Nepomenovaný - 129.časť

"Ahoj." povedal pokojne. 

"Ahoj Lukáš, čo tu robíš?" spýtala som sa priamo. Vzdychol si a vzal si do ruky šálku kávy. Odpil si a skúmavo sa na mňa pozrel. 

"Neozvala si sa a onedlho začne pojednávanie." povedal vážne. Zamrazilo ma, keď som si spomenula na Vila a jeho otca. Chvíľu som mlčala, potom som si sadla za stôl a ponúkla mu kreslo oproti. Usmial sa. 

"Nepotrebovala som tvoju pomoc, môj snúbenec sa o to postará." povedala som pokojne. Lukáš sa zamračil a odkašľal si. Jeho tvár bola na okamih zachmúrená. Premýšľala som, či nemal Joel v niečom tak trochu pravdu. 

"A ako ti chce pomôcť niekto, kto má problémy so zákonom?" spýtal sa mierne nahnevane. Prekvapene som na neho pozrela a zažmurkala. 

"Ako vieš, že má problémy... ?" nedopovedala som. 

"Som advokát, mám svoje zdroje." jeho pohľad potemnel. Až teraz som si všimla, že je v ňom niečo, čo sa mi nepáči. Mohlo to byť tým, že som si ho začala všímať viac ako Vilovho priateľa. Hlboko som sa nadýchla. 

"Lukáš. Neviem, čo odo mňa chceš, ale chcem ťa utvrdiť v tom, že tvoju pomoc nepotrebujem." 

"Si si istá?" v jeho očiach som zazrela nadradenosť. Zaplavili ma zimomriavky. Náhle sa jeho pohľad zmenil a zjemnel. 

"Áno, som si istá." povedala som sebaisto. Boh však vedel, že z tohto rozhovoru nemám príjemný pocit. 

"A čo, ak ti ukážem toto?" podával mi papiere a sebaisto sa na mňa zahľadel. 

"Čo to je?" spýtala som sa prekvapene a pozerala do papierov. 

"Je to dôkaz toho, že tvoj snúbenec s tým všetkým nemá nič spoločné. Že to Vilov otec, Vilo starší, všetko na jeho otca nahral. A ďalšie dva papiere sú dôkaz toho, že Vilo starší je dobrý priateľ so sudcom, ktorý bude zasadať pri Vilovom prípade. Obdržal od neho veľmi peknú sumu peňazí." hovoril rázne a vecne. Keď som sa na neho pozrela, jeho pohľad opäť potemnel. 

"Odkiaľ to všetko máš?" spýtala som sa zmätene. Opäť sa napil kávy a uhol pohľadom. Musel niečo tajiť. Nevedela som však čo. 

"Povedal som ti, že mám svoje zdroje." nadýchol sa, náhle sa postavil a otočil sa mi chrbtom. 

"Takže nám chceš pomôcť?" spýtala som sa priamo. Otočil sa späť ku mne a usmial sa. 

"Tebe chcem pomôcť." povedal hrubým hlasom. Do vnútra mi vošiel nepríjemný pocit. 

"Nerozumiem." zmeravela som. 

"Všetky tieto dôkazy", keď to povedal, papiere zo stola vzal a dal si ich naspäť do čiernej koženej aktovky, "som ochotný použiť na súde a pomôcť tak tebe, Joelovi a jeho otcovi. Pod jednou podmienkou." povedal vážne a dominantne. Mlčala som. Neveriacky som na neho hľadela. 

"Čo chceš?" spýtala som sa nahnevane. 

"Prosím, Lívia, nepozeraj sa na mňa takto. Ja som sa do teba zamiloval, nemôžem dopustiť, aby si sa vydala za niekoho iného." povedal ospravedlňujúco. Do mňa vošiel ešte väčší hnev. 

"Nie, Lukáš, toto nie je láska. To je posadnutosť. Láska je čistá a obetavá, nedáva si žiadne podmienky k tomu, aby si toho druhého k sebe pripútal. Ešte k tomu takýmto vydieračským spôsobom." môj hnev ma prevalcoval. Prestala som k Lukášovi prechovávať priateľstvo, nahradilo ho sklamanie. 

"Pozri. Hovor si tomu ako chceš. Ja viem, čo cítim a budem bojovať tak, aby som vyhral. Teba." povedal rázne. 

"Lukáš, ale ja nie som trofej. Mám tiež svoje pocity. Nemôžeš ma donútiť, aby som prestala milovať. To sa nedá." Lukáš sa opäť postavil a otočil sa bokom. Pretrel si krk a zapichol do mňa svoj dominantný pohľad. Nikdy predtým som ho takého nezažila. 

"Nedovolím, aby si bola manželkou niekoho iného. Povieš tomu svojmu záchrancovi, že potrebuješ čas a svadbu odložíš. Inak.." odmlčal sa a ja som na neho udivene pozerala. 

"Inak čo?" spýtala som sa vážne. 

"Inak nechám, nech ho prevalcuje Vilov otec. Skončí v base!" povedal rázne. 

Hlboko som sa nadýchla a premýšľala. V mysli som začula Joelov nežný hlas, ako ma uisťuje, aby som sa nebála. 

"Nenechám sa vydierať, ani tebou, ani Vilovým otcom!" povedala som ostro. Lukáš na mňa prekvapene pozrel. 

"Vilo ťa vydieral?" jeho hlas znel zmätene. Mlčala som. Napravil si sako a pozrel na mňa vnímavým pohľadom. "Pozri Lívia, jediné, čo chcem je, aby si počkala so svadbou. Neunáhli sa." povedal jemnejšie. Už som ho však nechcela počúvať. Pokývala som hlavou. 

"Nie! Moje rozhodnutie o svojej svadbe nezmením. Milujem Joela a nikto! Uisťujem ťa, že nikto mi ho nedokáže nahradiť. Je jediný v mojom srdci a živote. A tak to ostane navždy!" povedala som rázne. "Teraz budem rada, keď odídeš. Po tom, čo si mi tu povedal budem šťastná, keď sa už viac nikdy nestretneme. Nevidím rozdiel medzi Vilom a tebou." v jeho očiach som zazrela bolesť. Zabodla som na neho prísny pohľad. Rezignovane vzal svoju koženú aktovku a ešte raz na mňa pozrel. 

"Budeš ľutovať, že si odmietla." povedal, keď otváral dvere. 

"Jediné, čo ľutujem je, že som ťa považovala za kamaráta. Sklamal si ma." povedala som priamo a on zabuchol dvere. Vydýchla som si. Čo to malo znamenať, Bože? Tento kruh nemá koniec? Spýtala som sa v mysli. Nervozita mi opantávala srdce. Prerývane som dýchala. Joel mal pravdu. Naozaj som taká naivná, že som si mohla myslieť, že by nám Lukáš mohol pomôcť? Ach, aká som bola hlúpa. Tupá bolesť v mojom srdci ešte stále pretrvávala. Ťažoba mi zavalila celé moje vnútro.