Nepomenovaný - 71.časť

Ocitla som sa na lúke. Bola biela, plná chladivého snehu. Mala som bosé nohy a tento chlad ma pichal až do hĺbky. Na sebe som mala veľmi ľahké šaty. Klepala som sa. Točila som sa okolo a sledovala niečo, čo ma desilo. Okrem zimy ma pohlcoval obrovský strach. Nevedela som sa pohnúť z miesta. Stále som sa iba pozerala okolo seba. Nechápala som, prečo som tu. Čo tu robím. Iba moje srdce mi napovedalo, aby som ušla. Chlad mi to však nedovoľoval. A zrazu som začula kroky v snehu. Nikoho som však nevidela. Iba v ušiach mi znel odporný hlas: "Neboj sa maličká, ja ti neublížim." Slzy mi začali stekať po tvári a ešte viac som sa roztriasla. Potom ma náhle niekto objal a mňa naplnilo teplo. 

"Kamkoľvek pôjdeš, ja pôjdem s tebou. Nikdy ťa nezanechám a nikdy ťa neodpustím."

Pokoj zaplavil každú moju bunku. Akoby som sa vznášala a neexistovalo nič, len tento okamih. Nechcela som, aby to skončilo. Cítila som sa úplná. Dostatočná a prijatá. Všade inde som stratená. Zrazu nastala tma. Nikde som nevidela nič. Iba úplne vzadu, ledva som to zazrela okom, som videla malý plamienok svetla. Snažila som sa zaostriť a priblížiť sa tam. Potom som opäť začula ten desivý hlas. Znel rovnako ako Vilov. Strašne som sa vystrašila. Zrazu ma niečia ruka vytiahla preč. 

Keď som otvorila oči, videla som belasé more Joelových očí. Hladil ma po tvári jemne a starostlivo. Jeho pohľad bol pokojný, akoby hovoril, všetko je v poriadku, neboj sa. Uvedomila som si, že som sa prebrala zo sna. Ten, kto bol vedľa mňa a tíšil môj strach, bol môjmu srdcu najdrahší. 

"Ďakujem, že si tu. Si môj záchranca." šepla som mu. Jemne sa pousmial. 

"Bol to iba zlý sen. Všetko je v poriadku." povedal pokojne a pohladil ma po líci. Jemne mi zotrel slzu, ktorá, ani neviem kedy, vyšla z môjho oka. Privinul si ma k hrudi a ja som počula jeho srdce. Bolo to nádherné. Upokojujúce. Utišujúce. Sem patrím. Nežne ma hladil po vlasoch a ja som opäť pokojne zaspala. 

Keď som ráno vstala, počula som tichú hudbu zospodu. Otvorila som oči a všimla si, že Joel vedľa mňa nie je. Rýchlo som vstala, umyla sa a prezliekla. Potom som zišla dole. Nikto tam nebol. Horel krb, hrala hudba, na stole boli nachystané raňajky a čaj. Joel však nikde nebol. Zmocnil sa ma jemný nepokoj. Kde môže byť? Po chvíli som začula motor auta a otvorili sa dvere. Prekvapene som sa strhla. Joelov výraz bol prekvapený, ale jemne hravý. 

"Dobrý deň, mladá dáma." povedal s úsmevom a zavesil si kabát. V ruke držal tašku. Potom podišiel ku mne a nežne ma pobozkal na líce. Bolo úžasné zvykať si na nového Joela. Plného nehy a lásky. Sadla som si za kuchynský stôl a odpila si z čaju. 

"Dobré ráno. Spala som dlho?" spýtala som sa prekvapene, pretože nikde som nevidela hodiny a mobil som mala v bunde na sedačke. 

"Mala si ťažkú noc. Je normálne, že si si pospala, princezná." otočil sa na mňa od kuchynského stola a žmurkol na mňa. Nečakala som to. Ako som jedla svoje prvé sústo raňajok, takmer som sa začala dusiť. Pobavene sa uškrnul. Potom si sadol oproti mne a podal mi malú kytičku, ktorá bola zabalená v papieri.

"Čo je to?" spýtala som sa prekvapene. 

"Môžeš sa pozrieť." usmial sa hravo. 

Keď som to otvorila, užasla som. Bola to prekrásna kytička plná jarných kvetov, ktorá hrala všetkými farbami. Za iných okolností by to nebolo tak zvláštne. Ale v zime doniesť nádhernú kytičku jarných kvetov bolo pre mňa zázrakom. 

"Odkiaľ si ju zohnal?" spýtala som sa a privoňala si k nej. 

"Mám svoje tajné zdroje. Rozhodol som sa, že ti prinesiem kúsok jari. " pozrel na mňa obdivujúco.