Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
tina1992
24. mar 2020
344 

M. Key - Kamošky

Kapitola dvadsať

Rita

Pri recepcii ma zastavil Lorenzov hlas.

„Hej, mladá dáma, všetko v poriadku?“ opýtal sa starostlivo.

„Nie, Lorenzo. Kiež by bolo.“ Otočila som k nemu premočenú tvár od sĺz a červenými očami.

„Poďte, moja drahá.“ Pokynul rukou smerom k nemu, aby som pristúpila. Spoza pultu vybral fľašu vína a dva poháre. Nalial do nich a jeden posunul mojím smerom.

„Na nešťastnú lásku.“ Nadvihol pohár a odpil si.

Možno mi chcel ozaj pomôcť, alebo hľadal spoločnosť na pohárik.

„Ako viete, že mám problém práve kvôli nej?“

„Ach, to ja poznám. Ľudia len tak neplačú a vy ste tu na dovolenke, tak preto.“

„To je pravda.“ Oprela som sa jednou rukou o pult a odpila si z vína. „Nebudeme mať problém?“ spýtala som sa ho a bradou som pokynula smerom k poháru.

„Toto? Ach nie. Večer som tu iba ja.“ 

„Tak dobre. Ešte sa ozvem Lujze, že som už prišla.“ Vzala som telefón a priložila som si ho k uchu. „Hej Lu, idem hore, alebo sa pridáš ku mne a Lorenzovi? Zastavila som sa pri ňom na pohárik.“

„Ach, to vieš, že neodmietnem.“

„Tak ťa čakáme.“

„Hneď som tam, len na seba niečo hodíííím!“ ozvala sa vzdialeným hlasom, zrejme upaľovala k skrini a zhadzovala pyžamo. 

„Mrzí ma, že som bola tak dlho preč.“ Povedala som Lujze, keď zišla dole.

„Nevadí, aj tak som veľa pracovala, až som zabudla na čas. A čo vy? Zabavili ste sa?“

„Ach Lujza, to musíš vidieť. Výlet bol úžasný, ale potom...“ odvrátila som pohľad od jej zvedavých očí.

„Čo sa stalo?“

„Paľo ma pobozkal.“

„A?“ spýtala sa ľahostajne, ako by to bola len otázka času. To sa mi nepáčilo.

„A mne sa to páčilo. Chcela som to, no potom... ušla som. Celkom som z toho vykoľajená. Mám muža a dieťa, tak čo tu vystrájam? Rozjatril mi staré rany.“

„No tak moja, na Maja môj názor poznáš, ale keby si sa videla, vedela by si, že pri Paľovi celá žiariš, ako stromček na Vianoce. Ako by si sa preniesla v čase a užívala si časy pred tým, než ste sa odlúčili.“

„Lenže to je na hlavu.“

„Fajn, urobíme to tak. Ty sa poriadne opiješ, aby sa ti z hlavy vyplavili somariny, zajtra si oddýchneš a nepôjdeš cvičiť, aby sa Paľo trochu potrápil. Potom sa dáš dokopy a budeš nad vecou, akože sa nič nedeje.“

„Tvoja škodoradosť nemá hraníc.“

„Možno, ale dobre viem, ako to mužov naserie. Prečo by sme mali byť len my tie zmoknuté kurčatá, čo sa večne trápia? Spomínaš ako ma Dominik pretiahol a tváril sa, že nič? Zo mňa bola totálna troska, ale ty si mi pomohla. Vytiahla si ma z bahna, takže je načase ti to oplatiť. Buď sebavedomá a kašli na všetko, lebo dobre vieš, že máme cieľ, pre ktorý sme sem prišli. Nechceme to pokaziť trápením. Bolo by iné, keby si si to užívala, ale poznám ťa pridobre a svedomie ťa zožerie zaživa.“

„Máš pravdu. Budem nad vecou. Lorenzo, vďaka za pohárik. Dodal mi odvahu, rovnako ako Lujzine slová.“

„Kedykoľvek, budem tu.“ Teraz už sedel v kresle a pozoroval ako sa rozprávame, nerozumel ani ň ale videl, že to smeruje k dobrému koncu.

„Ideme do postele.“

„A čo môj pohárik?“ spýtala sa Lujza. Vzala môj prázdny, prišla k Lorenzovi a čakala, kedy jej naleje.

On sa len usmial, nalial jej a zaželal nám pekný večer. Potom fľašu znova odložil, odkiaľ ju vytiahol. 

Spolu sme sa vrátili do izby, šuchli sa vedno k sebe pod perinu a zapli si telku. Dávali nejakú smiešnu taliansku komédiu, čo sme vydedukovali z vtipných scén. Zababušené až po uši, sme sa veselo a bezstarostne smiali. Znovu nás niečo oku neviditeľné spojovalo. 

„Lujdži, môžem dnes zostať pri tebe?“

„To vieš, že môžeš, len si nezvykaj.“ Uchechtla sa.

„Dík.“ Usmiala som sa do tmy. 

    Začni písať komentár...

    Odošli

    Odporúčame