Kamošky 36.

Kapitola tridsaťšesť

Rita

Keď Paľo vyšiel tými dverami, niečo sa vo mne zmenilo. Zrazu mi tak veľmi chýbal. Vedela som, že bude musieť skôr či neskôr odísť, ale keď mi to povedal, veľmi ma to zabolelo. Viem, že odo mňa neodišiel navždy, povedal to, ale mala som pocit, že to odlúčenie nevydržím. Ani mi na slová ľúbim ťa nič nepovedal! A vraj ženy sú komplikované.

S divným pocitom na duši, som odišla do práce. Karol bol ako na gumičke. Celý vysmiaty, s tým svojím neodolateľným šarmom, koketoval s dievčatami a vytváral hravú a veselú náladu. Na chvíľu som aspoň vypustila svoje trápenie. Doniesla som mu darček. Nič výnimočné, ale ten kvet mi tam skrátka dizajnovo pasoval a hádam naň nie je alergický. Celý vytešený si ten jasnočervený kvetináč tristo krát otáčal v rukách, kým mu našiel ideálnu polohu. Zahrnula som ho papiermi, ktoré som nestíhala spracovať. On sa toho hneď ujal a fičal ako včelička. Kým neskončil svoju robotu, ani mi len nezaklopal. 

Na konci týždňa som myslela na Paľa viac a viac. Vôbec sa mi neozval. Žiaden telefonát, žiadna správa. Ani ťuk. Stáli pri mne všetky moje obavy a poctivo držali stráž. Len som dúfala, že je uňho všetko v poriadku. Prečo som mu sama nezavolala, vôbec netuším. Možno som ho len nechcela obmedzovať.

Bola sobota a v sobotu sa oddychuje. To je skrátka rodinné pravidlo. V pyžame môžete byť aj celý deň, pokiaľ sa nechystáte niekam do mesta. A ja som sa rozhodne nikam nechystala. Uchlipla som si kávu z horúceho hrnčeka a vybehla von skontrolovať poštovú schránku. Až na zopár reklamných letákov, tam boli už len dve obálky. Obe adresované mne. Jedna bola od Paľa, ktorá ma prekvapila tak veľmi, až som začala poskakovať na mieste, ako taký zajačik. 

Druhá bola od niekoho, o kom som už roky nepočula. Môj dobrý priateľ Peter mi poslal oznámenie, že sa bude ženiť a chce tam mať všetkých svojich starých priateľov z mladosti. Svadba sa bude konať o dva týždne v sobotu a pozvaný je aj môj manžel. No, keďže je už takmer bývalý a Peter ho určite pozval len zo slušnosti, lebo ho nikdy nemal v láske, nebude tam nikomu chýbať. Ja tam pôjdem určite. Vidieť starých priateľov, ktorých som už nevidela od strednej, bude paráda. Už mi hlavou behali myšlienky čo na seba a určite na to zneužijem aj Lujzu, aby mi pomohla s výberom šiat, až som takmer zabudla na list od Paľa. Bol z pred niekoľkých dní. 

„Tak predsa sa ozval, ibaže takouto formou a ja som ani nenakukla do schránky a zožierala sa strachom.“ Vravela som sama pre seba a utekala do domu, aby babky zo susedných domov, neočumovali môj pyžamový outfit. 

Sadla som za stôl, znovu sa napila kávy a nedočkavo trhala obálku, z ktorej som mala pocit, že ešte aj voňala ako Paľo. Rozložila som stránku, na ktorej boli úhľadne napísané jeho slová a vrátilo ma to v čase. 

Moja najdrahšia Rita

Rozhodol som sa pre list, aby si mala možnosť zažiť ten dávny pocit, keď som ti tie listy písal, aby si cítila to, čo cítim teraz ja a vedela to pochopiť. Chcel som sa ti ozvať, hneď prvý večer čo som sem dorazil, ibaže som si myslel, že budeš nahnevaná, alebo veľmi uplakaná. Chcel som ti dopriať trochu času a vlastne aj sebe. Preto som sa tak trochu rozhodol aj pre list, lebo na mňa nemôžeš hneď nakričať.

Keď si mi znovu vstúpila do života a prišla sem, toto miesto mi už bez teba nepripadá také úžasné ako kedysi. Je mi hrozne smutno a hoci sa ma priatelia snažia rozveseliť, veľmi sa im to nedarí. Ešte tu nejaký čas zostanem, ale nebude to nadlho a ani preto, žeby som chcel. V práci som sa už dohodol a skončím na konci mesiaca. Chcem sa potom vrátiť za tebou a chcem aby si to vedela. Už nikdy neodídem, jedine s tebou a Sárkou. Stretol som sa aj s Elou (vlastne, ona vyhľadala mňa) a urovnal medzi nami to, čo bolo nejasné. Musím ti odovzdať srdečné pozdravy od všetkých, lebo im aj s Lujzou chýbate. Nie som teda jediný, ktorého si očarila, ale chcem byť posledný. 

Dúfam, že sa nesťažuješ a môj list ti dáva zmysel a je napísaný správne. Musíš mi prepáčiť nejaké nejasnosti či chyby, ale napísať taký zaľúbený list je riadna drina. Verím, že sa čoskoro uvidíme, lebo sa už fakt neviem dočkať. 

P.S.: aj ja ťa ľúbim.

Tvoj Paľo

Poskladala som jeho list a odniesla ho do pracovne k ostatným. Na vrchu zažltnutej kôpky starších listov sa vynímal ako Mesiac v splne počas jasnej noci. Už som toľko neplakala, hoci jeho vyznanie lásky ma dostalo a jeho list ma tak nadchol, že som schytila pero a papier a pustila sa mu odpisovať. 

Môj milý Paľo

A nič. Napísať list asi fakt nie je sranda a celkom jednoduchá vec. On je v tom asi majster. Ja som začala a ani neviem pokračovať. Ešte raz som sa poriadne zamyslela a znovu začala.

Môj milý Paľo

Tvoj list ma veľmi potešil. Myslela som si, že sa mi ani neozveš a ja som sa ozaj bála. Ale už mi je lepšie, keď čítam tvoje riadky. Snažila som sa čo najviac pracovať, čo mi ide mimochodom skvele a tak som aspoň na chvíľu pozabudla, že si musel odísť. Mal si pravdu a tvoj list naozaj oživil dávne spomienky na časy, keď sme ešte boli deti. Ale nemysli si, že ujdeš pred mojím hnevom. Veď ty sa sem vrátiš a uvidíš. 

Aj mne je veľmi smutno. Veľmi, veľmi, veľmi. Ale mám aj dobré správy. Môj veľmi dobrý priateľ z mladých čias sa bude ženiť a celú našu partiu pozval na svadbu. Bude o dva týždne v sobotu a veľmi sa na ňu teším. S priateľmi sme sa už roky nevideli, lebo každý si išiel po svojom, ale verím, že si budeme mať čo povedať. Rozhodne im spomeniem aj teba. Tak trochu o tebe aj počuli, ale bolo to hrozne dávno a určite na to aj zabudli. S Lujzou pôjdeme kúpiť nejaké šaty a tak trochu mi aj ujde čas, kým sa vrátiš. Budem na teba čakať s otvorenou náručou. S gramatikou či správnym znením listu sa netráp. Pochopím aj hieroglyfy. Ďakujem za pozdravy. Budem hovoriť aj za Lujzu ak poviem, že nám všetci tvoji priatelia hrozne chýbajú a srdečne ich pozdravujeme. Dovidenia čoskoro. 

Lúbim ťa, tvoja Rita

Z ďalšieho šuplíka som vytiahla bielu obálku, strčila do nej list, uzavrela, vypísala adresu aj so srdiečkom a postriekala svojou voňavkou, ako sa to robilo kedysi. Celá nedočkavá som list položila na stolík do predsiene, aby som naň nezabudla, keď pôjdem v pondelok do práce, no ešte predtým na poštu. Zdvihla som telefón, zavolala Lujze a len tak trkotala, aby mi ušlo sobotné dopoludnie.

„Ahoj Lujza.“

„Čau Rita. Počujem, že máš dobrú náladu. To je skvelé, lebo posledné dni si ju niekam pochovala.“

„No hej, už som ju vyhrabala. Čo chceš počuť skôr, dobrú, alebo lepšiu správu?“

„To je asi jedno, tak skús tú lepšiu správu.“

„Lepšia správa je, že pôjdeš so mnou nakupovať, pretože potrebujem šaty na svadbu. Takže dáme stretko, kávičku, koláčik, pokecáme, samozrejme kúpime aj šaty a spravíme si skvelý deň.“ Tešila som sa.

„Tak na to sa fakt teším. A ešte povedz, že to bude čím skôr a nie až o mesiac, lebo to nevydržím.“

„Kedykoľvek budúci týždeň. Môže byť?“

„Niektorý deň poviem Karolovi, aby vyzdvihol Lea zo škôlky a ide sa.“

„Super.“

„A tá dobrá správa?“

„Paľo mi poslal list. Veď vieš ako som hysterčila, že sa mi neozve a tak, celý čas som mala v schránke list, len som sa tam nepozrela. A bolo to fakt milé a krásne. A povedal, že ma ľúbi.“ Rozplývala som sa.

„Meníš sa na cukrovú polevu, keď to tak rozprávaš. Celá sa roztápaš v láske. Ale je to úžasné. Bála som sa o tvoje duševné zdravie. Už som chcela volať nejakému spychošovi, nech ťa vyšetrí.“

„Ha ha ha.“

„Som šťastná Rita. Opäť si to ty a to je skvelé.“

„Vďaka Lujdži. Si úžasná. A čo sa ešte chystáš robiť?“

„Ako každú sobotu, teda väčšinou pôjdeme niekam von. Leo sa už nevie dočkať a stále vykrikuje! Hranolky! Hranolky! Tak asi niekam na nechutne mastné hranolky.“

„A ako ti to ide so zdravým stravovaním?“

„Zatiaľ skvele. Leo trochu vymýšľa, ale on je ešte dieťa, tak to neriešim, no neverila by si, ale Karol sa pridal na zdravšiu vlnu. Možno chce kvôli mne vyzerať lepšie, čo ma samozrejme veľmi teší a napĺňa hrdosťou.“

„Tak nech mu to vydrží. Pozdrav ho. Na ďalší týždeň ti volám. Zatiaľ pa.“

„Papa.“

Potom som ešte zavolala Gizke a Sárke, ako sa majú a ako trávia pekné dni. Dohodla som sa s ňou na strážení ohľadom svadby a jedného popoludnia, ktoré strávim s Lujzou. Inak som si do konca leta chcela dať už pauzu a užiť si ho s dcérou, kým nenastúpi znovu do škôlky.

Do konca dňa som upratovala celý dom. Zapla som si rádio a práca mi išla od ruky. Niektoré Majove veci som uložila do krabíc a odložila do pracovne, aby si ich Sára veľmi nevšímala. Povedať jej, že v jej živote sa všetko zmení, som už dlho odkladať nemohla. Chcela som, aby si ešte užila nejaké tie pekné chvíle a o zábavu sme mali rozhodne postarané. 

V nedeľu som po ňu konečne prišla, ale povedala som jej, že k babke ešte príde. Nedeľu sme strávili na zmrzke a potom v parku, kde sa vybláznila do sýtosti. Objednali sme si pizzu a pozerali rozprávku, kým mi nezaspala na kolenách. Hladila som ju po jej hebkých vlasoch a želala jej len tie najkrajšie sny. Uložila som ju do našej postele. Ani som netušila, že na druhý deň budem musieť s pravdou von. 

Ešte mi slnko ani poriadne neosvetlilo tvár, už ma budila nedočkavá Sára.

„Kde je ocko?“ pýtala sa.

A mne vtedy došlo, že nebudeme mať čas tráviť pekné chvíle do konca leta, lebo ak jej teraz poviem pravdu, celý jej život sa zmení. Horlivo som sa snažila rozmýšľať, ale môj mozog ma neposlúchal. Takú otázku som na včas rána fakt nečakala.

Ak jej to poviem, bude sa hnevať, ak jej to nepoviem, bude sa hnevať. Akokoľvek to poviem, bude sa hnevať a bude nešťastná. 

„Vieš čo? Ja mu zavolám a zistím to. Dobre?“

„Dobre.“ Odhrnula perinu a utekala pozerať rozprávky, o čom ma cestou dole informovala.

Ja som sa posadila, lebo som bola zrazu dokonale prebudená. Schytila som telefón a vytočila Majove číslo. Zdvihol to až po nejakom čase.

„Dobré ráno Rita, deje sa niečo?“

„Deje, Majo. Naša dcéra ma práve zobudila a pýta sa, kde je jej ocko. Tak mi povedz, čo jej mám povedať, lebo fakt neviem. To jej mám povedať pravdu? Chcel si byť pri tom, keď jej to budeme hovoriť.“

„To chcel. Mám prísť?“

„Ja neviem. Asi áno. Nechcem jej klamať.“

„Ani ja nie.“

„Tak príď. Hádam to zvládneme.“

„Dobre, o chvíľu som tam.“

Zložila som a hodila telefón na poličku. Vbehla som do kúpeľne, aby som sa umyla a šla som hľadať Sárku. Ako inak, pozerala rozprávky. 

„Čo by si chcela na raňajky?“

„Čokoládové guľôčky s mliekom.“

„Tvoje prianie je mi rozkazom.“

„Tak kde je tati?“

„Za chvíľu je doma.“

„To je super.“

Otočila som sa a odišla do kuchyne chystať raňajky, kým som nepočula šťastné zvítanie Maja a Sáry. 

„Čau princezná.“

„Ahoj tati. Kde si bol? Zase v práci?“

„Tak si mi chýbala.“

„Aj ty mne.“ To už sa chichúňala, pretože ju začal štekliť. Túžila som, aby takto šťastná ostala navždy. 

„Zlatko, mama a ja sa s tebou musíme porozprávať.“

„Hm... tak dobre.“

Zložil si ju z náručia na gauč a sadol si k nej z jednej strany a ja z druhej. 

„Si veľmi múdra a hoci to bude zvláštne, určite to pochopíš.“ Začal.

„Tak dobre.“ Prikývla Sára.

„Ocko a ja si už veľmi nerozumieme.“ Začala som ja. „Už sa tak neľúbime ako kedysi a rozhodli sme sa bývať oddelene.“

„Tomu nerozumiem.“ 

„Aby dvaja ľudia boli spolu šťastní, musia sa ľúbiť, vieš?“

„Áno.“

„No my s ockom sa už neľúbime. Už ľúbime iba teba a aby to bolo spravodlivé, budeš tráviť nejaký čas s ockom a nejaký čas so mnou.“

„Prečo sa už neľúbite?“

„Niečo sa pokazilo a už sa to nedá opraviť, chápeš zlatko?“

„Nie! Chcem, aby ste boli spolu. Ako doteraz.“ 

„Už to nejde miláčik. Tak sme sa rozhodli.“

„Ale mne sa to nepáči.“ Rozplakala sa a ja tiež. Potom sa pridal aj Majo. Objala som ju, ale odstrčila ma. Bola nahnevaná a mala na to právo. Utiekla do svojej izby a tresla dverami. 

„Porozprávam sa s ňou. Ona to pochopí. A som rada, že si prišiel.“

„Mrzí ma to, veľmi.“

„Hej, ale už je neskoro.“ Utrela som si slzy z líc a vyšla za Sárou do izby. Cestou po schodoch som počula ako sa zabuchli vchodové dvere a vedela som, že Majo odišiel.

„Miláčik,“ prehovorila som potichu, „môžem ti niečo povedať?“ ľahla som si k nej do postele. Ona sa skryla sa pod perinu a fňukala.

„Čo chceš?“

„Viem, že sa hneváš, ale nedá sa s tým nič robiť, ver mi. Nikdy som nechcela, aby to takto dopadlo. Ale ocko ma už neľúbi. Ľúbi niekoho iného. Ale teba, teba ľúbi stále rovnako. Najviac na svete ako ja, chápeš? Si naše všetko. Náš najväčší poklad.“ Hladkala som vypuklinu na perine, lebo som vedela, že to cíti aj pod ňou a vždy ju to upokojovalo. 

Nevedela som, čo jej mám ešte povedať, aby som zahnala jej smutné myšlienky a slzy. 

„Čo keby sme si dnes zašli na kúpalisko? Môžem zavolať aj Lujzu s Leom. Čo povieš?“

„Ocko s nami už nikdy nepôjde?“ 

„Ja neviem zlatko a klamať ti nechcem.“

„Lebo klamanie je zlé, však?“ 

„Presne tak.“

„Chcem ísť na kúpalisko. U babky v bazéne som sa naučila potápať a chcem ti to ukázať.“ Vykukla z pod periny a upriamila na mňa ešte uplakané očká, no povzbudené túžbou zabaviť sa.

„Dúfam, že pri tom učení, na teba babka dávala pozor.“

„Jasné.“ Ibaže to povedala tak nejasne.

„Dobre. Tak sa teším, ako mi to ukážeš.“

Najedla sa, ja som zatiaľ zavolala Lujze či sa k nám pridajú a zdôraznila som, že MUSIA, pretože ide o vážnu vec. Nenamietala, Leo sa potešil a predpoludním sme spolu vyrazili na kúpalisko. 

Lujze som v bazéne vysvetlila, prečo som ju vytiahla z domu. Pochválila ma, že som urobila správnu vec, lebo donekonečna sa to tajiť nedalo. 

Dohodli sme sa na zajtrajšom popoludní, že spolu pôjdeme nakupovať. Sárke som povedala, že zajtra pôjde k babke a potom budeme zase spolu. Tešila sa a povedala, že si bude ešte trénovať potápanie, lebo keď mi ho chcela predviesť, veľmi sa jej nedarilo. 

Majovi som napísala správu, že ak bude chcieť, zajtra bude Sára u Gizky, tak nech za ňou zájde a porozprávajú sa. Či už to spraví, alebo nie, nevadí. Ja sa o ňu postarám. A nebudem sama, lebo je tu Paľo, ktorý chce vstúpiť do našich životov natrvalo a postarať sa aj o Sáru.

Aj keď popoludnie s Lujzou bolo skvelé, stále som myslela na Sáru a nedokázala poriadne vypnúť. Šaty sme kúpili a ja som jedny, len menšie kúpila aj Sárke, aby sme sa doma mohli zahrať na modelky. 

Sárke som dni stále vypĺňala nejakou aktivitou, aby nemala čas myslieť na zlé veci, hoci som potom večer padala polomŕtva do postele.

Konečne prišiel deň svadby. Sáru som ku Gizke odviezla deň predtým, aby som mala čas sa pripraviť. Prvý septembrový deň bol naozaj horúci. Svadba sa konala na dedine, kde som predtým bývala. Lujza ma tam hodila a chcela, nech jej zavolám, aby pre mňa prišla, no odmietla som, aby kvôli mne bola celú noc hore. Povedala som, že si vezmem taxík, nech sa nebojí.

S kyticou v jednej a kabelkou v druhej ruke som sa trochu motkala okolo kostola, kým som nezaregistrovala Romana so Sisou. 

„Do pekla, Rita, si to ty?“ spýtal sa Roman a Sisa sa hneď pozrela mojím smerom.

„Roman? Sisa? Ja, že sa do pekla pri kostole nerozpráva.“ Zasmiala som sa a všetci sme sa objali. „Tak rada vás vidím. Vôbec ste sa nezmenili.“

„Zato ty, hej.“ Skonštatovala Sisa.

„Vy dvaja ste stále spolu?“

„Konečne aj zasnúbení.“ Povedala Sisa a ukázala svoju ruku s prsteňom.

„Tak to blahoželám. Ale ti to trvalo Roman.“

„No čo? Lepšie neskoro ako nikdy, nie?“

„To je pravda.“

„A kde máš manžela? On neprišiel?“

„Ten je tuším niekde u svojej milenky. “

„Ou. To je blbé.“

„Neberiem to tak tragicky, naše manželstvo bolo o ničom už od začiatku. A kde máme ženícha?“ 

„Niekde nervózne pobehuje.“

„Prečo by bol nervózny?“

„Lebo sa žení a berie si vraj najúžasnejšie dievča na zemi.“

„Ha ha. Tak to má na tú nervozitu právo.“

„Poď, pôjdeme do kostola, nech sa nám ujde miesto.“ Povedala Sisa a vykročila k dverám. Ja s Romanom sme ju nasledovali. 

Obrad bol fajn, na môj vkus síce pridlhý, ale také už svadby bývajú. Uhladila som si voľnou rukou svoje zelenkavé šaty a postavila sa do radu gratulantov. Peter vyzeral skvele. Blond vlasy mal starostlivo a dokonale nastajlované, takže zrejme rovnako ako nevesta, navštívil v tento preňho významný deň, kaderníka. Keď som sa dostala na rad, neveste som zablahoželala k vynikajúcemu výberu ženícha a s Petrom som sa tuho objala. Bol to skvelý pocit, stáť znovu pri ňom a ešte v túto skvelú chvíľu. 

„Ty truľo. Kde si bol celý čas? To sa svojej sestre ani nevieš ozvať?“ karhala som ho so smiechom.

„Sestre?“ pridala sa nechápavo nevesta.

„Nie je to tak, ako to znie. Ale boli sme ako súrodenci. No už sme sa roky nekontaktovali.“ Vysvetlila som.

„Ahá. No, ale Peter ťa spomínal.“

„No, skúsil by na mňa zabudnúť. Ale nie, tento deň je o vás. A ja vám želám len to najkrajšie v živote.“

„Ďakujeme Rita.“ Peťo sa usmial a ja som ustúpila, aby som veľmi nezdržovala, keďže za mnou sa to už začalo kopiť. 

Sedela som so svojimi priateľmi a hoci sme sa zabávali, bolo mi clivo, že tu som sama. Miesto vedľa mňa bolo prázdne. Po chvíli sa Peťo odpojil z tanečného kola a prisadol si ku mne.

„Čo sa deje Rita? Ako to, že si tu sama?“

„Majo si našiel inú.“

„Ja som vedel, že je to idiot už od začiatku.“

„Hej, lenže čakala som dieťa a matka rozhodla, že sa vezmeme.“

„Ty si bola tehotná? A prečo si nám to nepovedala?“

„Hanbila som sa. Ale Sára je skvelá. Som rada, že ju mám. Ale vieš čo?“

„Čo?“

„Do môjho života sa znovu vrátil Paľo.“

„Ten Paľo, pre ktorého si ma nechcela?“ zasmial sa.

„Presne ten.“

„A kde ho máš?“ 

,,Asi je ešte v Taliansku. Žil tam a tam som na neho natrafila, ale to je dlhý príbeh a málo som vypila.“

„Už ste s Majom dlho od seba?“

„Niéé. Ešte len nedávno mi na stôl hodil rozvodové papiere.“

„To mi je ľúto.“

„Je mi dobre Peťo, neboj sa. Radšej mi povedz, je to tá istá kráska, ktorú si mal už na strednej, alebo celkom iná?“

„Tá istá a vieš čo? Len tak medzi nami, ona požiadala mňa.“

„Čo? To fakt? No, Peter, myslela som, že rozhodný si dosť. Ale predbehla ťa baba? Tak to už hej.“

„Keď ja som si nebol istý. Mal som pocit, že sa so mnou chce rozísť a predložiť jej takú ponuku a ona by ma potom odkopla, no aké by to bolo?“

„Ach, tak si radšej počkal. No hlavne, že to dobre dopadlo.“

„Hej, som fakt rád.“

„Potom je všetko v poriadku.“

„Ideme si zatancovať? Predsa si so mnou musíš zatancovať. Chýbala si mi.“

„Ty mne tiež.“

Spustili ľudovku a my sme sa začali svižne hýbať do rytmu. Keď som naspäť zasadla, bola som celá červená a musela sa ísť osviežiť na toaletu. Skontrolovala som mobil a našla si neprijatý hovor od Paľa. Vytočila som ho späť a po chvíli to zdvihol. Počuť zas po dlhom čase jeho hlas bolo čarovné.

„Ahoj Rita.“ Ozval sa na druhej strane.

„Ahoj Paľo. Deje sa niečo?“

„Jasné. Zabávaš sa?“

„Dávam si po tanečnom kole pauzu.“

„Ešte nejaké zvládneš?“

„Plánujem tu byť do rána, takže určite.“

„Výborne. A kam mám prísť, ak si s tebou chcem zatancovať?“

„Ty si doma?!“ zvolala som od radosti. 

On sa najprv zasmial a až potom odpovedal.

„To teda som. Chcela si byť na svadbe bez partnera?“

„To teda nechcela, ale nemala som na výber.“

„Tak to sa hneď napraví. Kde mám ísť?“

Navigovala som ho k sále v dedine, kde sa konala hostina. Za pol hodinu bol tu a och bože, ešte si aj zladil kravatu s mojimi šatami. 

Hodila som sa mu do náručia a silno ho vystískala a vybozkávala, rovnako ako on mňa.

„Tak si mi chýbala.“ Vydýchol. 

„Ty mne tiež.“

„S kravatou ti pomohla Lujza?“

„Samozrejme.“

„Ona je skrátka úžasná. No poď, nech všetkým predstavím, legendami opradeného Paľa, o ktorom všetci počuli, ale nikdy ho nevideli.“ Zasmiala som sa a ťahala ho za ruku cez parket. 

Najprv som sa pristavila pri Peťovi a jeho manželke, potom pri Romanovi a Sise. Myslím, že večer sa nemohol skončiť lepšie, ako tak, že sa Paľo vrátil a pretancovali sme spolu celú noc.