Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
tina1992
20. mar 2020
563 

M. Key - Kamošky 17. - 18.

Kapitola sedemnásť

Rita

„Ideme volať domov? Do večere máme ešte čas, tak skontrolujme našich dvoch beznádejných, či je všetko v poriadku.“ Rozmýšľala som, čo sa asi deje doma.

„Dobrý nápad.“ Pritakala Lujza.

Každá sme obsadili vlastnú posteľ, zvalili sa na brucho, prepletali pokrčenými nohami a vytočili domácu linku. 

„Čau drahý, tak ako vám to dvom ide?“ ozvala som sa, keď to konečne zdvihol. 

„Ani sa nepýtaj Rita,“ odvetil podráždene.

„Čo sa stalo? Je Sára v poriadku?“ už ma nahlodával strach.

„Ale hej, len nám došlo čisté oblečenie, tak som nám kúpil nové a neviem ani pustiť práčku. Prečo si mi tu nenechala návod?“ zlostil sa a ja som si vydýchla, že ide len o takú somarinu.

„Návod je v skrinke v kúpeľni.“

„Nevedel som ho nájsť, tak som zavolal mamu.“

„Ó, takže Gizka Oňová  prišla vyriešiť tvoje problémy?“

„Nevolaj ju tak! To ty si nás tu nechala napospas osudu a nepredvídateľným okolnostiam.“ Keď niečo nahnevane vysvetľoval, vždy sa pri tom prechádzal po miestnosti. Určite tomu tak bolo aj teraz.

„Aspoň zistíš, čo je to starať sa o celú domácnosť.“ Poúčala som ho.

„Aspoň viem, že ťa už nikdy v živote nepustím na dovolenku samu. Mama nám navarila, upratala, oprala a zabáva Sáru, aby som mohol pracovať, pretože za pár dní čo som bol mimo, sa mi toho toľko nakopilo, že takmer krachol obchod s Poliakmi.“

„Ty to zvládneš Majo, čoskoro som doma,“ vravím mu chlácholivo a očkom sledujem Lujzu na druhej strane izby a jej občas zúfalý, občas vystrašený výraz.

„Hej, dovtedy dostanem infarkt a zožerú nás ploštice. Ale tebe je to jedno. Veď ja ani neviem poriadne upratať.“

„Nechcem sa hádať. Ľúbim ťa.“

„A ja sa hnevám!“ zakričal, až to mohla počuť aj Lujza na druhej strane izby.

„Daj za mňa pusu Sárke. Zatiaľ pa.“

„Čau!“

Lujza skončila asi o minútu skôr a čakala, kedy to uzavriem, nech sa o tých telefonátoch porozprávame. Obe sme z nich boli totálne vyvedené z miery. 

„Tak ako?“

„Nasrdený a hysterický. Je to také zlé, že k nám zavolal slávnu svokru Gizku. Je fakt zúfalý.“

„Tú z telky?“

„Niéé. To je len jeho mama. Vždy jej volá keď máme problém a sťažuje sa. Ona príde, urobí prievan a zrazu sa zdá, že je všetko v poriadku, lenže nie je.“

„Oni to proste bez nás fakt nezvládajú.“ Položila si dlaň na čelo a krútila nechápavo hlavou.
 „Ja viem.“

„Karolovi zasa zmizla polievka z hrnca a skoro sme vyhoreli, pretože zaspal pri telke spolu s Leom. Už chcem byť doma, lebo sa po tom mesiaci budem báť, čo i len vstúpiť do bytu. Všade budú pavučiny, pomaľované steny a po podlahe sa budú kotúľať chuchvalce prachu ako na nehostinnej púšti.“

„Asi tak.“

„Poď, pôjdeme na večeru.“

„Ryba a šalát?“

„Ryba a šalát a víno. Potrebujem to.“ Doplnila Lujza a zasmiala sa.

„Ako inak.“ Ja som sa usmiala tiež.

Kapitola osemnásť

Rita

„Ahoj, nevyrušujem?“ ozval sa Paľo pokojným hlasom.

„V pohode hovor. Už sme hore a počúvame.“

„Aha, jasné. Takže dievčatá, viem že je víkend a máte od tréningov pokoj, ale nechcete ísť na výlet? Zažiť poriadne dobrodružstvo?“ vravel svoju ponuka cez hlasitý odposluch, aby ju počula aj Lujza. Tá už zdvíhala palce hore a vycierala sa, čo značilo, že sa teší ako malá, ale nechcela hulákať.

„Tak fajn. A čo by to malo byť?“

„Nechajte sa prekvapiť. Šaty nechajte v skrini a radšej si oblečte šortky a tričko a na nohy, skrátka niečo, čo nestratíte a o hodinku sa stretneme pred hotelom. Môže byť?“

Pozrela som na Lujzu a tá už znova ukazovala palce hore. Nechápem prečo sa tak tešila, ale ja som na tom bola vlastne podobne. Ibaže na mne to nebolo poznať. 

„Môže byť. Tak zatiaľ.“

„Čau.“

„A kde by sme tak mohli tie topánky stratiť?“ čudovala sa Lujza. Potom sa prekotúľala na posteli, vstala a prešla k skrini. 

„Pánabeka, schudla si.“ Konštatujem, keď si obzerám Lujzu, ako sa súka do síce nevkusných, ale zrejme pohodlných šortiek. 

„No hej, paráda. Akurát, že menších vecí tu veľa nemám a tieto tu som si vzala ako motivačné a už sú mi dobré.“

„No, keď to takto pôjde ďalej, pokojne ti požičiam svoje. Aj tak som si tu toho zbalila priveľa. A ešte si niečo aj kúpime.“

***

„Pripravené zažiť bláznivé dobrodružstvo?“

„To záleží od toho, aké.“

„Ja hej. Rita je suchárka.“ Štuchla mi nepríjemne do rebier.

„Nie som!“ pošúchala som si boľavé miesto. 

„Ale si.“

„Tak dobre dievčatá. Je to výlet aj pre suchárky. Spokojné.“

„Rita určite.“ Usmiala sa Lujza a dívala sa z okna jeho Fiatu.

Paľo sa odlepil od obrubníka, zaradil sa do šialenej predobednej premávky a viezol nás niekam za mesto. Tam sa autá preriedili a nebol tam smrad z výfukov. Vlastne tam bolo fakt nádherne. Bola to oblasť plná fariem a viníc. Vzduchom sa tu niesla vôňa sena, zeleniny a hrozna. 

Ľudia sa tu presúvali na bicykloch, alebo peši. Ženy si v košíkoch na riadidlách niesli prekrásne kvety a muži vyzerali akoby každú voľnú chvíľu na niečom pracovali. Mali karamelovú pokožku zafarbenú slnkom a košele vysúkané nad lakte. 

Zašli sme po štrkovej príjazdovej ceste k veľkému domu z pieskovca. Červené okenice mu dodávali punc starožitnosti. Pri dome rástli olivovníky vrhajúce tiene na záhradu plnú divokých kvetov. 

Paľo sa usmieval keď opustil auto a pokynul rukou, aby sme chvíľu počali tam. Lujza ku mne pristúpila a spolu sme sa pozerali na záhradu, ktorá nemala konca. Pofukoval vietor a do nosa nám udrela vôňa hliny a pokosenej trávy. Na južnej strane pozemku sa tiahli nekonečné rady viničov, na ktorých dozrievalo voňavé hrozno. Bolo tu nádherne. 

„Určite sa tu ešte niekedy v živote vyberieme. Toto miesto sa nedá užiť za krátku chvíľu. Musíš si ho vychutnať ako dobré víno.“ Povedala Lujza.

„To máš pravdu.“ Povedal Paľo a obe sme sa otočili za jeho hlasom. 

Zostupoval po mohutnom kamennom točitom schodisku s nejakým mužom. Ten muž, asi v Paľovom veku, držal v jednej ruke dve prilby a v druhej vesty.

„Dievčatá, toto je Fidel. Typický Talian, čo po anglicky ani necekne, takže sa nenamáhajte. Nebude vám rozumieť. Ale je to môj najlepší kamoš. Naučil som ho zopár slov po slovensky, ale to je všetko.“

„Achojte.“ Pozdravil Fidel a znelo to celkom srandovne.

„Ciao.“ Pozdravili sme s Lujzou naraz a usmiali sa. Podali sme si ruky s naším novým milým talianskym známym a ustúpili nabok. 

„Čo budeme robiť, ehm... s týmto?“ spýtala som sa ukazujúc na Fidelove ruky, v ktorých držal tie veci.

„Tak toto... milé dámy, je to prekvapenie. Teraz pôjdeme cez záhradu, až dole k rieke, kde nás čakajú ostatní.“ Paľo ukázal rukou za seba do diaľky, kde sme, aj keď sme sa neviem ako snažili zaostriť, nič nevideli. Len stromy a vysoká tráva a pomedzi ňu dláždený kamenný chodník do neznáma. 

„Ide sa!“ zavelil a vybral sa ako prvý. My sme ho poslušne ako ovečky nasledovali. Fidel šiel posledný a uzatváral pomyselného hadíka. Čím bližšie sme boli k miestu nástupu, vzdialené hlasy sa približovali a vzduch naplnila vôňa rybaciny a bahna. Kdesi vo vysokej tráve kŕkali žaby a ja som bola vďačná za pevnú obuv, lebo som sa bála, že mi každú chvíľu čosi skríži cestu a prebehne po nohách. Lujza možno myslela na to isté, lebo sa nervózne ošívala a pozerala si pod nohy, aby nezakopla. 

Cesta k rieke netrvala dlho. 

„Sme tu.“ Povedal Paľo a ukázal na ďalších štyroch pasažierov, ktorý už boli nastúpení v člne na svojich miestach a čakali už len na nás.

„No konečne! Čakáme len na vás.“ Prehovoril muž celkom vpredu rodnou taliančinou, ktorej sme s Lujzou nerozumeli. Tak sme si len domýšľali, čo asi povedal a usmiali sme sa, čo ich všetkých rozosmialo. Potom sa ten muž otočil k Paľovi a čosi mu povedal. Ten sa len usmial a pokrútil hlavou. 

„Rafting?“ spýtala som sa prekvapene.

„Áno, rafting.“

„Rita, Lujza... toto zhovorčivé stvorenie je Romualdo, ale voláme ho Romeo. Ďalej je tu Arianna a Bianca.“ Ukázal postupne na každého rukou aby sme si mená priradili k tváram. Cítila som sa ako na skupinovej terapii. Ahoj, ja som tá a tá a mám taký a taký problém.

Našťastie pre nás dve, prešli ich rozhovory do angličtiny, aby sme im rozumeli, jedine Fidel sa tváril divne, ale nesťažoval sa, keď mu z času na čas Paľo čosi preložil do taliančiny. Tak sme trochu odbúrali jazykovú bariéru. Obom nám podal vesty a prilby. Fidel prichystal Lujzu a Paľo mňa. Uprene sa mi zadíval do očí, keď mi sťahoval vestu pevne k telu a zašepkal aby som sa nebála, lebo to bude zábava. 

Pokúšala som presvedčiť samu seba, že to bude dobré. S Lujzou sme sa držali pevne za ruky, kým sme sa nemuseli rozdeliť, lebo každá si mala sadnúť na iné miesto. Ona sedela oproti mne, medzi Fidelom a Biancou. Bianca hádzala na Paľa veľavravné pohľady, no on si ich veľmi nevšímal. Škoda. Bola fakt veľmi pekná. Ale nepoznala som ju, tak som radšej nerobila závery. Ja som sedela medzi Paľom a Ariannou. Romeo sa usmieval od ucha k uchu a nevedel sa dočkať, kedy sa konečne odpichneme od brehu. Slnko riadne pražilo a odrážalo sa od pokojnej hladiny. Na chvíľu som si pomyslela, že to bude pokojná vyhliadková plavba, ale z nedočkavých pohľadov spolucestujúcich bolo jasné, že každú chvíľu príde zmena. 

Čln sa začal nepokojne mrviť a na hladine sa vytvárali vlny. Rieka sa začala klopiť smerom dole. V očiach som mala obavy, ale keď som sa pozrela na Paľa, usmieval sa. A potom sa stalo niečo nečakané. Začal to Romeo a postupne sa k nemu všetci pridali. 

„Spieva pieseň Caruso,“ pošepkal mi Paľo do ucha a pridal svoje sólo do spoločnej piesne. Taliani spievali tak precítene, tak hrdo a s Lujzou sme na nich len vyvaľovali oči údivom. 

„Držte sa!“ zvolal na mňa a Lujzu, Paľo. V ruke mal pádlo a spolu s ostatnými udržoval smer. Všetci spievali a keď bolo treba, silno zabrali, až sa im na rukách napínali svaly. Bolo to úžasné. Nadhadzovalo s nami, ale s Lujzou sme prepadli dobrej nálade. Spievali sme, aj keď slová piesne sme nepoznali a vykrikovali šťastím. Najbláznivejšie bolo, keď nás s jedným dohodnutým žmurknutím prevrátili do hlbokej vody. Netušili sme, že sme na konci cesty, ale boli sme. Bolo to niečo, ako naše malé zasvätenie. Jedno z mnohých, ako sme neskôr zistili. Vynorila som sa z vody, pretrela si rukou tvár a hľadala Lujzu. Tá sa usmievala od ucha k uchu a splývala vo vode. Tá jej bezstarostnosť bola nákazlivá. Chlapi vyťahovali z vody čln, dievčatá sa smiali a nasledovali ich k brehu. Od brehu na nás zvolal Paľo.

„Tak čo, chcete sa kúpať, alebo idete s nami na pizzu? Arianna pečie najlepšiu pizzu, akú ste kedy jedli.“

„To fakt?“

„Ako váš tréner vám to dovoľujem. V pondelok si to vynahradíme.“

„Toho som sa bála.“ Zaúpela Lujza.

„Tak poď, Lu. Lepšie ako sedieť na izbe.“

„To hej, ale zajtra budem musieť trochu pracovať.“

„To je v pohode. Urobím si program, aby som ťa nevyrušovala. Trebárs si pôjdem znovu zaplávať do rieky.“ Usmiala som sa.

„Alebo ti môžem robiť sprievodcu. Ukážem ti zaujímavé miesta, ktoré poznajú len miestni. Bude zábava.“ Ponúkol sa Paľo.

„A vec je vybavená. Nebudeš sa predsa mestom potĺkať sama. Je fajn mať bodyguarda.“

„Tak poďte, nech dobehneme ostatných.“ Posúril nás Paľo. 

Romeo s Fidelom už upevnili na auto čln a Bianca s Ariannou odkladali pádla. 

„Nasadajte! Ide sa ku mne na obed!“ zvolala Arianna talianskou angličtinou.

Romeo si sadol za volant minivanu a Fidel vedľa neho na sedadlo spolujazdca. Arianna, Bianca a Paľo dozadu. S Lujzou sme sa pridali k nim. Sedeli sme na sedadlách potiahnutých igelitom, aby sme nezasvinili interiér. Vyrazili sme poľnou cestou pomedzi vysokánske stromy, kolísajúce sa vo vetre. Míňali sme divokú prírodu a mierili z opačnej strany na miesto, z ktorého sme vyrazili na najúžasnejšiu plavbu. Zaparkovali sme pri Paľovom Fiate. Mokré veci nám len z časti uschli, ale bolo nám to fuk. 

Arianna nás viedla za dom na širokú kamennú terasu. Bol na nej širokánsky stôl a pozdĺž neho dlhé lavice. Zrejme sa tu pri rôznych príležitostiach stretávala kopa ľudí naraz. Na stenách boli zasadené  lucerny s mihotavým svetlom vrhajúcim tiene na tmavé zákutia. 

Chalani si veselo posadali k stolu, kým Arianna a Bianca zmizli v dome. Po chvíli sa vrátili s jedným džbánom červenej tekutiny a druhým citronády. Romeo s Paľom založili v krbe, ktorý zaberal jeden roh terasy, oheň. Keď Arianna vyšla z domu druhý krát, spýtala som sa jej, či nepotrebuje pomoc. Lujza si sadla k Fidelovi a spolu si štrngli vínom. Aj bez všetkého si rozumeli, čo bolo fajn. 

„Ak chceš, pridaj sa.“ Povedala mi. 

Nasledovala som ju do priestrannej kuchyne. Bianca trieskala dverami na komore a vyťahovala z nej nejaké suroviny. Arianna otvorila chladničku a vytiahla si pripravené pizzové cestá, aby sa ohriali. Pomúčila si veľkú drevenú pracovnú dosku a položila na ňu cesto. 

„Rita,“ oslovila ma, ale znelo to skôr ako Rchita, „keď vyjdeš týmito dverami,“ ukázala prstom poza môj chrbát, „na balkóne sú kvetináče plné byliniek. Dones zopár lístkov oregana. Píše sa to aj na ceduľke, ak by si bylinku nepoznala.“ Usmiala sa. Ja som jej so smiechom zasalutovala a vyšla z dverí. Za dverami bolo schodisko vedúce na poschodie a rovno na priestranný balkón plný byliniek. Miešali sa tu nádherné vône. Na chvíľu som sa pristavila, pošúchala medzi prstami lístky a privoňala si k nim. 

„Nádhera.“ Povedala som pre seba a trochu sa porozhliadla po okolí. V diaľke po poli prechádzal traktor, inak bola krajina pokojná a zelená. Kto by si pomyslel, že len čo by človek kameňom dohodil, bolo vzdialené rušné mesto. V diaľke sa črtali veže slávnych budov, ale boli ďaleko, aby som ich rozoznala. Vzala som za hrsť listov oregana a vrátila sa, skôr než by ma niekto začal hľadať.

Arianna už mala pripravené cestá a posledné si vyhadzovala vysoko nad hlavu. Ľahučko jej dopadlo do rúk, ako by jej ruky boli na to stvorené. 

„Výborne. Opláchni ich a natrháme ich na vrch keď budú upečené.“ Odniekiaľ vytiahla veľkú drevenú lopatu a šuchla na ňu jedno cesto. Bianca pristúpila, natrela na cesto popučené paradajky s bylinkami, čo krásne prevoňali celú kuchyňu, Arianna na to nahádzala šunku a strúhaný syr. Prešla vonku na terasu a šuchla ju do krbu, kde už plápolal oheň a jemne praskalo drevo. 

Potom sa vrátila späť a všetko sa zopakovalo. Po pár minútach sa terasou niesla vôňa pizze a všetkým zaškvŕkalo v žalúdku. Natrhala som na ňu lístky oregana ako mi povedala Arianna, čo vytvorilo dokonalosť chutí. 

Pizze boli za krátky čas hotové a my sme si posadali k stolu. Arianna zdvihla ruky k priateľom a potom sme sa všetci vzájomne pochytali. Sklonila hlavu k stolu a odriekala niečo v taliančine. Zrejme ďakovnú modlitbu, alebo také niečo. Po nej sa všetci s chuťou pustili do jedla. Bolo to famózne. Fajnový obedný zážitok. Všetci spolu sme tam ostali až do večera. 

Dozvedeli sme sa, že Arianna má v tomto dome, ktorý zdedila po babke reštauráciu, ale prevádzkuje ju len od pondelka do piatka. Víkendy má vyhradené pre priateľov. Venuje sa prevažne príprave pizze, ale varí aj iné jedlá, ako správna kuchárka. Prezradila mi tajomstvo, že základom úspechu je láska k vareniu a domáce suroviny. 

S dobrou náladou a prísľubom, že sa ešte uvidíme, sme sa s Paľom vracali späť do luxusnej nocľahárne. 

Lujza sa už opierala o stenu pri vchodových dverách a s rukami pri ústach, aby ju počul kričala: „DÍK ZA DNEŠOK!“ potom vošla do haly a dvere sa za ňou zavreli.

„Zajtra sa vidíme?“ opýtal sa Paľo, keď ma odprevádzal k vchodu do hotela. 

„Ak nebude mať Lujza nič proti, tak sa ti ozvem. Najskôr až poobede.“ 

„Dobre, tak volaj. Budem mať záložný program, ak by si si to rozmyslela.“

„Ďakujem za dnešok. Bol to parádny deň, aj pre suchárku ako som ja,“ usmiala som sa naňho.

Pery roztiahol do širokého úsmevu. „Rado sa stalo. Priateľom ste sa páčili. Slovenky proste majú niečo do seba.“

„Takže dobrý prvý dojem? Paráda. Tak dobrú noc, Paľo.“ 

„Dobrú Rita.“ 

S rukami vo vreckách počkal, kým som sa nestratila za vstupnými dverami. 

Lujza sa opierala o recepčný pult, trkotala s pánom cibuliakom a usmievala sa. 

„Rita! Tuto Lorenzo sa už bál, že nás uniesli, alebo zavraždili, keď sme sa od rána neukázali v hoteli.“

„Ale to je v poriadku. Boli sme s priateľmi spoznávať krajinu.“

„To som mu povedala aj ja. Asi.“ 

„To je skvelé, treba si pobyt užiť dámy, ale ste tak z ďaleka. Môže to tu byť pre vás nebezpečné, ak nikoho nepoznáte.“

„Ale mi poznáme, tak sa nebojte Lorenzo. Dobrú noc.“

Ťahala som Lujzu k schodom, kým ona ešte kývala Lorenzovi a želala mu dobrú noc, v smiešnej talianskej hatlanine. Buď to domáce Ariannine víno bolo veľmi silné, alebo to Lujza zase prepískla s množstvom. 

    Začni písať komentár...

    Odošli