M. Key - Kamošky

Čafte priatelia - čitatelia. 

Ako som sľúbila, čosi v predstihu môjho pripravovaného tretieho príbehu, ktorý sa ešte len rodí v mojej hlavne a postupne sa premieta na papier, vám teraz pripájam prvú kapitolu ako koštovku. Dúfam, že po prázdninách vám  postupne pridám časti z už dokončeného diela. 

Ale dosť bolo rečí, nech sa páči. 

M. Key – Kamošky

Predhovor

Mali ste život pekne nalinkovaný, v správnych koľajách a mysleli ste si, že ho nič nemôže pokaziť? Vždy sa čosi prihodí, aj keď pred tým zatvoríme oči. No život prináša aj skvelé a nezabudnuteľné spomienky, priateľov a lásku, ktoré stoja za všetky drobné.

Toto som ja, Rita „Drobná“ a poviem vám príbeh o sebe a mojej najlepšej kamoške Lujze „Zvodnej“.

V skutočnosti som Popolavá. Ja viem, to meno je hrozné. Úprimne som nikdy nebola popolavá, možno snáď na Popolcovú stredu, kedy ma ten starý, ufrfľaný farár tak obrýzgal popol, že som všetky veci po príchode domov musela hneď vyprať. A „Drobná“ som preto, lebo mám len takmer meter osemdesiat. O mne snáď len toľko ešte, že vlastním salón krásy a mám vlastnú kozmetickú značku. Som v tom po uši odmalička. Vždy som totiž experimentovala s maminými šminkami a teraz sa tým živím.

Mám jedno dieťa a poviem vám, tá je všetko len nie po mne. Tuším z nej bude automechanička, ale na závery je ešte skoro, pretože navštevuje škôlku. Mám manžela, ktorého mám fakt rada, ale naserie vás, keď vám povie, že keď už máte ten salón krásy, tak by ste podľa toho, mali aj vyzerať. No nezabi ho! Ale musím mu dať sčasti aj za pravdu, pretože ja sama by som to tak chcela, vyzerať dobre za každých okolností, no potom sa v chladničke objaví ten sprostý veterník a šanca vyzerať dobre praskne ako mydlová bublina. Každopádne, samej sa mi do ničoho poriadne nechce a preto sa dostávame k druhej najdôležitejšej osobe tohto príbehu, Lujze „Zvodnej“, alebo Šípkovej. Lujzička má ozaj zvodné telo, no zadok ako Nicki Minaj. A keď sa za ňu postaví jej muž, tak ho ani nevidno.

„Za všetko môže to tehotenstvo!“ nadáva. Ono je to tak, veď úprimne, ktorá žena v tehotenstve nepriberie? No na vine sú aj krémeše, čo si dáva k poobedňajšej kávičke. Tiež má nezbedného syna Lea a muža, ktorého „nadovšetko“ miluje. Teda aspoň občas.

My dve sme sa spoznali, keď sme boli tehotné. Stretli sme sa na predpôrodnej príprave v prešovskej nemocnici a dali sme sa do reči. Tým sa začalo naše priateľstvo.

Začali sme si písať, stretávať  sa na kurze, ktorý bol poučný a trochu zastrašujúci, lebo vždy sa našla mamička, čo sa opýtala na niečo nechutné ohľadom pôrodu a polovici osadenstva z toho naskočili zimomriavky, alebo im bolo zle. No bol to aj čas, kedy sme si oddýchli. Žiadna práca, žiaden manžel.

Veď život je aj tak sám o sebe dosť stresujúci a priplavil nám pod nohy nejednu prekážku. Ako sme sa s tým vyrovnali a čo všetko sme zažili, si rozhodne nesmiete nechať ujsť.

Kapitola nula

Alebo, čo bolo predtým, než prišlo to, čo je teraz.

Rita

V dobe, keď sa hudba a filmy pozerali a počúvali na kazetách, som žila na jednom z Prešovských sídlisk.

Mala som pätnásť, svet bol gombička a dospeláci boli trápni. My, mládež zo sídliska, sme boli proste svetoví. 

Môj najlepší kamoš Paľo, býval hneď vo vedľajšom vchode. Najkrajší, najmilší chlapec, akého som poznala a mal ma rád. No v jeden večer, sme spolu sedeli na takmer rozpadnutom betónovom komunistickom múriku, hompáľali spustenými nohami a držali sa za ruky a na ďalší, som tam už sedela celkom sama. Zrazu ho nebolo. Zo života mi zmizol ako gáfor. Keď som k nim šla zazvoniť, pretože on sa mi neozval, jeho mama mi povedala, že odišiel s otcom do Talianska. Ostala som stáť ako pripečená a rozmýšľala, prečo?

Potom som sa presunula na náš múrik, zapla discman a dookola si prehrávala Starostu, našu obľúbenú pieseň, kým mi nedošli baterky. Slzy mi tiekli v tichých potokoch po tvári. Naša banda, do ktorej sme patrili, sedávala hore na kopci. Nemala som však chuť pridať sa k nim. Prekrikovali by sa navzájom jednou a tou istou otázkou, na ktorú som nepoznala odpoveď ani ja sama. Ostala som teda radšej osamote, kým ma mama nezavolala domov.

O nejaký čas, keď mi zomrel otec, sa mama dočista zmenila. Nie žeby predtým bola ako med, ale otcova smrť ju poznačila natoľko, že nedokázala v našom byte normálne fungovať. Bola vystresovaná a nenávidela všetko naokolo. Všetko jej ho pripomínalo. Rozhodla sa predať byt a odísť preč. Ja som jej to síce nikdy nepovedala, ale bola som rada aj za seba. Vždy keď som vyšla pred blok, čakala som, že sa ku mne pripojí Paľo, no nebol tam. Preto som uvítala opustiť toto bolestné miesto. 

Presťahovali sme sa na dedinu, do domu po babke, ktorá si už niekoľko rokov hovela na miestnom cintoríne. Dom bol v katastrofálnom stave, ale mama sa ho rozhodla dať do poriadku. Zavolala na pomoc svojich známych z dediny. Vedúci partie bol milý a až priveľmi okato balil moju matku, ktorá si to samozrejme nevšímala. Možno bol jej stará láska, ktovie. Neustále sa prechádzala po stavenisku, (presne tak to tam vyzeralo) vo vysokých opätkoch, štekala príkazy a radšej niekomu zaplatila, len aby si nemusela špiniť ruky. Na mňa samozrejme žiadne ohľady nebrala. Prischla mi pozícia roboša niktoša. Makala som od svitu do mrku a od únavy som večer padala mŕtva do postele. S otráveným ksichtom, som všetkých obskakovala a robila tú najdebilnejšiu robotu. 

V tej partii bol aj chalan v mojom veku, Roman. Milý, usmievavý, so strapatou šticou hnedých vlasov. Dalo sa sním o všeličom pokecať, keď sa mama nedívala. Mal to ako brigádu cez letné prázdniny. Zoznámil ma so svojou frajerkou Sisou a ďalšími kamarátmi v dedine.

Konečne som začala znova žiť. V tejto partii mi nikto Paľa na oči nevyhadzoval, lebo ho tu nepoznali. Ani mňa tu nikto nepoznal. Letné prázdniny som tu ako malá trávila šklbaním kureniec v horúcej vode a prizeraním sa, ako dedo zabíja zajace zvláštnym pohybom ruky, po ktorých v stodole aj po rokoch ostali zavesené labky. Nechutné. 

Večery na dedine boli celkom inakšie ako v meste. Namiesto betónového ihriska, sme chodili do lesa. Pri hrejivom táboráku sme si podávali fľašu vína. Celkom som tu zapadla. Chalani so mnou chceli chodiť, ale ja som o ich zmiešané pubertiacke city nemala záujem. 

„Pôjdeš dnes večer s nami?“ spýtal sa ma raz Roman, keď postával pri miešačke. Potom šmahol ruky, hodil plnú lopatu piesku do bubna a hneď za tým tam nalial vodu z vedra.

„Kam?“ spýtala som sa začudovane.

„Na zábavu. Do susednej dediny.“

„A to budeš po dnešku ešte vládať aj tancovať?“ spýtala som sa ho.

„Ja určite.“ Pohodil plecom. „Len neviem ako ty?“

„Veľmi netancujem, ale pôjdem rada, ak mama nedostane infarkt, keď sa jej na to opýtam.“

„Dáme na teba pozor.“ Prisľúbil.

„Nie som bábo, ale dík.“ Tie prehnané ochranárske sklony mi pripomínali Paľa.

Do večera som fičala ako namydlený blesk, len aby mi mama dovolila večerný výjazd. Keď som jej všetko objasnila a prízvukovala, že ide aj Roman, nakoniec s ľahostajným výrazom a poznámkou – ak niečo vyvedieš, nechoď mi na oči- privolila. 

Pekne som sa obliekla a večer ma vyzdvihli pred domom. Z auta sa rinula hlasná hudba a so mnou, nás v aute bolo nad limit, preto som sedela Petrovi, chalanovi z partie, na kolenách, aby sme sa pomestili.

Hudba bola super, všetko bolo super. Ja som sa opila a Peter o trochu viac ako ja, tak sme sa opreli vonku o stenu pohostinstva, kde to všetko prebiehalo a bozkávali sa. Bolo to fajn, ale našťastie to ďalej nedošlo, lebo vo vnútri sa z ničoho nič strhla mela a ktosi do mňa zboku narazil tak prudko, až ma to prebralo. Len o vlások som unikla pádu ksichtom na zem. Peter ma zachytil a silno trhol k sebe. Začala sa poriadna bitka, tak sme sa vytratili a ktosi kričal, že idú poliši. Lietali stoličky a rozbíjali sa poháre, čo bolo celkom normálne, ako som sa neskôr dozvedela. Bitku začali nejakí šialenci z inej dediny, ktorí tam prišli len preto, aby si vybúrili hormóny.

Peter ma stiahol na bok od epicentra nakladačky, túlil sa k mne a ja som nemala silu odstrčiť ho. Tlačila som mu dlaňami do hrude, ale nezaberalo to.

„Nie, Peťo, nie!“

„Ale no ták, kočka. Viem, že to chceš.“

„To nie je pravda.“ Prehovorila som ustrašene.

„Ale je.“ Šepkal neodbytne svojím teplým, alkoholom nasýteným dychom, ktorý ma šteklil na uchu.

„Prečo tu nie je Paľo?“ on by ma zachránil.

Peter prestal a ostal šokovaný. „Aký Paľo? Kto je to?“ nazlostene vraštil čelo.

„Nikto.“ Zavrela som oči a nesúhlasne kývala hlavou. Chcela som sa od neho dostať čo najďalej, ale nohy ma neposlúchali.

„Rita!“ skríkla Sisa, keď vybehla von.

„Sisa, prosím.“ Obrátila som sa zúfalo za jej hlasom.

„Peťo, nechaj ju! Nevidíš, že o teba nemá záujem?“ okríkla ho nazlostene.

„Daj si odchod Sisa.“ Kývol na ňu, aby vypadla.

„To si teda nedám. Padaj od nej!“

„Povedal som ti...!“ otočil sa k nej a zrúkol na ňu. Chcel ju odstrčiť, ale to už mu do cesty vstúpil Roman. Schytil Peťa za tričko a odstrčil ho, až sa zapotácal.

„Nechaj ju!“ povedal zlostne a prišpendlil ho pohľadom na mieste.

„Čo ste všetci takí, hm? Chceme sa len zabaviť.“

„To teda nie. Rita je opitá, ty tiež a chceš zneužiť situáciu. Tak sa kurva upokoj a nastúp do auta. Pôjdeme.“

„Nechce sa mi.“ Povedal trucovito. 

„Výborne. Tak choď stopom, my padáme.“

Sisa ma chytila pod pazuchu, blond kučery si prehodila na stranu a viedla k autu.

„Už nikdy nebudem piť.“ Povedala som je.

„Ha ha. To povieš ešte milión krát, ver mi, viem to.“

Peťo sa mi za bieleho dňa a hlavne triezva, ospravedlnil snáď tisíc krát. Ostrihal si svoje blond vlasy celkom na krátko, ako by chcel zahladiť nedávnu minulosť. Dokonca mi doniesol kvety z maminej záhradky, len aby som sa prestala hnevať. Už dávno som na to zabudla, ale bavilo ma sledovať jeho očistec. To na seba som bola nahnevaná. Keď pijem, strácam zábrany a neviem triezvo uvažovať. 

Dni rýchlo ubiehali a na rukách som od ťažkej práce mala svaly ako Rocky Balboa. Opravy na dome sa skončili, leto sa prehuplo do jesene a začala sa škola...

Na konci strednej, som dovolila Petrovi robiť mi partnera na stužkovú, hoci v tom čase už nejaké dievča mal. Stal sa z neho môj najsamlepší priateľ, skoro brat. Obchytkávanie  či vyznania lásky, sme už mali dávno za sebou. 

Spravili sme si poriadnu rozlúčkovú opekačku a spali pod holým nebom. Svetlo ohňa, okolo nás vytváralo žiariacu guľu a za nami, sa v hlbokej tme skrývali hrozitánske tiene. Spomínali sme na Májovú vatru, poslednú, ktorú chlapci prichystali na rozlúčku, ako sme skoro podpálili les, no stihli všetko uhasiť vodou z potoka. Smiali sme sa, že sme zažili fakt nádherné roky a ja som bola šťastná, že som mohla byť toho súčasťou, ale už bol čas opustiť dedinu a vydať sa do sveta. No sľúbili sme si, že ostaneme najlepší priatelia. Peter nám predviedol svoje hudobné a jazykové nadanie, keď si priniesol gitaru a zanôtil nám Gaudeamus Igitur. Museli sa to povinne naučiť. Tak... radujme sa teda, kým sme mladí.V ten večer sme sa radovali.

Keď som odišla na výšku a vrátila sa s oznámením o vydaji a s nádejným ženíchom za pätami, takmer z toho všetci odpadli. 

Peter si Maja nevraživo obzeral a vonkoncom mi ho neschvaľoval, no dieťa čo som nosila pod srdcom, všetko komplikovalo. 

„Treba urobiť čo sa patrí!“ Vravela matka nahnevane a vyčítavo hľadela na Maja.

„A školu dokončíš stoj čo stoj! Nech ma aj šľak trafí. Len starosti si si narobila! Čo ste si navarili, aj si zožeriete, mládež.“ Majo len nasucho preglgol a pritakával, ako taký chmuľo. Neskôr večer som za dverami počula matku plakať. Aj ja som plakala a hladila si už vypuklé bruško...

Prihlásila som sa na predpôrodnú prípravu a teraz kráčam po schodoch na deviate poschodie. Som napätá ako struna, čo mi drobec v bruchu nevie odpustiť a kope ma odušu. Neviem naisto čo to bude, ale zatiaľ to vyzerá na dievča. Tak uvidíme. Keď vojdem do vestibulu, pohľadom prechádzam po prítomných. Dve mamičky tu majú návštevu a poza ne vidím jednu ženu s obrovským bruškom, ktorá upiera pohľad na tie malé stvorenia a tvári sa neprítomne. Takže mamka čakateľka. Ako ja. Srdce mi zaplesá a pristúpim k nej. Neváham, keďže je tu jediná ďalšia tehotná. 

„Prepáčte, čakáte na predpôrodnú prípravu?“ pýtam sa a čakám, kedy sa jej pohľad bude sústrediť na mňa.

„Áno, už som sa bála, že tu budem sama.“ Usmeje sa.

„Ja tiež.“ Sadla som si k nej na lavičku.

„Tak kedy príde na svet?“ pýtam sa zvedavo.

„V Auguste. A vaše?“

„Tiež. To je paráda. Tešíte sa?“

„Jasné.“

„Prvé?“

„Áno, a vy?“

„Tiež. A môžeme si potykať. Ja som Rita.“

„Lujza. Teší ma.“

Potriasli sme ti teplými spotenými dlaňami a veselo sa na seba usmiali. 

Od vtedy už prešiel nejaký ten piatok, ale my dve sme zostali spolu. Každé stretnutie má nejaký zmysel a to naše bolo osudové. 

1. Súčasnosť

„Sara! Pohnime si! Prídem neskoro do práce a ty do škôlky!“ kričím na svoje dievčatko, keď sa chystáme ráno z domu. Vždy to trvá minimálne pol hodinu.

Stoja mi z toho na hlave všetky vlasy dupkom. Ona neúnavne pobehuje po dome, tvári sa, že ma nepočuje a za nič na svete si nechce obliecť bundu, zatiaľ čo ja sa už začínam v kabáte potiť.

Sprostý Január! Vravím si pre seba v duchu. Nosím tucet vrstiev oblečenia a hrozne si želám, nech čím skôr príde jar a ja vymením tieto háby za tenký kabátik.

„Miláčik! V aute mám pre teba prekvapenie. Keď sa rýchlo oblečieš, ukážem ti ho.“

Malá hneď spozornie a pribehne. To vždy zaberie, len teraz musím vymyslieť, čo jej v tom aute ukážem.

„A poslúchaj! Ľúbim ťa.“ Poviem mi miliónkrát opakujúcu sa frázu, keď sa s ňou lúčim na chodbe v škôlke. Okolo pobehuje kopec detí a ich rodičia len fučia, akoby zabehli maratón, len aby čím skôr svoje deti vychystali.

Keď opúšťam budovu, spolu s niekoľkými rodičmi, zbadám prichádzať Lujzu. Malého drží pevne za ruku a ťahá ho do škôlky.

Keď som spomenula, že nám trvá chystanie pol hodinu, nie je to nič v porovnaní s Lujzou, ktorá vstáva už o 6.00, len aby malého Lea priviedla na 8.00 do škôlky. Ona sama vyzerá ako by ju prešiel parný valec. V tvári je celá červená, čo značí, že zasa nestíhali.

„Ani sa nič nepýtaj!“ zvolá, keď vidí, že sa čosi chystám povedať.

„Čau drahá,“ pozdravím ju nakoniec.

„Ahoj. Ako vždy, ťažké ráno.“ Odpovedala ma moju nevyslovenú otázku.

„Ako každé, okrem tých cez víkend.“

A potom ho strčí do tej výchovnej inštitúcie a šmahom je ako vymenená. Na záchode sa nalíči a z budovy vychádza ako nový človek.

Tá ženská je neskutočná. Pomyslím si, keď opustí budovu ako posledná a zavrú sa za ňou dvere.

„No čo? Nemám dieťa, užívam si!“ povie spokojne. Nie žeby Lea nemilovala, len ten prchavý moment slobody, oslavuje celkom svojsky.

„Fajn rúž, Lujdži,“ poviem keď si všimnem, že je to ten, ktorý som jej darovala na narodky minulý rok.

„Vďaka. Fajn vlasy Rita.“

„Hej. Vyskúšala som novú kulmu, čo som si včera kúpila,“ poviem a potiahnem za jeden skrútený prameň svojich gaštanových vlasov.

„Ideme?“

„Na Bahamy?“

„Kiež by, no zatiaľ musíme niečo robiť a možno sa tam raz v živote dostaneme.“

„A už tam zostaneme.“

„To neviem, ale ako dovolenka by to bolo paráda.“

„No čo už, tak poďme makať.“

Ja len súhlasne prikývnem a spolu nastúpime do mojej i20. Smiešneho, no praktického mestského autíčka.

***

„Čau, si sama?“ spýtala sa ma Lujza, keď ku mne prišla po šichte do práce a našla ma sedieť za stolom na recepcii.

„Hej.“

„A kde máš tu brunetu? Ako že sa volala? Erika?“

„No, tú som dnes vyhodila. Urobila taký škandál, že až!“

„Vážne? Tak hovor!“ spýtala sa sadla si do kresla, obtiahnutého červenou koženkou, naproti stolu.

„Vynadala jednej pani, že keď je taká tučná, nech ide do fitka, lebo tu jej s tým aj tak nikto nepomôže a len nám odplaší zákazníkov.“

„Fúha, tá jej ale naložila.“

„Ono, tá pani bola fakt tučná a ešte k tomu aj škaredá a stará, ale to neznamená, že ju odtiaľto vyhodíme. Veď si za to zaplatila, nech vyzerá ako chce.“

„Tá, k vám už rozhodne nepríde.“

„Tomu ver. A nepomohlo ani ospravedlnenie. Ešte mi naložila, aký mám drzí personál s otrasným prístupom.“

„Tá vás povlečie po všetkým starobincoch,“ smiala sa Lujza.

„To nehovor! Prídem o hlavnú klientelu.“

„Fakt?“

„Ale čoby. Našťastie, babky chodia len zriedka. A nevyzerajú ako ona.“

„Paráda. Ideme domov?“

„Jasné.“

„Nefajči Lujza!“ karhám ju keď vyjdeme za budovu na parkovisko.

„Vieš, že to neznášam! Potom mi hrozne smrdí auto za cigami.“

„Tak dobre.“ Povie smutne a cigaretu vloží naspäť do balíčka a hodí ho do kabelky.

„Dnes si užije!“ Tešila sa Lujza a teatrálne zatlieskala rukami.

„Vážne?“

„Hej. Leo išiel k starkým a my máme s Karolom konečne večer pre seba.“

„Super. My sme mali sex pred týždňom a aj to nás takmer načapala Sára, keď šla v noci čúrať.“

„Ej ha, ale lepšie ako nič.“

„Máš pravdu. Tak si uži večer. Maj sa.“

„Čau Rita a dík za zvezenie.“

„Pohodička, kedykoľvek. Vidíme sa v pondelok.“

„Jasnačka.“

Vyložila som ju pred blokom a išla som domov.

Na druhý deň ráno, volala Lujza. Trochu naliehavo, keďže som si našla 5 neprijatých hovorov.

„Čau. Tak ako?“ pýtam sa a zívnem.

„Neuveríš! Vieš ako dopadol včerajšok?“ vraví nahnevane.

Ja si len vzdychnem. „Mám hádať?“

„Na piču! Sakra!“ zahrešila s poriadnou dávkou hnevu.

„No a kde si teraz?“ pýtam sa, lebo doma nezvykne použiť ani jedno sprosté slovo.

„Sedím na lavičke pred blokom. Išla som vyniesť smeti.“ Strčila si do úst cigaretu a snažila sa ju zapáliť.

„Čo sa stalo?“

„Ten môj milý mužíček, teraz zarezáva v posteli, lebo namiesto sexu so mnou, pil s kamošmi.“ Odfúkla dym a v telefóne mi zafučalo.

„Nepríjemné. Aspoň si mu vynadala?“

„Prišiel opitý! Nemalo by to zmysel. Ešte že mám svojho Chuana, inak by som ostala na sucho.“

„On nikdy nesklame.“

„Je mi verný, no aj tak som sklamaná.“

„Ja viem Lujdži, no daj sa dokopy. Už musím isť, ale neskôr pokecáme.“

„Dobre. pa.“

„Čau“ a obe sme zložili.

***

„Zasa Lujza?“ spýtal sa Majo, keď za mnou vošiel do kuchyne.

„Áno, má starosti.“

„Tie máme všetci.“

„Hej, len tvojou je, či si kúpiš BMW-čko, alebo Audinu.“

„Vlastne...“ zamyslela sa, „rozmýšľam aj nad Mercedesom.“

„Si hrozný snob. Nebýval si taký.“

„Hej a bolo to tuším, keď som ešte nosil plienky.“

„Našťastie ťa mám rada aj keď si taký.“

„Aj ja teba. Idem za Sárou.“

„Vážne?“ spýtala som sa prekvapene, pretože to u jeho úst vychádza len málokedy.

„Vlastne, ešte nemôžem. Mám videohovor s Poliakmi.“

„Ako inak. Ale veď je sobota Majo!“

„Nebude to trvať dlho. Najviac pol hodinu a potom sa k vám pridám.“

„Tak už choď,“ poviem smutne a obraciam sa od neho smerom k oknu.

„Fajn.“

Keď odíde, ťažko vzdychnem a poviem si, aký je to pako, že zasa uprednostňuje prácu pred rodinou.