Deti netreba vychovávať, stačí pekne žiť, dieťa sa pridá.

Po škôlke sme išli na chvíľku von, len tu, na uličku. Nič zvláštne. No keď sme sa o pol siedmej vracali, Adelka hovorí:

´Maminka, toto bol ten najkrajší deň zo všetkých v mojom živote. V škôlke som ti nakreslila obrázok, boli sme vonku a ja som si mohla odtrhnúť orgován. Skvelý deň!´

...a ja som ani nevedela, čo jej mám na to povedať.

Pravdou je, že ja som celý deň upratovala, pracovala na fotografiách z domu, utekala na poštu, navarila, letela som do škôlky a vzala som to moje krásne dievčatko von, aby som sa s ňou ´nemusela´ doma hrať, či vymýšľať jej program, lebo som naozaj unavená.

Totálne ma tá jej veta odrovnala, zahanbila.

Veď Adelke netreba program. Ani výlet. Ani aby som pri nej sedela, keď si vyfarbuje obrázok. Jej úplne stačí, že mi v škôlke mohla nakresliť obrážtek a vonku si odtrhnúť pár kvietkov do vázičky.

Ach my unavené mamy. Stále sa len niekam ponáhľame a potom krútime hlavou, ako to všetko krásne len strašne rýchlo ubehlo a že naše deti nie sú už deti a že nás už ani veľmi nepotrebujú... A pritom tým našim pokladom stačí tak málo, aby sme boli v ich očiach superhrdinkami. Stačí byť, byť tu pre nich, počúvať a nekričať.

Deti netreba vychovávať, stačí pekne žiť, dieťa sa pridá.