Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
tina1992
12. sep 2017
34 

M.Key - Kamošky

Pekný deň všetkým. Či už je pracovný, oddychový, na materskej, alebo ho trávite s chorými deťmi, lebo sa už začala škôlka, škola...

Sľúbila som príbeh, no keďže píšem ručne, chvíľu mi trvá, kým ho prepíšem do počítača, tak sa prosím nehnevajte, že tu nepridám kapitolky každý deň. O to viac sa máte na čo tešiť. 

Pripájam druhú kapitolu a verím že sa vám bude páčiť. Príjemné čítanie.

2.

„Dáme si kávu?“ volám Lujze do práce.

„To vieš, že áno. Potrebujem doplniť kofeín. Akosi sa mi zatvárajú oči a písmenká zlievajú do divnej machule.“

„Dobre. O hodinu v Havane?“

„V Havane? A čo si dáme rum?“

„Ale nie! Majiteľ je môj známy a ten nám kávu urobí rád.“

„Potom platí.“

                                                                       ***

„Ahoj Tino.“ Pozdravím ho a on ma už chytá za plecia a bozkáva na obe líca.

„Ahoj Rita.“

„Toto je priateľka Lujza.“
„Teší ma Lujza. Nech sa páči dámy, vaše miesto. Čo vám prinesiem?“

„Dve kávy, prosím ťa.“

„Pre teba čokoľvek. Ale čo tak k tomu aj malý pohárik skvelého rumu?“

„Vďaka, ale káva bude nateraz stačiť. Ešte pracujeme, takže si ten rum spolu dáme neskôr.“

„Ja by som si dala. Je celkom milý,“ priznala Lujza.

„Hej je, ale nechaj si zájsť chuť a prejdime k veci, pre ktorú som sa s tebou chcela stretnúť.“

„Nebolo to len kvôli káve? A tiež preto, že máme obedňajšiu prestávku?“ spýtala sa.

„Z časti. Ale niečo ti chcem povedať, len mi sľúb, že sa nenahneváš.“

„Bože môj, čo si vyviedla?“

„Nič strašné, ver mi.“

„Tak ma už nenapínaj!“ naliehala s vytreštenými očami.

„Ja...prihlásila som nás do jednej súťaže.“

„Akej súťaže?“

„Samotná súťaž nie je podstatná, pretože sa tam bolo potrebné len zaregistrovať. Ide hlavne o výhru.“

„A tá je?“

„Hlavná cena je mesačný pobyt v Taliansku, s osobným trénerom v centre zdravia.“

„To fakt? Prečo si to urobila?“

„Pretože si obe zaslúžime vyzerať dobre a oddýchnuť si.“

„Ale veď ty vyzeráš dobre! To len môj zadok je veľký ako dva kufre.“

„Viem, že to v mojom prípade nie je také hrozné, ale chcem, aby to bolo ešte lepšie. Pozri, čo keby sme sa dohodli, že napriek tomu či to vyhráme, alebo nie, začneme cvičiť. Dáme si cieľ.“

„Myslíš, že sa to dá? Že to dokážeme?“

„Jasné, my zvládneme všetko.“

„Dobre a kedy začneme?“

„Marec. Začneme v Marci. Ale žiadna flákarina.“

„Výborne. Tak to ešte stíham spráskať zopár krémešov, než začneme.“

„He, he, ako chceš, ale potom už žiaden.“

„Sľubujem.“

„Tak sme dohodnuté.“

„Ako sme sa k tomuto vôbec dopracovali, keď ja som vlastne chcela obedovať?“

Obe sa na tom zasiali a spolu pri dohadovaní, aké to tam asi bude keď vyhrajú a pocestujú, si vypili kávu a vrátili sa ku každodenným pracovným povinnostiam.

                                                                            ***

Začal sa Marec a s ním prišli aj resty, čo sme si s Lujzou naložili na plecia. Dúfam, že sa do polnoci netrepala koláčmi, lebo dnešok bude zaberák. Rozhýbať stuhnuté svaly a oprášiť „staré“ kosti, bude chcieť trochu viac času, ale verím, že to dáme. So skvelou náladou som sa zvŕtala pred zrkadlom a vymýšľala kombinácie môjho nového športového oblečenia.

„Kam ideš?“

„Predsa cvičiť Sherlock. Načo by som asi bola takto oblečená?“

„To vidím, len nechápem načo? Zase jeden z tvojich vrtochov? Veď vyzeráš v pohode.“

Pregĺgam a snažím sa potlačiť ten príval nadávok, ktorý sa mi derie z hrdla von.

„Vrtochov?! To vravíš teraz a potom mi pripomenieš, že by nebolo na škodu, vyzerať ako dvadsiatka z plagátu.“

„Ale veď to nie je na škodu.“

„Viem, preto idem. A robím to pre seba, aby si vedel.“

Vystrúhal nechápavú grimasu a len dodal.

„Tak sa bavte, lebo na to určite nie si sama.“

„Vďaka. Inak, nezabudni, dnes má Sára krúžok a treba ju vyzdvihnúť o piatej.“

„Ty to nestihneš? Veď je to až za hodinu a pol.“

„Nie, nestihnem! Je to na tebe. Čau.“ Vlepila som mu pusu.

„Čau.“ Povedal a ostal stáť prekvapený vo dverách. Mal ešte veľa práce a to mu urobilo škrt, no musel to vykryť.

S povzdychom som vyšla z domu a vyrazila za Lujzou.

„Bože Rita, tá podprda ma hrozne tlačí.“

„Ty si lama Lujdži. Načo si preboha takú kupovala? V obchode ťa netlačila?“

„Objednala som si ju cez net.“

„Také veci by si rozhodne nemala objednávať cez internet! Potom to takto dopadne!“

„Ale keď oni garantovali veľkosť!“

„Hej. Nechcem diskriminovať, no nejakí šikmookí pinpongovia nemajú ani páru o tom, aké máme my Slovenky veľkosti.“

„Hm...“ skonštatovala smutne.

„Dáme pár kolečiek?“

„Myslím len na jediné kolečká a to sú šišky z našej obľúbenej kaviarne.“

„Si hrozná! Prestaň snívať o jedle a radšej si zamakaj!“

„Keď ja poriadne nemôžem dýchať!“ vravela v štvrtine okruhu na miestnom ihrisku.

„Tak kráčaj! Je to lepšie ako sa len prizerať.“

„To by som mohla zvládnuť,“ povedala zadychčane.

Ja som po piatich okruhoch takmer vypľula dušu a Lujza sa veselo prechádzala a obdivovala mladé mäsko, v podobe troch chalanov s vyšportovanými telami, čo nabehli na bežeckú trať.

„Myslím, že by sme tu mali chodiť častejšie,“ priznala sa Lujza a posledné kolo doslova šprintovala, len aby ukázala potenciál.

„Tuším by sme ti mali pozháňať nejakého típka, čo bude bežať pred tebou, aby si mala motiváciu.“

„To je dobrý nápad! Správna motivácia dokáže zázraky.“

„Som hotová.“ Vravím a dopadám na zem ako hnilá hruška.

„Aj ja.“ Povie Lujza a ja na ňu len nechápavo hľadím, no ona stále pokukuje po tých pekných bežcoch, usmieva sa a môj pohľad ani neregistruje.

Zadívala som sa do koruny stromu, pod ktorým som ležala, akurát sa začínali rodiť na konároch nové listy, ktoré tvorili príjemný chládok. Zavrela som oči a nechala svoj zrýchlený tep, ukočírovať do normálu.

„Myslím, že večer pri chuanovi budú moje myšlienky patriť tomu frajerovi v červených gatiach.“

„Ale Lujdži, ušetri ma detailov.“

„Ako chceš.“

„Nemáš vodu? Svoju som už dopila.“

„Vodu? Mám len Kolu.“

„Kolu? Šibe ti? Daj ju sem!“

Hneď ma aj prešiel smäd.

„Vo fľaši od proteínového nápoja? To je škandál!“ rozčuľujem sa ako dáky psychopat.

„Nedramatizuj!“

„Ale ja, preto, aby som vyzerala lepšie niečo robím.“

„Aj ja. Kúpila som si malú podprdu.“

„To nestačí. Zabudni na takéto sračky a vymeň ich za niečo zdravé. Pre mňa za mňa, si kúp cereálnu tyčinku poliatu čokoládou, ale nepi celý deň kolu na miesto vody a hlavne nerob takéto podrazy.“

Hnevala som sa až mi navrela žila na hlave a obrátila som fľašu hore dnom, do neďalekých kríkov. Celý hnedý obsah sa po nich roztiekol a už sa k nemu zbierali mravce.

„Už sa to nezopakuje.“ Dušovala sa vystrašene, aby mi nedajbože neprivodila infarkt.

„Za trest si zabehneš dve okruhy a ja si užujem výhľad.“

„Ach jaj.“ Lujza ofučane vstala a rozbehla sa. Potom nahodila úsmev a držala sa v tesnom závese za chalanmi, naznačujúc, že jednému z nich stláča zadok. Ja som len so smiechom krútila hlavou a potom som znovu zaľahla do trávy.