Nepomenovaný - 51.časť

S obrovskou radosťou dodal, že presne o štvrtej ma bude čakať pred knižnicou. 

Anetka prišla ku mne a nežne sa na mňa pozrela. 

"Veľmi pekný chlapec a milý." povedala priateľsky a ja som nezaujato prikývla.

"Nezaujíma ťa, však?" spýtala sa pokorne.

"Nie." pozrela som na ňu a do srdca mi vošiel smútok. Keby aj tisíc takých Lukášov prišlo, nikto nenahradí Joelov pohľad. Moje srdce bilo pre neho. A nešlo len o jeho vzhľad. Išlo hlavne o jeho srdce, múdrosť, ktorou prekypoval, horlivosť k Bohu, ktorá bola v jeho vnútri. Bol pre mňa jediným a ja som bola ochotná počkať, aj keby to malo byť bolestivé.

"Ten, ktorému si verná, musí byť výnimočný." povedala s úsmevom.

"Áno, je. Veľmi. Jeho láska k Bohu je veľká, vďaka nemu som uverila."

Anetka sa usmiala a jej oči sa rozžiarili šťastím.

"Z celého srdca vám prajem, nech ste spolu šťastní."

"Kiež by." povedala som so smútkom v hlase.

Anetka si sadla ku mne a pohladila ma po vlasoch.

"Ver, že Boh má pre teba pripravený plán a miluje ťa. Nech je to akokoľvek ťažké."

"Ďakujem, Anetka. Bez tejto nádeje už by som asi dávno spadla do sebaľútosti. Hoci, boj s ňou, nie je ľahký."

"Som tu, keď sa budeš chcieť porozprávať."

"Vďaka." 

Čas v práci ubiehal rýchlo a ani som sa nenazdala, už boli štyri hodiny. Lukáš svoj sľub dodržal a čakal ma vonku. Vzal ma na večeru do talianskej reštaurácie. Hudba bola veľmi príjemná a aj vnútrajšok veľmi pekný. Bolo zjavné, že čašníčke, ktorá nás obsluhovala, sa Lukáš páčil. On jej však nejavil ani najmenší záujem. Venoval mi všetku svoju pozornosť. Objednal výbornú pizzu. Večer sa vyvíjal príjemne.

"Ďakujem za príjemný čas." povedala som zdvorilo.

"To ja ti chcem poďakovať, že si súhlasila." povedal nežne. Mlčala som. Odpil si zo svojho vína a nervózne si pošúchal dlane.

"Lívia, môžem sa ti s niečím priznať?" pozrel na mňa priamo.

Sucho som preglgla a odpila si zo svojho džúsu. Nech to bolo čokoľvek, nechcela som to počuť. Zo zdvorilosti som však prikývla.

"Od začiatku, ako som ťa prvýkrát uvidel, si sa mi veľmi páčila. Nech sa na tej chate stalo čokoľvek, Vilo je grázel a ja nedovolím, aby sa už ku tebe priblížil."

Zmeravela som. Urobilo sa mi nevoľno a zatočila sa mi hlava, keď som počula jeho meno. Zatisla som sánku a začala zhlboka dýchať. Do očí sa mi vtisli slzy, ktoré som razom prehltla. Rýchlo som vstala zo stoličky a povedala po tichu.

"Lukáš. Urobila som chybu, prepáč. Nemala som s tebou ísť. Neber to v zlom, ale musím odísť." 

Zbadala som, že Lukáš rýchlo vstal a chcel ma chytiť za ruku. Nedovolila som mu to. Keď som otvorila dvere a otočila sa jeho smerom, videla som, že sa snaží rýchlo zaplatiť. Začala som utekať. V rýchlosti som zavolala taxík a počkala ho za ďalším rohom, aby ma nemohol Lukáš nájsť. Videla som ho v tme ako vychádza, pozerá sa okolo seba a neskôr nastupuje do auta. Pomaly prechádzal raz na jednu a potom druhú stranu. Modlila som sa, nech Boh nedovolí, aby ma našiel. Chcela som byť sama. Keď som vošla do taxíka, trošku som sa upokojila.  Poprosila som taxikára, aby chvíľku voľne jazdil po meste. Nechala som slzám, aby mi voľne stekali po tvári. Potom som z kabelky vytiahla mobil a zavolala Sare. Zdvihla hneď pri druhom zazvonení.

"Prosím?" ozval sa príjemný hlas.

"Sara? To som ja, Lívia, mohla by som sa s tebou stretnúť?" hovorila som potichu a snažila sa nadobudnúť vnútornú rovnováhu.