Kamošky 30.

Kapitola tridsať

Rita

Mysľou sa mi mihlo milión vecí, čo asi môže dotyčný za dverami chcieť, keď ma prekvapil Paľo stojaci na koberčeku Vitajte. Ostala som prekvapene civieť na svojho kamaráta, ktorý a to sa podržte, mal oblečenú košeľu, športové sako a čierne rifle, čo mu obopínali jeho sexi zadok. S úsmevom na perách, som sa nakláňala poza neho do strán a tvárila sa, že ho nevidím a na niekoho čakám.

„Má prísť môj priateľ, nevideli ste ho?“ žartovala som.

„Po telefóne som dostal túto adresu, no možno sa pomýlili.“ Usmial sa hanblivo.

„Ale kde. Tak poď tréner a vitaj u mňa.“ Už som ho ďalej netrápila.

„Už nie som tvoj tréner, ale dík.“ Prehodil, keď vošiel do doslova zrkadlovej predsiene. Zrkadlá boli všade. Na stenách aj dverách, takže sa človek videl z každého uhlu. 

„Nebojíš sa občas vlastného odrazu?“ spýtal sa.

„Ani nie. Sila zvyku. A odkiaľ som ťa vytiahla, keď si sa takto nahodil? Dúfam, že si mi na ulici nezaparkoval nejaký ukradnutý povoz s bielymi tátošmi.“

„Nie, nie. Tak trochu som niekde bol a to čo mám na sebe, to nič nie je. Ale pozerám, že ty si tiež riadne vymódená.“

„Ja? Ja takto chodím bežne.“ Zaklamala som a mávla nad tým rukou. Pravda je, že takto bežne nechodím, jedine, keď si so Sárou a Lujzou robíme babský večer a obliekame sa do šiat ako modelky. A tieto šaty som mala naposledy na večeri s Majom a to dávno. Neviem prečo som to povedala.

„Tak odkiaľ ideš?“ 

„Kamoši mi urobili takú uvítaciu párty.“ 

„Ale to vážne? Keby si to bol povedal, mohli sme sa porozprávať inokedy. Nechcela som ťa unášať od priateľov ako takú nevestu pred polnocou.“

„Ale ja som chcel trochu vypadnúť. Navyše, na predpolnočnej párty je najlepšia zábava.“

„Vraví kto?“ zdvihla som prekvapene obočie.

„No ten, kto ich už zažil kopec. Chľast neplatíš, hudba hrá, družičky sú prítulné, čo viac si môže muž želať?“ zasmial sa nad spomienkami, ktoré som radšej ani nechcela poznať. Pre vlastné psychické dobro.

„Och len také prízemnosti? To je stred každého mužského vesmíru?“

„Aké prízemnosti? Vypustiť paru a odviazať sa, je pre človeka dôležité. Samozrejme z času na čas, nie stále a túžia po tom rozhodne aj ženy. Teda po chlapoch, mal som na mysli. Okrem iného. Ale,tuším tu niekto žiarli.“

„Netáraj. Ja som si toho užila až až.“ Zdvihla som ruky, že sa vzdávam. No neviem, či sa dalo v mojom prípade hovoriť o tom, ako som si užívala život. Snáď predtým, než ma zavalili rodičovské povinnosti, bol môj život zábavný. Po boku skvelých priateľov. Ale potom už nebolo nič. Dlhé a stereotypné nič. Až posledný mesiac mimo realitu mi otvoril nové obzory a počastoval ma nadávkami na moju adresu, kde som doteraz trčala. Život mi utečie pomedzi paprče a zrazu budem stará a vráskavá starenka, sediaca na lavičke v parku, ktorá hádže tým nenažraným holubom kúsky rožka. Bŕŕ, hrozná predstava.

„Tak fajn. Oslavovať sa bude do rána, takže sa k nim môžem neskôr znovu pripojiť. Určite už aj zabudli, keď som povedal, že odchádzam.“ Zamyslel sa.

„Ako chceš. Čo ti môžem ponúknuť?“ nestihla som mu ani predostrieť nápojovú ponuku, predbehol ma s odpoveďou.

„Čokoľvek, čo budeš aj ty.“ Povedal prosto a pomykal ramenami.

„Ehm, mám otvorenú fľašu ovocného vína.“

„Môže byť, ale som aj trochu hladný.“

„Hladný?“ vyjavene som naňho pozerala, ako by mu narástla druhá hlava a pritom nepovedal nič mimozemské.

„Hej. Odtiahla si ma v tom najlepšom. Práve totiž dorazila pizza.“

„Dnes som síce nevarila, ale v chladničke mám lazane, ak by si chcel.“ Informovala som ho o stave mojej chladničky, ktorá skuvíňala prázdnotou.

„Jasné. To mi postačí, ak ti to nebude vadiť.“ Usmial sa ospravedlňujúco.

„Vôbec nie. Tak poď za mnou, nech ti naložím. Samozrejme na tanier.“ Otočila som hlavou a usmiala sa naňho. On mi úsmev oplatil ešte aj smiechom a pokrútením hlavy.

„Čo povedali kamoši na to, že si späť?“

„Boli fakt prekvapení, ale v dobrom.“ Vravel potešene, až sa mu rozširovali zreničky.

„To si viem predstaviť.“ Usmiala som sa so zamysleným výrazom.

„Vedela si, že Kika Stašová vlastní v meste reštiku?“ spýtal sa s plnými ústami.

„Vedela. Preto tam nechodím.“ Ponúkla som mu jeden z mojich sarkastických úškrnov.

„Je to fakt kočka a celkom jej to ide. Trochu po mne išla, tak som sa potešil, keď si ma odtiaľ dostala.“

„Len trochu? Pamätám si ju ešte z čias, keď sme chodili za blok a vždy po tebe išla ako po údenom.“

„No dobre. Tak trochu viac ako trochu, ale vieš ako je to s vami ženami. Vypijete si a ste viac než len prítulné. Potom nás odhodíte, ako použité ponožky do koša.“

„No dovoľ? Ja taká rozhodne nie som. Na mol som bola len raz a o nič som sa nepokúšala.“

„Jasné, že nie, ty si svätica, je tak? Pokoj, vtipkujem.“ Vyrazil zo seba, keď videl, že môj pohľad na svet sa mení z prekvapeného na zlostný.

„Svätica nie, len vydatá.“

„Len už asi nie na dlho, čo?“ ukázal vidličkou na podpísané rozvodové papiere ležiace na stole.

„Ach... pred chvíľou tu bol Majo a doniesol mi ich. Celkom som na ne zabudla.“ Trochu som očervenela sklamaním, že ich videl. Mala som ich hneď odložiť.

„Už ste sa na niečom dohodli?“

„Asi hej. Je to zvláštne. Tak dlho sme boli spolu a naraz bum. Všetko zabudnuté. Hrubá čiara za životom.“

„Menila by si?“

„Čo? Môj život? Či rozhodnutia, ktoré som urobila? Som asi tam, kde mám byť. Hlboko v riti a s nič netušiacou dcérou na krku. Čo viac som si mohla želať.“

„Všetko... Mohla si si želať všetko, lebo si si to zaslúžila. No to, čo sa ti v živote prihodilo, boli len zlé okolnosti.“

„Okolnosti. Vždy boli na figu a môj najlepší priateľ odišiel preč. Nemal mi kto otvoriť oči pred chybami, do ktorých som sa každú chvíľu ponárala.“

„Au, to zabolelo.“

„Viem, ale chlap ako ty, by to mal zvládnuť. Trochu tej pravdy, nie?“

„Tak o čom si sa to chcela rozprávať?“ zmenil tému, nabral si na vidličku lazane a strčil si ich do úst. Ja som si odchlipla z vína a jemu som naliala tiež. Keď som ukladala fľašu na stôl, vážne som sa naňho zadívala.

„Chcela som sa ti ospravedlniť za to, ako som sa dnes správala. Nemám právo ti čokoľvek vyčítať. Bola a stále som trochu zmätená. Chcela som ti to povedať už v Taliansku. Vtedy, keď si odišiel s otcom a ja som ťa už nevidela, zlomil si mi srdce a vzal si ho so sebou. Ani raz si sa mi neozval. Potom prišiel jediný list na rozlúčku a ja som bola neskutočne sklamaná a nahnevaná. Myslela som si, že to si najlepší priatelia nerobia.“

„Ale ja som ti písal.“ Ohradil sa. „Kopec listov, prisahám! Nedostala si ani jeden?“

Zavrtela som hlavou. 

„Iba ten na rozlúčku.“
„Ako to? Ako je to možné? Posielal som ti fotky, ako to tam vyzerá, vianočné a narodeninové pozdravy, niekoľko rokov, ale od teba mi neprišlo nič. Myslel som si, že ma chceš vymazať zo svojho života, tak som s tým prestal. Potom som spoznal Elu a chcel som na teba zabudnúť.“

„Ale mne vážne nič nedošlo, iba ak... neverím,“ zamyslela som sa. „Neverím, že by toho bola moja mama schopná. Ale veď, prečo nie? Ona je fest trafená. Zájdem za ňou a opýtam sa jej na to. Snáď mi to vysvetlí.“

„Vieš, že som ťa nikdy nechcel opustiť a prial som si sa s tebou rozlúčiť, no nesmel som.“

„S tým už nič nenarobíme. Ale strašne by som teraz chcela nájsť tie listy, nech sú kdekoľvek, prečítať si ich a odpísať ti na ne niečo vtipné.“ Zasnila som sa.

„Pekná predstava. A čo tvoje plány do budúcna?“ 

„Plány? Venovať sa dcére a neskôr si nájsť muža, ktorý pre nás dve znesie aj modré z neba a zaslúži si nás, aj našu lásku.“

„A čo ja? Myslíš, že som toho hoden?“ upieral na mňa svoje prenikavé oči a čakal na odpoveď.

„Ja neviem Paľo. Dajme tomu, že si horúci kandidát, ale ešte je na všetko príliš skoro. Roky sme sa nevideli, boli od seba a ja som sa na teba potajomky hnevala ešte aj v tom Taliansku, že si ma tu nechal samu. Bude to trochu problematické a získať si musíš aj moju dcéru.“

„Počkám a budem sa snažiť.“ Povedal rozhodne s bradou vystrčenou dopredu.

„A čo tvoj život v Taliansku?“

„Nejako si to zariadim. Už viem, že chcem byť pri tebe, či už to bude tu, alebo tam.“

„Tam? Čo si. Ja by som nedokázala opustiť Slovensko.“

„Ani to od teba teraz nežiadam, ale možno raz...ak sa niečo zmení a budeš chcieť.“

„Fajn. Tak zatiaľ zostaňme na zemi a v reálnom čase.“

„V poriadku. Ak sa nenahneváš, už pôjdem.“

„Tak utekaj. Kamoši ťa čakajú a ja nikam neutečiem.“

„Fajn. Telefón mám pri sebe, ak by si čokoľvek potrebovala, ozvi sa mi, dobre?“

„Spoľahni sa.“ 

„A dík za večeru.“

Naklonil sa ku mne a dal mi nežný sladký bozk. Bolo to prekvapivé a skvelé. Teleportovalo ma to v čase do tmavej talianskej uličky, osvetlenej chabým svetlom lampy, keď sa ku mne pritískal svojím žiadostivým a horúcim telom. Chcela som viac, až sa mi nadvihovali chodidlá na špičky a celé telo sa mi chcelo k nemu pritisnúť. Bolo to zvláštne a musela som sa držať na uzde. Zaťala som nechty do dlaní a ucítila bolesť, na ktorú som sa sústredila a mohla sa od neho odpútať. Nič viac nepovedal, len sa otočil a odišiel. Nelúčili sme sa, lebo obaja sme sa chceli znovu vidieť.

Ani neviem, čo konkrétne som od tohto večera očakávala. Rozhovor sa ubral od ospravedlnenia celkom iným smerom, až k spoločnej budúcnosti. Nie žeby to bol problém. Paľo sa mi páči a vedela by som si ho vo svojom živote predstaviť navždy, ale teraz som potrebovala stáť nohami pevne na zemi a nestavať si vzdušné zámky. Musím sa postarať o Sárku, dokopať rozvod do konca a psychicky sa pritom nezrútiť. Potom je tu Paľo, so svojimi nádhernými očami, podporou a očakávaním, z čoho mám nateraz fakt bobky. Čakajú ma riadne krušné chvíle...