Trpká pomsta Kapitola 2

Kristína 

Po 3 mesiacoch

„Slečna, slečna!“ volal na mňa neznámy ženský hlas a pomaly som sa preberala z driemot. „Lietadlo už pristálo,“ oznámila mi mladá letuška s úsmevom na perách.

„Och, ďakujem,“ vstala som. Rýchlo som si vzala z batožinovej priehradky malý ruksak a presunula sa k dverám vedúcim von z lietadla. Zhlboka som sa nadýchla a vystúpila von. Dala som si na svoje, ešte ospalé oči, čierne slnečné okuliare a opatrne stúpala dole schodmi. Prešli štyri roky, kedy som opustila svoje rodné mesto. A teraz nastal čas vrátiť sa do neho. Odišla som študovať do Anglicka medziľudské vzťahy, aby som po návrate mohla rozbehnúť svoj biznis, ktorý som tu zanechala. Celý tento študijný výlet som trochu brala aj ako útek pred svojim životom v tomto meste. Tu som sa dusila a znášala ťažko život po boku môjho staršieho uzurpátorského brata. Milovala som ho nadovšetko, vďačila som mu za svoje detstvo, len som musela zato všetko platiť privysokú daň.

Vzala som si svoj kufor z batožinového priestoru, položila ho na zem a ťahala za sebou. Vo veľkom dave som uvidela mávajúcu osobu, držiac tabuľku s nápisom Miss Hoff. Nemohla som uveriť, že človek, ktorý ju držal a mával s ňou, bol pre mňa tak známy. Rozbehla som sa za ním a pevne ho objala. Bol to Matej, náš rodinný šofér, s ktorým som vyrastala od detstva v našom dome. Jeho mama, Júlia, ktorá pracovala u nás ako kuchárka, mi bola ako druhou mamou. Tým, že o svoju som prišla, ona mi ju vynahrádzala svojou starostlivosťou. Držal ma tak pevne, že som prestávala dýchať.

„No tak, prišiel si pre mňa, alebo ma chceš zniesť z toho sveta,“ vydrala som sa z jeho zovretia. Karhavo som ukázala na jeho dômyselný transparent. 

„A toto?“ spýtala som sa ho. 

„Veď vieš, treba byť inkognito,“ šepol mi do ucha a zasmial sa.

Matej sa zmenil na nepoznanie. Strojček, ktorý nosil na vrchných zuboch zmizol, do výšky sa vyšvihol a jeho útla postava sa premenila na robustnú. Zostali mu len neposlušné kučery na hlave a jeho šťastné modré oči. 

„Ty si poklad,“ postrapatila som ho po jeho kučeravých hnedých vlasoch a usmiala sa na neho. Matej už vedel presne, čo ma čaká, keď opustím brány letiska. Vzal mi kufor a žmurkol na mňa. Obaja sme vykročili von z budovy. Tam nás oboch naraz oslepili záblesky, vychádzajúce z fotoaparátov novinárov, ktorí netrpezlivo vyčkávali ako supy na môj príchod. Tlačili sa na seba a snažili sa mi podstrčiť pod ústa svoje mikrofóny. Padali rôzne otázky týkajúce sa dôvodu môjho návratu. Taktiež otázky na adresu bratovho zatknutia a obvinenia z ublíženia na zdraví. Matej sa snažil ich odo mňa držať čo najďalej. Ja som okamžite nastúpila do auta, ako náhle mi na ňom Matej dokázal otvoriť zadné dvere. On sa tiež rýchlo dostal do auta.

„Si v poriadku?“ spýtal sa, keď sa snažil naštartovať našu rodinnú limuzínu značky Toyota Century. Môj brat si zakladal, aby naše autá boli kvalitné a čo najdrahšie.

„Je to ok, Matej. Nerob si starosti,“ uistila som ho. Oprela som sa o kožené sedadlo, zložila si okuliare a spokojne sa nechala unášať výhľadom na naše mesto. Matej ešte chvíľu musel odolávať dotieravým paparazzom, kým sa dostal do nerušenej premávky. Potom pustil na prednom rádiu príjemnú hudbu, ktorá zaplavila aj zadnú časť auta, kde som sedela. 

Tie blesky fotoaparátov a nepríjemné otázky ma vniesli do minulosti, kedy som sa snažila takémuto spôsobu života na výslní vyhýbať. Nosiť priezvisko Hoffman bolo pre mňa mojim životným prekliatím. Svoju mamu som nepoznala, pri mojom pôrode zomrela. Otec po piatich rokoch zármutku nad stratou svojej manželky, si vzal svoj život. Môj brat Roby ho našiel obeseného vo svojej pracovni. Odvtedy sa on stal hlavou rodiny. Po otcovi prevzal všetky obchody a mňa sa snažil vychovať. Ja, ako dieťa, som na bratovi visela, vzhliadala mu. Bol mojim hrdinom, jedinou rodinou, ktorá mi zostala. Postupom času, ako som dospievala, sa Róbertov vzťah voči mne zmenil. Bol veľmi ochranársky, čo sa týkalo mojej osoby. Nechával ma strážiť ochrankou, nemohla som si vybrať školy, kde som túžila študovať. Vždy som sa podriaďovala jeho podmienkam. Chcel mať zo mňa podobného človeka ako bol on sám. Lenže mne sa jeho spôsob žitia nepáčil. 

Pre neho existovali len obchodné transakcie, výhodné ponuky od klientov, večierky plné lesku. Ja som chcela patriť do iného sveta. Sveta, kde vládla láska, ľudskosť, obeta. Preto jedinú vec, ktorú mi Roby nezakázal, bolo vytvorenie a riadenie môjho Domu svetla. Slúžil pre osamotené matky s deťmi, ktoré v ňom našli útočisko. Dokonca aj pre deti s rôznym hendikepom, aby sa začlenili do kolektívu a nemali pocit menejcennosti. Pracovala tam moja najlepšia priateľka Eriku, na ňu som sa vedela vždy spoľahnúť.  Vďaka nej som odchádzala bez obáv a bola som si istá, že náš domov je v správnych rukách. Veľmi som sa na ňu tešila a aj na ostatných z domova. 

Toyota vchádzala do nášho sídla, ktoré sídlilo na odľahlom konci mesta. Rodičia vybrali tento dom, kvôli tichej lokalite a dostatočnej vzdialenosti od novinárov. Hneď sa nám otvorila veľká kovová brána, lemovaná pozlátenými ornamentmi, ktorá nás vpustila dnu. Nerušene sme pokračovali po ceste vedúcej k bielej vile stojacej na konci tohto veľkého priestranstva. Po oboch stranách sa rozpínala zeleň v podobe vysokých, listnatých stromov a niekoľkých kríkov divých šípových ruží. 

Pred vilou stála majestátna mramorová fontána, na ktorej bola ženská postava držiaca vylievajúci džbán. Z neho sa liala voda do malého jazierka, v ktorom bolo niekoľko malých rybičiek. V tejto fontáne sme sa s Matejom niekoľkokrát ocitli a viem, že si na to tiež spomenul, lebo cez spätné zrkadlo na mňa hodil veľkolepý úsmev.

Keď auto zaparkovalo pred vilou, tam ma už čakal môj brat s jeho najlepším priateľom Marcelom. Skôr, kým mi Matej stihol otvoriť dvere, som ho predbehla a vystúpila som sama. Nebola som predsa žiadna panička, ktorá by nedokázala otvoriť si dvere na aute a vystúpiť z neho. Matej s ospravedlňujúcim pohľadom pozrel na môjho mračiaceho sa brata a prešiel okolo auta ku zadnému kufru. Vytiahol z neho môj kufor a niesol ho do domu. Róbert si ho ešte stihol premerať a náročky si odkašľal. Chcel mu tým dať najavo svoju nespokojnosť s jeho prácou. Ten so sklopenou hlavou vyšiel po schodoch a vošiel dnu. Bolo mi ho veľmi ľúto, vedela som, čo ho za túto moju malú nerozvážnosť, bude ešte čakať.

„Vitaj moja drahá sestrička,“ vystískal ma Roby. Vydvihol ma do výšky, že som stála ledva na špičkách. „Tak veľmi si mi chýbala. Konečne ťa mám doma. Už ťa nikam nepustím,“ doširoka sa usmial. Jeho hnedé veľké oči žiarili šťastím. Obaja sme zdedili po otcovi čierne havranie vlasy a po matke veľké čokoládové oči. Pustil ma konečne zo zovretia.

„Aj ty si mi chýbal, braček. Čo to máš, prosím ťa, na tvári?“ chytila som ho za spodok sánky a prezrela si jeho preťatú vrchnú peru.

„Nič vážne, naozaj. Niekto si potreboval na mne vybiť svoje komplexy,“ odtiahol mi ruku. 

„Do čoho si sa znovu zaplietol?“ nemala som rada, ak jeho obchody boli mimo zákona. Mala som strach, že raz sa mu to môže stať osudným.

„To nie je tvoja starosť, Kristína,“ zamračil sa. „Snáď mi tu nebudeš dávať kázne,“ pohoršene dodal.

„No tak vy dvaja,“ zaplietol sa do rozhovoru Marcel. „ Ja by som sa tiež rád privítal, kým sa tu neposekáte,“ rozpažil svoje ruky a vzal ma do náručia. „Ešte krajšia, ako si ťa pamätám. Tie roky v Anglicku ti veľmi prospeli,“ jeho kompliment ma dostával do rozpakov. Marcel bol vysoký, mohutný muž s hnedými vlasmi, ktoré vždy nosil na krátko ostrihané. Oči mal zelené a išla z nich dobrota. Boli s mojim bratom tak rozdielni. Niekedy som nechápala, ako taký človek ako Marcel, dokázal tak dlho byť priateľom Robyho. Každý pracoval v inej sfére. Brat sa celý život zameriaval na obchody a financie a Marcel našiel svoje poslanie v starostlivosti o ľudí. Stal sa z neho lekár a pracoval v jednej z najlepších nemocníc tu v meste. S bratom sa priatelili už od základnej školy a ich priateľstvo vydržalo až doteraz. Marcela som tiež brala ako svojho brata tým, že u nás bol veľmi často. Tiež ma mal veľmi rád, niekedy som mala pocit, že až priveľmi, akoby sa patrilo.

„Aj tebe to pristane,“ oplatila som mu lichôtku.

„Rád by som sa zdržal dlhšie, ale už mi za pár minút začína zmena,“ ukázal na hodinky. „Veď sa isto ešte uvidíme,“ žmurkol na mňa a odkráčal k svojmu autu. Počkali sme s Róbertom, kým odíde a spoločne sme sa v objatí presunuli do domu. 

„Mala by si si oddýchnuť. Isto si po ceste riadne unavená,“ už začal so svojou starostlivosťou. „Choď si ľahnúť. Ja si potrebujem vybaviť, ešte zopár telefonátov. Potom sa môžeme spolu navečerať. Júlia dostala rozkaz uvariť tvoje obľúbené jedlo.“ Prikývla som. Ako to povedal nahrnuli sa mi sliny do úst. Už teraz som bola poriadne hladná. Pobozkal ma na moje dlhé rozpustené vlasy a pobral sa do pracovne, ktorá bola na prízemí nášho domu. 

Ja som ale neodišla do svojej izby. Moje kroky viedli do známej miestnosti, kde som trávila veľmi veľa času. Bola to kuchyňa. V nej som spoločne s Júliou a Matejom získavala skúsenosti v pečení a varení. Z miestnosti sa tiahla neskutočne príjemná vôňa. Chytila som sa za brucho, lebo mi v ňom riadne zaškvŕkalo. Potrebovala som sa do niečoho okamžite zahryznúť. Podišla som k dverám a pootvorila ich. Pri kuchynskej linke stál Matej, ktorý potajomky vyjedal ovocie z misy. Júliu som však nikde nevidela. Vošla som dnu a naschvál silno zatvorila za sebou dvere. Matej nadskočil od ľaku.

„No tak maj som ňou zľutovanie. Už nie som najmladší,“ zavtipkoval. Páčilo sa mi, že jeho zmysel pre humor mu stále zostal.

„Vidím, že tento zlozvyk ti ale ostal,“ zobrala som si aj ja jednu jahodu z misky, keď som k nemu podišla. Bola úžasne sladká. Jej chuť sa mi rozplývala na jazyku. Moje chuťové poháriky tancovali blahom vďaka tejto dobrote. „Mrzí ma, že som ti hneď pri príchode narobila starosti,“ cítila som sa previnilo.

„Z toho si nič nerob. Zvykol som si,“ mykol plecami. 

„Čo tým myslíš?“ zarazila ma jeho chladná reakcia.

„Posledné dva mesiace ma už vyrazil trikrát. Takže zase to len bude jeden z jeho skratov, ten prežijem,“ hodil si do úst jednu jahodu. Jeho slová ma znepokojili. Čo sa deje s mojim bratom? Vie, že vždy bol prísny a každého prácu kontroloval, ale toto ako keby nebol Roby.

„Ako to hovoríš o svojich zamestnávateľoch,“ ohriakla ho Júlia, ktorá prišla do kuchyne. „Že ťa ústa nebolia,“ ťapla mu po ruke, keď sa snažil vziať na rýchlo jahodu z misy, ktorú Júlia zobrala z jeho dosahu.

„Pozrime sa, kto zavítal domov?“ pritisla ma tak silno a mne to neprekážalo. Jej objatie bolo ako objatie od matky. Táto žena s miernou nadváhou a nízkou postavou, mi nahradzovala vo všetkom matku, ktorá mi chýbala. „Poď bližšie, nech si ťa poriadne prezriem. Už mi tak dobre neslúži zrak ako kedysi,“ chytila ma oboma dlaňami za líca a zažmúrenými očami prebehla po mojej tvári. „Celá mama,“ pobozkala ma na čelo.

„Tak veľmi ste mi chýbali, Júlia,“ slzy som neudržala na krajíčku. Utrela mi ich, robila to vždy, keď som plakávala ako dieťa. 

„Aj ty nám, dievčatko naše,“ tiež sa jej do očí naliali slzy. „Posaď sa. Práve chystám večeru. Uhádneš , čo dobré ti pripravím?“ usmiala sa. Jej tvár bola staršia, než som si ju pamätala, ale stále v nej ostala neha a pokora.

„Jahodové guľky,“ zatlieskala som od radosti. Júlia prikývla a spokojne miesila v mise cesto. Vždy ho miesila ručne, nikdy nepoužila kuchynský robot, aby jej uľahčil prácu. Asi preto boli jahodové guľky od nej nenahraditeľné.

„Čo sa to deje s Robom? Prečo vyhadzuje ľudí, len tak bez dôvodu?“ sadla som si za veľký drevený kuchynský stôl, na ktorom bol položený kvetinkový obrus. V strede stála priehľadná váza a v nej boli položené červené ruže z našej záhrady.

„Má starosti, nič viac. Naozaj sa zmenil, to je pravda. Pred rokom to bol iný človek. Bol šťastný, veľa času trávil mimo domu, na prácu kašľal. Mala som pocit, že v tom má prsty nejaká žena. Ale poznáš svojho brata. Nikdy nepriznal, že by niekoho spoznal, alebo by ju priviezol sem do domu. Pred tromi mesiacmi sa začal správať úplne inak. Skoro na tri týždne sa zamkol do kancelárie. Mala som o neho veľký strach. Sem tam zjedol niečo, čo som mu pripravila a nechala pred dvermi. Inak o ňom človek nevedel. Potom prišlo to absurdné obvinenie a následne ten súd. Vplývalo to na neho veľmi zle. Na každého v dome zazeral, kričal. Vyhodil už tretieho záhradníka,“ prezradila mi situáciu, ktorá tu nastala pred mojim príchodom.

„Pozhováram sa s ním. Do telefónu mi nikdy nič poriadne nepovedal,“ nemohla som nechať len tak, aby si svoj hnev vybíjal na zamestnancoch.

„Nebuď na neho veľmi tvrdá. Nezabúdaj, že je tvojim bratom,“ vždy ho obraňovala. Prehodila cesto na drevenú dosku a vzala si zo šuplíka valček na vaľkanie. 

„Posnažím sa. Idem za ním. Už sa veľmi teším na večeru,“ usmiali sme sa na seba. 

Vo svojej izbe som sa prezliekla do domáceho úboru, ktorý bol z jemnej a ľahkej bavlny. Zišla som dole schodmi a namierila som si to k Robovej pracovni. Zastala som pri dverách stáť. Počula som, ako Rob s niekým telefonuje.

„Dávajte na toho muža pozor. Sledujte každý jeho krok. O všetkom ma musíte dostatočne vopred informovať,“ kričal do slúchadla, ako keby ten na druhej strane bol nedoslýchavý. Podišla som k stolu, za ktorým sedel. Keď ma zbadal svoj tón hlasu zmiernil. „Sme dohodnutí,“ odpovedal. 

Môj pohľad však skĺzol na veci, ktoré ležali na Robovom pracovnom stole. Niekoľko menších kôp papiera, pier na písanie, zvýrazňovačov, farebných zakladačov. Medzi nimi stála sklenená fľaša s obsahom nejakého drahého bourbonu. Vedľa nej položený pohár z hrubého kryštálu a v ňom naliata tekutina do polovice. Ležala tam tiež hnedá obálka veľkosti A4. Z nej vytŕčali nejaké fotky. Na jednej z nich bolo jasne vidieť ženskú tvár, ktorá sa usmievala. Mala dlhé, rozpustené vlasy, ryšavej farby. Jej zelené oči žiarili šťastím a posielala vzdušný bozk niekomu, kto stál za objektívom. Kto bola táto žena? Je to tá, ktorú mi spomínala Júlia? 

Úprava: Miška 

https://www.modrykonik.sk/group/11891/