"Lívia, veľa som o tebe od tvojho otca počul. Má ťa veľmi rád. Si vo veku môjho syna. Nechceli by ste niekedy spolu zájsť na večeru?" spýtal sa Filip priamo. Lukáš prevrátil oči a mne skoro zabehol chlebíček, ktorý som si práve dávala.
"Otec, mohol by si prosím prestať?!" povedal rázne Lukáš. Bola som mu vďačná, pretože na túto vetu som naozaj nechcela reagovať.
"Ale veď, čo je na tom zlé. My si s otcom veľmi dobre rozumieme. Prečo by ste si nemohli aj vy dvaja?"
Začínala som sa cítiť trošku nepríjemne. Premýšľala som, ako by som sa mohla s ľahkosťou vykrútiť z tejto nepríjemnej situácie. Pomohol tomu trošku ocko.
"Filip, mali by sme to nechať na mladých. Nech si to zariadia podľa seba, nemyslíš?" spýtal sa so zdvihnutým obočím. Filip súhlasil a mne sa uľavilo. Bolo zjavné, že ani Lukáš sa necítil moc príjemne. Jeho pohľad tomu tak napovedal.
Celý čas ako sa rozprávali, mlčala som. Potom som si od stola odsadla do obývačky na sedačku a hypnotizovala svoj mobil, či sa mi náhodou neozve Joel. Telefón však mlčal. Lukáš si po chvíli sadol ku mne.
"Zdá sa, že čakáš nejaký súrny hovor." povedal s veselým úsmevom. Usmiala som sa na neho.
"Tak trošku."
"Takže kvôli nemu si nám nedala šancu bližšie sa spoznať?" spýtal sa priamo. Prikývla som.
"Myslím však, že my dvaja by sme si nerozumeli." povedala som rázne.
"Ako to môžeš vedieť. Od prvého okamihu si bola pre mňa výnimočnou." vyznal sa. Sklopila som pohľad a sledovala displej mobilu ďalej.
"Nechceš sa so mnou o tom baviť, však? Chápem to." povedal úprimne.
Zrazu mi zapípal mobil. Keď som na displeji uvidela Joelovo meno, ihneď som sa usmiala. Zabudla som, že vedľa mňa sedí Lukáš.
Viem, že si s rodičmi. Mohol by som ťa však na 5 minút vidieť? Čakám pred chatkou.
Nevydrziim do zajtra 😊🤭