2. KAPITOLA

Olívia

13 rokov

Hádky, plač a krik bolo možné počuť z nášho kedysi pokojného a láskou naplneného domova za posledné dva mesiace každý deň. Mama sa pred svetom skrývala za zatvorenými dverami spálne, otec sa zase vracal z práce neskoro večer a namiesto toho, aby sa zložil v rodičovskej izbe, začal spávať v obývačke na rozkladacej pohovke.

Ich spoločné rozhovory, ktoré som sledovala nenápadne ako myška sediac na vrchu schodiska, sa končievali rovnako. Na začiatku sa snažil otec o pokojnú komunikáciu. Rozprával tak potichu, že som nezachytila ani jednu vetu, ktorú vravel svojej žene. Videla som však zúfalstvo, ktoré mu kričalo z utrápenej tváre. Netušila som, čo sa medzi nimi deje a nechápala ani správanie vlastnej mamy. Neobmäkčili ju ani slová vlastného manžela a keď nevedela, ako sa vymaniť z tohto pre ňu nepríjemného dialógu, začala trieskať do všetkého, čo mala po ruke, rozbíjať taniere a s revom a silným buchnutím dverí ukončila divadlo.

A ja? Ja som sa stala divákom, ktorý dostal neželanú vstupenku na predstavenie, v ktorom sa začalo všetko, čo malo doteraz pevné základy, rúcať ako domček z karát. Ani zakrývanie uší a silné privretie viečok, ktoré ma vždy pri pozeraní nepríjemných pasáží chránilo pred zlým, nedokázali v tejto nekončiacej situácii zabrániť, aby moja detská duša netrpela.

Daniel

Posadil som rozrušenú Kristínu na pohovku, z ktorej som spratal všetok neporiadok a podal som jej pohár čistej vody. Poriadne sa z neho napila, stále však pôsobila veľmi rozrušene. Netušil som, prečo prišla, ale muselo sa stať niečo vážne, keď vyhľadala práve mňa.

„Prepáč, asi to nebol najlepší nápad, takto ťa prepadnúť,“ povedala rozpačito.

„To je v poriadku,“ uistil som ju, aby nenadobudla pocit, že mi jej návšteva prekáža.

„Ani netuším, prečo som prišla za tebou. Bola som tak nesmierne rozrušená, že som sa zrazu ocitla na tomto mieste,“ priznala pokladajúc pohár na stolík oproti. Akoby zaváhala, či má ďalej pokračovať v tom, čo ju trápilo.

„Som tu pre teba, Kristy,“ nabádal som ju.

Kristína

Stála som pri dverách s Danielovou sestrou a traja ľudia upriamovali na mňa svoj šokovaný výraz. Nerozumela som ich správaniu. Boli nervózni, akoby vraveli niečo, čo som nemala počuť. Bohužiaľ, posledné slová o tom, že má Daniel snúbenicu, som zachytila. Ani neviem prečo, zasiahlo ma to. Ak by som mu dnes nevenovala bozk a on mi ho neopätoval, mohla som sa vyhnúť týmto zvláštnym pocitom, ktoré mnou lomcovali. Prečo mi ju nespomenul? Žralo ma svedomie v mojom vnútri.

„Nerady vás prerušujeme. Len by som vám rada povedala, že Lívia s terapiami súhlasila,“ prehltla som svoj nepokoj a usmiala sa. 

„Si si istá, sestrička?“ s prekvapeným výrazom k nej podišiel ich brat Gabriel. Nerozumela som, prečo ich to tak zaskočilo. Veď predsa ide o jej zdravie, nemala dôvod odmietnuť moju ponuku. Čomu som bola rada, lebo pri nepochopiteľnom správaní celej tejto rodiny, som mala skôr pocit, že ma odbije.

„Chcem to skúsiť, Gaby. Neboj, budem v poriadku. Kristína je veľmi milá a vysvetlila mi všetko, čo potrebujem vedieť. 

„V poriadku. Ale pôjdem tam s tebou,“ zazrel na Daniela, ten len mlčky prikývol. 

Strašne som zúril na toho idiota Filipa. Utiekol ako zbabelec. Našťastie som tam bol skôr. Ak by sa jej niečo stalo, neodpustil by som si tento môj skrat. Poriadne som Filipovi cez telefón prečistil žalúdok. Mohol zabudnúť na peniaze, ktoré mal odo mňa sľúbené. Zavesil som a otočil som sa. Zmeravel som. Stál som ako prikovaný a hľadel na mladú slečnu Hoffmanovú. Mala na sebe sukňu siahajúcu ku kolenám a biele tričko s čipkou na vrchnej časti goliera. Do riti! Ako dlho tu už musí stáť? Mohla počuť to, čo som vravel? Pozerala na mňa, premeriavala si ma. Cítil som sa nepríjemne.

„Ahoj, dúfam, že ťa nevyrušujem,“ oslovila ma.

„Jasné, že nie,“ snažil som sa skryť svoju nervozitu. „Ako si ma našla?“ spýtal som sa.

„V tvojej mikine, ktorú si mi požičal, si mal peňaženku s dokladmi. Tak som ti ju chcela vrátiť a poďakovať ti,“ podala mi ju. „Tvoja sestra ma poslala sem, vraj tu bývaš,“ poobzerala sa po okolí.

„Pracujem tu neďaleko. Preto som chcel bývať niekde bližšie. A ďakujem ti za tú mikinu, je moja najobľúbenejšia," priznal som. Usmiala sa. Dúfal som, že môj hovor prepočula. Tvárila sa pokojne, nejavila žiaden náznak, že by počúvala. „Som rád, že si v poriadku. Keďže si nechcela, aby som ťa zaviezol do nemocnice, mal som o teba strach.“

„Naozaj?“ prekvapene vyslovila. 

Kristína

Marcel ma usadil u seba v dome na obrovskú krémovú pohovku. Na chvíľu sa odo mňa vzdialil. Ešte stále otrasená z toho dnešného zážitku, som si trasúcimi rukami vzala pohár vody od Marcela, ktorý sa vrátil z kuchyne.

„Mal by som sa na teba pozrieť, vyzeráš hrozne,“ vybral si zo svojho lekárskeho kufríka, ležiaceho pri pohovke, malú baterku a zasvietil mi ňou do očí. 

„Čo sa ti stalo Kristína? Mám podozrenie, že si bola pod vplyvom omamných látok,“ znepokojene dodal. 

„Aj tvoje oblečenie vyzerá príšerne a smrdí od popola,“ prezrel mi tvár, ktorú som mala ušpinenú od sadzí po požiari. 

Preglgla som poslednú kvapku vody. Privrela som oči, stále som mala pred sebou pohľad domu v plameňoch.

Áno, znovu som sa stala mamou. Tretíkrát vo svojom živote sa mi podarilo vytvoriť a splodiť niečo úžasné. Som mamou čerstvo vydanej knihy - Noc, ktorá mi zmenila život. Konečne dostala svoju podobu a uzrela svetlo sveta. Ako to býva zvykom, nebola to vôbec ľahká cesta. Keď idete do sveta splodiť niečo, čo je pre vás neznáme. Bola to pre mňa dlhá cesta. Cesta plná zaujímavých zistení, kde moja trpezlivosť dostala poriadne zabrať. Ťažká komunikácia v dôsledku korona krízy mi dala osobnú príučku, že nie všetko ide po masle, ale skôr ako v lete na saniach. Ďakujem, že mi pri tejto ceste pomáhali dve úžasné ženy s veľkým Ž. Ľubka a Miška, ktoré ochotne všetko so mnou konzultovali, od korekcie až po titulku. Tie prebdené noci, hádky, dokonca aj vymrznutie v tielku na terase domu  nám budú stále pripomínať túto nezabudnuteľnú cestu k jej zrodu. Samozrejme pôrod by nebol možný, ak by ste ma vy, ženy na MK,  nepodporili a nehnali ma vpred. Mojou úlohou teraz bude sa o ňu starať, správne propagovať a držať jej silno palce, aby sa jej v živote dobre darilo. Preto vás poprosím, buďte na ňu milí, odpustite jej chybičky. Stvorili ju predsa osoby, ktoré do nej vložili všetko, čo zo seba mohli dať.

O pár dni si ju budeme môcť zakúpiť cez internetový obchod martinus.sk a gorila.sk v elektronickej a aj tlačenej podobe. Informácie sa dozviete v mojej skupine Lina Elys

Kapitola 5

Daniel 

Prepláchol som si tvár od zvyšnej peny na holenie a pozrel som sa na seba do malého, popraskaného zrkadla. Človek sa ledva v ňom videl. Mne to však stačilo, nepotrpel som si na luxuse. Hodil som uterák do koša a nervózne som pokukoval po svojom mobile. Bol hodený medzi novinami na malom stole. Čakal som jeden dôležitý telefonát. Ak sa podarí, čo som si dnes naplánoval, čochvíľa sa mi dostane do rúk mladá slečna Hoffmanová. 

Ráno som ešte stihol obvolať niektorých ľudí, o ktorých som vedel, že by pre mňa túto nebezpečnú prácu spravili. Mal som u viacerých nevyplatené účty, takže dohodnúť sa s nimi nebolo také ťažké.

Dal som si na seba bavlnené nohavice krémovej farby a biele tričko. Na to som si obliekol hnedú mikinu na zips s vreckami na bokoch. Po niekoľkých týždňoch som konečne vyzeral ako človek. Sadol som si na malé kreslo a vzal do rúk noviny s obrázkom, na ktorom bola mladá čiernovláska.

„Kristína Hoffmanová, čoskoro sa uvidíme, slečna. Tvoj príchod do krajiny mi nahral do karát,“ študoval som si ju aj keď som jej poriadne nevidel do tváre.