Kamošky 28.

Kapitola dvadsaťosem

Rita

Okolo povieval jemný vetrík a vysúšal mi prepotené veci. Mala som chuť zavrieť oči a spať naveky. Lenže, tam ďaleko v meste, na mňa čaká moja milovaná Sára. Zaslúži si len to najlepšie. Ničím sa neprevinila, aby už v takom mladom veku musela trpieť. Ešte celkom neviem, ako jej to s jej otcom vysvetlím, aby sa čo najmenej stresovala. Asi zavolám psychologičke a poradím sa, potom jej to poviem.

Do nosa mi udrela silná vôňa orgovánu, v ktorom sa zhlukovali včely. Všetko okolo bolo zelené a on, celý ružový, svietil ako maják. Preniesla som sa spomienkami v čase, k babke na dedinu. Celým dvorom sa niesla vôňa kysnutých koláčov a babkin živý smiech. Darmo napomínala moju mamu, aby ma nechala hrať sa v tom blate, lebo vyparatím niečo ešte horšie a určite ju z toho trafí šľak. Neurobila to. Zakaždým chcela, aby som bola upravená a čistá, čo sa celkom vylučuje s obdobím detstva a musím sa nad tým pousmiať. Babka mala vždy pravdu. Teraz mám s mamou vzťah na hovno.

Myšlienky na detstvo vystriedal Lujzin nákazlivý smiech. Neviem na čom sa smiala, ale pridala som sa. Zavolala ma k sebe, lebo ku mne sa pridať nemohla. Nás dve dokopy by sieť neudržala, ale určite sme na to na sekundu pomysleli, keďže sme na seba vrhli veľavravné pohľady a potom sme sa rozosmiali. Nakoniec sme si sadli do príjemného chládku pod čerešňu. 

„Majo sa ti už ozval?“ vyzvedala Lujza.

„Napísal mi SMS s otázkou, kedy si môže prísť do veci.“ Prehovorila som smutne.

„Iba to?“

„Hej.“

„To je ale kretén... prepáč, ale vieš, že ja som ho nikdy nemala v láske. Niečo mi na ňom skrátka nesedelo. Možno to, že ste sa brali lebo ste museli? Neviem.“

„Ja viem a odpúšťam ti.“ Venovala som jej smutný úsmev.

„A na Sáru sa vôbec nepýtal?“

„Volala mi Gizka, že tam bol. Samozrejme, že ho nevyhodila. Trochu sa s malou pohral a vravel, že neskôr príde.“

„Už som sa bála, že sa načisto zmenil a kašle na všetko.“

„On má veľa práce, vždy to tak bolo. Je len otázkou času, kedy za ňou prestane chodiť. Aj teraz bol máločo s nami a keď bol doma, tak veľa telefonoval. Takže je jasné, u koho Sára zostane. Začnem menej pracovať. Bude to ťažké, ale nejako to zvládnem.“

„Som rada, že už máš plány čo ďalej.“

„Aj ja. To naše manželstvo bolo trochu vynútené, lebo sa to tak patrilo a teraz keď sa rozvedieme mám pocit, že je to správne rozhodnutie. Že to tak má byť. Že možno príde niekto, kto bude lepší a hodný toho, aby som ho milovala a neublíži mne a ani Sáre.“

„Myslíš niekto ako Paľo?“ nadhodila. 

„Paľo... ach, neviem.“ Povzdychla som si a zamyslela sa.

„Máš možnosť to zistiť, lebo práve prichádza.“ Kývla bradou smerom k bránke.

„Čože?!“ prudko som sa otočila a neverila vlastným očiam. „Lujza, to vážne?!“ zasyčala som na ňu a ona sa len žiarivo usmiala a žmurkla. 

„Ááá, to sú k nám hostia. Vitaj Paľo!“ volala Lujza a kráčala mu v ústrety, aby ho privítala.

Bránka zaškrípala a vzdialene bolo počuť ich zvítanie. 

„Ahojte dámy. Dúfam, že už máte niečo odmakané, keď si tu takto sedíte.“

„No jasné. Zabehli sme maratón. Len pred chvíľou sme dorazili.“ Povedala som kyslo.

„Hm...vtipná ako vždy, však Rita?“ zaškeril sa aposadil vedľa mňa.

„Och, tým som preslávená.“

„Kávu?“ opýtala sa zdvorilo Lujza Paľa a mňa uzemnila pohľadom.

„Jasné. Akúkoľvek.“

Zdvihla sa a odišla dnu.

„Čo tu robíš? Sleduješ ma?“ otočila som sa k nemu a spýtavo naňho hľadela. 

„Teba? Prečo by som mal?“ nadvihol udivene obočie.

„Neviem. Zjavíš sa tu akoby nič.“

„Aha, chápem to. Myslíš si, že som tu len kvôli tebe, čo?“

„A nie si?“

„Náhodou, tu býva moja starká. Bol som u nej na návšteve. Volal som ti, ale nebrala si, tak som sa ozval Lujze, či si okej a povedala, že ste tu. Ani netušila, že tu býva moja babka. Zavolala ma na kávu, tak som prišiel.“

„Ach ták. No dobre.“ Očervenela som od hanby, tak som sa radšej otočila, aby na mňa nevidel. 

„No dobre? Z čoho som podozrivý? Veď, ak si dobre pamätám, a to si pamätám, pretože ja nepijem, som sa vždy správal slušne a postaral som sa o teba, tak nechápem, že na mňa takto vybehneš.“ Čudoval sa a zrýchlil sa mu dych. Bol právom napálený.

Pozrela som sa dole, na svoje zopnuté ruky v lone a videla som, ako od zlosti zatína päste. Sedeli sme mlčky. Lujze to varenie kávy trvalo večnosť a možno tam v dome trčala naschvál. Každopádne som nevedela čo robiť. 

„Urobil som niečo, prečo sa hneváš?“ nedal sa odbiť mojou ľahostajnosťou a prehovoril po chvíli už celkom pokojne. 

„Nie.“ Povedala som ticho.

„Tak potom?“ čakal na odpoveď.

Zavládlo ďalšie trápne ticho, lebo mne vyschlo v krku a čosi mi asi zapchalo hrdlo, lebo som zo seba nemohla nič dostať. No to už vyšla z domu Lujza, niesla pariaci sa hrnček, usmievala sa, no po chvíli prestala. 

„Ste okej?“ preskakovala pohľadom raz na mňa, raz na Paľa.

„Nie!“ zvolali sme s Paľom naraz a potom zmĺkli. 

„Dík za kávu, ale už pôjdem. Evidentne tu nie som vítaný.“ Prudko vstal a s rachotom odsunul kreslo. S nahnevanou tapetou na tvári sa poberal na odchod.

„Ale to je nezmysel!“ zvolala Lujza.

„Možno inokedy. Maj sa Lujza.“ Otočil sa a odišiel.

„Čo si mu povedala?“ soptila Lujza a tresla hrnčekom o stôl, až sa jeho obsah zakolísal a prelial cez okraj.

„Nič.“ Vyfúkla som zo seba.

„A preto odišiel, čo?“ ofučane na mňa zazerala s rukami v bok.

„Nie. Odišiel predsa preto, že chcel.“

„No jasné.“ Hnevala sa.

„Z tvojej strany to bol podraz, aby si vedela. Mal to byť čisto náš deň, tak načo si ho sem ťahala? Stačilo, že bol u mňa v noci. Chcem sa spamätať a nie byť ešte viac zmätená.“

„Myslela som, že s ním máš jasno. Že on ti vdýchne vietor do plachiet, no ty ho odháňaš!“

„Lujza, muži v mojom živote mi len ubližujú. Majo mi ho pošliapal, dofrasa, veď aj Paľo, len oveľa skôr.“

„Ale veď on ťa nepodviedol, ani nič podobné. Len odišiel. Poslúchol otca. Bol ešte príliš mladý.“

„To ho neospravedlňuje.“ Trucovala som.

„Hovorí z teba zlosť a bolesť.“

„A čo čakáš? Všetko, čo sa mi udialo, je ešte čerstvé. Ešte to príliš bolí. Určite to chápeš, lepšie ako iní. Tak na mňa prosím netlač.“ Slzy mi pomaličky opúšťali oči, blúdili po lícach a trieštili sa na tričku. 

„Chcem len aby si bola šťastná.“ Smutne mi povedala a aj jej vyhŕkli slzy.

„Budem Lujdži, len to možno nebude tak skoro, ako by si chcela.“

Potom ku mne prišla a spolu sme sa dlho objímali, striedavo poťahovali nosom, kým bolesť na chvíľu neustúpila.

„Dajme si tú  blbú kávu, lebo nám ju za chvíľu vyslopú osy. Potom pôjdeme na jedno úžasné miesto, kde sa starosti razom strácajú.“ Povedala povzbudivo.

To takzvane úžasné miesto bola predzáhradka, plná buriny a ruží. Tiahla sa mierne do kopca, zdola od cesty až popred dom. Začali sme dole a postupovali k domu. Lujza mala pravdu. Smiali sme sa, spomínali na krásne zážitky z Talianska a mužov sme vypustili z hlavy. Odchádzali sme odtiaľ s boľavým chrbtom a úsmevom na perách, z dobre vykonanej práce.