Nepomenovaný - 62.časť

Ráno som sa zobudila trošku roztržitá. Nestihla som sa naraňajkovať a rýchlo som utekala do práce. Poobede som sa ešte stretla so Sarou, ktorej som porozprávala o Noemi a zopár vecí, ktoré som sa dozvedela. Nie všetko, cítila som, že je dobré nechať si to zatiaľ pre seba. Hoci Sara bola veľmi dobrá priateľka, veľa myšlienok som si ešte potrebovala utriediť v sebe sama. Nedozvedela som sa nič nové o Joelovom príchode. Rozlúčili sme sa a ja som pokračovala ďalej v práci. Anetka videla moju nervozitu, tak ma nechala vzadu, aby som roztriedila staré knihy. Zotmelo sa rýchlo. Bol už október, takže dni boli kratšie. Čas mi pri knihách ubiehal rýchlejšie. 

Zvykla som si na stereotyp. Domov a do práce. Každý deň som dúfala a túžila, že uvidím jeho tvár. A každý večer som zaspávala so sklamaním, že to neprichádza. Ani neviem ako prešiel mesiac. Potom ďalší a nastali Vianoce. V zhone príprav na našu rodinnú dovolenku v horách som prestala myslieť na naše stretnutie. Chýbal mi stále viac, ale zároveň som sa tešila, že budeme všetci spolu. Ja, ocko, Max a mamka. Nevedela som, kde vlastne máme ísť. Na starosti to mal iba ocko. 

Keď nastal deň odchodu, dúfala som, že mi ešte zavolá Sara, aby mi oznámila niečo nové. Nakoniec prišla osobne, aby mi popriala pokojné sviatky a príjemnú dovolenku. So smutným pohľadom pokývala plecami, že žiaľ nevie nič. 

Cesta prebiehala pohodovo. Rozprávali sme sa a spievali si. Keď ocko spomalil, aby prešiel po zasneženej príjazdovej ceste, uvedomila som si, že to tu spoznávam. Bolo to miesto, kde bola aj drevenica Joelových starých rodičov. Ohromene som sledovala tú zhodu náhod. My sme zastavili o dlhší kus ďalej, ale ja som vedela, že toto nebude náhoda. Našťastie sa nikto nedíval, tak som sa snažila nápor emócií rýchlo spracovať. Nikto si nevšimol môj vnútorný boj. Chatka, v ktorej sme mali bývať bola veľká. Každý z nás mal svoju izbu a spoločná bola iba kuchyňa a obývačka. V izbe bola aj vlastná kúpeľňa a WC. Tak som sa mohla na určitý čas zavrieť v tej svojej v domnení, že si vybaľujem veci. Mala som dosť času na získanie strateného pokoja. Pomohol mi v tom môj súkromný rozhovor s Bohom. O pár hodín sme spoločne ozdobovali stromček, ktorý tam bol pre nás prichystaný. Vraj pozornosť ockovho kolegu, ktorý mal prísť koncom roka. Bolo to uvoľňujúce a pripomenula som si detské časy, keď sme všetci štyria so smiechom trávili sviatky. Bolo vidno, že ocko s mamkou si to veľmi užívajú.