Viete čo je "majoš" či "holubky" ?

Skároš patrí k Abovskému regiónu a ten sa vyznačuje svojím typickým "Abovským nárečím", tradičným krojom a jedlom. Kedže moji rodičia nie sú rodáci zo Skároša, ale už 20 rokov si pekne nažívajú v tejto malebnej obci, medzi sebou doma "nehutoria " . Mamka je "mescicka" a môj ocko z "valala" a ten "hutori" s ľuďmi v Skároši.

ABOVSKÉ NÁREČIE        

V košickej kotline sa ešte „hutori” abovským nárečím. Pokladnicou ľudovej reči sú piesne, rozprávky, riekanky, príslovia či porekladlá. Čo je na abovskom dialekte krásne? Napríklad to, že si s dlhými slabikami a dĺžňami „nerobí žiadne starosti” i že nemá spoluhlásku ch. 

               - Babo, dze idzece na tej bicigľi ?  - Ta na cinter.                                                     

               - A hto ju priňeše nazad...?

TRADIČNÉ OBLEČENIE      

Súčasný kroj je živý. Používa sa na vystúpeniach súborov i pri každej dôležitej udalosti v obci. Vychádza z minulého pôvodného odevu, ktorý je veľmi rozmanitý - čo dolina, to iný prvok.  

ŽENY a DIEVČATÁ nosili nazberané sukne, ktoré šili doma z pestrofarebnej látky. Pod nimi mali viacej bielych spodničiek – štikerajov. Sukňu zdobila tmavá, biela i pestrofarebná zástera. Oplecká a  rukávce boli široké, v hornej časti skladané a prišité ku košeli, dole obrúbené krajkou. Nosievali tiež rôznofarebné vyšívané vesty - brušliky. V lete chodili v topánkach, v zime v čižmách. Bohatšie ženy v zime nosili krátky kožuštek - geroček, chudobnejšie cez plecia prehodené hrubé šatky - hustky po okrajoch s dlhými strapcami.

                 u    

Vlasy mali dievčatá začesané na hladko, vzadu zapletené do vrkoča, ktorý zdobila farebná stužka. Ženy nosili čepiec - koňťu. Vlasy vzadu tesne zviazali, stočili do dvoch vrkočov, okrútili okolo drievka. Na takto stočené vlasy priviazali šablónu vystrihnutú z tvrdého papiera, nato prichytili čepiec sponkami. Skoro vždy nosili na hlave šatku.

MUŽI nosili košele a široké nohavice z bieleho domáceho plátna - drelihové nohavice s vyštranbaným spodným okrajom. Na vrchu mali vesty – lajblíky, vpredu zapínané na gombíky. Na hlave nosili klobúk zdobený perom, v zime baranicu. Na nohách mali krpce - pantofľe, v zime čižmy (tí zámožnejší nosili čižmy aj v lete). Do čižiem nosili druhé nohavice, ktorých spodný koniec bol zapustený do čižiem tzv.priče. Namiesto ponožiek boli onuce (onuca – látka, do ktorej sa ovinie chodidlo nohy). Za zvrchník im v zime slúžil kožuch alebo guba (gubaňa) utkaná z ovčej vlny.

DEDIČSTVO NA TANIERI    

Naše babky a dedovia nepoznali pečienku, kávu, hranolky ani cestoviny.  Zloženie stravy určovali sezónne poľnohospodárske práce a kresťanské sviatky. Chlieb si piekli doma v peci. Celé týždne boli bez obeda z mäsa. Najčastejšie varili jedlá zo zemiakov, kapusty a strukovín.  Väčšinu dňa trávili v gazdovstve i na poli.

Počas fašiangov, obdobia zábav a hodovania, sa dodnes pečú ČEREGY - šišky z kysnutého cesta. Jedia sa zakáľačkové dobroty ako MAJOŠE – jaternice, GRAJCUPA – zabíjačková polievka či KOČONINA– huspenina.

Na pôstne dni sa pripravuje CUPA - jednoduchá zemiaková polievka (ak bola zahustená mliekom a okyslená nazývali ju ciberej ak zapražená múkou tak bošpor) a KUKURIČENA ZAMEŠKA - kukuričná kaša poliata roztopeným maslom a cukrom. 

Obľúbenými jedlami obzvášť u detí sú PIROHY s lekvárom alebo tvarohom, KOKOŠKI – zemiakové šúľance a GOMBOVCE – slivkové hule.

Na rôzne oslavy, svadbu a krstiny sa pečú langoše z kysnutého cesta, plnené lekvárom, tvarohom, kapustou, jablkami zahnuté zo štyroch strán do štvorca, makovníky, orechovníky i biely koláč. Podávajú sa HOLUBKY – plnená kapusta.

Na Vianoce na štedrovečernom stole nechýbajú OPLATKI s medom, bobaľky z kysnutého cesta posypané mletým makom a KAPUSTNICA. 

Už teraz sa mi zbiehajú slinky🙂 My tradične doma robievame zabíjačku.Vtedy sa stretneme celá rodina a na druhý deň odchádzame s bohatou výslužkou.