• Prihlás sa
  • Registrácia nového člena
  • Získaj PLUSPRO
  • Odporúčame:  Mojasvadba.sk Modrastrecha.sk
  • Prihlás sa
  • Registrácia nového člena
  • Získaj PLUSPRO
Príspevky pre registrovaných používateľov sa ti nezobrazujú.
a uvidíš všetky príspevky!
tomiholjubavi
Správa bola zmenená 16. nov 2017
Som umyvala .. :joy: :sunglasses: :joy: PS. už viem, prečo segra obracia tie hrnce hore dnom ....:sweat_smile::joy::pray: .a nie, nie je to ziadny pateticko-pedantny dovod :joy:
Zobraz celú správu
(1 fotka)
tomiholjubavi
Správa bola zmenená 13. nov 2017
Josephine Cochrane bola americka domaca panicka s velikym domom a ešte vacsou rodinou. Podla dobovych pikosiek vraj, po jednej slavnostnej veceri, vybehla na ulicu a s ocami podliatymi krvou od jedu vykrikovala: "Ak nikto nevynajde stroj na umyvanie riadov, prisaham, že to spravim sama!" :joy:
Tak sa aj stalo. V roku 1887 si Josephine pripisala svoj prvy a jediny vynalez - automaticku umyvacku riadu. Potom zili vsetci stastne, az kym nepomreli :joy:
A dnes, o slabych 130 neskor, nemozem uverit, ze mam konecne tu radost a cest, tesit sa zo svojej vlastnej, zmodernizovanej, varianty Josephininho spasonosneho objavu :joy:
Niektore zeny su proste hrdinky :joy:
Zobraz celú správu
(1 fotka)
tomiholjubavi
Správa bola zmenená 8. nov 2017
Inokedy nepozerám tie vysielania z parlamentu, lebo je to hrozná nuda, ale dnes som tam náhodou prepla a akurát začala rozprava o povinnom očkovaní. Diskusia vyzerala tak, že poslanci krátku chvíľu vyťahovali argumenty, no netrvalo pár minút a hneď sa hašterili, tykali si, obviňovali sa navzájom z drístania, nevzdelania, ignorácie vs. konšpirácie ... :grinning: :grinning: Jeden druhému pohrdne frkali, ironicky si tlieskali a pohoršenie konštatovali, že ten, alebo onen o tom h*vno vie :grinning: Ženice, čo vám poviem...odniekiaľ mi to bolo známe :grinning:
Nakoniec predseda parlamentu upozornil, že: „ Vážení poslanci, ak tu ešte niekto niekoho osloví nevhodným názvom, alebo iným menom, než tým ktoré má dotyčný uvedené v oficiálnych dokumentoch, budem musieť rozpustiť zasadanie a sankciovať všetkých vo výške dennej mzdy! :grinning: ...a mali sme po zábave :grinning:
Očividne, táto téma dokáže rozvášniť nielen mamičky na materskej :grinning:
Zobraz celú správu
tomiholjubavi
Správa bola zmenená 3. nov 2017
Oberačka olív deň 1.
Ráno pršalo a kmeň je ešte klzký, tak stojím na strome rozkročená sťa Tarzan so zapareninami a chytám balans. Teplo by bolo aj na kraťasky, ale vzhľadom na agresívnu povahu našich olivovníkov, mám na sebe rifle, mikinu s kapucňou, rukavice a v mysli sa pohrávam s ideou, že na budúcoročnú berbu si zaobstarám burku. Viete, takú tú, čo má sieťku aj na očiach. Strom je totiž nemilosrdný, pichá do uší, do očí, škriabe tvár a nie je nič prekvapujúcejšie, než keď sa ideš nahnúť pre olivu a do nosa sa ti vrazí konárik. :grinning: prvý raz som v šoku skoro z rebríka zletela.
Kúsok opodial, môj drahý balkánsky manžel pindá, že mu treba lyžiarsku masku, lebo je celý vyšticovaný. Začína viesť filozofickú debatu o tom, či by to na dnes nestačilo, veď dobrú hodinku už „maká“.... Veru, keď Pánboh pracovitosť rozdával, obaja sme asi stáli vo fronte na kebab. Oberať však treba, lebo od nedele má pršať a takú úrodu sme ešte nemali. Olív je prisámvačku viac než listov. Normálne jak rozprávkový hrnček var. Zbierame, zbierame, kýble sa plnia, ale zo stromu neubúda... V hrubom oblečení mi je poriadne teplo a muž začína spomínať írečite p*čky materine, ale roboty je furt rovnako.
A do toho príde drahý svokor, pátosne prehodí pár viet o liečivom pobyte v lone prírody a rozloží si deku na lehátku. Tomi začal pohoršene pofrflavať, že nepomôže a ešte sa pred nami na drzaka ide na more kukať. No vrag otočil lehátko k moru chrbtom, čelom k nám, kráľovsky sa usadil a skonštatoval: „Pffff...more, to som už videl veľakrát...ale pohľad na pracujúcu nevestu a synka by bol hriech prepásť.“ ... A tak tam sedel až kým slnko nezašlo, pospevoval dalmatínske ťahavé a občas čosi spokojne pomrmlal o radostiach starého muža.
Záverom – 50 kíl olív obratých, unavení sme jak keby nás palicou bili, no ak pôjdeme takýmto tempom, do nedele nemáme šancu to obrať. :sweat_smile:
Zobraz celú správu
tomiholjubavi
2. nov 2017
Našla som tento obrazok, že ako spolu vychádzajú západní, východní a južní slovania a nemôžem sa naň vynadívať :joy: :joy: ....
Zobraz celú správu
(1 fotka)
tomiholjubavi
Správa bola zmenená 30. okt 2017
Tak pridám aj ja na aktuálnu tému :slight_smile: Vedeli ste, že v rusku je zvykom doniesť na hrob okrem venca a sviečky aj pohárik vodky a kúsok chleba? (Toto samozrejme nemá s pravoslávím nič spoločného, ale nejako sa to prepašovalo do kresťanstva ešte z pohanských čias, keď sa s ľudmi pochovávali ich obľúbené predmety, kone, meče...atď. Rusi sa toho neradi vzdávajú a nosia takéto "mini obete" svojim milým zosnulým). A druhé ráno, keď prídu, zistia, že naozaj, vodka aj chlieb zmizli. Netreba snáď spomínať, že sviatok je silno obľúbený medzi ruskými bezdomovcami :joy::joy:
(Na obrázku píše: Ako možno prestať piť v krajine, kde ti aj po smrti nalievajú :joy: )
Zobraz celú správu
(1 fotka)
tomiholjubavi
25. okt 2017
Tomi ráno: "Dnes budem pracovitý, kopu toho porobím.."
...pol hodinu neskôr prídem z obchodu a....
(*upozornenie pre prudérne povahy - lechtivý materiál :grinning: muž vo vani :joy: )
PS tá kopa peny je jedine, čo dneska "porobil" :sweat_smile::joy: milujem svojho balkánca, je tak krasne ukážkovo lenivý, celkom ako z učebnice stereotypov :joy:
Zobraz celú správu
(1 fotka)
tomiholjubavi
24. okt 2017
Tohoročné horúčavy tuším dobre spravili olivám a urodili sa hojne.. ešte tak týžden a jesenné galeje môžu začať :joy::sweat_smile:
Zobraz celú správu
(1 fotka)
tomiholjubavi
23. okt 2017
Spomienky a plany :heart_eyes: ...lebo Rumunsko mi tak chyba a vianoce su tak blizko :joy:
(aj vy už vyberate, čo si narozkazujete Ježiškovi? :grinning: )
Zobraz celú správu
(1 fotka)
tomiholjubavi
17. okt 2017 Čítané 928x

Na písanie o Rumunsku som si musela vziať týždeň na vychladnutie, lebo som bola taká plná dojmov a emócií, že text by mal 20 strán plných patetických vzdychov. Predsa len si ich zopár na úvod neodpustím :joy:

Vysnívaný výlet mal od začiatku čarovnú atmosféru. Krásne počasie začínajúcej jesene v Karpatoch, históriou dýchajúci každý kúsok zeme, idylické pastviny s ovečkami, nádherný jazyk znejúci ako slovanským šarmom znežnená latinčina,  splnené očakávania aj krásne prekvapenia...všetko akoby sa priam ideálne poskladalo, aby som zažila najkrajšie chvíle života.

Tomica, nainfikovaný svojim milovaným papá, mal spočiatku strach a trúsil poznámky o krajinách tretieho sveta, ktoré sa nejakým zázrakom prepašovali do EU, no čím sme sa priblížili k hraniciam, začalo ho chytať vzrušenie z nadchádzajúcej dovolenky. Ja som sa obávala len jednej veci  - pohľadu na popri cestách zrazených psov. Bola som upozornená, že ich tam vie byť dosť, no aj tu sme mali šťastie a nikde sme nevideli ani jedného.

Keď sme prišli do Timišoary, bola už noc..a tma ako v strede lesa. Ani jedna lampa neosvetľovala mesto. Neskôr sme sa dozvedeli, že deň pred nami, sa okolím prehnala desivá víchrica, ktorá napáchala veľké škody a na ich odstránení, vrátane opráv osvetlenia, sa ešte pracuje. Môj muž trošku provokoval v štýle vraga, že v krajine upírov sa pouličné lampy ani nehodia a ráno bol stále trochu mrzutý. Vraj sa podchvíľou budil s potrebou nakúkať z okna, či nám niekto nekradne auto :grinning:.  Uvoľnená multi-kulti atmosféra starobylého kráľovského mesta  mu však rýchlo vyhnala z hlavy aj posledné chmáry. Námestia plné umelcov, kaviarne, jarmokové stánky, festivalová nálada...všetko pôsobilo tak známo a príjemne, že sa človek hneď cítil ako doma. Dni maďarskej kultúry, ktoré sa akurát konali na Piața Unirii potešili Tomici srdce i žalúdok :grinning:. S nadšením požul langoš aj štipľavú klobásu a na mobil si natáčal program: akúsi stredovekú bojovú techniku, ktorá pri najlepšej snahe mladých „bojovníkov“ pripomínala skôr chlapské mažoretky. Mňa očarilo zistenie, že Rumuni majú záľubu v zeleni , parkoch a kvetoch.  Hoci sa nám pobyt snažil znepríjemniť schizofrenický hotelový sused, ktorý presvedčivo tvrdil, že nás počuje vulgárne sa hádať  v nejakom neznámom rumunskom dialekte :grinning:, zakvitnutá, voňavá Timișoara bola krásnym úvodom dovolenky.

Ďalšie sme mali na programe transylvánske hrady. No cestou k prvému z nich, sme náhodne  zablúdili do rodiska mojich predkov. Ilia ma niečo cez tisíc obyvateľov a je presne taká, ako by ste očakávali, že bude vyzerať polorozpadnutá, polo-opustená, rumunská dedinka, učupená v hmlistých karpatských horách. Pripadala som si, akoby som vstúpila do mystického sna.  Zarastené cintoríny s naklonenými náhrobkami nevydali svoje tajomstvo. Čas na nerozoznanie zošúchal všetky nadpisy a brečtan pokryl  stáročné hrobky. Tri nepoužívané kostoly niekto zamkol na zhrdzavené zámky, ale živej duše sme nestretli. V strede dediny stálo prázdne pánske sídlo. Rozbité okná, opadávajúca maľovka a majestátny park vytvárali neopakovateľnú atmosféru. Cítila som, že toto miesto mi môže toho ešte veľa povedať, no museli sme ísť.

Korvínov zámok bol veľkolepo dokonalý a neskutočne zachovalý. Ako ho tam v ďalekom 15tom storočí nechal postaviť Korvínov otec Ján, tak tam stojí dodnes, iba s malým vylepšeniami.  Na strmej skale, s pohľadom do potôčika pomaly tečúceho v hlbinách a s vysokými vežami, stojí mostom oddelený od námestíčka so suvenírmi, barmi a ďalšími múzeami.  Napriek jeho kráse a rozlohe, podarilo sa nám vymáknuť čas, keď bol zámok skoro prázdny. Naše kroky sa ozývali v obrovskej tanečnej sále, kde kedysi trsal „dobrý kráľ Matijáš“,  posedeli sme si na kamenných lavičkách, na ktorých rokmi a rokmi používania stovky zadníc vyhĺbili preliačinky. Ktohovie, možno tu kedysi sedel aj Vlad a pozeral z tohto istého okna. Tomica si prezrel všetky zákutia. Od nadšenia híkal a povedal, že je to najkrajšie miesto na svete, no mne prílišná autentickosť priepastí, hlbokých jám a okien v oblakoch, kazila zážitok. Ten pocit spoteného chrbta od hrôzy z výšky, som si v Rumunsku zopakovala ešte niekoľko krát :grinning:.

Na ďalší deň som rozhodla, že zostaneme pri zemi. Vyrazili sme do posvätného hája antických Dákov s komplikovaným menom Sarmizedžetusa. Ženice, na tomto mieste by sa dal pokoj krájať. Nádherný, priam smaragdovozelený trávnik čiastočne zakrýval ruiny chrámov a pramene malých potokov. Na zemi svetielkovali tie najzvláštnejšie kamene, aké som kedy videla.  Vyzerali ako nejaká ruda a keď sa chytili do ruky, zanechali na koži drobné strieborné trblietky. Hoci Sarmizedžetusu zničili Rimania a miestne kmene si podrobil Traján, dácke gény sú dodnes hrdým rumunským dedičstvom.  Cestou naspäť sme skoro „sejmuli“ koňa a keďže sa odmietol posunúť, museli sme na neho trúbiť a čakať, kým jeho veličenstvo ráči odísť na trávu. Koní, kráv, somárov...sme sa v nasledujúcom týždni napozerali ešte dosť :grinning:.

Sibiu nás prekvapilo zase dňami nemeckej kultúry. Na námestí boli kolotoče a konal sa pivný festival, vraj malý Oktoberfest.  Ak niekto hrá the Sims 4 a pozná mesto Windenburg, tak vedzte, že jeho reálna podoba existuje. Kedže Windenburg bol  s úmyselným preháňaním idylky vymyslený tak, aby zachytil romantickú atmosféru europského mesta v malebných horách, ktoré je zároveň aj starobylé aj plné zábavy, skoro mi oči vypadli, keď som zistila, že na 90% je to Sibiu. Malé uličky, bohaté meštiacke domy, nádherné katedrály, luxusný výhľad...a do toho všetkého hudba a vôňa koláčov.  Kúsok od mesta sa nachádza Muzeul satului, niečo ako Čičmany. Teda až na to, že tam môžete chodiť celý deň a stále všetko neuvidíte. Expozícia je robená ako naozajstná dedina, kde v strede je veľké jazero a okolo neho sú domy farmárov, rybárov, mlyny, kostol, cintorín, kováčske dielne, zbohatlícke lepšie domy, psie búdy, nasadené obilie, kvety, na zariadení poodkladané veci sedliakov..atď atď.  Človek sa cíti, akoby ho presunuli v čase dvesto rokov dozadu a prišiel do oridžidži rumunskej dediny, z ktorej len momentálne ľudia odbehli na niečo zaujímavejšie sa pozrieť.  Tomi opäť híkal nadšením.

Na ďalší bod programu som sa úprimne tešila ja. Poenari bol vraj Tepešov najobľúbenejší hrad, až kým na tomto mieste pani Tepešová, v presvedčení, že Vlad padol v boji, od zármutku nevyskočila z okna najvyššej veže. (Fúúú, mala gule ženská. Tento druh smrti by som si nevybrala, ani keby bol na výber len skok z výšky a elektrické kreslo :grinning:) Po tragédií Vlad Poenari viac nenavštívil. A nenavštívil ho ani Tomi :grinning:. Keď si totiž na informačnej tabuli pri vstupe prečítal, že by mal vyšliapať  1500 prudkých schodov usúdil, že mi želá príjemnú zábavu a mám veľa fotiť, no on radšej „bude strážiť psy“ v reštaurácií na parkovisku.  :grinning: Trochu som bola z toho sklamaná, ale išla som.  Cestou som fučala ako storočný kardio-pacient a výlet mi dal poznanie, že silno potrebujem niečo robiť so svojou kondičkou. Predo mnou si to šinula skupina českých turistov, ktorý riešili vážny filozofický problém, že: „Ty vole, to je stupák...a tá dálka..co kdyby se mi začalo teď htít srát?..vždyť tu není záchod, ani  keř.“ ...  S každým ďalším schodom som klesala na duchu a spolupútnici mi kazili aj posledné zvyšky romantiky.  Od polovice mi navyše nafučalo do zuba, alebo čo, lebo tak strašne ma rozbolela hlava, až som rozmýšľala, či to neotočím. Naveľa, naveľa som to dala. A priznám sa, bola som sklamaná. Z hradu zostalo pár múrov a nič viac. Ľudia sa kochali fascinujúcim výhľadom a stúpali si do vyvýšených plošiniek, aby videli ešte viac hĺbky pod sebou. O túto delikatesku som záujem nemala a tak som sa odfotila s maketami narazenými na kôl a otočila som to zase dole. Hlava ma bolela do konca dňa a jediné, čo ma hrialo bol pocit, že dnes si môžem bez výčitiek svedomia dať na večeru dezert :grinning:.

Ale nevadí, že som si neužila Peonari. Veď nás čaká ešte Bran! Drakulov kaštieľ, po celom svete známy a všetkými ospevovaný ako strašidelný. Uuu...Vrag výhražne varoval Tomicu, nech mi nedovolí preboha nič tam chytať, lebo si náhodou spomeniem na minulý život a zobudí to vo mne driemajúcu zver! :grinning: Blázen starý...Jeho teóriu sme si nakoniec ani nemali ako overiť. Na Brane totiž nepripomína Tepeša ani prd. Posledná rumunská kráľovná Mária, si ho dala prerobiť celý podľa svojho gusta, takže namiesto strašidelného stredovekého priestoru, uvidíte príjemné bývanie z počiatku 20 storočia. Aj na dnešné pomery, Mária mala skvelý vkus a izby dýchali jednoduchou pohodlnosťou a prvkami folklóru. Prehliadka by sa mi však páčila oveľa viac, keby som sa v relatívne malých priestoroch nemusela pchať so skupinou Japoncov a dvoma autobusmi nemeckých penzistov. :grinning:.

Môj osobný jediný prepadák bol bezkonkurečne Peleš. Snobský a až nechutne prezdobený, dodnes je súkromným vlastníctvom starca žijúceho v zahraničí a nárokujúceho si na rumunský trón. Vstupné bolo drahšie než za Bran, Peonari, Corvinilor a Sarmizedžetusu dohromady, no pocit nevítanosti nás vyhnal rýchlejšie, než sme vlastne došli. Takmer v tieni Peleša sme prechádzali cez veselú rómsku osadu, kde som videla na predaj fajnové karavanové šatky a veru banujem, že sme sa nezastavili ich kúpiť.

Keď sme išli do Rumunska, starý nás strašil „cigánmi“. Isto ich tam stretneme plno a len Boh vie, čo nám urobia. V prvej časti mal pravdu, stretli sme ich plno...ale neurobili nám nič. A nielen to, boli krááásni! Úplne vážne. V živote som nevidela tak pekných ciganov. Boli ako z rozprávkovej knižky, ako z príbehov môjho deda. Chlapi mali klobúky, čižmy a štramácke fúzy a ženy nádherne dlhé sukne, ktoré jemne cinkali pri chôdzi, farebné blúzky a vo vlasoch šatky s našitými drobnými mincami. Prvých pár dní som len s otvorenou hubou otáčala hlavu a keby mi to nebolo trápne, aj si ich odfotím. V Targovišti sa mi naskytla príležitosť s jednou si pokecať. Kým Tomi obzeral rodičovský dom pubertálneho Vlada, ja som sedela na lavičke so psami a čakala na svoju radu. Predo mnou stála rómka v mojich rokoch a jedna po druhej sme pokukovali :grinning:.  Posmelená úspechmi v Rumunčine, napadlo ma vyskúšať si konverzáciu svojej chabej olaštiny a oznámila som babe, že pes je dobrý. (som len na lekcii dva a množné číslo tvoriť neviem :grinning:).  Správa bola asi pochopená, lebo prišla ku mne a povedala mi zopár viet, ktoré netuším, čo znamenali. Musela som s pravdou von.

„A po rumunsky vieš?“opýtala sa.

 Viem.

„Tvoje oblečenie....“  Pozrela som sa na svoju fialovú mikinu s indickými vzormi, modrú kvetovanú sukňu po zem, veľké tyrkysové náušnice a pár jantárových náhrdelníkov...v kombinácií s belasými „čínami“...no dobre, vkus nikdy nebol moja silná stránka a navyše, už sme tu dva týždne, toto sú posledné (ako tak) čisté kúsky...Chcela som sa začať obhajovať, no ona s nadšením dodala: „Si taká krásna! Celkom ako princezná! A náušnice máš nádherné..“  

„Jééj, ďakujem. Aj ty si krásne oblečená.“ Povedala som úprimne.

Ženská si roztiahla dlhú plisovanú sukňu a ja som s hrôzou zistila, že to, čo sa zdalo ako oranžové plamene v zelených rámoch, sú v skutočnosti obrázky štyroch ryšavých hláv Hurrem zo Sultána na zelenom pozadí. Uuuuf, tak toto je moc aj na mňa :grinning: . Nechcela som jej však kaziť radosť , tak som pochvalila aj Hurrem a povedala, že to pozerala moja mama so sestrou.  Ešte sme hodili pár rečí o cestovaní. Boli na Slovensku, v Poľsku, aj v Taliansku, všade majú rodinu. Ja som sa pochválila, že sme kúpili konečne karavan a ona, že majú kone. Takto sme si pokecávali a keďže sa jej veľmi páčili tie náušnice, dala som jej ich. Veď aj naspäť pôjdeme cez  Sinaiu, kúpim si ich zas, boli za pár šupov. Cigánka sa veľmi potešila a popriala mi toľko detí, koľko si len zaželám. Do toho prišiel Tomi a ona na mňa prekvapene vyvalila oči, vraj: Tvoj muž je Gádžo?  :grinning: ...Hovorím, no šak aj ja som... a ona: „Gádži s tak dobrým vkusom?! Neverím!“  Toto vyhlásenie bolo zdrojom rozpustilej samopaše môjho muža až do konca dovolenky, no ja som mala zo stretnutia príjemný pocit a dobrú náladu.

V Targovišti som stretla ešte jedno milé dievča, ktoré ma len tak odprevadilo do 2 km vzdialeného a dobre schovaného miesta smrti Ceausescovcov. Teraz je tam malé múzeum, ktoré má síce len tri izby, ale ide z neho hrôza po celom tele.  Jednoduchý socík nábytok, lepší od starého internátu v Prešove,  stojí v ponurom tichu tak, ako ho tu pred 27 rokmi nechali. Pri pohľade na dostrieľanú stenu sa votrie do duše nepochopiteľný strach, takmer až panika. Celkom iný druh strachu ako napr. pri pohľade z balkona :grinning: ...Niečo tam je vo vzduchu. Keby som verila takým veciam, tak poviem, že energia, emócie...neviem, ale je to silne a zaručene sa vám vlasy dupkom postavia a vydesíte sa viac, než na všetkých drakulovsko-transylvánskych atrakciách.

Celkom ine dojmy vzbudzuje Sighisoara, mesto tak krasne, az som vyskala od radosti už z privadzača. Romanticka atmosfera toho najkrajsieho zo stredoveku sa rychlo dostane pod kozu a nebudete chciet nikdy odist. Človeka to uplne chyti za srdce, za dušu...Takmer som mala pocit, že tam nie som prvy krat, ale Tomici som to nepovedala, lebo je hlasna truba vetchemu starcekovi a on by moju zalubu v Sighisoare premenil na nieco obludne :grinning:   

Posledná destinácia, ktorú sme navštívili bola Oradea. Tomi mal už histórie dosť a objednal si hotel s wellnessom, kde sme dva dni preležali v bazéne. Oradeu som teda príliš nespoznala, ale nevadí, veď v Rumunsku sme neboli naposledy.

Keby mám zhrnúť dojmy z celej krajiny, povedala by som asi toto: Navštívila som nové miesta, ale ani na sekundu som nemala pocit, že som v cudzej zemi. Príroda, takmer totožná so slovenskou, mesta, ktoré sú kombináciou zašlej rakúsko-uhorskej slávy s ľahkým dotykom komunistickej výstavby, predavači bryndze (celkom pravej bryndze), suveníry ako vyrezávané valašky, či ovčie rúna, kroje, jedlá, obyčaje.... Ženice, ani len netušíme, koľko veľa veľa sme prebrali od Rumunov v čase valašskej kolonizácie a aké sú naše národy podobné. Keď prídete do Rumunska, budete sa cítiť ako doma. Akoby ste odbehli do len iného mesta, ale nič iné sa nezmenilo.

Po ceste domov som pozerala fotky a tešila som sa, ako som sa na selfíčkach dobre vydarila :grinning: Len v lete to bolo čo fotka, to katastrofa :grinning: ..a teraz úplna paráda. Tomi mi na to povedal: „Na fotkách si pekná, lebo si šťastná. Ešte nikde som ťa takú radostnú nevidel.“

To preto, lebo ešte nikde som sa lepšie necítila.

Čítaj celý článok
tomiholjubavi
16. okt 2017
Ženice, ale teraz sranda bokom :sweat_smile::sweat_smile: suseda ma poprosila, že ked mam stroj, ci by som jej neprisila kozusinku na golier. Ja, milovnik psov, ex dlhorocny-vegetarian, bojovnik proti testovaniu na zvieratach a ich zneuzivaniu pre modu...atd. som akosi automaticky ocakavala umelu kozusinu..ked tu pani na mna vytasi tuto zdochlinu, ze to je po babicke, original a velka vzacnost :fearful::sweat_smile::sweat_smile: ze keby mozem, bola by mi vdacna...pride pre to vecer....

lenže :sweat_smile::sweat_smile: jak to pani nechala na gauci polozene, tak to našla Mora a v sekunde si na tom zgustla...načala jej papulku aj jednu z noh :sweat_smile:
a tuto mam par otazok:
1. neviete, ako to nejako zakamuflovat? :sweat_smile::sweat_smile:
2. neni to preparovane niecim, z coho sa mi moze pes otravit?
3. ako by ste podobnu ujmu susedke, keby sa to zamaskovat nepodari? :sweat_smile:
4. kolko moze stat takato vypchata kuna, ci kery fras to je? :sweat_smile::sweat_smile:
Zobraz celú správu
(3 fotky)
tomiholjubavi
9. okt 2017
Dnes v obchodnom dome: Mlada pani, musim vam povedat, ze mate naozaj vynimocnu plet. take nieco som este nevidela...
* ...eeh..dakujem?
- ....na cele uz vidim prve naznaky buducich vrasok a na brade este stale pubertalne vyrazticky. plet je bleda, snad az prilis, ste chora, ci to je obvykly stav?... silno na vas vidiet tie cervene vystipane lica a kruhy pod ocami.... a ta leskla T-zona..AAALE! nemusite zufat, aj na taku katastrofu mam pomoc! tento krem z mrtveho mora moze byt vas iba za 555 kun...
- Vdaka slecna, krem si mozete nechat...len by ma zaujimalo, kolko ste ich od rana uz predala?
- Vlastne, ani jeden...asi kvoli tej cene, je dost drahy.
- Skor kvoli takejto prezentacii :joy: Mali by ste na tom zapracovat, lebo teraz krem nekupi nikto. Polovica ludi si kvoli vasim odporucaniam pojde domov poplakat ako hrozne vyzera...a ta druha si pomysli, ze ste krava.
- Naozaj??? a vy si pojdete poplakat?
- Nie, ja som v tej druhej skupine :joy::sweat_smile:

Oh, ako mi nechybal zagreb a jeho galantni obyvatelia :joy::sweat_smile:
Zobraz celú správu
tomiholjubavi
1. okt 2017
Keby mam jazykom prostym len par slov vyrieknut, ako sa mi v Sighisoare paci, povedala by som: wooow, ty kokooos to je naaadhera. :heart_eyes: :heart_eyes: :heart_eyes:v zivote som nevidela krajsie mesto, nielen v Ro, ale na celom svete :heart_eyes: :heart_eyes: od krasy som vyskala nadsenim.
Zobraz celú správu
tomiholjubavi
Správa bola zmenená 27. sep 2017
Zážitok dňa: Keď sa ťa pani v obchode so suvenírmi opýta ako dlho už nežiješ v Rumunsku, lebo máš nejaký cudzokrajný prízvuk :sunglasses: :sunglasses: :sunglasses: ...Skoro som pukla od pýchy a budem z toho žiť ešte mesiac :joy:
Ozrejmila som jej, že som len rumunský nadšenec, čo ju veľmi potešilo a od samej radosti povedala, že si môžem vybrať niečo zadarmo :slight_smile: Chcela som nejakú knihu a ona, že mi dá tú najkrajšiu, čo majú.
V Sibiu, dňa 27. septembra, som dostala zadarmo Bibliu. Len tak, lebo mám rada túto krajinu :slight_smile:
Zobraz celú správu
(1 fotka)
tomiholjubavi
25. sep 2017
România - visul meu împlinit 226 fotiek
tomiholjubavi
25. sep 2017
Za návštevu Korvínovho hradu by som si zaslúžila bobríka odvahy minimálne :sweat_smile: Krásna, väčšinou gotická stavba, stojaca na vysokých pilieroch a vypínajúca nad riečkou je nepochybne jeden z najkrajších architektonických skvostov histórie... avšak pre človeka, čo sa potí hrôzou aj vo výťahu po ceste na tretie poschodie, je to úplne iný level zážitku :sweat_smile::sweat_smile:
Priekopy, prepadliny a hlboké zrázy preklenuté len drevenými mostami a schodkami hrôzostrašne vrzgajúcimi a desivo vibrujúcimi pod ťažkým telom ženy z hôr spôsobili, že moje pozadie sa stislo sťa oceľová päsť a každý pokus o selfie dopadol čistým failom :joy: Zato sa mi však podarilo odfotiť tvár mojej fóbie :sweat_smile:
Tomica sa pýtal, kde sa mi najviac páčilo ...V mučiarni :grinning: (lebo bola na prízemí :sweat_smile: )
Príjemný bonus: pod hradom, v predajni suvenírov, som kúpila svokrovi hrnček s jeho autenickou podobizňou :joy:
Zobraz celú správu
(2 fotky)
tomiholjubavi
24. sep 2017
Dnes mi Rumunsko pripravilo to najkrajšie, najsentimentálnejšie a takmer neuveriteľné prekvapenie. Kvôli opravám na diaľnici sme museli ísť lokálnymi cestami a vďaka banálnej chybe (keďže madam v rýchlosti nerozoznáva pravú a ľavú stranu :grinning:), sme sa ocitli v dedinke Ilia, odkiaľ pochádzal môj posledný predok, ktorého sme dokázali vystopovať. Volal sa Mihai de Ilia a dnes som sa ja, jeho 6xpravnučka a prvá menovkyňa po tristo rokoch, úplnou náhodou vrátila na miesto, odkiaľ odišiel. :slight_smile:
A tak Drakula bude musieť počkať, predkovia dostali prednosť. Neviem, čo ma tu ešte čaká, ale viem, že toto nič neprekoná. Vybrali sme sa navštevovať najznámejšie turistické atrakcie, no osud, alebo čo ja viem...ma zavial do zahmlenej, starobylej, v hustých lesoch jesenných Karpát sa čupiacej dedinky, ktorá sa úplne dotkla môjho srdca.
Ženice, bola som doma. A nie naposledy..
Zobraz celú správu
(1 fotka)
tomiholjubavi
23. sep 2017
Ked sa snažím urobit rozkošnú fotku svojim psom, ale tak dlho sa štelujem, až jeden zíva a druhá to má totálne v péčku :joy:
Zobraz celú správu
(1 fotka)
tomiholjubavi
Správa bola zmenená 20. sep 2017
Ten pocit, ked sa namaluješ, vyčešeš, dokonca premierovo kulmu použiješ a trendy blúzku nahodiš...ale celý den chliape a tak nakoniec na všetkých fotkách vyzeráš jak zmoknutá vypelichaná Marfuša :sweat_smile: Inak, pozdravujem Vás drahé ženice z Vukovara (na fotke s mojim novým sídlom :sunglasses::joy: ) a zajtra konečne premiestňujeme svoje barokové zadnice do vysnívanej krajiny :heart:
Zobraz celú správu
(1 fotka)
tomiholjubavi
19. sep 2017 Čítané 1510x

Z Čiernej Hory sme do Albánska dorazili nevyspatí, dotlčení, hladní a v zlej nálade. Predsudky zatemnili svokrovi hlavu a odkedy sa dozvedel, kde máme namierené, hystericky vyvolával a snažil sa nás odhovoriť od výletu do „hniezda mafie“.  Na mňa to malo pramalý vplyv, avšak Tomík podchvíľou začal trúsiť perličky veľmi podobné rétorike jeho drahého papá a to sa mi ani trochu nepáčilo. Starý strašil, že možno nás ani do krajiny nepustia, lebo psí pas tam určite ešte nevideli a otočia nás rovno preč. Nemal pravdu.

Na hraniciach nás privítali milí policajti s úsmevom na tvári, popriali všetko dobré a nech sa nám páči u nich doma. Príjemnejších hraničiarov som jakživ nestretla a prekvapilo ma, keď som si na konci dovolenky uvedomila, že takí vlastne boli všetci, na koho sme tam natrafili. Od predavačiek v obchode, cez majiteľa hotela, pracovníčky v múzeu, chlapíka v stánku s burekmi, až po okolo prechádzajúceho bezdomovca . Asi sme mali šťastie, no nebolo to len tým.. Niečo príjemné akoby bolo v atmosfére, vo vibráciách, alebo čo ja viem ako by to nazval nejaký väčší romantik...  Skrátka, netuším prečo, ale od prvej chvíľky som cítila neskutočný pokoj, slobodu a otvorenosť. Svokor prorokoval, že nech sa pripravíme na rozbité, rozhegané cestiská, vhodné akurát pre konský záprah, no dočkala nás úplne obyčajná asfaltka neporovnateľne lepšia od černohorských „magistrál“.  :grinning:

Prvých pár noci sme strávili v mestečku Shkodra. Úplnou náhodou sme natrafili na prerobený zámoček z tureckých čias, v ktorom mali zhruba polovičné ceny, než v istom socialistickom hoteli na Považí, kde som kedysi brigádovala. Dvakrát sme sa nedali núkať a v sekunde sme vybaľovali veci z auta. Izba bola veľká, kamenná, pekne dekorovaná a na posteli bolo miesta viac než dosť. Po „francúzskom lôžku“ Jovanky Broz, sme sa úprimne radovali už len z toho, že nemusíme spať jeden na druhom :grinning:. Bohaté raňajky a večere, v porovnaní s dietetickým programom, ktorý si pre nás pripravili v Čiernej Hore, pôsobili priam až extravagantne. Jedlá boli navyše servírované v obrovskej sále s masívnymi drevenými stolmi, krbom, do ktorého by sa pokojne zmestilo desať ľudí a vnútornými balkónmi, kde ako na chóruse stáli hudobníci a tanečnice, aby predvádzali nejaký tradičný program. Zvuky balkánskych nástrojov, vône orientálnych korenín, jediné svetlo mihotajúce sa z plameňov v ohnisku, hostia ticho sledujúci tanečnice a starobylý interiér, pôsobili ako stroj času.  Mala  som takmer pocit, že sedíme na návšteve u sultána a každú chvíľu očakávame jeho príchod. Tomiho predstavivosť sa uberala podobným smerom, ale zašla ešte kúsok ďalej, lebo sa ku mne naklonil a povedal: „Cítim sa ako Paša.... Hmmm...jeho majestátnosť Veľký Tomipaša Spravodlivý...“  :grinning:

Ráno sme sa vybrali na prechádzku. Učarilo nám malé námestíčko, kde na jednej strane stál kostol, na druhej mešita a v strede boli kaviarne určené na spoločné posedenia po bohoslužbách. Skadarčania živo diskutovali pri nápojoch, nikto sa nikde neponáhľal a nenávistný svet kultúrnych rozdielností, ktorý sme nechali za hranicami Albánska, mi teraz pripadal ako zlá utópia. Páčilo sa nám aj to, že sme nikde nenašli medzinárodné obchodné reťazce. Namiesto toho, krajina bola plná malých obchodíkov s miestnym tovarom a štedré predavačky (a majiteľky zároveň) nám všade dali nejaký malý darček. Či sme dostali taštičku granátových jablk, magnetku, alebo pero, odnikiaľ sme neodišli s prázdnymi rukami.

Dozvedeli sme sa, že určite treba navštíviť ruiny hradu Kalaja e Rozafes, týčiace sa vysoko nad mestom.  Cestou tam sme mali možnosť vychutnať si albánsku premávku v plnej paráde. Po širokej vozovke išli súčasne autá, traktor, bicykel v protismere, kamikadze dedko vykračujúci si po stredovej čiare, autobus...v jednom pruhu spal pes (a nie, nebol zrazený), normálne si tam ležal, kým ostatní ho obchádzali. Nemohla som uveriť tolerancií šoférov. Chorváti by už trúbili ako nepríčetní a Černohorcov by rovno roztrhlo od jedu a rozlialo na kolomaž. Všimla som si, že aj môjmu Chorvátovi naviera žilka na spánku a tak rád by si zatrúbil (gény nezakryješ) :grinning:, no keď sme uvideli pána, ktorý odparkoval koňa v strede kruhového objazdu a odbehol si kúpiť kebab, opadol z nás posledný stres a prispôsobili sme sa rytmu života. V albánskych mestách je zbytočne povolená 50tka, všetci tam chodia 15, lebo viac sa ani nedá  :grinning:.

Kalaja bola naozaj nádherné miesto. Na parkovisku pod hradom ma pobavili českí turisti stojaci pri autobuse, pozerajúci do bufetu a sťažujúci sa jeden druhému: „No jó, pozri jak si tady žerou... a nás tam v Černý Hore nechaj chcípat hlady...“ :grinning: Môj zlatý, tak to s tebou súcitím :grinning:.  Od  auta po vstupnú bránu sme šliapali dobrý kilometer do prudkého kopca, výhľad stál však za to. Pod vysokým briežkom pomaly tiekla rieka obkolesená skalami a bujným mediteránskym porastom. Scenériu dopĺňali malebné chalúpky žiariace v jesennom slnku a povieval teplý vánok... Škoda, že som si to nemohla lepšie užiť, ale môj vrodený strach z výšok nepustil ani tu. Proste, nie som typ, ktorému by sa zavďačil pohľad z Eifelovky, alebo výlet balónom. Preto som krásu obdivovala len z vyznačených bezpečných miest a bola som disciplinovaná jak nemecký turista. A čo vám nenapadlo Tomicu? Narval sa do okna, resp. do toho, čo z neho zostalo, roztiahol ruky do vetra a sťa Jack z Titaniku vykrikoval „Som kráľ sveta...“...

Pri pohľade na neho by sa mi krvi nebol dorezal a už už som videla, ako sa valí aj s kamienkami z rozpadávajúcich sa hradieb dole úšustom do rieky. Hrôzou som zostala úplne paralyzovaná. Tomi sa po pár sekundách, ktoré trvali večnosť pootočil s otázkou „Teraz spravím, akože idem vyskočiť. Odfotíš...?“, no keď uvidel ako sa tvárim, zliezol na trávu a bežal ma utešovať: „ Ljubavi, aha, tu som. Nič sa nemohlo stať, šak som sa držal“...Mala som v úmysle oboznámiť ho so svojimi pocitmi. Avšak namiesto plánovaného: „Som rada, že si v bezpečí, zlatko. Týmto nerozvážnym a nezodpovedným počinom si mi spôsobil nepríjemný stav úzkosti. Prosím, už mi to viac nerob..“ nejakým nedopatrením zo mňa vyliezlo: „Si ma na smrť vystrašil, ty čur*k! Ešte raz sa priblížiš k hocijakému výklenku, dám sa s tebou rozviesť!“  ..Vlastne, informácia bola vypovedaná :grinning:  Tomi si musel sprosté žartíky žehliť v cukrárni, kde mi najfajnovejšie cukrovinky učičíkali rozdrásané nervy. Vrelo odporúčam koláč Treleče. Tak ma nadchol, že som ho skúšala dokonca sama vyrobiť. Dopadlo to katastrofálne, ale nevadí, o dôvod viac vrátiť sa do Skadaru.

Páčilo sa nám, akí sú tu ľudia komunikatívni a radi sa púšťajú do debaty s hocikým. Tomi si tak „pokecal“ s neznámym bezdomovcom. Ten mu dobrú polhodinu po albánsky niečo vykladal, čo mužík zhodnotil ako kritiku súčasného režimu, lebo vraj: „...dešifroval som kľúčové slová: Tito, Juhoslávia, komunizmus a super...“:grinning: Okrem neho sme stretli pána, ktorý nám medzi rečou nostalgicky spomenul ako vyrobil svoj prvý falošný pas..a skupinku vojnových veteránov nadávajúcich na srbskú politiku, s ktorými si mal Tomica dlho čo povedať :grinning:

Ako ďalší sme navštívili zámoček Kruje. Pochádzal odtiaľ najslávnejší Albánec všetkých dôb, Gjergj Kastrioti alias Skanderbeg. Jeho erb ste už určite videli, lebo v súčasnosti ho Albánsko používa ako národnú zástavu. (Viete, ten čierny orol v červenom pozadí.) Skanderbeg bol talentovaný generál  a tiež sultánov obľúbenec, no nevedel sa vzdať svojich kresťanských koreňov, tak sa vrátil domov, začal organizovať obranu krajiny a 23 rokov úspešne robil Turkom bariéru k ďalšiemu dobývaniu Európy. Tiež sa veľmi dobre poznal s Tepešom a jeho bratom Radu-om.

V Kruje sme si nakúpili suvenírky, spravili pekné fotky a cez hory sme sa pobrali do Tirany, kde sa môj milovaný manžel...tatadadááá neočakávane stratil (jeho špecialita), ale ani za ten svet si to nemienil priznať (jeho druhá špecialita). Čoskoro sme sa vozili v protismere v úzkej uličke, aby nás vymákli dopraváci. Veď prečo nie, týmto sme ešte neplatili.Rukami nohami sme ukazovali, že „Croato turisto, navigácia fuj, zlá, ulica stratená, kde sme, pojma nemáme“ :grinning: Tomica vytiahol peňaženku očakávajúc sumu, no policajt, že to je v poriadku, turistom treba pomáhať a nie ich okrádať.... Sánky nám spadli ako tej maske z vreskotu a náš šok sa ešte vystupňoval, keď sa strážcovia zákona ponúkli, že nás vyprevadia na výjazdovku, ktorú potrebujeme. Tak sa aj stalo. Ešte dvesto kilometrov sme mali z toho zážitok a o ničom inom sme ani nerozprávali. Až kým sme v dedine pri Elbasane nestretli babičku...

Zhrbená starenka prútikom poháňala pred sebou mladé húsky a trvalo jej to jak lačnému..oné veci. Pokojne sme stáli a čakali, veď sme na dovolenke, keď z druhej strany priletel mercedes jak blázen. Chvíľu som čakala, že rozfašírkuje vtáctvo len perie zalieta, no auto zastavilo. Vystúpil z neho namakaný, svalnatý, holohlavý Albánec s hrubiznou zlatou reťazou. Podišiel k babičke, chytil ju pod pazuchu a zdvorilo previedol na druhý kraj cesty. Potom jej vzal prútik, popohnal húsky k majiteľke, vrátil prútik, babuľa ho pohladkala po plešatej hlave, týpek nasadol do svojej besnej káry a odfrčal. S Tomim sme sa cítili jak totálni sedláci, čo si zo starej panej robili etno kino a ani nám nenapadlo pomôcť jej.

Tento zážitok asi najviac vystihuje moje dojmy z celej krajiny. Albánsko, ako som ho ja mala tú česť spoznať, je krajina, kde ešte neprišla skazená konzumná spoločnosť. Ľudia si tu pomáhajú, majú čas jeden na druhého, neboja sa podarovať a nehanbia sa pomoc ani prijať. Neprestali sa navštevovať, nezabudli si vážiť starších a majú rešpekt jeden k druhému. Krajina, kde pred mešitou stojí socha matky Terezy a kde kríž stojí nad mestom pomenovanom po moslimskom pašovi. Miesto, kde je síce chudoba poriadne citeľnejšia než na Slovensku a kravu, kozu, koňa bežne vidíš na ulici, no predsa má človek pocit, že Albánci majú niečo, čo sme kedysi mali aj my, ale časom sme to stratili. Škoda.

Výlet do Draču sme museli zrušiť. Starého vraga „pichalo v srdci“ a „dostával infarkt“. Tomi spanikáril, otočili sme to a hnali sa domov pomôcť vetchému starčekovi. Keď sme prišli záhadne „sa mu uľavilo“ a infarkt sa nakoniec nekonal. Počas celého pobytu nás terorizoval neustálymi telefonátmi, strašením, idiotskými pripomienkami a hlúpymi predsudkami. Hoci to bol tvrdý boj, presvedčiť Tomicu, aby sme zostali, aspoň tých pár dní, oplatilo sa. Zamiloval si Albánsko celé aké je a pochopil, že nie všetko, čo hovorí tatičko, musí byť automaticky pravda. Vlastne, stal sa z neho vášnivý albáncofil a ja tak trochu dúfam, že nájdem v jeho srdci miesto aj pre Rumusko. Dnes sme odišli do Zágreba odkiaľ ráno vyrážame smer Timišoara....a od včera svokra začalo pichať pri srdci....:-/ 

Čítaj celý článok
tomiholjubavi
17. sep 2017 Čítané 1566x

Pred pár rokmi sme v tombole na plese vyhrali druhé miesto – pobyt s penziou v Čiernej Hore. Keďže vždy chodíme na rovnaký ples, kde je večne tá istá malá skupina ľudí, už po ceste pre výhru sme začuli nespokojné šomranie: „No akurát im treba pobyt pri mori...“ :grinning:

Pán nám slávnostne podal poukážku a s pátosom prehlásil, že dostaneme apartmánik, v ktorom svojho času pobývala Jovanka Broz (Titova tretia, ale medzi ľudom najoblubenjšia, žena a prvá dáma Juhoslavie). Fíha, tak to bude aký luxus... Tešili sme sa na rozľahlú haciendu plnú fajnového nábytku, vitrážového skla atď....Možno tam bude aj vírivka?  Tomi rozhodol, že keď sme ušetrili na ubytku, vyhodíme si z kopýtka inak a navštívime všelijaké atrakcie, múzeá...proste, budeme mať dovolenku snov.

Keď sme dorazili na miesto, prekvapilo ma, že hotel bol celkom ošarpaný, ale poznáte to s tými darovanými koňmi... Recepčná nás tiež zoznámila s príbehom o prvej dáme a dala nám kľúče. Chudák Jovanka, tu niekedy v 60tych-70tych rokoch zrejme ozaj jednu noc prespala a odvtedy, asi z pietnej spomienky na ňu,  v tej izbe nič nemenili. Cítila som sa ako za mladých čias na internáte,  takže paráda, retro...ale v izbe bola len jedna posteľ. Vzhľadom na pidi priestory, druhá by sa tam ani nezmestila. Letím teda na recepciu, že sme dvaja a ani jeden z nás nie je malý, no pani ma odbila, vraj „To nie je posteľ! To je francúzske dvojlôžko. Musíte sa potlačiť...“. Žeby sme to skúsili? Na moje zhrozenie, posteľ..teda pardón francúzske dvojlôžko, nemalo drevené rošty, ale matrac ležal  na železnej vypletanej sieťke a keď si tam môj muž ľahol, skotúľalo ho do stredu a zostal vyvalený ako v koryte :grinning: ..a ja som celú noc spala z kopca.

Zmordovaní a dotlčení sme zjedli raňajky štedré ako svokrova rodina a vyrazili na náš prvý výlet. Manžel vybral romanticky znejúci „Kláštor na Ostrove Ruží“. Ľudia nám povedali , že sem chodia bezdetné páry prosiť o bábo a miesto má vraj špeciálnu moc. Dlho sme neváhali.  Ja som vošla ako prvá a Tomi zostal vonku stáť so psom. Jediný obyvateľ a človek naokolo, bol dlhovlasý mních, ktorý stál v strede kaplnky a vkuse sa prežehnával. Začujúc moje kroky, sa zvrtol na päte, vytasil drevený kríž a pichol mi ho asi centimeter pred tvár. Viete, tak ako sa to robí v hororoch, kde vyháňajú zlých duchov. Prekvapene som zažmurkala v snahe zazoomovať , no chlap hromovým hlasom prikázal: Pobozkaj kríž!  Spravila som, ako povedal, s tým, že teraz ma nechá na pokoji sa pomodliť, ale on sa ešte len rozbiehal. Postupne mi ukazoval na všetky obrázky, čo boli v hojne zdobenom priestore a s rovnakým bojovým „Pobozkaj“ , mi podstrčil pod nos Bibliu, obrazy Ježiša, Panny Márie, všetkých svätých..(ty kokos, ale pravoslávni ich majú teda dosť), aj akúsi skrinku. Tajne som dúfala, že tam nie je relikvia, inak povedané zosušený kúsok tela nejakého lokálneho svätca. Vôbec ma nelákala predstava prikladať pery na obchytkané a určite milionkrát vybozkávané sochy, ale pod inkvizítorským pohľadom mnícha som nemala odvahu protestovať. Keď už nebolo v kostole čo pobozkať a týpek vyzeral, že sa chystá dať druhú rundu, vzala som roha :grinning:  Tomicu som upozornila, že duchovný je tak trochu fanatik, no nedal sa odradiť a že ide tiež. No, nech sa ľúbi.  Po 15tich minútach vyšiel bledý.  Pýtam sa: Pobozkal si kríž?

Vraj: „Keby len kríž...všetkých , aj svätého Sávu..dvakrát“ (Sv. Sáva je patrón Srbska a Chorváti ho milujú asi ako Slováci Veľké Uhorsko).  Tomi rozhodol, že ideme na pohár vodky (aspoň trojdecový) a návštevu ďalších chrámov si odpustíme.  Cestou z baru sme sa chceli zastaviť na pláži, ale pohoršilo nás, že za obyčajné miesto na ležanie pýtajú 5 euro, tak sme to rovno otočili do luxusnej rezidencie Jovanky Broz.

Druhý deň sme si požičali loďku, aby sme si užili jednu z malých pláži na relatívne vzdialených ostrovčekoch.  Idylické kúpanie prerušila približujúca sa šedá trojuholníková plutva, v mojich predstavách minimálne 5 metrový ľudožravý žralok s krvavými zubmi a prešpekulovaným inštinktom zabijaka. Nakoniec sa síce ukázalo, že to bol delfín, s ktorým som si mohla plávať ako v tropickom raji, ale to nič nemenilo na fakte, že ja sedlač ilavská neznalá som len tak-tak nevypustila fyziologické výlučky :grinning: Predstava čeľustí ma strašila do konca dňa a kúpať som sa viac nešla.

Našťastie, dorazili sme iba s ujmou na psychickom zdraví a ja som si mohla vychutnať zaslúžené historické ovocie. K môjmu potešeniu, aj Tomi sa zdal, že javí záujem a usilovne čítal akýsi leták. S nádejou v hlase som sa ho opýtala, či sa v ňom akurát na tomto mieste nezrodil záujem o dejiny, no on len uchvátene vyhlásil: „Váááu...černohorský rezeň vymyslel černohorský kráľ, to si vedela?“... a túto informáciu si ako jedinú z celej exkurzie zapamätal...

Nasledujúce ráno som bola v zlej nálade. Bolel ma chrbát, odkedy sme prišli, som sa ani raz dobre nevyspala. Tomi ma chcel potešiť a povedal, že kúpil cez internet lístky do galérie. Majú tam zapožičanú výstavu stredovekého umenia. Na moje sklamanie, stredovekých obrazov bolo len zopár a zvyšok bola moderná tvorba. Tomi zašiel za roh a o chviľku som počula len: „Oj, p*čku materinu, to som sa zľakol!“ Idem teda kuknúť a pri pohľade na dielo umelca zo mňa vyšlo automatické „Fúúúj..“... Tomi dodal: „Vraj skulptúra Matky Terezy...šak to je priam urážka. To asi nejaký psychopat robil...“ ...“Alebo niekto, kto chce byť len zaujímavý a vie, že ak neuputa pozornosť takýmto hnusom, tak po ňom ani pes neštekne,“  vyjadrila som aj ja svoj odborný názor. Pán a pani, čo stáli vedľa , na nás pozerali ako na totálnych neandertálcov a pohoršene si rozprávali o primitívnych individuách, ktoré nemajú cit pre umenie. Neskôr som sa dozvedela, že žena bola kurátorka  a chlapík samotný umelec. A tak sme, vôbec o tom netušiac, dali recenzie autorovi face-to-face. Ešte dlho, keď som si na to spomenula, ma oblial pocit nefiltrovanej hanby.

Tej noci som nemohla zaspať. Pod Tomim sa tak prepadla sieťka, že sme sa skoro dotýkali zeme :grinning: . Kovová konštrukcia tlačila a posteľ vrzala ako potápajúci sa Titanik. S prvými rannými lúčmi som šla na recepciu poprosiť, či by nám fakt nemohli dať väčšiu izbu, veď rozdiel si doplatíme.

Extra drzá recepčná mi však len odvrkla, že keď to bolo dobré Jovanke, musí to stačiť aj mne.

„Keby sa na Jovanku valil 150 kilový Tito, garantujem vám, že ani ona by sa nevyspala...“

No ženská len nechápavo krútila hlavou: „Tito nemal 150 kíl.“

„Ale môj muž má!“

Smola, nič väčšieho nemajú, toto je prezidentský apartmánik a nemám byť neskromná. Že, či som prišla z paláca?

„Neprišla som z paláca, ale ak je toto prezidentský apartmán, to ostatných ubytovávate kde? V kumbále na metly? Veď do spálne sa nezmesti ani posteľ a keď stojím na balkóne pri zábradlí, riť mám ešte v izbe. V sprchovom kúte je menej miesta, než v rakve a keď idete na záchod, musíte dať nohy do chodby...Zo skrine sa sypú piliny a nedá sa poriadne otvoriť, lebo dverami naráža o „francúzske lôžko“...“

Ona raz nepochopí, čo je to za mentalita, že zadarmo sme dostali a ešte sa sťažujeme...S Tomim sme usúdili, že zvyšok pobytu nevyužijeme. Bola som ubolená a nevyspatá a kvôli tomu aj protivnejšia, než zvyčajne. :grinning: Pri check oute sa recepčná na drzáka opýtala muža, odkiaľ má takú príjemnú manželku? Vyprsil sa a hrdo povedal: „Zo Slovenska.“ :grinning: ...a ona: „Nevedela som, že Slováci sú takí ..temperamentní..“....Tomi jej na to oznámil, že mám aj ruské, maďarské a rumunské korene , čo pani ukončila vetou: „Rumunské? Tak to sa nečudujem tej reakcii na veľkosť prezidentského ubytovania...“ No ešte zo mňa tú blbú spravili :grinning:

Z Tivtu sme si namierili do ešte jedného kláštora. Odporúčali nám ho dievčence, ktorým osobne pomohol. Tu nebol žiadny fanatický mních a výlet sme si užili. Tomi rezervoval rafting na Tare, no cestou sme sa nečakane zdržali, lebo policajti nám dali pokutu 80 euro, vraj sme v zákrute vyšli kolesom za plnú čiaru. Tomi teda vysolil euráče, zrušil rafting a s bojovým pokrikom „Ja to tu celé ...., ideme do Albánska, sme otočili auto a odišli o dúm dál...“ :slight_smile: Na hraniciach mi mužík so zvláštnym výrazom v tvári takmer pošepkal: „Ale opováž sa niekomu povedať, že som pobozkal svätého Sávu.“ :grinning: Toto jediné ho trápilo :grinning:

Čítaj celý článok
tomiholjubavi
15. sep 2017
Chlap, ktorý bol Tomici na svadbe za svedka nám voláva len dvakrát do roka: Keď chce ísť zadarmo na dovolenku, alebo keď nám oznamuje, že čakajú ďalšie bábo :grinning:...
Včera zvoní mobil a Tomi z kúpeľne kričí: „Kto je to?“
„Filip.“
„Hmmm..bohvie, čo chce...“
(Vzhľadom na to, že túto sezónu nás už „navštívili“ a momentálne je sychravo, hovorím položartom: „Ále, čakajú dieťa...“ podávam mu telefón a z druhej strany počujem: „Ahojte priatelia, chceli by sme vám oznámiť, že naša rodinka sa rozrastie...“
Tomica zložil, trochu mrzuto poznamenal, že kým sa dočkáme jedináčika, Filip stihne vylepšiť celoštátne demografické tabuľky o pár percent a následne sme to pustili z hlavy. Len svokor po mne prazvláštne zazeral a mala som pocit, že vo vzduchu visí niečo nevypovedaného.. asi ho zas trápi, kedy bude dedo, alebo čo....
Večer to už nevydržal a referoval Tomici:
„Ona je veštica! Od začiatku som to vedel, ale teraz sa začína prezrádzať! Vie informácie, ktoré jej nikto nepovedal, pamätá si veci z obdobia, kedy ešte nežila.. a vidí budúcnosť! Naozaj.. aj včera mi predpovedala, že mi bude večer zle od žalúdka...Doslova povedala, že „z toho masa sa pos*rete..“ a tak aj bolo...
(Inak, veštba bola inšpirovaná faktom, že mäso, ktoré vyťahoval z chladničky malo napučaný obal, na ktorom svietilo „Akcija 70%“ a predvčerajší dátum, no napriek mojej vehementnej snahe mu v tom zabrániť, si ho vypražil a zjedol. Ale budem mu to vysvetľovať, keď on tak silou mocou túži po paranormálnych aktivitách? )
Nechcela som mu teda kaziť radosť, tak len hovorím: Bravo, konečne ste si to všimli. Aj prababka bola veštica, asi som to po nej zdedila....
Ten pohľad, ktorý nahodil ma rozosmieva doteraz :grinning:
Zobraz celú správu
(1 fotka)
tomiholjubavi
13. sep 2017
Ked ležia a pospávajú, no zrazu začujú, že Tomica šuchoce obalom od salámy :joy: :joy: :joy:
Zobraz celú správu
(1 fotka)
tomiholjubavi
Správa bola zmenená 11. sep 2017
Chcela som si zamachrovať, aká som ja dokonalá domáca panička, tak som ponúkla hosťke, ktorá chcela ísť na šoping, že ju odveziem a rovno si kúpim nové šminky, nech mam z nadchádzajúcej dovolenky fajnové fotky. Vzala som kľúče od auta, kartu a vyrazili sme. Po ceste som síce zabudla odbočiť a akosi sme sa stratili (áno, po piatich rokoch života na malom ostrove som dokázala poblúdiť :grinning:), ale inak všetko išlo podľa plánu...teda, až kým sme nedorazili do podzemnej garáže.

Spravili sme pár kruhov, kým som zbadala voľné miesto a s elánom mne vlastným som sa rozhodla, že mi ho nikto nevyfúkne.
Síce bolo tak trochu v zákrute, z jednej strany stĺp a z druhej nejako príliš blízko zaparkovaný nešťastník, ale je to problém? Ani najmenší.. či? Skúšam na prvýkrát, nič. Ešte trochu zacúvam, musím si nadbehnúť... zasa nič. Do tretice to skoro bolo, ale zadok auta sa až príliš priblížil stĺpu a nechcela som riskovať. Štvrtý raz som zas bola moc natlačená na suseda z druhej strany. Piaty pokus zlyhal už v zárodku.. S pokojom budhistického mnícha si opäť cúvam, keď začujem trúbenie. Netrpezliví Chorváti nezdieľali môj stoicizmus a divokými gestami naznačovali, že pochybujú o mojej šoférskej kompetentnosti, či zdravom rozume vo všeobecnosti. Podľa toho, ako otvárali ústa sami pre seba, som mala pocit, ze ma práve teraz v niekoľkých vozidlách posielajú do pohlavných orgánov, z ktorých som pred 30timi rokmi vyšla, aby som tu mohla dnes takto glamúrne parkovať. Nenechám sa však dekoncentrovať len preto, že niekto je nervák. Veď sme v obchode, nie v nemocnici, nikomu nejde o život, aby nemohol minútu počkať.
Moja spolujazdkyňa mi ukázala na pána, ktorý pobavene stál hneď vedľa jej okienka a opýtala sa: Nedáš mu, nech to skúsi?
-Nie, ja sama! ...to cvik robí majstra. Nebudem sa vzdávať hneď. Po ďalších dvoch pokusoch (a trúbení, ako keď veselá kolóna sprevádza svadbu (tiež som si zatrúbila, nech nie som lúzer)) sa zázračne uvoľnilo veľké miesto rovno mne pred nosom. Žiadna zákruta, žiadny stĺp...Neváhala som a dala to na prvý raz ako kráľ. :grinning: V snahe zakryť tento svoj fail, presviedčam hosťku, že mám len príliš veľké auto a nebolo tam naň dosť miesta...Čo čert nechcel, akurát, keď sme vystupovali, tam rovno pred našimi očami na prvý raz nejaký týpek zaparkoval dodávku...

Kým sme vyšli z garáže, začala prietrž mračien...a na parkingu pred drogériou svietilo jedno voľné miesto. Vyzývavo som sa pozrela na hosťku. Hoci sme nemali dáždnik, usúdila, že „šak toľko aj prebehneme“ :grinning: Totálne sme vymokli, ale kúpili sme všetko a šťastlivo sa vratili domov. Nakoniec som dostala aj zvláštne vyznamenanie. Vraj: „Vieš, ja na tvojom mieste by som asi nechala auto na pospas osudu a s plačom ušla preč. Nebudem ti klamať, šoférov som videla aj lepších, ale salamistu väčšieho ešte nie. “ :grinning:

Nie ste dokonalí? Nevadí, obklopte sa ľudmi, čo na vas ocenia iné kvality :grinning:
Zobraz celú správu
tomiholjubavi
10. sep 2017
Moj muž má morálno-kazatelské okienko: No, veľmi ma to nazúrilo, ale nesmieme v sebe držať hnev. Veď aj Ježiš hovoril, že treba odpustiť svojim vinníkom...A ja som dobrý Kresťan, preto jej teda odpúšťam. a teraz nech si ide aj do p*če! :joy::joy::joy:
(ten pocit, ked sa mieša snaha o duchovné princípy a urazené ego nasrdeného balkánca :joy::joy: )
Zobraz celú správu
tomiholjubavi
Správa bola zmenená 6. sep 2017
Omg :joy: Celá ja, ked rano výjdem zo sprchy a len tak sedím na posteli, rozmyšlajuc co si oblečiem :joy: :joy:
Zobraz celú správu
(1 fotka)
tomiholjubavi
5. sep 2017
Keď je more hladké ako zrkadlo, chlapi na celý deň v Zadare, sezóna skoro na konci a ja si užívam svojich 5 T: ticho, teplo, tekutiny, tepláky a tešenie sa na transport do vysnívaného Rumunska :dancer:
Zobraz celú správu
(2 fotky)
tomiholjubavi
30. aug 2017
Idem venčiť psíky a s nadšením sa ku mne pridali skoro všetky deti našich hostí :grinning: (celkovo 6 vo veku od 12 do štyroch rokov). Menežujem si túto malú škôlku, všetci poslušní, ideme pomaly, deti sa veselo striedajú sa za vodítkom, niečo vyprávajú, vykrikujú...keď tu prechádzame okolo troch starých sloviniek....
Premerajú si nás kritickým okom a spustia:
- Pozri, tá má ale detí...
(druhá tetka odhaduje náš vek a pri pohľade na najstaršie dievča usúdi)
- ...a rodiť musela začať v 15tich!
- Taká nezodpovednosť...toľko hladných krkov...a ešte aj dva psy so sebou vlečú....
- Hlavná vec, že chlapa nikde...
- Stavím sa, že má každé s iným, veď deti sa jej vôbec nepodobajú...
pani nadôvažok zhodnotí môj outfit a zhrnie: - To sú ti tí hipisáci, len nezavislosť, zábava a zodpovednosť nikde...a takíto sú najplodnejší. :joy::joy:
Keby mali aspoň pravdu, kravy staré :joy:
Zobraz celú správu
tomiholjubavi
Správa bola zmenená 29. aug 2017
Môj prvý kotlíkový guláš
Očakávania:
V čarovnej atmosfére začínajúcej jesene, pri povievajúcom prímorskom vánku, ktorý nežne pofukuje zožltnuté lístočky opadávajúceho viniča, rozložím kotlík v záhrade a zapálim pod ním oheň z príjemne voňajúcich halúzok olivovníka. Kým klokotájúci guláš rozvonia terasu, v štýlovom oblečení a barefoot si narobím parádne selfie a budem na nich vyzerať ako bohyňa. Potom pozvem celý dom, sadneme si za stôl a kým pojeme, zahrám pár utešených pesničiek na svojej novej balalajke. Všetci chvália moje majstrovské varenie a hudobný talent, kým ja spokojne vpíjam harmóniu okamihu a celé toto posedenie ma nabíja energiou.
Realita:
Na stopäťdesiaty raz sa mi nepodarilo rozložiť oheň, lebo ten pridr*aný vietor mi to furt hasil. Jeden z hostí usúdil, že bude rozumnejšie vykopať jamu a ohradiť ju kvádrami. Čože? Práca s lopatou v mojich bohémskych víziách nebola.. ale budiž. Chlapi jamu vykopali a ušetrili ma aj ďalšieho zakladania táboráku, keďže už bola vydymená polovica dediny. Slnko pripekalo ako o závod a namiesto pózovania na selfie som musela na drobno nakrájať celú sieťku cibule, kopu zemiakov a štyri kilá mäsa. Pár ochotníkov sa podujalo pomáhať (rozumej kibicovať : „Neprihára to už? Nemá byť tá cibuľa na menšie kúsky? Pridaj tam aj pivo, bez piva to nemá říz! ..aj feferóny...Nie, čo si, feferóny nie....Aha, mám tu malý repráčik, pustíme si repete mix... (o Bože! Ale aspoň nejaký hudobný podmaz, kedže na balalajke som sa akosi za ten jeden deň nenaučila hrať a skončila by som pravdepodobne uviazaná na strome ako ten spevák z Asterixa) ..
Oheň síce horel, no stále hojne dymil a čoskoro som mala oči červené, spuchnuté a vlasy mi smrdeli po udenom rebierku. Fancy sukňa mi začínala priškvŕkať od sálajúceho tepla, tak som sa musela ísť prezliecť do kraťasov. Teraz mi zas priškvŕkavali dorastajúce chlpky na nohách. Zakaždým, keď som zdvihla veko, vyvalila sa na mňa horúca para a pár krát mi aj odkvapla voda na bosú nohu. Odohnala som teda posledné zbytky romantiky a išla som si pre kroksice. Hodiny plynuli, Grúň z vesela dvadsiaty krát vyspevoval Nalej mi vína Malvína, ja už som bola hladná jak baskervilský pes krížený s Čenkovej deťmi, no gulášisko furt nebol hotový! Navyše, ten nový kotlík po jednom raze celý sčernal a vyzeral ako storočná bosorácka rekvizita. Zvedavý hosť chcel vedieť, prečo som vôbec kupovala trojnožku a neinvestovala som rovno do kotliny. Keďže pravda sa mi zdala trápna (trojnožka je romantickejšia predsa, no nie?), povedala som, že kotlina bola drahá a cítila sa pri tom ako debil.
Po štyroch hodinách bolo konečne hotovo. Naložila som si slávnostne prvý tanier, idem si pre chleba a...do ešte úplne horúceho gulášu mi vletela mucha...a rovno tam aj zdochla. Vidiac to svokor, skonštatoval, vraj „typická nevestina kuchyňa“...a odmietol sa zúčastniť na hostine. Darmo som sa bránila, že len chuderka dostala infarkt z teplej tekutiny. Každopádne, okrem vraga, všetkým chutilo a spokojní hostia dostali chuť sa fotiť...na fotke, ktorú mi spravili vyzerám ako dvestokilová spotená, strapatá, červená bečka v starých kraťasoch, ružových kroksicách a okydanom tričku.
Deluxe trápny bonus, hoci som pompézne pozvala celý dom, kotlík sa ukázal byť príliš malý a pre štyroch nevydalo... Na konci dňa som strhaná, bolí ma chrbát, režú oči a láme ma to rovno ísť spať.
Záverom: Kotlíkový guláš – nikdy viac. Kotlík asi necháme len tak povalovat sa na terase pre turistov. Ak by mal niekto náhodou chuť na takúto hrôzostrašnú činnosť.
Zobraz celú správu
tomiholjubavi
28. aug 2017
Viete, ako existuju taki ludia, ktorí keď chytia do ruky nástroj prvý krát a hned na nom vedia hrat? No, tak to neni moj prípad :joy: :joy: avšak, na tejto machrovinovej fotke to nevidno :joy:
Zobraz celú správu
(1 fotka)
Strana
z 3
Predošlá Strana
z 3
Ďalšia