Kočovnicke denniky - čast Rumunsko

Na písanie o Rumunsku som si musela vziať týždeň na vychladnutie, lebo som bola taká plná dojmov a emócií, že text by mal 20 strán plných patetických vzdychov. Predsa len si ich zopár na úvod neodpustím 😂

Vysnívaný výlet mal od začiatku čarovnú atmosféru. Krásne počasie začínajúcej jesene v Karpatoch, históriou dýchajúci každý kúsok zeme, idylické pastviny s ovečkami, nádherný jazyk znejúci ako slovanským šarmom znežnená latinčina,  splnené očakávania aj krásne prekvapenia...všetko akoby sa priam ideálne poskladalo, aby som zažila najkrajšie chvíle života.

Tomica, nainfikovaný svojim milovaným papá, mal spočiatku strach a trúsil poznámky o krajinách tretieho sveta, ktoré sa nejakým zázrakom prepašovali do EU, no čím sme sa priblížili k hraniciam, začalo ho chytať vzrušenie z nadchádzajúcej dovolenky. Ja som sa obávala len jednej veci  - pohľadu na popri cestách zrazených psov. Bola som upozornená, že ich tam vie byť dosť, no aj tu sme mali šťastie a nikde sme nevideli ani jedného.

Keď sme prišli do Timišoary, bola už noc..a tma ako v strede lesa. Ani jedna lampa neosvetľovala mesto. Neskôr sme sa dozvedeli, že deň pred nami, sa okolím prehnala desivá víchrica, ktorá napáchala veľké škody a na ich odstránení, vrátane opráv osvetlenia, sa ešte pracuje. Môj muž trošku provokoval v štýle vraga, že v krajine upírov sa pouličné lampy ani nehodia a ráno bol stále trochu mrzutý. Vraj sa podchvíľou budil s potrebou nakúkať z okna, či nám niekto nekradne auto 😀.  Uvoľnená multi-kulti atmosféra starobylého kráľovského mesta  mu však rýchlo vyhnala z hlavy aj posledné chmáry. Námestia plné umelcov, kaviarne, jarmokové stánky, festivalová nálada...všetko pôsobilo tak známo a príjemne, že sa človek hneď cítil ako doma. Dni maďarskej kultúry, ktoré sa akurát konali na Piața Unirii potešili Tomici srdce i žalúdok 😀. S nadšením požul langoš aj štipľavú klobásu a na mobil si natáčal program: akúsi stredovekú bojovú techniku, ktorá pri najlepšej snahe mladých „bojovníkov“ pripomínala skôr chlapské mažoretky. Mňa očarilo zistenie, že Rumuni majú záľubu v zeleni , parkoch a kvetoch.  Hoci sa nám pobyt snažil znepríjemniť schizofrenický hotelový sused, ktorý presvedčivo tvrdil, že nás počuje vulgárne sa hádať  v nejakom neznámom rumunskom dialekte 😀, zakvitnutá, voňavá Timișoara bola krásnym úvodom dovolenky.

Ďalšie sme mali na programe transylvánske hrady. No cestou k prvému z nich, sme náhodne  zablúdili do rodiska mojich predkov. Ilia ma niečo cez tisíc obyvateľov a je presne taká, ako by ste očakávali, že bude vyzerať polorozpadnutá, polo-opustená, rumunská dedinka, učupená v hmlistých karpatských horách. Pripadala som si, akoby som vstúpila do mystického sna.  Zarastené cintoríny s naklonenými náhrobkami nevydali svoje tajomstvo. Čas na nerozoznanie zošúchal všetky nadpisy a brečtan pokryl  stáročné hrobky. Tri nepoužívané kostoly niekto zamkol na zhrdzavené zámky, ale živej duše sme nestretli. V strede dediny stálo prázdne pánske sídlo. Rozbité okná, opadávajúca maľovka a majestátny park vytvárali neopakovateľnú atmosféru. Cítila som, že toto miesto mi môže toho ešte veľa povedať, no museli sme ísť.

Korvínov zámok bol veľkolepo dokonalý a neskutočne zachovalý. Ako ho tam v ďalekom 15tom storočí nechal postaviť Korvínov otec Ján, tak tam stojí dodnes, iba s malým vylepšeniami.  Na strmej skale, s pohľadom do potôčika pomaly tečúceho v hlbinách a s vysokými vežami, stojí mostom oddelený od námestíčka so suvenírmi, barmi a ďalšími múzeami.  Napriek jeho kráse a rozlohe, podarilo sa nám vymáknuť čas, keď bol zámok skoro prázdny. Naše kroky sa ozývali v obrovskej tanečnej sále, kde kedysi trsal „dobrý kráľ Matijáš“,  posedeli sme si na kamenných lavičkách, na ktorých rokmi a rokmi používania stovky zadníc vyhĺbili preliačinky. Ktohovie, možno tu kedysi sedel aj Vlad a pozeral z tohto istého okna. Tomica si prezrel všetky zákutia. Od nadšenia híkal a povedal, že je to najkrajšie miesto na svete, no mne prílišná autentickosť priepastí, hlbokých jám a okien v oblakoch, kazila zážitok. Ten pocit spoteného chrbta od hrôzy z výšky, som si v Rumunsku zopakovala ešte niekoľko krát 😀.

Na ďalší deň som rozhodla, že zostaneme pri zemi. Vyrazili sme do posvätného hája antických Dákov s komplikovaným menom Sarmizedžetusa. Ženice, na tomto mieste by sa dal pokoj krájať. Nádherný, priam smaragdovozelený trávnik čiastočne zakrýval ruiny chrámov a pramene malých potokov. Na zemi svetielkovali tie najzvláštnejšie kamene, aké som kedy videla.  Vyzerali ako nejaká ruda a keď sa chytili do ruky, zanechali na koži drobné strieborné trblietky. Hoci Sarmizedžetusu zničili Rimania a miestne kmene si podrobil Traján, dácke gény sú dodnes hrdým rumunským dedičstvom.  Cestou naspäť sme skoro „sejmuli“ koňa a keďže sa odmietol posunúť, museli sme na neho trúbiť a čakať, kým jeho veličenstvo ráči odísť na trávu. Koní, kráv, somárov...sme sa v nasledujúcom týždni napozerali ešte dosť 😀.

Sibiu nás prekvapilo zase dňami nemeckej kultúry. Na námestí boli kolotoče a konal sa pivný festival, vraj malý Oktoberfest.  Ak niekto hrá the Sims 4 a pozná mesto Windenburg, tak vedzte, že jeho reálna podoba existuje. Kedže Windenburg bol  s úmyselným preháňaním idylky vymyslený tak, aby zachytil romantickú atmosféru europského mesta v malebných horách, ktoré je zároveň aj starobylé aj plné zábavy, skoro mi oči vypadli, keď som zistila, že na 90% je to Sibiu. Malé uličky, bohaté meštiacke domy, nádherné katedrály, luxusný výhľad...a do toho všetkého hudba a vôňa koláčov.  Kúsok od mesta sa nachádza Muzeul satului, niečo ako Čičmany. Teda až na to, že tam môžete chodiť celý deň a stále všetko neuvidíte. Expozícia je robená ako naozajstná dedina, kde v strede je veľké jazero a okolo neho sú domy farmárov, rybárov, mlyny, kostol, cintorín, kováčske dielne, zbohatlícke lepšie domy, psie búdy, nasadené obilie, kvety, na zariadení poodkladané veci sedliakov..atď atď.  Človek sa cíti, akoby ho presunuli v čase dvesto rokov dozadu a prišiel do oridžidži rumunskej dediny, z ktorej len momentálne ľudia odbehli na niečo zaujímavejšie sa pozrieť.  Tomi opäť híkal nadšením.

Na ďalší bod programu som sa úprimne tešila ja. Poenari bol vraj Tepešov najobľúbenejší hrad, až kým na tomto mieste pani Tepešová, v presvedčení, že Vlad padol v boji, od zármutku nevyskočila z okna najvyššej veže. (Fúúú, mala gule ženská. Tento druh smrti by som si nevybrala, ani keby bol na výber len skok z výšky a elektrické kreslo 😀) Po tragédií Vlad Poenari viac nenavštívil. A nenavštívil ho ani Tomi 😀. Keď si totiž na informačnej tabuli pri vstupe prečítal, že by mal vyšliapať  1500 prudkých schodov usúdil, že mi želá príjemnú zábavu a mám veľa fotiť, no on radšej „bude strážiť psy“ v reštaurácií na parkovisku.  😀 Trochu som bola z toho sklamaná, ale išla som.  Cestou som fučala ako storočný kardio-pacient a výlet mi dal poznanie, že silno potrebujem niečo robiť so svojou kondičkou. Predo mnou si to šinula skupina českých turistov, ktorý riešili vážny filozofický problém, že: „Ty vole, to je stupák...a tá dálka..co kdyby se mi začalo teď htít srát?..vždyť tu není záchod, ani  keř.“ ...  S každým ďalším schodom som klesala na duchu a spolupútnici mi kazili aj posledné zvyšky romantiky.  Od polovice mi navyše nafučalo do zuba, alebo čo, lebo tak strašne ma rozbolela hlava, až som rozmýšľala, či to neotočím. Naveľa, naveľa som to dala. A priznám sa, bola som sklamaná. Z hradu zostalo pár múrov a nič viac. Ľudia sa kochali fascinujúcim výhľadom a stúpali si do vyvýšených plošiniek, aby videli ešte viac hĺbky pod sebou. O túto delikatesku som záujem nemala a tak som sa odfotila s maketami narazenými na kôl a otočila som to zase dole. Hlava ma bolela do konca dňa a jediné, čo ma hrialo bol pocit, že dnes si môžem bez výčitiek svedomia dať na večeru dezert 😀.

Ale nevadí, že som si neužila Peonari. Veď nás čaká ešte Bran! Drakulov kaštieľ, po celom svete známy a všetkými ospevovaný ako strašidelný. Uuu...Vrag výhražne varoval Tomicu, nech mi nedovolí preboha nič tam chytať, lebo si náhodou spomeniem na minulý život a zobudí to vo mne driemajúcu zver! 😀 Blázen starý...Jeho teóriu sme si nakoniec ani nemali ako overiť. Na Brane totiž nepripomína Tepeša ani prd. Posledná rumunská kráľovná Mária, si ho dala prerobiť celý podľa svojho gusta, takže namiesto strašidelného stredovekého priestoru, uvidíte príjemné bývanie z počiatku 20 storočia. Aj na dnešné pomery, Mária mala skvelý vkus a izby dýchali jednoduchou pohodlnosťou a prvkami folklóru. Prehliadka by sa mi však páčila oveľa viac, keby som sa v relatívne malých priestoroch nemusela pchať so skupinou Japoncov a dvoma autobusmi nemeckých penzistov. 😀.

Môj osobný jediný prepadák bol bezkonkurečne Peleš. Snobský a až nechutne prezdobený, dodnes je súkromným vlastníctvom starca žijúceho v zahraničí a nárokujúceho si na rumunský trón. Vstupné bolo drahšie než za Bran, Peonari, Corvinilor a Sarmizedžetusu dohromady, no pocit nevítanosti nás vyhnal rýchlejšie, než sme vlastne došli. Takmer v tieni Peleša sme prechádzali cez veselú rómsku osadu, kde som videla na predaj fajnové karavanové šatky a veru banujem, že sme sa nezastavili ich kúpiť.

Keď sme išli do Rumunska, starý nás strašil „cigánmi“. Isto ich tam stretneme plno a len Boh vie, čo nám urobia. V prvej časti mal pravdu, stretli sme ich plno...ale neurobili nám nič. A nielen to, boli krááásni! Úplne vážne. V živote som nevidela tak pekných ciganov. Boli ako z rozprávkovej knižky, ako z príbehov môjho deda. Chlapi mali klobúky, čižmy a štramácke fúzy a ženy nádherne dlhé sukne, ktoré jemne cinkali pri chôdzi, farebné blúzky a vo vlasoch šatky s našitými drobnými mincami. Prvých pár dní som len s otvorenou hubou otáčala hlavu a keby mi to nebolo trápne, aj si ich odfotím. V Targovišti sa mi naskytla príležitosť s jednou si pokecať. Kým Tomi obzeral rodičovský dom pubertálneho Vlada, ja som sedela na lavičke so psami a čakala na svoju radu. Predo mnou stála rómka v mojich rokoch a jedna po druhej sme pokukovali 😀.  Posmelená úspechmi v Rumunčine, napadlo ma vyskúšať si konverzáciu svojej chabej olaštiny a oznámila som babe, že pes je dobrý. (som len na lekcii dva a množné číslo tvoriť neviem 😀).  Správa bola asi pochopená, lebo prišla ku mne a povedala mi zopár viet, ktoré netuším, čo znamenali. Musela som s pravdou von.

„A po rumunsky vieš?“opýtala sa.

 Viem.

„Tvoje oblečenie....“  Pozrela som sa na svoju fialovú mikinu s indickými vzormi, modrú kvetovanú sukňu po zem, veľké tyrkysové náušnice a pár jantárových náhrdelníkov...v kombinácií s belasými „čínami“...no dobre, vkus nikdy nebol moja silná stránka a navyše, už sme tu dva týždne, toto sú posledné (ako tak) čisté kúsky...Chcela som sa začať obhajovať, no ona s nadšením dodala: „Si taká krásna! Celkom ako princezná! A náušnice máš nádherné..“  

„Jééj, ďakujem. Aj ty si krásne oblečená.“ Povedala som úprimne.

Ženská si roztiahla dlhú plisovanú sukňu a ja som s hrôzou zistila, že to, čo sa zdalo ako oranžové plamene v zelených rámoch, sú v skutočnosti obrázky štyroch ryšavých hláv Hurrem zo Sultána na zelenom pozadí. Uuuuf, tak toto je moc aj na mňa 😀 . Nechcela som jej však kaziť radosť , tak som pochvalila aj Hurrem a povedala, že to pozerala moja mama so sestrou.  Ešte sme hodili pár rečí o cestovaní. Boli na Slovensku, v Poľsku, aj v Taliansku, všade majú rodinu. Ja som sa pochválila, že sme kúpili konečne karavan a ona, že majú kone. Takto sme si pokecávali a keďže sa jej veľmi páčili tie náušnice, dala som jej ich. Veď aj naspäť pôjdeme cez  Sinaiu, kúpim si ich zas, boli za pár šupov. Cigánka sa veľmi potešila a popriala mi toľko detí, koľko si len zaželám. Do toho prišiel Tomi a ona na mňa prekvapene vyvalila oči, vraj: Tvoj muž je Gádžo?  😀 ...Hovorím, no šak aj ja som... a ona: „Gádži s tak dobrým vkusom?! Neverím!“  Toto vyhlásenie bolo zdrojom rozpustilej samopaše môjho muža až do konca dovolenky, no ja som mala zo stretnutia príjemný pocit a dobrú náladu.

V Targovišti som stretla ešte jedno milé dievča, ktoré ma len tak odprevadilo do 2 km vzdialeného a dobre schovaného miesta smrti Ceausescovcov. Teraz je tam malé múzeum, ktoré má síce len tri izby, ale ide z neho hrôza po celom tele.  Jednoduchý socík nábytok, lepší od starého internátu v Prešove,  stojí v ponurom tichu tak, ako ho tu pred 27 rokmi nechali. Pri pohľade na dostrieľanú stenu sa votrie do duše nepochopiteľný strach, takmer až panika. Celkom iný druh strachu ako napr. pri pohľade z balkona 😀 ...Niečo tam je vo vzduchu. Keby som verila takým veciam, tak poviem, že energia, emócie...neviem, ale je to silne a zaručene sa vám vlasy dupkom postavia a vydesíte sa viac, než na všetkých drakulovsko-transylvánskych atrakciách.

Celkom ine dojmy vzbudzuje Sighisoara, mesto tak krasne, az som vyskala od radosti už z privadzača. Romanticka atmosfera toho najkrajsieho zo stredoveku sa rychlo dostane pod kozu a nebudete chciet nikdy odist. Človeka to uplne chyti za srdce, za dušu...Takmer som mala pocit, že tam nie som prvy krat, ale Tomici som to nepovedala, lebo je hlasna truba vetchemu starcekovi a on by moju zalubu v Sighisoare premenil na nieco obludne 😀   

Posledná destinácia, ktorú sme navštívili bola Oradea. Tomi mal už histórie dosť a objednal si hotel s wellnessom, kde sme dva dni preležali v bazéne. Oradeu som teda príliš nespoznala, ale nevadí, veď v Rumunsku sme neboli naposledy.

Keby mám zhrnúť dojmy z celej krajiny, povedala by som asi toto: Navštívila som nové miesta, ale ani na sekundu som nemala pocit, že som v cudzej zemi. Príroda, takmer totožná so slovenskou, mesta, ktoré sú kombináciou zašlej rakúsko-uhorskej slávy s ľahkým dotykom komunistickej výstavby, predavači bryndze (celkom pravej bryndze), suveníry ako vyrezávané valašky, či ovčie rúna, kroje, jedlá, obyčaje.... Ženice, ani len netušíme, koľko veľa veľa sme prebrali od Rumunov v čase valašskej kolonizácie a aké sú naše národy podobné. Keď prídete do Rumunska, budete sa cítiť ako doma. Akoby ste odbehli do len iného mesta, ale nič iné sa nezmenilo.

Po ceste domov som pozerala fotky a tešila som sa, ako som sa na selfíčkach dobre vydarila 😀 Len v lete to bolo čo fotka, to katastrofa 😀 ..a teraz úplna paráda. Tomi mi na to povedal: „Na fotkách si pekná, lebo si šťastná. Ešte nikde som ťa takú radostnú nevidel.“

To preto, lebo ešte nikde som sa lepšie necítila.