M. Key - Kamošky

Kapitola devätnásť

Rita

„Dobré ráno, Lujdži. Chceš znovu celé doobedie prespať?“

„Áno, chcem!“ trvala na svojom.

„Netáraj!“

„Bože, večný kolobeh... len káva a víno a káva a víno. Tu sa asi nič iné nepije.“ Posadila sa na posteli a chytila sa za boľavú hlavu.

„Čo tak skúsiť piť občas len čistú vodu? Prekvapíš pečeň.“ Žiarivo som sa na ňu usmiala, ale ona to brala ako výsmech.

„Ha ha. Veď aj na teba dôjde, neboj sa. Potom so smiechom nad tvojím zúboženým telom neprestanem.“

„To sa načakáš.“

„Aký máš so mnou dnes plán? Včera som ti povedala, že poobede musím chvíľu pracovať. Potrebujem byť v obraze a poriešiť zopár faktúr.“

„Dobre. Sľúbila som, že ťa nechám pracovať a ja si zatiaľ vyrazím do mesta.“

„S Paľom?“

„Možno.“ Nadvihla som plecia. 

„Radšej choď s ním. Pozná to tu, takže nebudeš strácať čas nezmyselnými zastávkami a dá na teba pozor.“

„Alebo ma zatiahne niekam do tmavej uličky a zavraždí ma.“ Povedala som tajomným hlasom a ukazovákom som si prešla cez hrdlo, aby som to zdôraznila.

„Tie lieky, čo si si dala už neber, alebo ich daj aj mne, nech sme na tom psychicky rovnako.“

Vybuchli sme smiechom. Ja som sa prehla v páse, od smiechu mi vyhŕkli slzy a bolelo ma brucho. Lujza sa len zvalila na bok a natriasalo jej celým telom. Bolo nám spolu fakt skvele. 

„Navrhujem, že si dáme raňajky, pôjdeme do sauny a na masáž. Čo povieš?“

„Znie to dobre. Nič nerobiť, len leňošiť.“

Svieže, oddýchnuté a voňavé od telového oleja, sme zašli na obed a potom na izbu. 

Lujza si už chystala notebook a ja som na telefóne hrala stupídnu hru Tetris, jedinú, akú som tam mala, aby som zabila čas. 

Lujza sa zahĺbila do práce, takže ma prestala vnímať. Aj keby som pred ňou skákala ako opička, bolo by jej to jedno. Ešte si strčila moje slúchadlá do uší a pustila si hudbu. Tak som zdvihla zadok a zavolala Paľovi. 

„Nazdar, máš čas?“ spýtala som sa ho.

„Ale hej.“

„Dáme túru po meste? Lujza už pracuje a ja sa nudím.“

„Jasné. Do pol hodiny budem pred hotelom.“

„Výborne, tak zatiaľ.“

„Okej.“

Nechápala som, s akou ľahkosťou tento muž používa taliančinu a v zápätí slovenčinu, ako by sa nikdy iný jazyk ani neučil. Nemiešal si prízvuky, ani slová. Bolo to fakt zaujímavé. On bol zaujímavý.

Pred hotelom už postával v šortkách a modrom tielku a na nohách mal tenisky. Ruky si zložil na prsiach, tak ,aby vynikli jeho svalnaté bicepsy a na slnku sa mu zalesklo zložité tetovanie. Žiarivo sa usmieval, keď ku mne podišiel a dal mi pusu na líce. Zo zadného vrecka vytiahol malú žltú ružu a zastrčil mi ju do drdola, ktorý som si spravila na stranu. Bola to náhoda, že mala farbu mojich šiat a dopĺňala môj dovolenkový outfit. 

„Tak, kam to bude?“

„Najskôr zmrzka, potom výlet.“

„Som za.“

Kráčali sme vedľa seba úzkymi uličkami, kde ani poriadne neprenikalo svetlo, keď ma Paľo potiahol za ruku a viedol k malinkej zmrzlinárni medzi dvoma domami. Ja by som si ju ani nebola všimla, ale Paľo ma uistil, že je to tá najlepšia domáca zmrzlina, akú kedy ochutnal. Mal pravdu. Postupovali sme ďalej. Uličky sa rozširovali, hluk a šum mesta sa približoval, až sme vystúpili z tieňa a ocitli sa na najrušnejšom turistickom námestí.

„Pôjdeme si pozrieť Šikmú vežu? Na pozeranie tu okrem toho veľmi nič nie je. Potom ťa vezmem do Florencie.“

„Ako? Letecky?“

„To vieš, že hej.“ Zachechtol sa.

„Škoda, že tu nie je aj Lujza. Ju by to rozhodne nadchlo.“ Hlboko som sa nadýchla a vydýchla. Potom som sa usmiala. 

„Ak chceš, na vyhliadku veže sa môžete vybrať spolu. Sú tam nenormálne rady turistov a nám by to zabralo celé popoludnie, takže toto vynecháme.“

„Takže toto bude rýchlokurz?“

„Také niečo.“

Vežu a Campo dei Miracoli, čiže námestie zázrakov, sme si obzreli z každej strany, spravila som zopár záberov, prešli sme sa a pokračovali v ceste na autobusovú zastávku.

„Kam to bude?“

„Do Florencie. Cesta netrvá ani hodinku a na pozeranie je tam toho more. Bude sa ti tam páčiť.“

„Mne sa to tu všetko páči. Je tu život, je tu krása, celú ma to napĺňa šťastím.“

„He he.“

„Nesmej sa. Chcela by som vidieť tvoj výraz, keď si do tohto mesta prišiel prvý raz. Stavím sa, že ti to vyrazilo dych.“

„Dá sa to povedať aj tak. Ale ja som tu prišiel nasilu, nikto sa ma nepýtal, takže až taký ohromený som nebol. Skôr vystrašený.“

„Ach, zabudla som. Prepáč.“ Na chvíľu som sa zastavila a hodila po ňom ospravedlňujúci výraz. Potom sme sa opäť pohli vpred.

„To je v poriadku. Už je to môj domov, takže to zase vnímam odlišne ako ty, mladá turistka.“

„Prečo si sa nevrátil, keď už si mohol?“

„Nebolo sa veľmi k čomu vracať...“ zahľadel sa do diaľky, ale už ďalej nepokračoval, radšej preladil.

„Takže ty s mamou ste sa presťahovali na dedinu? A aké to tam bolo?“

„No, zábavné a nové. Celkom inakšie ako v meste za panelákom.“

„A potom?“

„Potom? Potom som na moje šťastie odišla študovať do mesta a tak ďalej a tak ďalej, vydala sa, založila rodinu a firmu a teraz som tu.“

„Páni. Stihla si toho dosť.“

„Asi hej.“ Trochu som posmutnela. Nechcela som vešať Paľovi na nos, manželské strasti.

„A čo ty a tvoj život?“ vyzvedala som.

„Nó, trvalo dlho, kým som sem zapadol. Bez znalosti jazyka ma tu skoro ukameňovali. Ale Fidel sa stal mojím najlepším priateľom, aj keď okrem taliančiny iným jazykom nehovorí. Zastal sa ma a bil sa so mnou. Pomohol mi s jazykom a robil mi osobného strážcu. Vtedy na škole sa ho každý bál, dokonca aj ja, ale keď mi chcel pomôcť, neodmietol som. Bál som sa, že ma bude chcieť využiť ako svojho poskoka na špinavú robotu, alebo také niečo, ale nie. Asi iba potreboval priateľa.“ 

„A čo nejaká žena?“

„Tak toto mi nejako nevyšlo.“

„Čo, dievča bolo na baby?“

„Heh, ale nie. Ona, bola fajn, ale akosi som sa nevedel rozhodnúť a ona nechcela čakať večne.“

„Ach ták. Nuž čo, čaká ťa niečo lepšie, ver mi.“ Povedala som povzbudivo.

„Keď myslíš... a sme tu. Kúpim nám lístky. Robí tu môj kamoš, takže za chvíľu to máme vybavené.“ A tak aj bolo. O 5 minút nám šiel autobus, takže sme to akurát stihli, lebo na ďalší by sme museli čakať skoro hodinu. 

Florencia bola oveľa rušnejšia, než Pisa. V podstate, všade kde som sa pozrela, bol kúsok histórie, zasadený len tak. Všetko malo svoje čaro, aj zem, po ktorej sme kráčali. Urobili sme si spoločnú fotku, kým sme ešte vyzerali sviežo a vybrali sa pátrať po tajomstvách mesta.

Prechádzali sme uličkami skrz na skrz a Paľo mi všetko vysvetľoval. Tu je hento, tu je tamto. Názvy pamiatok, námestí či múzeí som si prestala pamätať hneď od začiatku. Občas sme do niektorej budovy zašli. Vládlo tam ticho a príjemný chládok. Bolel ma krk od neustáleho obzerania prenádherných stropov, namaľovaných rukou skutočného umelca a nie nejakého fušera natierača.  

„Bolo toho tak veľa, preboha! Päťhodinová historická a kultúrna smršť.“ Zaúpela som a zvalila sa na najbližšiu lavičku. 

„Hladná?“ postavil sa ku mne, spoza neho svietilo zapadajúce slnko a osvecovalo jeho postavu. Žiaril ako anjel a na mňa padol jeho tieň. 

„Nehýb sa!“ vzala som mobil a takto ako stál, som si ho zvečnila.

„Už?“ 

„Hotovo. A teraz sa môžeme ísť najesť. Som poriadne hladná a nechcem žiaden šalátik, okej?“

„Tak potom mám skvelý typ na večeru. Máš rada stejky?“

„Len ak sú prepečené. Surové mäso neznášam.“

„Výborne. Vezmem ťa na miesto, kde z toho budeš mať aj zážitok.“ 

„Čo si budeme obzerať kravu a potom nám ju pred očami zabijú?“ 

„Čo? Nie, preboha! Poznám jedno miesto, kde ti jedlo pripravia rovno pred tvojimi očami a ty si ho môžeš dochutiť ak budeš chcieť.“

„Ty brďo! To beriem.“

„Tak poď, ty hladoš. Ide sa do Trattoria dall´Oste.“

„Necítim si nohy. Budeš ma niesť?“

„Dobrý pokus. Veľmi rád, ale ty to aj tak odmietneš, tak švihaj.“ Mávol rukou a vykročil vpred. Mal pravdu. 

Po jedle som zavolala Lujze, aby sa nebála, že som už na ceste k nej, čo znamenalo ešte hodinu a pol minimálne, strávenú cestovaním a kráčaním peši. 

Nohy ma pálili ako šľak, keď sme kľučkovali skratkou pomedzi úzke uličky k hotelu. Na niektorých miestach sme sa o seba obtierali plecami a na iných, sme ledva prešli za sebou. Na jednom takom mieste, pod pouličnou lampou, ktorá na nás vrhala svetlo a okolo nás sa tvorili hrozitánske tiene, sa ku mne Paľo pritlačil a oprel sa so mnou o tehlovú stenu. Srdce mi poskočilo a rozbúšilo sa mi. Spredu ma zalievala horúčava jeho tela, zozadu ma chladil múr. Plytko som dýchala, rovnako ako on a bála som sa vydať zo seba čo i len hláska. Díval sa na mňa, Bože, tak prenikavo, tak spaľujúco, až mi vyschlo vo vyschnutom krku (ak to vôbec ešte bolo možné). Rukou mi prechádzal od prstov až k ramenu, potom nadvihol spadnuté ramienko šiat a dal mi ho na miesto. Prstami mi prešiel po kľúčnej kosti a ja som z pootvorených úst vydala vzrušený vzdych. On naopak smutný. Zase sa jeho vnútro bilo s jeho vonkajškom. Privrel oči a keď sa ku mne naklonil, tvár mi pohladil mentolovým dychom a moje telo samo reagovalo. Nedokázalo už ďalej odolávať a pritlačilo sa k nemu. Rukou som mu zašla do strapatých havraních vlasov a pritiahla si ho k sebe. 

Túžba a nevyhasnuté city, vyhrali nad morálnymi zásadami, keď ma dlho a vášnivo bozkával. Chutil úžasne. Ako mentolový sorbet, o ktorý sme sa po ceste delili. Stratila som pojem o čase. Silno som ho objímala, ako by som sa bála, že sa mi môže vypariť v rukách. 

„Tak veľmi si mi chýbala.“ Zašepkal a znova, ale už jemne ma pobozkal.

„Aj ty mne.“ Vydýchla som a oprela si spotené čelo o jeho. 

Tak ako rýchlo sa to všetko začalo, aj sa skončilo. 

„Poď.“ Podal mi svoju ruku. „Odvediem ťa do hotela, aby sa Lujza nebála.“

„No jasné. Je neskoro.“

Ruka v ruke sme dobehli pred hotel, ktorý od poslednej zastávky vôbec nebol ďaleko. Chcela som vybehnúť po schodoch, no jeho ruka ma nepustila, ale zastavila. Prinútilo ma to otočiť sa k nemu. Oči mi už zaliali slzy.

„Hej. Všetko okej?“ opýtal sa starostlivo.

„Nie Paľo! Nič nie je okej. To, čo sa stalo v tej uličke, sa malo stať už dávno. Vtedy, keď sme ešte boli spolu a nie teraz. Som z toho akurát zmätená.“

„Ja takisto. Ale urobil by som to znovu.“ Povedal pokojne, ale v jeho hlase bolo počuť pocit viny. 

Vytrhla som ruku z jeho zovretia a bežala preč. Ani som sa neobzrela.