Nepomenovaný - 55.časť

Jeho vôňa ma opantala. Bola to presne tá istá vôňa, ktorá má upokojovala. Privrela som oči a pár sekúnd som tam bez pohnutia stála. V hlave sa mi začal odohrávať známy film a premietali sa mi spomienky. Najintenzívnejšie bola tá, keď som prvýkrát pila tento čaj s ním.....

"Slečna! Drahá! Ste v poriadku?" vytrhol ma babičkin hlas.

"Áno, áno."

"Zbledla ste v tvári. Poďte, sadnite si." priviedla ma do malej útulnej izbičky, vzadu za pokladňou, kde bola malá sedačka, starý gramofón a zopár látok. Bolo to tam nádherné. Podobne ako u Joela, len v mini verzii. Posadila som sa a babička mi doniesla pohár vody s pomarančom. Potom sa posadila ku mne. Odpila som si a zhlboka sa nadýchla. 

"Je vám lepšie?" spýtala sa starostlivo.

"Áno. Ďakujem za vašu láskavosť. Ste veľmi milá."

"Čo keby sme si potykali?" spýtala sa bezprostredne. Prekvapene som na ňu zažmurkala a ona ma pohladila po ruke.

"Ale veď sa vôbec nepoznáme.."

"To je v poriadku. Ja tak nejak vnútorne cítim, že si budeme blízke." pousmiala sa a ja som v jej slovách cítila veľkú pravdu. Pár okamihov a už teraz som si ju obľúbila.

"Som Lívia." podala som jej ruku a ona ju s veľkým dojatím prijala. Videla som v jej tvári prekvapenie, keď začula moje meno.

"Ja som Noemi." povedala a objala ma. Jej priateľkosť má dojímala.

"Je to zvláštne.." začala, potom sa odmlčala a zamyslela sa.

"Čo presne?" spýtala som sa zvedavo.

"Spomínala som ti môjho vnuka. On mi o jednej Lívii rozprával. Dosť veľa spoločného." opäť sa zamyslela.

Ja som sa napila a potom som zakašľala. To ju prinútilo, že ma začala skúmať. Jej pohľad znežnel a na tvári sa jej znova objavil očarujúci úsmev.

"Asi si to iba nahováram, lebo mi môj vnuk veľmi chýba. Prepáč drahá." potlapkala ma po ruke. Oblial ma studený pot. Ani neviem ako, aj ja som jemne hlasno povedala, aj mne. To ju prinútilo k tomu, že sa prekvapene na mňa opäť zahľadela.

"Vlastne, aby som bola úprimná. Dôvod, prečo som sem prišla, neboli croissanty." pokorne som sklopila zrak. Ona sa z vesela zasmiala, akoby všetko pochopila.

"Pánove cesty sú nevyspytateľné, však?"

Zahanbene som sa na ňu usmiala a ona mi opäť vzala ruky do svojích.

"Prišla som sem, lebo ..."

"Tak srdečne vitaj, drahá. Som nesmierne šťastná, že ťa môžem vidieť aj osobne." nenechala ma dopovedať, aby som sa necítila hlúpo. S láskou sme sa objali. Bola taká srdečná a láskavá, že som sa pri nej hneď cítila ako pri vlastnej babičke.

"Nečakala som takéto stretnutie. A vôbec som netušila, ze Joel má takú milú babičku." pousmiala som sa na Noemi a bolo vidieť, že sa v jej očiach zjavilo dojatie.

"Ďakujem za tvoje láskavé slová. Je to ako balzam na dušu, že si prišla. Môžem mať akoby kúsok svojho vnuka pri sebe." pohladkala ma opäť po ruke.

"Ste si veľmi blízki?" spýtala som sa priamo.

"Veľmi. Odišli mi dvaja veľmi blízki muži. Môj muž a aj Joel. O to viac sa cítim osamelá. I keď," zastavila sa a s láskou pozrela mne do očí, "teraz už Pán vypočul moju modlitbu. Nečakala som, že to bude práve takto. O to viac ma to teší." Ihneď sa jej po týchto slovách rozžiarila tvár. 

"Je mi radosťou, že tu teraz môžem byť s tebou." opätovala som jej úsmev.

"Tak, pýtaj sa, drahá." pozrela sa na mňa so šibalským úsmevom a ja som prekvapene zažmurkala.

"Čo presne?" opýtala som sa zmätene.

"Čo by si chcela vedieť?" spýtala sa priamo a bolo vidieť, že je pripravená odpovedať na čokoľvek. Ako blízkej priateľke. 

V mojej hlave začalo výriť množstvo otázok. Čo sa môžem dovoliť opýtať?Premýšľala som a Noemi ma trpezlivo sledovala.

"Ja...zaujíma ma všetko o Joelovi." povedala som so sklopeným pohľadom a cítila ako mi červeň stúpa do líc.

"Čo keby si dnes večer prišla ku mne na večeru. Daj mi svoje číslo a pošlem ti sms-kou, kde bývam. Môžeme sa tam v kľude porozprávať." Povedala priateľsky a ja som jej ihneď napísala svoje číslo.