Nepomenovaný - 145.časť

Večer prebiehal veľmi príjemne. Dokonca aj Nataly, ktorá sa spočiatku cítila trošku hanblivo, sa pridala k debate a keby Max nezasiahol, že si po ceste potrebujú aj oddýchnuť, zhovárali by sme sa do noci. Mamka si išla tiež ľahnúť, lebo potrebovala skoro ráno vstávať. Ostali sme len ja, ocko a Joel. Ocko sa nadýchol a s veselými očami sa na nás zahľadel. 

"Takže moja malá princezná sa stane onedlho manželkou. Je to zvláštny pocit." povedal trošku zlomene. Potom sa zahľadel na Joela a opäť sa z hlboka nadýchol. "Joel? Ako to vyzerá s prípadom?" opýtal sa zrazu vážne. Joel si prehrabol vlasy a chvíľu mlčal. Potom sa priamo pozrel na ocka. 

"Dobre. Pred pár dňami mi volal právnik, že pár dní po našej svadbe by sa mal začať súd. Termín ešte nie je presne určený. Vyzerá to tak, že aj Vilov otec pôjde na dosť dlhý čas do väzenia." 

"A čo Filip?" spýtal sa ocko ticho. 

"Pokiaľ na neho nepodáš trestné oznámenie, nebudú ho riešiť." 

Prekvapene som sa pozrela na ocka. Zdvihol sa, pristúpil k oknu a premýšľal. 

"Ak budeš chcieť, postarám sa o to. Bude stačiť, keď podpíšeš nejaké papiere." povedal Joel do ticha. Ocko ešte stále neodpovedal. Hlboko vydýchol a otočil sa k nám. Jeho pohľad bol iný. Akoby chcel povedať niečo, čo ešte nemal úplne vyriešené sám so sebou. Opäť si sadol do kresla oproti nám a zahľadel sa na Joela. 

"A čo si o tom myslíš ty?" 

"Neviem, Tom, ťažko v tejto veci radiť. Sú to tvoje peniaze." povedal neutrálne. 

"Viac ako peniaze ma mrzí, že som prišiel o priateľa. Dôvera medzi nami bola zlomená a ja neviem, čo si mám o tom myslieť." ockov pohľad k veci ma dojal. 

"Možno by bolo dobré, stretnúť sa a vydiskutovať si to spolu." navrhol Joel. Ocko prikývol. 

"Máš pravdu, premýšľal som a modlil sa za to. Ďakujem, že si vstúpil do našej rodiny, Joel. Si pre nás obrovským požehnaním." postavil sa k nemu a potľapkal ho po pleci.

"Pokoj s tebou, Tom." chytil mu ruku a ocko sa usmial. Potom ma pobozkal a rozlúčil sa. Pomalými krokmi odišiel hore za mamkou. 

"Ďakujem, že si prišiel, veľa to pre mňa znamená." povedala som vážne. Mlčal, akoby nad niečím premýšľal. Po chvíli sa ku mne otočil a jemne ma pohladil po ruke. 

"Som rád, že tu môžem byť." povedal pokojne. Mala som pocit, že v sebe niečo ukrýva. 

"Drahý, môžem sa niečo spýtať?" ticho prikývol. "Netrápi ťa niečo?" pri mojej otázke sa hlboko nadýchol. Stále mlčal. Po pár minútach sa otočil a usmial sa. 

"Všetko je v poriadku. Chcel by som ťa budúci týždeň zoznámiť s Mikaelom, pricestuje na našu svadbu a chvíľu sa tu zdrží." jeho hlas znel nadšene. Chvíľu som na neho skúmavo hľadela a potom som prikývla. 

"Veľmi rada ho spoznám. Ak je výnimočný pre teba, určite bude aj pre mňa." do srdca mi vošiel zvláštny pocit. Chytila som Joelovu tvár do oboch dlaní a chvíľu ho mlčky sledovala. Jeho pohľad sa nemenil, bol stále pokojný. Zvedavo zdvihol obočie. 

"Mám pocit, že je tu niečo, čo ťa ťaží." pošepla som s upreným pohľadom. Pohľad mu zvážnel, ale neuhýbal. Zaťal sánku a jeho pery sa zmenili na plnú čiaru. Zamračila som obočie a čakala, čo mi odpovie. Zrazu sa jeho tvár vyjasnila a zamilovane sa opäť na mňa zahľadel. Nechápala som, čo sa to deje. 

"Niet sa čoho obávať, onedlho sa stanem manželom tej najvýnimočnejšej ženy. Som vďačný Bohu." 

"Joel, ale ja to chcem vedieť. Budem predsa tvoja manželka, nechcem, aby si predo mnou tajil niečo vážne." naliehala som. Prehrabol si vlasy a postavil sa. Cez košeľu som videla aký napätý mal chrbát. Pristúpil k oknu a díval sa von. 

"Môj otec sa rozhodol neprísť na našu svadbu." povedal ticho. Postavila som sa k nemu a pohladila ho. Mlčal a stále upieral pohľad von. 

"Mrzí ťa to?" 

"Neviem, možno. Myslel som si, že by sme sa mohli otvorene porozprávať. Chcel som mu povedať, že všetko viem a odpúšťam mu. Nikdy som to nahlas nepovedal." jeho hlas znel smutne. 

"To predsa môžeš urobiť aj po svadbe. Môžeme ho spoločne navštíviť." povedala som nežne. Otočil sa ku mne a jeho pohľad bol taký vnímavý, že som svojim musela uhnúť dole. 

"Ďakujem." šepol a stále ma pozoroval. Nadýchla som sa a opäť sa na neho pozrela. Jeho modré oči tak horeli, že som mala pocit, že sa mi roztočí celý svet. Pohľad mi behal od jeho očí k perám a naspäť. Cuklo mu kútikom úst. Jeho pohľad sa zúžil a ruku mi položil na chrbát. Pomaly sa ku mne priblížil. Prešla mnou vlna vzrušenia a stiahlo sa mi vnútro. Neprestával ma skúmať a priblížil sa ešte bližšie. Vnímavo sa zahľadel na moje pery. Privrela som oči. Zrazu som pocítila jeho horúci dych na mojom krku. Divoko sa mi rozbúšilo srdce. Oblizla som si svoje suché pery a objala ho okolo krku. Jemne ma pobozkal na krk a pomalým pohybom prešiel na spodnú peru. Takmer som prestávala dýchať. Potom sa pomaly perou dotkol môjho ucha. Vnútro mi zaplavili divoko poletujúce motýle. Ticho som vzdychla. 

"Už budem musieť ísť domov." šepol mi a mnou prešla ďalšia vlna vzrušenia. 

"Naozaj?" spýtala som sa so stále privretými očami. Obtrel sa perami o moje líce. 

"Naozaj." povedal chrapľavo. 

"Prečo?" stále som neotvárala oči. a Jemnými dotykmi mi palcami prechádzal z krku až ku sánke. Vzdychla som a otvorila oči. Jeho modré oči horeli. Oblizol si peru a náhle ma pobozkal. Jeho bozk bol letmý, ale aj napriek tomu mi spôsobil tretiu vlnu vzrušenia. Pomaly sa odtiahol a prstami hladil moju tvár. Zbesilo mi búšilo srdce. Jemne sa usmial. 

"Bude lepšie, keď pôjdem." povedal hlbokým hlasom a prehrabol si ofinu. Zhlboka som vydýchla a prikývla. Pomaly kráčal ku dverám a ja som ho ticho nasledovala. Otvoril dvere a ešte raz sa ku mne otočil. Moje oči mu museli odhaľovať ako veľmi po ňom túžim. Naklonil sa ku mne a posledný raz ma pobozkal. Nečakane, horúco a vášnivo. Keď odchádzal autom preč, v podbrušku mi po ňom ostali skryté pocity túžby a na perách som stále cítila jeho intenzívnu chuť. Usmiala som sa a vybehla hore do svojej izby.