História Zlatých Moraviec

Zlaté Moravce (nem. Goldmorawitz; maď. Aranyosmarót) sú mesto na Slovensku ležiace v Nitrianskom kraji.

Prvá písomná zmienka o meste je z roku 1075, ale ide pravdepodobne o zlý prepis názvu Morowa a to v podobe Maurod. V listine benediktínskeho Opátstva sv. Ypolita v Nitre z roku 1113 je uvádzané meno Morowa. Prídavok „Zlaté“ sa objavuje až v roku 1537 možno aj preto, že roku 1347 kráľ Ľudovít Veľký dovolil miestnym šľachticom ryžovať zlato. Zlaté Moravce boli v 14. storočí majetkom rodiny Forgáčovcov, ktorý vládli na Gýmeši. V roku 1552 bol mestu udelený erb kráľom Ferdinandom, ktorý platí až dodnes. V roku 1564 sa uvádza Oppidum Maroth – mestečko Moravce. V roku 1573 Turci opakovane vypálili Moravce. V roku 1714 odkúpil Zlaté Moravce od gýmešského panstva Juraj Paluška a tým sa stali samostatným panstvom. V roku 1720 prestaval Paluška pre šafára pánsky dom, ktorý bol v roku 1735 odkúpený a stal sa župným domom v Tekove. V roku 1790 sa stáva novým majiteľom viedenský arcibiskup Krištof kardinál Migazzi. V roku 1862 prichádza do Zlatých Moraviec Janko Kráľ ako sirotský assesor. V našom meste prežil 14 rokov, kde aj zomrel 23.5.1876. Už od roku 1720 sa stali Zlaté Moravce dôležitým obchodným strediskom. Prispelo k tomu vybudovanie železnice, súdov, banky, sporiteľne a rozvoj remeselnej výroby. Remeselníci zakladali cechy. V roku 1883 sa mesto stáva okresným sídlom. V 19.storočí bola založená teheľňa, pivovar a pálenica. V roku 1913 bolo založené maďarské gymnázium. Od roku 1919 sa stáva slovenským a v roku 1924 postavené ako gymnázium Janka Kráľa. V roku 1949 bol položený základný kameň Továrni na chladničky, ktorá pod značkou Calex živila obyvateľov celého okolia 50 rokov. Od roku 1960 majú Zlaté Moravce štatút mesta. 

Zlaté Moravce boli osídlené už v neolite, archeologicky je doložené sídlisko volútovej a lengyelskej kultúry, žiarové pohrebisko lužickej kultúry z mladšej doby bronzovej, germánske sídlisko z 2. – 3. storočia a slovanské sídlisko z 11. – 13. storočia.

Obec je písomne doložená z roku 1113 ako Morowa, neskôr Marouth (1284), Morouth (1279-1290), Morouth (1292), Moroth (1323), Morawcze (1773), Zlaté Moravce (1920), maďarský názov je Aranyosmarót, nemecký názov je Gülden-Marot.

Podľa názvu obec obývali Moravania, v časoch Bela IV. Kumáni dostali od kráľa okolité lokality. Obec patrila zoborskému opátstvu, od roku 1292 Hunt-Poznanovcom, v roku 1386 panstvu Jelenec, ktoré tu malo mýto, od 17. storočia Paluškovcom, neskôr Migazziovcom. Stala sa sídlom panstva Zlaté Moravce, ku ktorému patrili obce v Tekovskej stolici, patriace predtým panstvu Jelenec. Od roku 1564 sa Zlaté Moravce vyvíjali ako zemepanské mestečko. V erbe zo 16. storočia mali v modrom štíte skrížené zlaté a strieborné svätopeterské kľúče so strieborným mesiacom a zlatou hviezdou. V roku 1720 dostali jarmočné a trhové právo, rozšírené v roku 1796 a 1847. V roku 1735 sa stali stálym sídlom Tekovskej stolice. V roku 1530 a 1573 Zlaté Moravce vyrabovali Turci, v roku 1634 im boli poplatné. V roku 1655 sa spomína cech ševcov, v roku 1695 cech čižmárov, v roku 1696 cech kožušníkov, v roku 1717 cech súkenníkov a krajčírov, v roku 1720 cech kováčov, zámočníkov a kolárov. V roku 1534 mali Zlaté Moravce 12 port, v roku 1601 mali Faru, školu a 74 domov, v roku 1720 mali 3 mlyny a 40 daňovníkov, v roku 1828 mali 1360 obyvateľov. V 19. storočí tu postavili tehelňu, cukrovar, kachliareň, súkenku, valcový mlyn.

V období predmníchovskej ČSR sa Zlaté Moravce stali hospodárskym centrom okolia, ale ich poľnohospodársky ráz sa takmer nezmenil. Mesto i s okolím trpelo najmä v 30. rokoch veľkou nezamestnanosťou. V roku 1922 prestalo byť sídlom župy, v roku 1938 tu vybudovali železničnú trať Zlaté Moravce – Lužianky. Hneď po vzniku republiky sa Zlaté Moravce stali centrom revolučného robotníckeho hnutia maloroľníkov, poľnohospodárskych robotníkov a dedinskej chudoby. Pri potláčaní nepokojov v novembri 1918 tu zastrelili päť a zranili desať obyvateľov. Po priblížení sa maďarskej Červenej armády v júni 1919 vzniklo v meste direktórium a ozbrojená robotnícka jednotka, boli však z mesta vytlačené Od roku 1921 stála na čele hospodárskych a politických bojov pracujúci KSČ, boli tu časté štrajky poľnohospodárskych robotníkov, konferencie a protiexekučné hnutie maloroľníkov, v 30. rokoch intenzívne hnutie nezamestnaných, ktoré vyvrcholilo v dvoch hladových pochodoch. Aktivita komunistov neochabla ani v období klérofašizmu. Neďaleko mesta bola 31. 8. 1944 jedna z prvých bitiek povstalcov s Nemcami. Živá partizánska činnosť neustala ani po obsadení mesta fašistami, ktorí tu popravili štyroch partizánov. Zlaté Moravce oslobodili vojská Sovietskej armády 28. 3. 1945. Po vojne nastal všestranný rozvoj obce, ktorá bola v júli 1960 povýšená na mesto, ale mesto prestalo byť sídlom okresu. Počet obyvateľov sa v dôsledku intenzívneho budovania priemyslu zdvojnásobil. Vybudovali sa nové sídliská, školy, sociálne a kultúrne zariadenia, služby.

Súsošie Golgoty na námestí tvorí kamenná skupina Ukrižovania so šiestimi figurálnymi sochami, ktoré patria k početnej skupine Kalvárií na Slovensku. Vznik diela sa datuje rokom 1848. V bezprostrednej blízkosti svätej trojice kedysi stál románsky kostol sv. Petra z 13. storočia a táto murovaná stavba patrila k najstarším objektom na území mesta. Okolo kostola sa v minulosti rozprestieral rozsiahly cintorín obkolesený kamenným múrom až do 17. storočia.

Kaštieľ Migazziovcov spolu s farským kostolom tvorili v minulosti dve archeologické dominanty mesta. Barokový trojkrídlový kaštieľ získal svoju podobu vďaka grófovi a kardinálovi Krištofovi Migazzimu, ktorého priečelie dodnes zdobí erb staviteľa. K jeho exteriéru kedysi patril unikátny park so sústavou rybníkov. Objekt je v súčasnosti sídlom MsKS a Ponitrianskeho múzea. Na nádvorí parčíka sa nachádza pomník revolučného básnika Janka Kráľa.

Mauzóleum rodiny Migazziovcov tvorí hrobka posledného odpočinku grófa Viliama Migazziho a manželky Antónie. Stavba bola vybudovaná v neorománskom slohu a ukončená v roku 1897. V okolí hrobky bol zriadený ojedinelý pietny park s chodníkmi lemovanými nezvyčajne krásnymi ovisnutými smrekmi.

Rímsko-katolícky farský kostol sv. Michala Archanjela je barokovo-klasicistickou dominantnou stavbou mesta. Dnešnú stavbu kostola dali od základov vybudovať Paluškovci v roku 1747. O jeho konečnú podobu sa pričinili Migazziovci, ako to pripomína pamätný nápis na vstupnom priečelí. Vyzdobený interiér klenutej chrámovej lode je opatrený poschodovým chórom. Súčasťou kostola sú vzácne oltárne obrazy a priestranná krypta, kde odpočívajú miestni zemepáni.

Župný dom sa zapísal do histórie nášho mesta až po roku 1735, kedy panský dom Paluškovcov odkúpila Tekovská stolica a podstúpil rôzne barokové prestavby. Pomerne zachovalý ozdobný erb nad vstupným portálom budovy dodnes prezrádza roky jeho rozsiahlej prestavby. Posledné stavebné úpravy zmenili jeho vzhľad až zriadením Tekovského múzea koncom 19. stor. Stoličným sídlom zostal až do roku 1918. Dlhodobé nevhodné využívanie celého objektu negatívne poznačilo jeho dnešný stav. Vzácnosťou interiéru Župného domu sú klenuté arkádové chodby.