"Pamätáš si ten čas, keď sme boli v nemocnici a ty si mi rozprávala o svojom sne? Trošku prchkejšie som reagoval na stať z Biblie, ktorú si počula." hovoril ticho a pomaly. Akoby mi chcel niečo vysvetliť.
"Nepamätám si úplne, čo máš na mysli." povedala som vážne a prekvapene.
"Ja poznám svoje zámery, ktoré mám s vami,‘ znie výrok Hospodina, ‚sú to zámery pokoja, a nie nešťastia; dám vám budúcnosť a nádej. Keď budete ku mne volať, keď prídete a budete sa ku mne modliť, vypočujem vás. Budete ma hľadať a nájdete ma, lebo ma budete hľadať celým svojím srdcom. Dám sa vám nájsť,‘ znie výrok Hospodina, ‚zmením váš údel, zhromaždím vás spomedzi všetkých národov a zo všetkých miest, kam som vás rozptýlil,‘ znie výrok Hospodina, ‚a vrátim vás na miesto, odkiaľ som vás odviedol do zajatia.‘“ (Biblia, Jer 29:11)
Čítal pomaly s občasnými prestávkami, aby sa na mňa mohol pozrieť. Keď som počula druhú vetu, akoby sa mi všetko vrátilo a ja som si spomenula.
"Áno, pamätám si na to." nechápavo som sa na neho pozrela.
"Môj starký, ešte pred naším odchodom hovoril, že počul Boží hlas. Modlil sa za mňa, pretože videl, že nemám doliečené srdce." odmlčal sa, sklonil hlavu a zaťal sánku. Mlčala som a čakala, kedy sa rozhodne pokračovať. Opäť zdvihol pohľad ku mne a oblizol si pery. Ticho som prikývla.
"Boh mu povedal, že už dávno pre mňa vybral ženu. Tá, od ktorej budem počuť tieto slová, tak tú si použije na to, aby ma vyliečil." s ohromným údivom som pootvorila ústa a potom opäť zatvorila. Do srdca mi vošla obrovská bázeň a zimomriavky mi prebehli cez celý chrbát.
"Keď som ťa počul ako si to povedala, vydesilo ma to. Po dlhej dobe som pocítil strach. Nebol som pripravený na to, že by to mohla byť pravda. Jednoducho som si to v ten daný okamih nechcel pripustiť." jeho vyznanie ma dojímalo. Priblížila som sa k nemu. Slzy mi stekali po tvári. Z jeho slov a z toho, ako to mal Boh vopred pripravené. Bola som zlomená Božou láskavosťou. Nežne ma pohladil po tvári a jemne zotrel všetky moje slzy. Vďaka, môj dobrý Otec, povedala som v duchu. Boh to vymyslel dokonale. Mne dal Joela, aby mi vyliečil všetky moje pochybnosti a jemu mňa, aby som sa starala o jeho srdce. Ó, koľká múdrosť Pane, pomyslela som si. Vedela som, že to všetko chce čas. Že to všetko je dlhodobý proces. A aby sa nám kráčalo ľahšie, sme dvaja.
"Dvom je lepšie ako jednému, lebo majú dobrú odmenu za svoju námahu. Ak padnú, jeden druhého zodvihne..."(Kazateľ 4:9-10 Biblia) povedala som potichu a Joelov pohľad sa vyjasnil. Usmial sa a odložil Bibliu. Prikývol.
"Som šťastný, že si to práve ty. Mrzí ma, že ťa teraz musím opustiť. Verím však, že potom ma už nič a nikto nedonúti, aby som od teba odchádzal." zbystrila som pohľad. Tvár mu zvážnela, keď to hovoril a do mňa vošla zvedavosť, dozvedieť sa viac. Videla som, že sa zamyslel.
"Drahý, nechcela som sa pýtať. Po tejto vete ma však zaplavila zvedavosť. Čo sa deje?" jeho svaly sa napli a mlčal. Pery sa mu zmenili na rovnú čiaru. Postavil sa a prehrabol si vlasy. Prešiel k oknu a zahľadel sa von. Stále mlčal a ja som ho sledovala. Akoby bojoval sám so sebou, či mi to má povedať. Postavila som sa k nemu a odzadu ho objala. S toľkou láskou, ako som len mohla. Hlavu som si oprela o jeho chrbát. Neobrátil sa, iba pomaly otočil hlavu. Z hlboka sa nadýchol. Ešte stále mlčal, akoby hľadal tie správne slová.
Ďakujem