Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
sossannah
7. nov 2016
34 

Cesta - 30.časť

Keď ju Lee odprevádzal do domčeka, mlčala. Neustále musela premýšľať  nad jeho slovami. Hovorí naozaj pravdu? Tá kniha, o ktorej hovorí, akoby v nej boli odpovede na všetky problémy, jej odhalí to, po čom túži?! Lee nenarúšal jej ticho, práve naopak, mlčky ju tiež nasledoval, až pokiaľ neprišli k jej dverám.

„Tak už si tu. Prajem ti, aby si našla oddych pre svoju dušu.“ chytil ju za ruku a nežne ju stisol. Pôsobilo to na ňu povzbudzujúco.

„Ďakujem Lee, naozaj, za všetko, čo pre mňa robíš.“

„To je v poriadku, oddýchni si.“ usmial sa a pobral sa preč.

Keď vošla dnu, zasvietila a posadila sa na posteľ. Leeov darček oddychoval na stolíku vedľa postele a niečo vnútri v nej kričalo, aby to urobila.

„Otvor a čítaj!“

Nechala sa tým ovládnuť a otvorila kapsičku. Opatrne vybrala Bibliu a prstami pretierala jej obal. Po kratšom váhaní ju otvorila. Začala v nej pomaly listovať a orientovať sa. Kedysi Bibliu držala v rukách ako malé dievča, keď si spolu s rodičmi z nej čítavala. Bolo to veľmi dávno a slová z nej už dávno zapadli prachom v jej pamäti. Jediné, čo vedela bolo, že na začiatku je Starý zákon a potom nasleduje Nový. Tušila, že to, k čomu ju nasmeroval Lee, bude z Nového. Z obsahu našla Prvý list Korintským veľmi rýchlo. Trinástu kapitolu jej tiež netrvalo dlho nájsť. Čítala nahlas, aby chápala význam slov:

1 Keby som hovoril ľudskými jazykmi, ba aj anjelskými, a lásku by som nemal, bol by som iba ako cvendžiaci kov a zuniaci bubon. 2 A keby som mal aj dar prorokovať a poznal by som všetky tajomstvá a mal by som všetko poznanie a keby som mal takú silnú vieru, že by som hory prenášal, no lásku by som nemal, nebol by som ničím. 3 A keby som rozdal všetok svoj majetok a vydal svoje telo na upálenie, no lásku by som nemal, nič by mi to neosožilo. 4 Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, láska sa nevystatuje a nenadúva; 5 nespráva sa neslušne, nehľadá svoj prospech, nerozčuľuje sa, nepočíta krivdy; 6 neraduje sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy; 7 všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa a všetko vydrží. 8 Láska nikdy nezanikne; proroctvá sa pominú, jazyky umĺknu, poznanie bude prekonané. 9 Lebo iba sčasti poznávame a sčasti prorokujeme. 10 Ale keď príde plnosť, to, čo je čiastočné, sa pominie. 11 Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, zmýšľal som ako dieťa, usudzoval som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby. 12 Teraz vidíme len akoby v zrkadle, v záhade, ale potom z tváre do tváre. Teraz poznávam sčasti, ale potom budem poznávať tak, ako som bol spoznaný. 13 Teraz teda zostáva viera, nádej a láska, tieto tri, ale najväčšia z nich je láska.

Keď dočítala posledné slovo, utíchla. Čo jej týmto chcel Lee povedať? Keď sa prizrela bližšie, zbadala na jej konci hviezdičku, ktorá bola dopísaná rukou a perom. Spomenula si na druhý notes, ktorý bol k tomu pribalený. Pri vodopádoch si ho prezerala len veľmi zbežne, ale pochopila, že sú to nejaké zápisky. Okamžite ho vzala do rúk a začala v ňom listovať, bol zoradený veľmi puntičkársky. Dalo by sa povedať, že je to akoby druhá kniha. Akoby sa niekto niekomu snažil vysvetliť význam určitých statí z Biblie. Notes mal dokonca obsah a očíslované strany, takže sa v ňom taktiež veľmi ľahko orientovalo. Našla trinástu kapitolu, ktorá bola hrubo napísaná a pri nej toto znenie:

„Domov je tam, kde si milovaný bez kompromisov – u Boha! Často očakávame príliš mnoho od ľudí a príliš málo od Boha.“

Vždy som si myslel, že taká tá skutočná láska, tá, čo nás vyzdvihuje do nebies, pôsobí zo vzťahu muža a ženy. Z naplnenej lásky. Zamilovanosti. Milovať je tak jednoduché, keď nám to opätuje druhý vo vzťahu. A potom, keď si mi dal poznanie, som to pochopil. Čo týmto Pavel myslel. Láska je trpezlivá, dobrotivá, nenadúva sa, nevystatuje sa... počul som to niekoľkokrát počas svadieb, ktoré som absolvoval. Akoby si mi to neustále nechával znieť v mysli. A ja som stále nerozumel. Kde, u koho môžem nájsť takúto lásku. Zdroj takejto lásky. Príde hádka a všetko sa to zbúra ako domček z kariet. A Ty si stále čakal, trpezlivo, láskavo, dobrotivo, milostivo, bez toho, aby si mi čokoľvek vyčítal alebo sa radoval z mojich nezmyselných pádov. Hľadal som to v priateľstvách, v ženách, v zábave a nikde to nebolo tak plnohodnotné ako v Tebe. Nič a nik mi nedal to, čo Ty. Bol si neustálym Poslucháčom, keď som sa sťažoval a nadával na Teba, úžasným Priateľom, Radcom a Lekárom, ktorý čakal, aby mohol plnohodnotne uzdraviť každú medzierku v mojom vnútri.

Bolelo ma, že som ju stratil. Bolelo ma, že som to neurobil lepšie. Až kým si neprišiel Ty a o všetko sa nepostaral. Ihneď to všetko do seba zapadalo, ako stratené puzzle v tom nádhernom labyrinte ľudských duší. Otče, si pre mňa viac, než som si mohol želať.          V Ježišovi som Ťa spoznal a môžem opäť žiť. Čo je však podstatné, viem, čo to znamená. Láska nikoho nezväzuje, Ty nikoho nezväzuješ, pretože Ty si láska. Ty si ma oslobodil od pút, ktoré som si počas svojho života vytvoril. Nech sa vo všetkom stane Tvoja vôľa, lebo už viem, že to je to najsprávnejšie, čo sa v mojom živote môže stať.

Leona hltala každé jedno slovíčko z tohto vyznania. Keď to dočítala zaskočene zažmurkala na napísaný text. Čo tým autor myslel? Do srdca jej vtekala nová nádej, akoby dostala nejakú zvláštnu infúziu radosti. Toho, čo tak dlho hľadala. Zvláštne. Ľahla si na posteľ a zavrela oči. Nechala, nech jej v hlave vymiznú tie nezmyselné myšlienky o tom, prečo Jadyn a nie ona. Zaplavil ju pokoj a nejaký vnútorný hlas ju uisťoval, aby sa nevzdávala a hľadala. Klopala. A nájde a bude jej otvorené. Potom zaspala.

Ráno ju vyrušilo jemné klopanie na dvere. Spočiatku to ignorovala, keďže takýto pokojný a lahodný spánok si už dlho neužila. Klopanie však začalo byť nástojčivejšie. Pomaly sa rozhodla otvoriť oči a rozospatým hlasom povedať, aby jej dotyčný dal okamih. Jemne spustila nohy z postele, pretrela si tvár a hojdavou chôdzou sa dostala k dverám. Nečakala, že práve ona bude jej ranný budíček. Pozerala na jej prívetivú a priateľskú tvár a neubránila sa prekvapenému výrazu.

„Jadyn, čo tu robíš?“