Nepomenovaný - 53.časť

"Čo to je?" ukázala na amulet na mojom krku. Zabudla som si ho skryť pod blúzku. Začervenala som sa a sklopila pohľad. Chytila mi ruky do dlaní. 

"Je to darček." nevedela som ako jej to povedať. Predbehla ma.

"Od Joela, však?"

"Ako ....? spýtala som sa prekvapene.

"Poslal ti balíček?" usmiala sa na mňa a ja som nechápala.

"Volal mi Janko. Joel sa mu konečne ozval. Zazrela som tvoj balíček v kabelke. Je zo Srí Lanky. Práve tam teraz Joel je." povedala s úsmevom a ja som žasla nad jej detektívnymi schopnosťami.

"Ako sa má?" vyriekla som náhlivo.

"Má sa dobre a sľúbil, že na našu svadbu príde." opäť sa na mňa usmiala. Rozbúchalo sa mi srdce. Bolo úžasné vedieť, že príde. Už keby to bolo zajtra. 

"A kedy máte vlastne svadbu?" snažila som sa po tajme zistiť termín. Zasmiala sa. Vedela, kam tým smerujem.

"Nemali sme termín, ale Janko ho pri rozhovore s Joelom určil na jar. Presnejšie máj. Sľúbil, že príde skôr. Nepovedal však presne kedy."

"To je úžasné." nevedela som, z čoho sa tešiť viac, či z ich svadby alebo z príchodu Joela. Srdce však dávalo jasnú odpoveď.

"Chcela som sa ťa niečo opýtať. Ak by ti to samozrejme nevadilo." usmiala sa priateľsky a ja som čakala na jej otázku. 

"Chcela som sa ťa spýtať, či by si nechcela byť mojim svedkom?" prekvapene som na ňu otvorila ústa.

"Ja? Veď ma poznáš veľmi krátko. Určite sa nájde niekto, kto ti je bližší."

"Nemusím ťa poznať dlho, aby som spoznala, že si výnimočná." Ťukla na malý prívesok pri amulete. "A myslím, že nielen pre mňa." žmurkla na mňa a ja som sa zasmiala. 

"Bude mi cťou byť po tvojom boku v tvoj najkrajší deň." usmiala som sa a objala ju.

Večer v Sarinej spoločnosti bol veľmi príjemný. Veľa sme sa smiali a viac sa k tomu incidentu nevracali. Smútok na mňa doľahol, keď som ostala sama. Sara mi ustlala na sedačke. Medzitým som ešte ockovi poslala sms-ku, že dnes neprídem. Bol piatok, takže na ďalší deň som nemusela ísť do práce. Z kabelky som si opäť vytiahla šperkovnicu. Prstami som hladila jednotlivé kamienky a nápis, ktorý bol navrchu. Je obdivuhodné ako mi tento balíček zmenil večer. Z obrovskej búrky nastalo pokojné more.

"Taký si Ty, však Bože?"šepkala som v mysli. 

"Ty vieš ako veľmi mi chýba. Ty poznáš moje srdce. Vieš, čoho sa obávam a čo milujem." vyznávala som sa do ticha.

"Poznám ťa po mene. Všetky tvoje vlasy mám spočítané." zaznel pokojný, ale vážny hlas v mojom vnútri. Jemne som sa zachvela. Inštinktívne som chytila amulet na svojom krku.

"Neboj sa. Nestrachuj. Som s tebou po všetky dni tvojho života." Moje srdce zaplavilo príjemné teplo. 

"Takže Ťa smiem počuť?" spýtala som sa v mysli a premýšľala som, či sa nesnažím niečo si vsugerovať.

"Iste. Moje ovečky počujú môj hlas. Azda si myslíš, že som to hovoril len na tú dobu? Ja som Ten istý včera, dnes i naveky. A Moje slovo je nemenné." Vnútro sa mi naplnilo nádherným pokojom a moja duša sa cítila celistvá. Pocítila som obrovskú bázeň. Do srdca sa mi však vkradli jemné pochybnosti, či si niečo nenamýšľam. 

"Počujem tvoje pochybnosti. Myslíš si, že som Boh, ktorý nemá čo povedať? Ja som predsa utvoril všetko. Človek bol stvorený na Náš obraz. Utíšil som búrku a nasýtil hladných. Uzdravil mnoho ľudí. Som Ten, ktorý je na blízku vždy."

"Ja, Bože, neviem čo povedať." od prekvapenia som nevedela nájsť tie správne slová.

"To je v poriadku. Viem všetko skôr ako niečo vyslovíš. Pokojne spi. Ja som tvoj pokoj a tvoja útecha." po týchto slovách sa v mojom srdci opäť rozlial úžasný pokoj. Akoby ho niekto vzal do náručia a s láskou sa oň staral. Už dlho som sa tak pokojne a slastne nevyspala.

Ráno bolo krásne. Jeseň slnečná a farebná. Stačilo mi pozrieť z okna a v srdci som pocítila radosť. Hoci, ten včerajší večer som ešte stále nevedela spracovať. Sare som o tom nepovedala. Potrebovala som si veci najskôr v hlave urovnať a mala som pocit, že to bude ešte dlho trvať. Dali sme si spolu raňajky a potom som sa pobrala domov. Keď ma taxikár priviezol na našu ulicu a ja som kráčala k domu, z auta vystúpil Lukáš. Zastala som. Medzi nami bola asi metrová vzdialenosť.