Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
sossannah
24. sep 2017
28 

Cesta - 41.časť

„Bol som za Jonášom a je na tom dosť zle.“ povedal s vážnym hlasom Lee.

„A čo sa mu stalo?“ pozeral na neho šokovane Daniel.

„Vyzerá to na infarkt.“

„Infarkt? Veď pred pár dňami si bol u neho, nespomínal si, že by trpel nejakými vážnymi zdravotnými problémami.“

„Ani tak nebolo, muselo to spôsobiť niečo, čo ho veľmi rozrušilo.“

„Dokázal s tebou hovoriť?“

„Povedal mi všetko, čo vedel a dokonca aj svoje podozrenia.“

„Čoho sa to týka?“

„Skôr koho.“

„Nerozumiem.“

„Už dlhší čas sledujem podozrivé správanie Ismaela. Odťahuje sa od nás a trávi dosť času mimo naše spoločenstvo. Jediný s kým komunikuje je práve Jonáš. Ku každému sa správa nepriateľsky a arogantne.“

„A k čomu to nasvedčuje?“

„Domnievam sa a Jonáš mi tieto domnienky nevyvrátil, že pomáha tým pytliakom.“

„A nič s tým nespraví?“

„Obávam sa, že Jonáša trápia hlboké výčitky svedomia.“

„Prečo?“

„Podcenil to, nahováral si, že ho dokáže zmeniť a že sa raz stane jeho nasledovníkom. Že nadobudne tú správnu múdrosť a bude pomáhať všetkým tým, ktorí tu bývajú.“

„Asi sa dosť popálil, podľa toho, čo mi tu hovoríš.“

„Nielen to. Ismael je jeho nemanželský syn. Utajoval ho, aby sa na neho nikto nepozeral ako na toho, kto spravil chybu.“

„Och, takže všetko to dáva zmysel. Prečo ho proste nechytíte a neuväzníte alebo nepošlete preč?“

„Nie je to také jednoduché.“ zamračil sa Lee.

„Prečo nie?“

„Ismaela nemôžu nikde nájsť. A ja mám silné podozrenie, že to, čo sa stalo s Leonou má na svedomí práve on.“

Do Daniela vošiel hnev a Lee ho pokojne chytil za rameno.

„Čo budeme robiť?“ spýtal sa nahnevane Daniel.

„Jonáš ma poprosil, aby som sa o všetko postaral sám. Je to stále jeho syn a chcel by to s ním skúsiť vyriešiť v dobrom.“

„Ako sa to dá vyriešiť podobrom? Veď to skúsil na nevinnú ženu, čo ešte sa musí stať, aby to začal riešiť riadne? Znásilnenie?“

Lee sa ho snažil upokojiť a poprosil ho, aby vošli spolu do Danielovej chatky. Obával sa, že by ich mohol niekto začuť. Keď zatvorili dvere, Lee si sadol na stoličku a zovrel si tvár do dlaní. Daniel ho nasledoval, sadol si na posteľ a nepokojne ho sledoval. To mlčanie ho nútilo, aby to začal riešiť po svojom. Nechcel, aby sa Leone alebo Jadyn niečo stalo. Prudko sa postavil a Lee sa na neho pozrel.

„Lee, nemôžeme to nechať len tak. Vyzerá to tak, že sa nestýka práve s najpriateľskejšími ľuďmi. Ty predsa džungľu poznáš najlepšie, môžeme ich vystopovať a ...“

„A všetkých ich pozabíjať?“ skončil jeho vetu Lee a pozeral na neho skúmavým pohľadom.

„Nezabúdaj, že nik z nás nemá právo vziať niekomu život.“ dodal Lee rozhodne.

„Ale ak sa to týka života niekoho druhého?“

„Berme si príklad z Toho, ktorý je Život.“ dodal pokorne.

„Aj za takýchto podmienok?“ namietal nahnevane a snažil sa Leeho vtiahnuť do svojho hnevu.

„Hlavne za takýchto podmienok. Vieš čo povedal Ježiš Judášovi, keď Ho vydával veľkňazom a vojakom?“ zamyslene sa na Daniela pozrel.

„Čo také?“ zmätene na neho zažmurkal.

„Priateľu, načo si prišiel? Chápeš? Svojho zradcu nazval priateľom. On to, čo hlásal dokázal aj pri svojej smrti.“

„Nechápem.“

„Dokázal milovať až na smrť.“

Daniel pokrútil hlavou a vyšiel bez jediného slova z chatky do tmy.