Cesta - 31.časť

„Ahoj Leona, prepáč, že ťa ruším, ale zabudli ti včera objasniť ako to u nás chodí s raňajkami. Bola by som nerada, keby ostaneš hladná, tak som sa o to postarala ja.“ pousmiala sa na ňu a podala jej slamenú misku plnú čerstvých dobrôt a pohár mlieka.

„Nemusela si si robiť starosti.“ zahanbila sa Leona, keď si rozpomenula na myšlienky, ktoré o nej mala.

„To nie sú starosti. Si mi veľmi sympatická a Lee mi o tebe pekne rozprával. Rada som to urobila.“

„Čo ti o mne Lee hovoril?“ zbystrila Leona.

„Spomínal, že si zažila nádherný Boží dotyk pri vodopádoch. Bola by som rada, keby si mi niekedy o tom porozprávala.“ opäť sa na ňu priateľsky usmiala Jadyn.

„Neviem, či som pripravená. Občas zvádzam boje, ktoré veľmi neviem ovládnuť vyhrať.“ sklopila zrak Leona.

„To je v poriadku Leona, kedykoľvek budeš chcieť, o čomkoľvek sa porozprávať, môžeš za mnou prísť. Bývam blízko. Na konci cesty týchto domčekov. Ľahko ma nájdeš.“

„Ďakujem. Pouvažujem nad tým.“

Jadyn sa na ňu odovzdane pozrela a prikývla. Leona zatvorila dvere a so zmätkom v duši sa posadila na stoličku blízko postele. Raňajky položila na stôl a nechápala.

Hneď od Leony kráčala Jadyn ku Danielovmu domčeku. To, koho uzrel pri svojich dverách, ho hneď zrána veľmi milo prekvapilo a aj nabudilo do nádherného dňa. Nečakal, že sa začne tak krásne. Rozbúchalo sa mu srdce hneď ako ju uvidel.

„Jadyn, som rád, že ťa opäť vidím.“

„Ďakujem, Daniel. Doniesla som ti raňajky, aby si neostal hladný. Potom ti Lee vysvetlí ako to u nás chodí s jedlom.“ povedala trošku odmerane a pozerala na neho vážnym pohľadom.

„Som ti veľmi vďačný, môžem ťa pozvať dnu?“ povedal Daniel trošku nedočkavo.

„Nebolo by to vhodné. Bude lepšie, keď už pôjdem.“

Otočila sa a chcela odísť, keď ju Daniel chytil nežne za ruku. Prekvapene na neho hľadela tým prepaľujúcim pohľadom.

„Prosím, nechoď. Chcel by som sa s tebou porozprávať.“

„O čom?“ rýchlo si vyslobodila svoju ruku z jeho.

„Nie tu pri dverách. Je to také neosobné. Prosím, venuj mi pár minút.“ pootvoril dvere a čakal na jej reakciu.

„Daniel, nevyhľadávam mužskú spoločnosť, pokiaľ sa nejedná o Božie veci.“ pozrela na neho priamo a odišla bez rozlúčky.

Ostal tam stáť s raňajkami, ktoré mu doniesla. Sám. Inak ako si to predstavoval. Vedel, že je iná ako ostatné ženy, ktoré predtým stretol, ale takéto správanie ho vnútorne dusilo. Akoby sa nemohol z plných pľúc nadýchnuť. Nevedel ako reagovať. Zavrel dvere a iba tam stál. Ticho a stiesnene. Úplne to všetko pokazil. Tou svojou nedočkavosťou. Musí to napraviť. Vyhľadá Leeho a začne sa učiť o tom jej Bohu. Už len kvôli tomu, aby sa k nej dostal bližšie. Stojí mu za to.

Leona sa upravila a vyšla von. Mala obrovskú túžbu rozprávať sa s Leeom. To, čo včera čítala ju natoľko napĺňalo, že potrebovala jeho vysvetlenie. Stretnutie s Jadyn ju tiež mierne vykoľajilo. Aj tá jej ponuka, aby prišla k nej a mohli sa porozprávať. Nechápala to všetko. Cítila sa ako v nejakej rozohranej šachovej partii. Ako však prechádzala popri Danielovým dverám, zastala. Tá túžba, aby ho videla, aspoň na pár minút, nevedela ju ovládnuť. Zovierala päste a bojovala s tým, aby mu zaklopala. Nechcela sa mu vnucovať. Má predsa nejakú hrdosť.

.... láska nehľadá svoj prospech, nerozčuľuje sa, nepočíta krivdy ....

Znelo jej to v ušiach ako páska z magneťáku.

„Ja viem, Pane, viem, že máš pravdu, ale nie som na to pripravená.“ smutne klopila hlavu a zavrela oči. Keď ich otvorila, zastavil sa jej dych. Oproti nej stál Daniel.