Nepomenovaný - 67.časť

"Áno, ale potom som čakala skoro dva mesiace kedy ťa uvidím osobne." povedala som ešte horlivejšie. Potom som si uvedomila, že mi vlastne nič nie je dlžný. Nie sme pár, aby sa mi hneď ozýval. Zaznel mi v hlave citát: Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá... Naplnili ma výčitky a sklopila som zrak. On však reagoval veľmi pokojne. 

"Prepáč, musel som si ešte vybaviť veľa vecí. Chcel som sa stretnúť s tebou s čistým štítom. Nechcem ťa nijak raniť." jeho slová zneli ako balzam na dušu. Cítila som ako predo mňa predstupuje nový Joel. Bez obáv a prekážok. Potešilo ma jeho vyznanie. 

"Prepáč mi môj výbuch. Máš nárok na čokoľvek, si predsa slobodný človek." povedala som rezignovane stále so sklopeným zrakom. Prisadol si ku mne a chytil mi jemne bradu a prinútil ma pozrieť sa na neho. Jeho pohľad bol plný pokoja a istoty. Zachvela som sa. Nečakala som to, ale pobozkal ma jemne na líce. Chvenie som pocítila v celom svojom vnútri a privrela som oči. Potom ma nežne objal. Vdychovala som jeho vôňu každým kúskom svojho tela. Moja súkromná oáza. Môj milý. Svoju tvár skryl do mojich rozpustených vlasov. Potom ich jemne chytil a nadýchol sa. Opäť som sa striasla. Opatrne sa odtiahol a chytil moje ruky do svojich. Svoj pohľad smeroval na moje prsty. 

"Máš tie najkrajšie ruky, aké som kedy videl." povedal šepotom. Rozplývala som sa v tomto okamihu. Potom ma pustil a vstal. Pomalým krokom išiel hore po schodoch. Počula som ako otvára dvere do izby. Premýšľala som, čo asi robí. Či sa mi náhodou toto všetko iba nesníva z toho šoku, čo som zažila. Potom som vzala hrnček a odpila si z čaju. Bol presne taký chutný ako vždy. Nemôže sa mi to snívať. Rozopla som si sveter a ostala v blúzke s krátkym rukávom. Všetko to, čo som s ním zažívala mi spôsobovalo, že mi bolo čoraz horúcejšie. Začula som ako zatvára dvere a schádza po schodoch dole. Zhlboka som sa opäť napila. Pomaly kráčal mojim smerom a potom si sadol blízko mňa. V rukách držal malú škatuľku. 

"Niečo som ti priniesol." povedal a hral sa prstami s krabičkou. Prekvapene som sa pohmýrila na mieste. Premýšľala som, čo v nej asi je. On čakal a mlčal. Opäť som sa pohmýrila a on sa hravo usmial. 

"Ani nezaspíš, keď ti to neukážem, však?" spýtal sa pobavene a pozrel na mňa neodolateľným pohľadom. Jeho modré oči akoby nabrali jasnejšiu farbu. Bol uvoľnený a bezprostredný. 

"Ja, som prekvapená. A chcem sa poďakovať aj za ten nádherný amulet, ktorý si mi poslal. Nosím ho s láskou každý deň. Doprevádza ma všade, kam idem." inštinktívne som si chytila prívesok na retiazke, ktorý som mala pod blúzkou. Pozeral na mňa horúcim pohľadom tak, že som musela sklopiť pohľad. 

"Som rád, že ti urobil radosť. Bol vyrábaný ručne od tamojšej dievčiny, ktorá stratila svojho muža." povedal zamyslene. Zahľadela som sa na jeho tvár. Musel vidieť mnoho utrpenia. Aj napriek tomu je v ňom veľa lásky. Opäť svoj zrak otočil ku mne. 

"Tento darček je robený priamo pre teba. Si pre mňa veľmi vzácna. Cením si na tebe tvoju trpezlivosť. S akou bolesťou a zároveň láskou si ma nechala ísť a čakala si. Vidím ako Boh nádherne na tebe pracuje. A skrze teba aj na mne. Aj napriek tomu ťa chcem poprosiť, aby si mi dala ešte čas. Neviem, či som schopný na vzťah. Neviem, či som schopný milovať láskou, akú si zaslúžiš. Som však veľmi vďačný, že mi venuješ svoj čas." hovoril priamo a otvorene. Presne vedel, čo chce povedať a čo je dôležité, aby som počula. Keby som nestretla Noemi, možno by som tomu nechápala. Teraz som však vedela, z čoho vyplýva jeho bolesť. 

"Keď Boh bude chcieť, aby sme boli spolu, stane sa tak bez akéhokoľvek nášho pričinenia." povedala som s láskou v očiach. Prekvapene na mňa zažmurkal a pevnejšie zovrel krabičku.