Kamošky 39. KONIEC

Kapitola tridsaťdeväť

Po piatich rokoch...

Rita

„Helou, na koľkú si objednaná?“ pýtam sa Lujzy nedočkavo.

„Na desiatu. Ty?“ 

„Trištvrte na desať. Pôjdeme spolu?“

„Môžeme, ale ja už nemôžem šoférovať. Vieš ako Karol hysterčí. Nechcem, aby ho teraz porazilo. Ešte ho potrebujem.“

„To je okej,“ zasmiala som sa. „Som na tom podobne. Odvezie nás Paľo. Aj tak sa už nevie dočkať.“

„Fajn, tak dohodnuté.“ 

„O chvíľu sme tam.“

„Čakám vás. Pa.“

„Pa.“

Nasúkané vzadu v aute ako také sardinky dvojičky, nás Paľo vyhodil pred vstupom a on zatiaľ išiel zháňať miesto na parkovanie. S Lujzou sme ruka v ruke, navzájom sa podopierajúc a šťastné ako blchy v psom kožuchu, kráčali po dobre známych chodbách gynekologického oddelenia. 

„Mám zvláštny pocit,“ vravím jej. „Tu sme sa pred rokmi stretli a zoznámili a dnes tu stojíme opäť. Dobrá náhoda, však?“

„Máš pravdu.“ Povzbudivo mi stisla ruku a rozplakala sa, ako to majú tehotné vo zvyku takmer pre všetko. 

„Nič by som nemenila.“ Usmiala som sa a aj mne sa leskli oči.

„Máme úžasné priateľstvo čo vydrží všetko.“

„Áno, to máme.“ Potvrdila som.

Sadli sme si do čakárne na CTG vyšetrenie. Do pôrodov nám ostával týždeň, dva maximálne. Brušiská sme mali obrovské, napnuté na prasknutie a naše deti vypĺňali každý voľný centimeter priestoru. 

„Pozrite sa, čo pre vás mám.“ Paľo blysol bielymi zubami a vplával do miestnosti. V ruke na tácke, držal dva veľké krémeše. 

„Ja viem, že si dáte. Aby vám deti v bruškách nespali.“ Tešil sa ako dieťa.

„Si poklad, miláčik.“ Povedala som mu s úsmevom.

„Si svetový. Otcovstvo ti fakt pristane. A toto...“ ukázala Lujza na koláče, „fakt potrebujeme.“ 

„Vedel som to a ďakujem za lichôtky. Sú balzamom na moju dušu.“ Podal nám dobrotu, na ktorú sa nám zbiehali sliny, sadol si na voľné miesto, otvoril časopis o rodičovstve a začítal sa. 

„Čo ste si dali dievčatá? Deti sú ako na gumičke.“ Zasmiala sa sestrička, keď sme sa uložili na postele a ona nás napájala na prístroje. 

„Krémeše.“ Odpovedali sme naraz a zároveň sa rozosmiali. 

Sestrička len so smiechom krútila hlavou. „Aspoň ich netreba budiť. Budem hneď vedľa. Keby niečo, zavolajte ma.“ 

„Samozrejme.“

„Ďakujeme.“

Pani v stredných rokoch a bezchybnom bielom oblečení sa zdvihla z vŕzgajúcej stoličky a odišla.

***

„Lujzaaa! Ideme do pôrodnice! Pred hodinou mi odtiekla plodová voda a Paľo je nedočkavý. Vysvetľovať mu, že mám ešte kopec času do pôrodu, a že je mi dobre bolo celkom zbytočné.“

„My už sme tu a za chvíľu idem na to. Karol tu vystresovane pochoduje ako taký lačný lev a Leo sa zložil vedľa v kresle. Príde aj moja mama, aby bola s Leom, kým bude Karol so mnou na sále.“

„Tak na mňa chvíľu počkaj.“ Zasmiala som sa a potom som zasyčala od bolesti z prichádzajúcej kontrakcie.

„Pokoj láska.“ Prihovoril sa mi Paľo chlácholivo a pohladkal ma po stehne. Mal čo robiť, aby neporušoval všetky pravidlá cestnej premávky. Keby s nami nebola Sára a Gizka, asi by šiel ako pretekár na rally. 

„Vidíme sa. A ak to nestihnem, tak držím palce moja pekná.“

„Aj ja tebe. Uvidíme sa.“ 

Ešte mi cmukla do telefónu a potom zostalo ticho, ktoré prerušoval len hukot motora, tlmený rozhovor Gizky a Sárky, a upokojujúci známy popevok, ktorý si Paľo pohmkával. 

Keď som sa pozrela na zoskupenie v aute, moju rodinu, napĺňalo ma to bezhraničnou radosťou. Že bolo dieťa na ceste som ani nevnímala. Bola som šťastná, že sme všetci spolu a mierime rozšíriť našu rodinu o ďalšieho člena. 

Keď sme prišli na oddelenie, Lujzu bolo počuť až na chodbu. Karol celý bez farby, vybehol na chodbu a potom nahodil ten typický úsmev novopečeného otecka. Trochu sa nadýchol  a so slzami radosti v očiach povedal: „máme malú Lenku.“

Objala som ho a zagratulovala mu a vzápätí som sa ponáhľala dnu. Za pätami som hneď mala Paľa, ktorý Karolovi podal ruku, chlapsky ho potľapkal po ramene a vydal sa za mnou. Ku Karolovi sa hneď prirútil Leo, vysmiaty od ucha k uchu a Lujzina mama. Všetci sa tešili a spolu s nimi aj Gizka a Sára, ktorá nadšene poskakovala s Leom, držiac sa spolu za ruky. 

„Pani Chovanová?“ opýtala sa sestrička sediaca za stolom, keď nakúkala do mojej tehotenskej knižky.

„To som ja!“ zvolala som.

„Prezlečte sa a tu si ľahnite. O chvíľu príde doktor aby vás vyšetril.“ Inštruovala ma, ukázala na lehátko, čo bolo skôr vyvýšené sedadlo. Paľo si neveriacky obzeral miesto, kam bolo potrebné akože doslova vyskočiť. Potom šiel radšej podpísať papiere, aby sa mohol zúčastniť pôrodu a vyšiel za ostatnými na chodbu.

Po vyšetrení som sa presunula na pôrodnú sálu a ľahla si vedľa už oddychujúcej Lujzy.

„Si hviezda.“ Prihovorila som sa jej.

„Hej. Hlavne, že je už po tom. Videla si ju?“

„Ešte nie, ale užijem si ju na izbe.“

„Chcela by som byť pri tebe a trochu ťa povzbudiť, no nemôžem. Som hotová.“

„Upokoj sa. Za chvíľu príde Paľo. Sestrička ho išla zavolááááť. Aúúú. Do horúcich pekiel, sprosté kontrakcie.“

„Je to na nevydržanie, čo?“ vydala tlmený smiech. 

„Hej je.“ Mne do smiechu nebolo.

„Zvládneš to. Ber to tak, že je to len okamih. Za chvíľu je potom.“

„Snažím sa aby sa mi to vpálilo do mozgu.“

„Už som tu, láska. Som pri tebe. Lujzička gratulujem, ale vystískam ťa neskôr. Teraz sa musím venovať svojej žene.“

„To bez debaty.“ 

„Och, je to tu zááás. Fúú, fúú.“ Snažila som sa predýchať tú neopísateľnú bolesť, čo na chvíľu ochromila celé moje telo. 

„Len dýchaj.“ Opakoval mi Paľo.

„Ták. Ideme na to! Mamička, odložte ten telefón, selfíčko si spravíte neskôr, teraz ideme rodiť.“ S úsmevom ma doktor naoko pokarhal, pomädlil si ruky a tleskol. Bol to trápny pokus o vtip, ale na chvíľu odpútal moje myšlienky iným smerom.

„Sestrička, napojte infúziu, ideme na to.“ Pokračoval doktor, inštruoval pobiehajúcu sestričku a naťahoval si rukavice. Mal skvelú náladu, čo bolo super.

Po nekonečných pätnástich minútach výkrikov, nadávania a tlačenia sa mi narodil Šimon valibuk. Bol ešte väčší, než Lujzina princezná. 

„Gratulujem mamička, máte nádherného syna.“ Doktor si radostne zatlieskal, že to zase raz dotiahol do úspešného konca a sestrička mi podala ufúľané a pokrčené bábätko.

S radostnými slzami, ktoré mi Paľo s nekonečnou nehou v očiach utieral, som si k sebe privinula naše nádherné dieťa. Paľo zostal chvíľu pri mne a potom vybehol na chodbu oznámiť radostnú novinu všetkým. Neskôr vzal Sáru a Gizku domov, aby si oddýchli. Keď neskôr budú návštevné hodiny, prídu sa na bábätko pozrieť. 

„Aj ty si hviezda, Rita.“

„To sme obe. Všetko je tak, ako má byť.“

„Áno je.“

„A nech to tak aj navždy ostane.“ Povedala som spokojne.

Koniec

Epilóg

S Paľom sme sa vzali chvíľu predtým, než sme počali Šimona. Bola to len malá svadba na úrade, s našimi priateľmi a rodinou. 

Sára samozrejme frfľala, no keď som jej oznámila, že som tehotná, trochu sa stiahla. Žiarlila, ale potom jej Paľo všetko vysvetlil. Keď si zvykla naňho, zvykne si aj na súrodenca a navyše, ten krpec ju bude na slovo poslúchať, čo sa jej náramne zapáčilo. A teraz, keď je na svete, úprimne sa teší a so všetkým pomáha. Skrátka, miluje svojho brata. 

Lujzu s Karolom tehotenstvo ešte viac zomklo. Odkedy sme sa vrátili z Talianska nebola vo svojej koži, nie len kvôli nevere, ktorú nakoniec aj priznala, ale mala to ťažké aj v práci. Karol sa na nejaký čas presťahoval k rodičom, pretože nedokázal Lujze odpustiť hneď, no miloval ju priveľmi a Lea tiež, aby sa od nich nadlho spakoval. Navyše, žiť opäť s rodičmi bolo peklo. Spal na rozťahovacom gauči a pozeral športové programy, čo sa mu zo začiatku páčilo, no potom prepol kanál, kde práve bežali rozprávky a to naňho pôsobilo zvláštne nostalgicky. Zrazu sa mu cnelo po domove a Leovi.

Lujze odpustil, ale chvíľu to trvalo. Nedokázali sa doma obchádzať a ignorovať večne. 

Na svadbe nám oznámili, že čakajú druhé dieťa. Nechceli kaziť radosť prítomného okamihu, ale nemohli to vydržať. Hlavne Lujza. Keď som sa jej lepšie prizrela, naozaj opeknela a žiarila ako slniečko. 

Potom som zistila, že som tehotná aj ja a začala sa naša spoločná tehuľkovská púť. Trávili sme spolu more času, chystali sa na príchod bábätiek vyberaním vecičiek a dekorácií do detskej izbičky. 

Čo sa týka Maja, bol istý čas naozaj vážne chorý, ale ako sa vraví, zlá burina nevyhynie. Dostal sa z toho, čomu sa teším, hlavne kvôli Sárke. Stále žije s Evou a asi je aj šťastný. Čo nenašiel so mnou, našiel s inou. Myslím, že som mu aj odpustila, pretože aj kvôli nemu mám to, čo som v živote najviac chcela. Milujúceho muža a skvelú rodinu. Z Lea a Sárky sa stali takí malí frajeri. S Lujzou sa na tom smejeme, tešíme sa a držíme im palce. 

Keď ste sa odčítali až sem, tak ste úplne na konci. Teším sa, že som k vám mohla byť blízko aspoň takouto formou. Písanie mi prináša radosť a tento príbeh bol veru zo života. Trochu môjho, trochu mojej veľmi dobrej priateľky. Mnohé ste sa v ňom aj našli. Veď každý deň sa v našom živote dejú nepredvídateľné veci, stretávame nových, možno veľmi zaujímavých ľudí, čo nám vstúpia do života, urobia prievan, spôsobia búrku, trochu v ňom pobudnú, ale samozrejme zažívame aj bizarné situácie. 

Nebojte sa, neprestávam písať. Pracujem na ďalšom príbehu, aby som vám spríjemnila voľné chvíle. Budem veľmi rada, ak mi ostanete naďalej verní a ja vás poteším ďalšími zaujímavými riadkami. Aby som odpovedala aj na otázku, či kniha vyjde knižne, bohužiaľ sklamem vás. Nemyslím si, že som bestsellerová spisovateľka a na dráhu samovydaja som sa ešte neodhodlala. Napriek tomu ma to neodrádza a nikdy neodradí. Veď sa vo mne skrýva ešte toľko fantázie, čo sa potrebuje pretaviť do slov a ja na to nehodlám zanevrieť. 

S pozdravom Tina 😊