Cesta - 24.časť

Lee odbehol od nich a pribehol k nej. Daniel na nich potajme hľadel a mal túžbu stať sa na okamih malou muškou a počúvať. Ako sa volá, kto je. Chcel o nej vedieť všetko. Ešte nikdy ho žiadna žena takto nezaujala. Cítil sa zvláštne, keď objala Leeho. Sledoval každý jej pohyb. Stál vedľa Leony a akoby na ňu úplne zabudol. Ju to neprekvapovalo, poväčšine sa k nej správal takto odmerane, ale tento krát to bolo o kúsok iné. Cítila z neho nervozitu a nedočkavosť. Nechápala, čo ho k tomu vedie, pokiaľ si nevšimla ako sa na ňu pozerá. Spočiatku to chcela odignorovať, ale potom jej do srdca pomaličky padlo semienko žiarlivosti.

Pre Daniela čas stratil význam, neustále túžil hľadieť na jej tvár. Z tejto túžby ho vytrhol Lee, ktorý sa opäť vrátil k nim a ona odišla preč do jedného z tých domčekov. Chcel sa ho opýtať, kto to je, ako sa volá, ale niečo ho nútilo mlčať. Tak tam len po tichu stál a počúval, čo hovorí.

„Veľmi ma to mrzí priatelia, ale práve som sa dozvedel, že na pomoc budete musieť počkať mesiac.“

„Čože?“ prekvapene na neho obaja vyvalili oči.

„Každý mesiac k nám chodí dodávka z mesta s potrebnými potravinami. A teraz mi povedali, že tu bola pred dvomi dňami. Sam ešte vtedy stále nebol pri úplnom vedomí, takže nikto nevedel, že potrebujete pomoc.“

„Nie je možné sa nejako spojiť s tou spojkou z mesta, aby prišla skôr?“ spýtala sa Leona naliehavo.

„Žiaľ nie, my tu telefóny nemáme a sme dohodnutí vždy na jeden deň v mesiaci. Tak to u nás funguje už niekoľko rokov. Nemá dôvod chodiť k nám častejšie.“

Leona ostala nervózna a Daniel ostal zamyslený. Čakala, že niečo povie. Jeho mlčanie ju znervóznilo ešte viac. Myslela si, že vybuchne a povie, že takto si záchranu nepredstavoval. On však stále iba mlčal a hľadel na miesto, kde vošla tá žena. Nahnevane na neho zazerala.

„Zatiaľ vás zavediem na miesta, kde môžete počas tohto času provizórne bývať. Nie je to žiadny päť hviezdičkový hotel, ale je to určite lepšie ako ležať na zemi v džungli.“ pousmial sa Lee a Leonin hnev pomaly vyprchával. Daniel ich potichu nasledoval.

Chatky boli blízko seba. Vo vnútri to vyzeralo na prvý pohľad veľmi príjemne,  pekne udržiavané a priestranné. Mali vlastnú izbu s posteľou, malú kuchynku a miestnosť pripomínajúcu sociálne zariadenie. Čo ich však zaskočilo bola jedna, úplne prázdna presvetlená izba s vankúšom. Nechápali na čo mala slúžiť, ale bližšie to nepotrebovali skúmať, keďže po dlhej ceste boli obaja veľmi unavení. Vidina postele ich oboch tak potešila, že si ľahli a zaspali.

Bola tma a Daniel kráčal po osade. Bola veľmi rozsiahla a v okolí nevidel nikoho, iba malé svetielko, ktoré však svietilo tak intenzívne, že nevidel nič v jeho blízkosti. Snažil sa zaostrovať, ale neúspešne. Ako sa však približoval k tomu miestu zbadal siluetu postavy. Niečo ho nútilo ísť stále bližšie. Jeho chôdza sa zrýchlila a pocit zvedavosti bol stále väčší a väčší. A potom ju zbadal. Bola to ona. Presne tá, ktorá ho tak veľmi očarila, že na ňu nemohol prestať myslieť. Dokonca ani to, čo povedal Lee, že budú musieť čakať mesiac, pre neho nebolo trestom. Nemal potrebu kričať ani vyvolávať hádku. Tešil sa z toho, že bude môcť byť mesiac v jej blízkosti. A teraz tu stála, presne oproti nemu. Spomalil krok a zastavil. Chcel ísť bližšie, ale niečo mu v tom bránilo. Tak tam len oproti sebe mlčky stáli a hľadeli na seba. Jeho pohľad bol túžobný a spaľujúci. Jej bol však veľmi zvláštny. Plný pokoja a čistoty.  Akoby sa pozeral do jazera, ktoré neobjavila ešte ľudská ruka. Bolo v ňom však ešte niečo iné. Nevedel to správne identifikovať, ale javilo sa mu to ako naliehavosť, akoby mu chcela niečo povedať, ale on to nevedel prijať. Vystrel k nej ruku. Chcel sa jej dotknúť a objať ju, ale ona tam stále len mlčky stála a upierala na neho ten magický pohľad. Cítil sa nepokojne, žiadna žena ho ešte takto neodmietla. Bol naučený, že sa mu ženy samé odovzdávali. Už na prvý pohľad však videl, že ona bude iná. Snažil sa vystrieť ruku bližšie k nej. Vzápätí sa na neho usmiala. Ten úsmev sa mu zabodol priamo do srdca a akoby sa mu zmenil celý pohľad na život. Nemohol sa predsa počas jedného dňa tak intenzívne zamilovať do ženy, ktorá bola pre neho úplne cudzia.

Alebo mohol? Pohľad do jej očí mu odpovedal na všetky pochybnosti. A úsmev. Ten zboril všetky múry chladu, ktoré si počas svojho života vybudoval.