Nepomenovaný - 50.časť

Jedno ráno, keď som sa chystala do práce, ma zastavila poštárka.

"Dobré ráno Lívia, máš tu poštu." podávala mi malý balíček a ja som sa začudovane naň pozrela. 

"Prišiel z ďaleka, ale nemá odosielateľa." čudovala sa i poštárka a bolo zjavné, že zvedavosť ju vnútri hryzie.

"Ďakujem vám, že ste mi ho doniesla až domov." usmiala som sa a vložila ho v rýchlosti do kabelky.

"Rado sa stalo. Pekný deň prajem." povedala s úsmevom a pomalým krokom kráčala ďalej. Usmiala som sa, lebo som zazrela, že sa nenápadne otáča a pozerá, či balík otváram. Keďže som sa však ponáhľala do práce, rozhodla som sa, že ho otvorím až tam.

Čas v práci ubiehal rýchlo, ani som si neuvedomila a bola obedňajšia prestávka. Čas strávený s knihami bol pre mňa nielen prácou, ale aj záľubou. Sadla som si do zadnej časti knižnice a otvorila historický román o Rút. Dostala som ho od Anetky. Za ten čas, čo spolu pracujeme sa mi otvorila natoľko, že mi porozprávala svoj životný príbeh. Zistila som, že má tiež veľmi blízko k Bohu. Popri tom ako som hltala jednu stránku knihy za druhou som vyhladla. Išla som si do kabelky vziať toast, ktorý som si urobila ráno a v tom som si spomenula na balíček. Úplne by som naň, v tom pracovnom nasadení, bola zabudla. Vzala som ho do rúk a vrátila sa na svoje miesto. Položila som ho na stôl ku knižke a odhryzla si zopár kúskov z jedla. Anetka prišla za mnou a na stôl mi položila čaj. Krásne voňal. Pripomenul mi čas s Joelom. Sadla si ku mne a v ruke zvierala svoju šálku.

"Ďakujem, Anetka. Ten čaj krásne vonia." keď som si z neho odchlipla, akoby do mňa strelil blesk. Chutil úplne rovnako ako od Joela. S vyjaveným výrazom som na ňu pozrela.

"Stalo sa niečo?" spýtala sa Anetka prekvapene.

"Ono, mh, neviem ako to povedať. Ten čaj mi niekoho pripomenul. Smiem sa spýtať, odkiaľ ho máš?" otázka v mojom rozpoložení znela skôr naliehavo ako pokojne.

"Z obchodíku Maranatha. Patrí mojej dobrej priateľke. Všetko, čo tam predáva pochádza viac-menej od nej."

Z hlboka som sa nadýchla a prehrabla si vlasy. Vošla do mňa jemná nervozita. Chcela som vedieť viac, ale zároveň som nechcela byť neslušná a vyzvedať sa.

"Je ten obchod ďaleko?" opýtala som sa a snažila sa už viac ovládať.

"Dám ti vizitku, ak chceš?"

"Budem rada." prikývla som.

"Nechám ti ju vpredu na stole." usmiala sa na mňa a pohladila ma po ramene. Potom odišla a nechala ma opäť samú.

Ak je to tak ako si myslím,  rozprávala som si v mysli, bude to Joelova babička. Odpila som si opäť z čaju a vnútri bojovala s obrovskou zmesou pocitov. Keď som sa ako tak upokojila, môj pohľad opäť padol na malý balíček. Chytila som ho do dlaní a skúmavo ho prezerala zo všetkých strán. Naozaj tam odosielateľ nikde nebol napísaný a na známkach bola pečiatka pošty zo Srí Lanky. Vŕtala vo mne zvedavosť. Zároveň som však mala pochybnosti, či sa niekto nepomýlil. Adresát sa však zhodoval so mnou na 100%. Už som chcela začať s otváraním, keď na mňa Anetka zakričala, že za mnou niekto prišiel. Balíček som si rýchlo dala do kabelky a pomalým krokom som prišla dopredu. Stál tam Lukáš. Pokojne sa obzeral dookola a keď ma uvidel na tvári sa mu objavil široký úsmev. Bola som prekvapená, čo tu robí. Nemala som moc náladu na rozhovor s ním.

"Lukáš? Čo tu robíš?" 

"Išiel som okolo a povedal som si, že by som ťa prišiel pozrieť." usmial sa a jeho oči sa zaleskli.

"Naozaj?" zdvihla som prekvapene ľavé obočie.

"Tak dobre. Priznám sa ti. Toľko som prosil Martina, až mi dal adresu, kde pracuješ." povedal so zahanbujúcim úsmevom a na lícach sa mu ukázali jamky.

"Vieš, nemám moc čas sa rozprávať." 

"To mi hovoríš vždy, keď sa stretneme. Vidíš?! A mňa to aj napriek tomu neodradí." povedal s veselou hravosťou a ja som sa musela usmiať. Jeho pohľad zjemnel.

"Mohol by som ťa po práci počkať. Sadli by sme si spolu a trošku porozprávali. Prosím." jeho neodbitnosť ma prijímela k tomu, že som súhlasila.