seba všetko napätie, ktoré sa na ňu snažilo útočiť už od rána. Čakala ju však práca. Nasýtila sa tým, že tak urobí počas obednej prestávky. Keď prišla do sesterne, cítila mierne sklamanie, že nestihla čas, ktorý bol plánovaný k rozvážaniu liekov pre pacientov. Bola to jedna z jej obľúbených činností, kedy mohla intenzívnejšie venovať svoj čas tým, ktorí to potrebovali. Tentokrát to urobila miesto nej Taňja. Zuzka hľadela smutne do obrazovky počítača, keď k nej Taňja pristúpila. Všimla si, že inak veselá a pozitívna Zuzka, je teraz mĺkva a smutná. 

"Všetko v poriadku?" Tanjin hlas Zuzku vytrhol z jej zamyslenia. Smutne prikývla. "O pár minút začne obedná prestávka, ak potrebuješ, v kľude si sprav chvíľu pre seba." vnímavo sa jej ponúkla. Citlivosť Tanji, Zuzku potešila. Ticho poďakovala a ihneď sa stratila vo dverách ku schodisku. Rázne vyšla von z nemocnice a s privretými očami sa nadýchla trochu ostrého vzduchu. Slnko príjemne hrialo a to ju potešilo. Pritiahla si mikinu bližšie k sebe a pomalými krokmi prešla tri schody dole, do nemocničného parku. Posadila sa na lavičku pod starý mohutný dub. Jeho obrovská koruna jej vytvorila dostatočné súkromie k tomu, aby si ju okoloidúci ľudia nevšimli. Pripomenulo jej to čas, keď bola ešte násťročná a s odovzdanosťou v Božiu moc, sedávala pri svojom obľúbenom strome. Pocítila neochvejnú túžbu, vrátiť sa tam. Už tak dlhý čas to miesto nenavštívila. Trestala tým iba samú seba, pretože sa ukracovala o to, čo ju tešilo.