Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
    Príspevky pre registrovaných používateľov sa ti nezobrazujú.

    Odkedy máme novú kuchyňu, svokor objavil čaro zahraničných kuchárskych relácií. Najnovšie pozerá rôzne ázijské recepty z ďalekého východu. Neviem odkiaľ sa v ňom zrazu zrodil toľký záujem o Japonsko a Čínu, ale len nech rozširuje obzory. Možno raz dôjde do bodu, keď vymení palentu svoju každodennú za nejakú novinku. 😀

    V duchu experimentov, dnes k nám prišiel celý nadšený a ukazuje nám nejaké video, čo našiel na internete. Návod ako sa vyrába akýsi tradičný kantonský Mesačný koláč. V zdĺhavom recepte mladá žena ukazuje komplikovaný proces prípravy. Varí, pečie, naparuje v tlakovom hrnci, na gram váži, formuje, necháva odstáť niekoľko dní, opäť pečie, odmeriava... Nehovoriac o tom, že použité ingrediencie (typu špeciálna čínska vodička, predvarené kačacie vajcia, či lotosové semená) určite bežne nájdete v obchode chorvátskeho vidieckeho zapadákova.

    Video skončilo a starý nadšene básni o tom, ako by to chcel niekedy vyskúšať a akú by mal radosť, keby mu to NIEKTO spraví.
    S obavami som zisťovala: Barba, vy snáď chcete, aby som Vám také urobila?
    A on, že: Ty nie..To pre Tomicu ukazujem. On dokáže variť ako Číňan!
    Pýtam sa: A ja nedokážem?
    Vraj: Nie, ty máš skôr mongolský štýl....To je taký, že: "Hoďte to kotla celú ovcu a keď sa vyparí všetka voda a cítite zhorené chlpy, obed je hotový." ...

    Teraz neviem, či to malo viac uraziť mňa, alebo mongolskú kuchyňu....😂 Každopádne, keď bude Tomica robiť ten kantonský koláč, s radosťou sa pozriem na to, ako mu to pôjde. 😂 Ešte sa ja budem smiať naposledy, ženice. 😂

    Ak je váš svokor šetrný morský vlk, aj "zánovnú" deštičku na záchode je dráma vymieňať. Keď som prišla s bojovým plánom na novú kuchyňu, bola som odhodlaná si ju presadiť, aj keby starý pindal ako besný rapper na extáze. A predstavte si ten šok, keď povedal iba: "Pekná! Možno, že keď už máš tú vysnívanú kuchyňu sa konečne naučíš aj variť." 😂😂
    (Do tej diery vľavo ešte v pondelok nahodia rúru.) 🥰🥰

    Tomica sa pýta svokra: Tata, aký máš tlak? (Kakav ti je tlak?)
    Starý: Kedy mi ide vlak???? (Kad mi ide vlak???)
    Tomica: Néééé vlak, tlak!
    Starý: Klak?? Što je to klak?
    Tomica: TLAK
    Starý: Hrach??
    Tomica: T-L-A-K.
    Starý: Aháá, či si dám čaj?
    Tomica: Ty si už ozaj hluchý.
    Starý: Ty hlúpy, drzáň jeden!
    😂😂😂😂😂
    A majú povyprávané. 😀

    Svokor pribehne celý zadýchaný a že: Neuveríte , ale na pláži je labuť.
    Tomica: No určite...To bude asi čajka.
    Svokor: Tak hadam za 80 rokov života na mori rozpoznám čajku...

    Išli sme sa teda pozrieť a fakt. Bohvie, ako sa sem dostala a čo tu robí. Volali sme veterinárovi, ale kým zdvihol, labuť odplávala.

    Plážová kočička 🥰😄

    Pohľad, ktorý nikdy neomrzí 🙂

    Počas pobytu na Morave si môj mužík nečakane uvedomil, že on bol vlastne odjakživa milovník horskej turistiky. A rovno si dal záväzok, že sa svojmu novoobjavenému hobby začne pravidelne venovať a každý týždeň zdolá jednu trasu. Ak budem chcieť, môžem chodiť s ním. Aj sa nadýchame čerstvého vzduchu, aj čo-to pochudneme.

    Za svoj prvý cieľ si vybral nejaký kopec blízko Varaždína. Toto milené prekvapenie na mňa vybalil po ceste z dovolenky. Ešte sme ani doma v Záhrebe neboli a jasné, že som nebola na túru pripravená.
    No Tomica naliehal: Odradila by nevhodná obuv a nedostatok vody českého turistu od dobrodružného minialpinizmu? Samozrejme, že nie. Tak si spomeň na svoje moravské korene a urob predkom česť. Naviac, nemusíš sa báť. Viem, čo robím!

    Keď sme prišli pod horu, Tomica odparkoval auto a zavolal starému. „Tata, sme pri meste Prigorec. Ideme na horu Ivanščica. I-VAN-ŠČI-CA. Nechceš si to zapísať?“
    Pýtam sa: „A čože tak detailne nahlasuješ lokáciu?“
    Vraj: „Bear Grylls radí, že vždy musíš dať ľuďom vedieť, kam sa chystáš. Keď sa stratíme, aby vedeli, kde hľadať naše telá.“ (Toľko na tému „Viem, čo robím.“) S podkopanou sebadôverou, som napochytro zmienila našu pozíciu pár ľuďom cez messenger.

    Za prvou zákrutou sme stratili auto z dohľadu a pred nami bol dlhý stupák. Tomica cestou prezentoval svoj plán. „Ženica, toto je ideálna túra pre začiatočníkov. Tak sa ti to zapáči, že budeš chcieť chodiť každý deň. Do samého vrchu je to 4,5 kilometra. Vzhľadom na to, že terén je náročnejší, pôjdeme pomaly. No, rátam, tak 2 hodinky by nám mali stačiť.“
    „Počuj, mužiću milovaný, začínam mať nepríjemnú predtuchu... Však si bral pri svojich výpočtoch do úvahy, že tú istú vzdialenosť 4,5 km budeme musieť prejsť aj naspäť?“
    „Hups...“
    „HUPS?!?!“

    Nasledujú nie dve, ale tri a pol hodiny pomalej cesty. V hustom poraste bol len veľmi slabý signál. GPS vkuse vypadával a samozrejme, že sme sa podchvíľou stratili. V čižmičkách na opätku ma boleli nohy a Tomica sa sťažoval, že je smädný...ale zbytočne. Mali sme so sebou len pol litrovu fľaštičku a tú sme museli šetriť.
    Ja viem, že reálne nám nič nehrozilo, no čím sme boli hlbšie v lese, tým sa ma zmocňoval väčší nepokoj. Alebo strach? Obklopená stromami, všade nadohľad, cítila som sa stiesnene a zároveň odhalene. Prisámvačku, periférne som niečo zazrela v kríkoch. A započula praskanie halúzky?
    „Gúglil si aspoň, či v týchto lesoch žije niečo, čo by sme nechceli stretnúť? Vieš, napríklad medveď, vlk, divá sviňa, zmutovaná rodina z filmu Hory majú oči...?“ Samozrejme, negúglil.
    V blate a kriakoch mi rýchlo padala morálka. Najviac som sa bála, že sa nestihneme vrátiť do západu Slnka a zostaneme niekde v tme, či v šere v strede lesa. Tomica ma utešoval: „Pozri, už sme blízko...Môj zálesácky dôvtip mi napovedá, že čím dlhšie ideš do kopca, tým si bližšie k vrchu.“
    „Naozaj?!? Znamenitý postreh!“
    Vraj: „Dnes si výnimočne zádrapčivá a protivná, ženica.“

    Po úmornom a strastiplnom výstupe sme konečne vyšli na samý vrch. Výhľad bol nádherný, ale stál za to?. Neviem. 😀 Slnko sa skláňalo k západu a tak sme sa dlho nezdržali. Tomi prišiel s nápadom, že môžeme skúsiť nájsť skratku k autu, ale ihneď som využila právo veta a vracali sme sa chodníčkom, ktorým sme prišli.
    Cestou opodiaľ z kríkov vyskočil jeleň, z čoho som skoro dostala zrádnika. Kokos, taký jelenisko je veľký jak hovado! V sekunde bol preč, no Tomica sa nemohol dosmiať pri spomienke na môj výraz tváre. Aby toho nebolo málo, Goričko mal výletu dosť, posadil sa do trávy a odmietal spraviť čo len krok naviac. Tak som ho musela dobrých 2,5 kilometrov trepať na rukách až do auta. Psík má desať kilov, čo je, verte mi, v tomto prípade dosť. A áno, snažila som sa s Tomicom striedať, ale Goričko sa chcel (ako vždy) nosiť iba odo mňa.

    Keď sa ma Tomi na konci výletu opýtal, ako sa mi páčilo jeho spontánne prekvapenie, začala som nadávať. Legenda hovorí, že nadávam doteraz. Na pozitívnej strane, za fotku, ktorú sme dali na FB, sme dostali 61 lajkov.
    Záverom: Praktickým pokusom bolo zistené, že nečakaná horská turistika v kombinácií s nedostatkom prípravy a PMSom zo mňa robí nepríjemnú, hašterivú osobu.

    O tom, ako sme (nedobrovoľne) skúšali byť vegáni.

    Toto leto bol totálny záhul. Roboty ako nikdy predtým a aby toho nebolo málo, v strede rozbehnutej sezóny nám dievča na výpomoc povedalo, že jej je v zahraničí dlho, chýbajú jej kamošky...a odišla domov. K nečakanému problému sme sa postavili jak tlupa rozvadených šimpanzov. Keďže som si túto pomocníčku vybrala a presadila ja, bola som, samozrejme, hlavný vinník a adresát mnohých drístov. No aj keby sme situáciu riešili s pokojom budhistického mnícha, faktom zostávalo, že sme potrebovali novú brigádničku. A to hneď.

    Lenže nájsť niekoho v strede leta a zo dňa na deň neni vôbec ľahká úloha. Keď sa nám ozvala ochotná duša Ilina zo Srbska, boli sme celí šťastní. Rovno sme si dohodli videohovor. Pekné mladé dievča s čiernymi kučeravými vlasmi najskôr stanovilo podmienky:
    „Keďže súčasťou ponuky je i strava, považujem za dôležité dopredu oznámiť, že fundamentálnou črtou mojej osobnosti je vegánstvo. V inzeráte tiež píšete, že často organizujete oslavy a grilovačky. Tohto by som sa nezúčastnila, ani by som pomáhala s prípravami. Požívanie alkoholu, mäsa a cukroviniek je proti môjmu presvedčeniu.“ S Tomicom sme si vymenili veľavýznamné pohľady. Inokedy by sme poďakovali za záujem... V danej situácií sme však nemali na výber a všetko sme odsúhlasili.

    „Do čoho sa to len valíme!? Vegánka....“ bedákal Tomica.
    „....ktorá nemá rada oslavy???“ pridala som sa.
    Svokor nám skočil do reči: „Vy sa tu znepokojujete z celkom nesprávnych dôvodov!! Menej žrať, syne a jedno leto neprechlastať, nevesta...vám nezaškodí! Ale, že k nám príde Srbkinja, to Vám je jedno??!!!? Nikdy never Srbinovi!“
    „Ježiš, barba! Zas s tým začínate!?“
    Keď Ilina prišla, všetci sme si ju obľúbili, dokonca aj vrag. Ukázalo sa, že je rovnako svedomitá a pracovitá, ako seriózna. Čo sa týka upratovania a pedantnosti, nikoho lepšieho sme ešte nemali. Okrem toho je veselá, milá a svokra si získala skromnosťou a úctivosťou k starším. Ako sme však predpokladali...už po pár dňoch sme sa stali obeťami pokusov o veganizáciu. Keďže Ilina skoro nič nejedáva, dohodli sme sa, že bude variť sama. Odtiaľto sa to už rýchlo zvrhlo.

    „Viete, ja potravu vnímam v religióznom kontexte. Každá rastlina má dušu, ktorú Vám pri jedení odovzdá. Preto by sme mali prijímať len rastliny so želanými vlastnosťami. Vaše obľúbené jedlo tiež veľa prezrádza o vašej osobnosti. Barba, povedzte vy, aké ovocie, alebo zeleninu máte najradšej?“
    „Hmmm....figy?“
    „Figa je, napríklad, strom veľmi teplomilný. Preto ste i vy dieťa leta. Figa je tiež štedrá, no zároveň presne vie, koľko plodov kedy stratila. Tak i vy túžite dávať plody Vašej práce, ale aj mať prehľad o spotrebe.“
    „A teraz zemiak!“ chcel počuť Tomica.
    „Zemiak je obľúbený, všestranný a vynaliezavý. Uspieva všade, kde ho zasadia. Preto majú zemiaky radi nadaní ľudia a podnikatelia. Zemiak je tiež rodinne založený a sýty.“
    „Výborne!“
    „A čo povieš na ŠTIPĽAVÚ papriku?“ potmehúdsky sa vypytoval starý a úkosom na mňa pozrel.
    „Oh, paprika má sklony dominovať v každom jedle a preraziť všetky chute. Je panovačná, mrzutá a prchká. Milovníci papriky sú zvyčajne dominantní dobyvatelia.“ (Starý sa škľabil ako ropucha a veľavýznamne na mňa žmurkal.)

    Úsmev ho však onedlho prešiel. Ilinin stravný režim bol extrémny. Žiadne živočíšne výrobky, žiadny cukor, dokonca ani žiadne pečivo. To je vraj nezdravé z dôvodu, že rastlina, z ktorej pochádza múka, bola pri príprave zosekaná, dobitá, týraná mletím a nakoniec upálená v peci. Jasné, že chlieb nám nič dobrého nedáva, keď jeho hlavná zložka bola brutálne zavraždená.
    (Dpč, už som všeličo počula, ale opisovať výrobu chleba ako inkvizičný proces, to je trochu moc...či?)

    Bez možnosti pečiva, sme na začiatok dňa dostávali vodu s kurkumou a nesladenú citronádu. Výhodu to malo v tom, že po takýchto „výdatných“ raňajkách človek vôbec nefilozofoval nad tým, čo je na obed a zjedol aj surovú tekvicu. (Doslova.) Niekedy nás Ilina rozmaznala kráľovským dezertom - tj. melónom. No väčšinou sme mali naparenú zeleninu, smoothie zo surového špenátu a batat na rôzne spôsoby.
    Po týždni sa mi chcelo plakať a túžobne som spomínala na minuloročnú Nadiru a jej vynikajúcu baklavu a tradičné bosanské špeciality. No bola som jediná, komu zmena stravy padla zaťažko. Tomica sa prekvapivo dobre držal a svokor si dokonca pochvaľoval. Vraj: „Celkom sa mi upravila stolica! Zjem za tanierik zeleniny a vys*rem troch mamutov!“...ďakujem, barba, presne toto som potrebovala počuť!
    Trvalo mi asi tri týždne, kým som zistila tajomstvo Tomicovho a svokrovho úspechu. Dokiaľ som ja zápasila s nedovareným ružičkovým kelom, oni chodili potajomky do Novalje žrať kebab!! Podvodníci farizejskí!! Ani mi nedoniesli! Vraj som bola dlho vegetarián a to je skoro to isté ako vegán. Tak si mysleli, že mi netreba.
    „Naozaj??? Vegetarián je ten, čo neje mäso. Nie ten, čo verí, že hruška je smutná, lebo ľudia majú radšej jablko a ona sa cíti nedocenená! Čo sú len toto za sprostosti?“
    „Ale s tou dominantnou paprikou to bolo presné,“ posmieval sa starý.
    „Barba, ťahajte mi z očí! Som hladná a sklonná ku konfliktu!“ Našťastie, odkedy som našla Tomicovi v kraťasoch účtenku od kebabu, začal ma zasväcovať do svojich plánov.
    „Ženica, rýchlo poď do trojky...Po Poliakoch tam zostal nerozbalený balíček klobás!“
    „A nehovorila Ilina, že toľko dní budeš v pekle, koľko chlpov malo každé zviera, z ktorého si zjedol kúsok mäsa?“
    „V Kresťanstve je peklo navždy. Zľavu o pár stoviek dní nevyhandluješ...😀“...
    Cítili sme sa, ako keby hrešíme? Áno. Vyzerali sme pri tom ako staničný dojížďák? Áno. Stálo to za to? Totálne!

    Záverom: Vegánska strava môže byť chutná a rozmanitá, ak sa tomu človek venuje. Je však brutálne drahá. Za mesiac sme minuli toľko peňazí na všelijake oriešky, bobuľky a rôzne obskurné semená otázneho pôvodu, ako keby sme každý druhý deň jedli pažskú jahňacinu v predraženom turistickom rezorte. Natíska sa otázka, či sme z toho aspoň schudli a odpoveď je nie. Možno, keby sme nepodvádzali... 😀 Ilinu však určite radi uvidíme u nás aj o rok. Starý teraz tvrdí, že najpracovitejšie sú srbské dievčence.

    tomiholjubavi
    6. okt 2021    Čítané 4240x

    Z rodinného archívu - moje najmilšie nálezy (veľa fotiek, málo textu)

    Genealógií sa aktívne venujem už takmer tri roky. Za ten čas som nazbierala kopu zaujímavého materiálu. Kým každá malá informácia je ako lúč svetla prenikajúci do tmy dejín, niektoré kúsky (a obzvlášť fotky)  mám v špeciálnej obľube. Dnes by som Vám, moje drahé koníčky, rada ukázala mojich top 10 najobľúbenejších kúskov z rodinného archívu.

    1. Praprababka Katarína a prapradedko Ján 

    Prapradedko Ján bojoval v I. svetovej vojne na talianskom fronte. V bitke pri Piave bol ťažko ranený. Vrátil sa domov, ale kvôli zraneniu zostal chorľavý a zomrel mladý, preto máme len túto jedinú fotku. Manželia boli z dediny Prusy. 

    2. Pradedko Jozef na súťaži dychovej hudby v Trenčíne v roku 1925. 

    V kapele Ladčanka pôsobil ako bubeník až do 1970tych rokov, kedy zomrel. 

    3. Praprababka Johanna a prapradedko Emil s rodinou. 

    Pár mal spolu desať detí a všetky sa dožili vysokého veku. Môj pradedko je ten blonďáčik celkom vpravo. Fotka je z roku 1933.

    4. Prababka ako rehoľná sestra Sabina

    Prababka Anna bola začlenená v reholi sv. Vincenta de Paul od roku 1926 do roku 1941, kedy sa rozhodla neobnovovať každoročný sľub a radšej sa vydať. 

    5. Keď sme už pri tom...svadobná fotka prababky Anny a pradedka Valienta. 

    Zachovali sa dve fotky. Jedna skupinová a druhá v páre – s pokynmi  pre fotografa, ako si mladomanželia prajú portrét kolorizovať. 😊 Svadba bola v júli roku 1941.

    6Občiansky preukaz prababky Márie

    Je z roku 1944 a obsahuje i vlastnoručný podpis (v tomto prípade tri krížiky) a odtlačok prsta. 

    7. Babka Helenka ako mladé dievča

    Babka mala modré oči a žiarivé blonďavozlaté vlasy. Narodila sa v roku 1925.

    8. Dedo na vojenčine.

    Slúžil v Nitre ako šofér a inštruktor vojenskej autoškoly. 

    9. Prapradedkov vodičák na bicykel

    Postava stredná, obličaj oválna, vlasy gaštanové, oči šedé, ústa súmerné a nos riadny. 😀 Pradedko Ján jazdil na bicykli značky Herkules, číslo 17878. 

    10. Babka Emília na 1. sv. prijímaní. 

    Bolo to v roku 1954.

    Bonus: Tomicov praprapradedo Francesco Natale, prapraprababka Cattarina Girolama a praprababka Ernestina Domenica.

    Toto je najstaršia fotka, ktorú máme. Pochádza  ešte z viktoriánskej doby (niekedy z roku 1880.) Sú na nej Tomicovi zazobaní predkovia - lodiari a obchodníci z Brača.

    Konečne prišla jeseň a čas oddychu. Keď nás dedo pozval k sebe na Moravu na výskum „zabudnutých tajomstiev predkov“, jasné, že som nemohla odolať. Šak viete, že genealógia je moja slabosť. Odložili sme teda vidinu exotiky a vyrazili sme prázdninovať na rustikálny spôsob. Tomica od Záhrebu viedol filozofický monológ aké má vysoké očakávania, lebo kdesi počul, že Čechy sú „zemský ráj to napohled“ a toto isto bude naša najlepšia dovolenka.

    Ako sme sa blížili k cieľu, výhľad za oknom bol naozaj majestátny. Dedo sa narodil v malej dedine na pomedzí Moravy a Sliezska. Kraj je tam hornatý, chladný a plný severských lesov, z ktorých sa do doliny dramaticky valieva hustá hmla. Príroda je nádherná, vzduch voňavý po bylinkách a horské potôčiky na každom kroku dotvárajú idylku. Na druhej strane však, ak by chcel človek natáčať film o vlkodlakoch, toto je tá pravá lokalita. Hlavne teda po západe Slnka.

    Keď sme prišli, bola takmer tma. Hoci sme očakávali, že v horách bude väčia zima, rozdiel takmer 20 stupňov nás prichytil nepripravených. V rukávoch po lakte a sandáloch (zatiaľ bez ponožiek), nás poriadne vytriaslo, kým sme prebehli cez záhradu do chalupy.
    „Co jste přijeli jako Němci do Stalingradu? Kde máte kabáty?“ Dedo nás vítal s úsmevom a rovno nám aj spravil túru po svojom veľkom kamennom dome.
    Vraj: Dům je starý, má své mouchy. Sem tam něco pukne, zaskřípe, průvan otevře dveře ... Ale nebojte se. Duchové tady nejsou. Hehe ... A pokud by i byly, tak jen ti naši, z rodiny. Oh, a ještě něco ... Neteče nám teplá voda. Tak, když se budete chtít koupat, tuto si zatopíte v kamnech, nahřejete si vody do lavorku a...
    „Zatopíte v kamnech???“
    „No..jako...zakúrite si v kachloch...“
    „Ja nepotrebujem preklad, ale...“
    „Vždyť si chtěla zkoumat životy předků. Tak ti tu núkam autentický zážitek.“

    Ako sa ukázalo, dedo nežartoval. Súrne som si však potrebovala umyť vlasy, večerný lavórik to teda istil. Dostala som tiež vysvetlené, že na bežné umývačky neni zapotreby rozkurovať. Na záhrade je aj „studánka“, ktorá sa celkom hodí na umytie tváre, či ošpliechanie pazuchov. (Inak, už som spomínala, že ráno bývalo okolo troch stupňov?) Už po prvom pokuse som usúdila, že slovo „studánka“ bude mať etymologický základ v slove studený...

    Po kúpeľných zážitkoch ako z 19teho storočia nás na stole čakala večera. Chleba s masťou, cibuľou, sekanou a syrečkami. A na zapitie pivo. Táto kombinácia zasiahla našu črevnú mikroflóru sťa faraónová kliatba. Do pol tretej rána sme na striedačku držali nočnú stráž pri záchode. Kým bol jeden vnútri, druhý sám ležal v tmavej izbe počúvajúc, ako ľadový vietor naráža do okien vydávajúc pri tom špecifický kvílivý zvuk. Druhý deň sme sa zobudili nie práve fit, no dedo mal už pre nás pripravený program – súťaž v hode sekerou.

    Vraj je to dobré na zábavu, na rozhýbanie sa pred rúbaním dreva a zároveň cvičenie pre prípad, že stretneš medveďa, alebo zlodeja. Neviem teda, či sú v tom kraji medvede a zlodeji, ale ak sú, nemajú teda pri miestnych penzistoch ľahký chlebíček. 😀
    Poobede sme sa vybrali do 14 km vzdialeného mestečka do obchodu. V miestnych potravinách mali všetko. Dokonca aj malý rozhlasík s vlastnými reklamami. Vľúdny ženský hlas oznamoval kupujúcim: „Máte chuť na gurmánskou večeři k televizi? Tak to máte štěstí! Tlačenka je dnes v akcí: 30 gramů za 35 Kč!“ Rozbitá zo včerašej sekanej, túto luxusnú ponuku som si nevyužila. Nakúpila som však nejaké podarúnky. Čakali nás totiž tzv. „návštevy pamätníkov.“

    V nasledujúcich dňoch sme chodili po príbuzenstve. Za bonboniéru a fľašku vína sme od babičiek a deduškov škemrali spomienky a staré fotky. (Iba na nákuk a odfotenie mobilom, samozrejme.) Tak ako všade, i tu to vyvolalo iba pozitívnu reakciu. Ľudia veľmi radi hovoria o osobách, na ktoré sa už nikto nepýta. A nejako je súčasťou nášho mozgu, že najdlhšie sa v pamäti uchovajú pikošky a škandály. Tak som sa dozvedela, kto z mojich predkov bol „kaňour nestydatej“, kto zahýbal žene, kto kedy vyhorel, čie deti boli najväčší spratkovia v dedine, čí chlap bol „vesnický ožrala“ a ako najlepšie skladovať peniaze, aby ich muž neprehral v kartách (predtým, než sa peniaze zakopú do zeme, je potrebné dať ich do prázdneho zaváraninového pohára a dobre zatiahnúť. Potom v zemi dlho vydržia bez toho, aby sa rozmočilil, alebo splesniveli. Muž ich v zemi nenájde a bude deťom na chleba.)

    Kým starenky objasňovali skôr rodinné záležitosti, starkí zabrdli aj do politickej témy. Pospomínali, koho zabili fašisti, koho komunisti, ako bolo za vojny, komu po nej zobrali majetky a kto zhrábol prázdne chalupy po vysťahovaných. Dostala som aj školenie, ako vypáliť domácu lavórovicu v prípade, že prídu najťažšie časy a nebude sa dať kúpiť pálenka.

    Najzvláštnejší pocit som mala z toho, ako ma automaticky zaradili k rodinným klanom. Tetule i strýčkovia, s ktorými sme sa nikdy predtým nevideli, ma analyzovali a hašterili sa, či som viac do Štajnerú, Ešnerú, alebo do Hajtmanú. Nakoniec usúdili, že „Madlena od Krojcígru byla této dívce nejvíce podobná.“ Extra zážitok bola i návšteva dedovej, takmer storočnej, na samote bývajúcej tety, ktorá mi na cestu nabalila na dreve pečenú štrúdlu.

    Večer sme sa vracali domov, kde na nás čakala naša izba, dekórom skôr pripomínajúca kostol. Stála tam totiž len jedna masívna posteľ, dva nočné stolíky, dve starodávne skrine a všetko ostatné tvorili obrazy a sochy s náboženskou tematikou. Dedo okomentoval výzdobu slovami, že „bába byla pobožná“ a toto má po nej na pamiatku. Kým každý kúsok bol krásny a určite by našiel v dome miesto, kde by vynikol, v takomto množstve natlačené v malej spálni to vytváralo zvláštnu atmosféru. Hlavne, keď svetlá z vonku dopadali na sochy, ktoré potom vrhali po izbe dlhé tiene. Človek mal skoro pocit, ako by bol pod dozorom desiatok očí. Vždy pred spaním som tŕpla strachom, či v noci náhodou rukou nezvalím z nočného stolíka praprababkinu sochu Pražského Jezulátka. A keď som už aj zaspala, každú noc sa mi snívala nesúrodá zmes zvláštnych snov, z ktorých som sa budila.
    Počas dlhých veterných večerov som teda rozmýšľala nad tým, akým nevľúdnym miestom bol kedysi svet a aký ťažký život v ňom naši predkovia museli mať. Trápila ich nepredstaviteľná chudoba, choroby, tuhé zimy...v nejednej rodine i alkoholizmus, inde zas predčasná smrť, tragédie rôznych druhov a vojny ako bonus. A predsa sa pretĺkali zo dňa na deň, aby podali štafetu ďalej. Museli prežiť, aby sme tu boli dnes my. A silu na to nachádzali na rôznych miestach.

    Ľudia (aj dejepisári – vrátane mňa) minulosť radi idealizujú. No ak by sme si to mali tak v realite skúsiť, rýchlo by nás prešla chuť.
    V posledný deň prišla k dedovi na návštevu i ďalšia rodina. Všetci sme súťažili v hode sekerou a dobre sme sa pri tom zabavili. Ak ma dedo bude ešte volať, určite sa tam rada ešte vrátim. No 6 dní lavórového kúpania je akurát dosť a tak sme sa pobrali o dom ďalej. Tentokrát do hotela s možnosťou horúcej sprchy. 😀

    Na záhrade 5 psov, z toho tri veľké.
    Naša Cersei: ... 🤣

    Ja: Teraz, keď už mám 30 het, je najvyšší čas začať pristupovať k peniazom zodpovedne ...
    Tiež ja: ...omg! Kráľovský psí dvojportrét?? To musím mať!
    😂

    U nás doma mini rukojemnícka dráma. 😅 Apartmány na poschodí majú spoločnú chodbičku. Kým som upratovala A4, hostia z A5 si ma nevšimli, zamkli chodbu a odišli preč. Tomica je v Novalji, starý hluchý nepočuje mobil a ja mám posledné percentá baterky. A to najhoršie - ešte som hore nedoniesla papier toaletowy a cítim rôzne potreby 😅😂. A tak si sedím na balkone, užívam si západ slnka a rozmýšľam či je potenciál vlhčených handriciek na okuliare ozaj tak všestranný. Vydarený deň, no...

    Jeden nemenovaný prefikany pes zistil, že keď si lahne na chrbát, nemám mu kde pichnúť inzulin. A keď sa bude naviac pri tom tváriť ako uboziatko, celý proces mi psychicky veľmi sťaží... a z mojich pocitov viny vyprofituje viac mlsnotiek. 😅❤🐶

    tomiholjubavi
    Správa bola zmenená    21. jún 2021    

    Starý príde z Novalje a spustí: Prečo sú po chodbe farebné capky? A prečo Morica vyzerá ako vzácny druh tchora? Syne, ty si zmasakroval a požral celú dedinu šmolkov? A nevesta je prečo vymalovana ako do boja za škótku nezávislosť? Aj sa tak nevrlo tvári... A v kúpeľni sa čo stalo, preboha??

    Tomica: Áno, tata, maľujeme izbu. Nabuduce sa môžeš aj priamo opýtať... 🙄

    (Na obrázku vzácny druh tchora 😂😂)

    tomiholjubavi
    Správa bola zmenená    11. jún 2021    

    Akurát sme sa vrátili zo Slovenska a dočkala nás, okrem iného i pošta. Tomica začal rozbaľovať balíčky - až narazil na jeden. Zastavil sa a pompézne mi oznámil, že v tomto balíku sú extra fajnové, asi francúzske cukríky, ktorými sa rozhodol pohýčkať sa. Až sa hanbí povedať, že za ne vyvalil 16 euro, ale raz za čas si treba dopriať...

    Ja inak cukríky neľúbim a skoro nikdy ich nekupujem, ale toľko okolo toho vyprával, že ma chytila zvedavosť. Samozrejme, svokor neodolal a tiež prišiel omrknúť rozbaľovanie tých buržoáznych, dekadentne predražených "francúzskych" bonbónkov....

    Naveľa naveľa, Tomica z pukavého vrecka vytiahol.... obyčajné Bon Pari a rozrečnil sa o tom, ako si raz niekto z hostí u nás zabudol balíček, tak si ho vyhľadal a na ebayi zakúpil. Začala som sa uškŕňať.
    Vraj: Prečo sa tak čudno tváriš?
    Hovorím: Keď ti poviem, že tieto cukríky sa predávajú po 60 centov a v ladeckom obchode ich mávajú na akcií aj za 35, budeš sa čudne tváriť tiež....

    Nasledovalo pár sekúnd zarazeného ticha, minúta gúglenia a pol hodina barbovho bedákania + Tomicovho vykrikovania, že internet je plný podvodníkov a p*čka im materina darmožrácka. 😀 😀 😀

    Pritom úplne stačilo, keby sa namiesto e-bayu, opýtal ženice 😀. Ale nasmiala som sa, až v krku škriabe.

    tomiholjubavi
    Správa bola zmenená    3. jún 2021    

    Presne pre toto majitelia psov nemávajú sklenený jedalenský stôl. 😂

    Po roku a pol sa konečne vyberieme na Slovensko, vybavime všetky papiere a po hodine jazdy sa nám pokazí auto...😰

    Dievčence drahé, dneska teda pripomínam skorej. Večer nám začína koňovízia - veľké finále. Upratala som obývačku, nech sa páči, miesta čakajú iba na Vás. Začiatok: 21:00

    Tomik ma ráno o šiestej zobudil kyticou do postele. Vraj skoro vstal, tak dostal spontánny nápad ísť mi nabrať poľných kvetov. ❤

    Prekvapilo ma to, lebo: 1. Som to vôbec nečakala.
    2. Ešte nikdy som predtým nevidela žltý vlčí mak.

    Záverom: Už nebudem pyskovať, že svokor u nás v izbe pozerá turecké telenovely. Očividne to má dobrý efekt na romantické citenie môjho mužíčka. ❤

    Dievčence drahé, tak čo? Ideme na druhé semifinále Eurovízie? 🙂 Príďte, posaďte sa...a poďme na to.

    T: Ženica, nebola si pri vykladaní nákupu nejaká nesústredená?
    Ja: Prečo si myslíš?
    T: V záchode na nádržke stojí vifon polievka..
    Ja: Vifon polievka??? A ozaj! Bohvie kde sú teda vložky...
    Svokor: Našiel som...
    😱

    Včera som si náhodou prečítala analýzy skúsených "internetových odborníkov a politológov-samoukov" na situáciu v Izreali a Palestíne. Hlavnou témou bolo, či nám viac "ničia život" Arabi, alebo Židia. Tak som sa zamyslela nad tým, kto je na vine za všetky nevydarené obdobia v mojom živote a prišla som na toto:

    * Sama som sa rozhodla, že budem pred kamarátmi machrovať, ako sa viem voziť na bicykli bez držania volantu, čo viedlo k pádu, 8-násobnej zlomenine, dvom operáciám a pol roku rehabilitácií.

    * Bol to môj nápad ísť v strede noci hľadať na Silvestra chatu v zasnežených lesoch Marikovej. Ešte som na to nahovorila aj troch ďalších ľudí. Nielenže sme skoro zamrzli, ale mali sme následne dva mesiace zaracha a naši ma nechceli pustiť na dozvuky 😀.

    * Ani bývalého muža mi nevnútil nikto cudzí. Sama som si ho vybrala a keď mama komentovala, že G. je idiot, ešte som hodila patetický výlev o tom, ako mi chce zahatať cestu ku šťastiu. 😅

    * A môj celoživotný problém? Nič neviem urobiť podľa časového plánu. Odkladám, odkladám, až kým mi nehorí za riťou a potom zažívam kopu stresu, ktorému sa dalo predísť, keby som nebola flákač.

    Záverom: Nepotrebujem ani Arabov, ani Židov, aby mi ničili život. Sama sebe som najväčší nepriateľ. 😂

    Ženice drahé, dnes večer začína prvé semifinále Eurovizie. Ako je už našou každoročnou tradíciou, znovu vás pozývam do konikovskej obývačky na spoločné pozeranie. Čaká nás pokec, klebietky, odborné posudzovanie pesničiek i krásy mužských vystupujúcich a virtuálne liehoviny. 😄 Kto sa chce pridať, je vítaný. O deviatej začíname.

    Opaľovacia sezóna zahájená 🥰

    Tomica so starým mali odjakživa takú politiku, že ak hostia niečo pokazili, alebo "obnosili", do apartmánov sa kúpili nové veci... a tie "zánovné, nie ešte celkom na vyhodenie kúsky", išli ku nám. Musím priznať, že mi to vždy išlo na nervy. Prečo by sme aj my nemohli mať nové a pekné veci? (Za tento postoj som si od svokra vyslúžila pohoršené c-c-c-kanie a titul "buržoázny pôžitkár".) 😅 Avšak, starý morský vlk ma nenaučil šetriť a prišiel úsporným dňom koniec.

    Zatrúbila som do boja a ohlásila prerábky. Tomica k situácií zaujal veľmi žiadúci postoj - súhlasil a zároveň mu je jedno, čo s priestorom spravím, ak ho nebudem nútiť nič vyberať. Presne toto som chcela počuť 😂 Barba, na druhej strane, plánuje klásť tuhý odpor...A to ešte nevie, koľko starých harabúrd poputuje na zberný dvor 😀

    Záverom, pánov čaká malé prekvapenie. Zatiaľ netušia, v akom štýle plánujem apartmán zariadiť. (Odpoveď je v mojom obľúbenom - marokánsko-orientálnom.) Aby mali aj oni nejaké vzrúšo, nechala som ich pár dní tipovať.

    Verím, že tento proces bude parádna a zábavná cesta a že sa mi podarí spraviť si miestečko snov. Dnes som bola kúpiť farbu a zajtra, po šichte, idem maľovať.

    Akcia 1001 noc môže začať ❤ Držte mi palce.

    Pozdrav z Pagu, ženice 🏖 ... Včera sme došli a už som sa stihla aj spáliť. Nechtiac. (Zmeškali sme trajekt a museli sme na úpeku čakať hodinu a pol na druhý 😀 ).... Po príchode nás privítal každoročný májový pohľad - záhrada ako spustnutá džungla, zábradlia po zime vyzerajú skôr ako čerstvo vykopaný artefakt z veľkomoravskej ríše, než ako 5 rokov staré antikórové trubky, okná plné soli, terasa zbombardovaná náletmi čajok..a všade, kde oko dohliadne - príležitosť na upratovanie a pulírovanie 😀

    Ale ten pocit jarného Pagu, keď je všetko zelené a voňavé... to je na nezaplatenie. ❤

    tomiholjubavi
    Správa bola zmenená    30. apr 2021    

    Nebola som si istá, ako moja nová domovina zdolá celú túto očkovaciu akciu, lebo organizačný talent nie je chorvátska najsilnejšia stránka. 😂😅 No musím pochváliť, že to zvládli super. Iba sme nahlásili u doktorky, že máme záujem, ona nám pridelila termín a išli sme. Ani to dlho netrvalo. Pracovníci turizmu sú vraj pre krajinu vitálny sektor, tak dostávajú dátum hneď. A mohli sme si aj vakcinu vybrať (dali sme si Pfizer).

    Dnes sme teda boli na prvú dávku. Začiatkom júna máme druhú a potom môžeme veselo a bezstarostne otvoriť sezónu. ❤

    Už od Vianoc vieme, že nášho psieho seniora niečo trápi. Začali sme chodiť po doktoroch a k mojej obrovskej frustrácií, nám každý veterinár dal inú diagnózu. V Zadare tvrdili, že chorá je pečeň, v Záhrebe jeden, že problematická je štítna žľaza, druhý, že podráždený žalúdok, tretí ma na smrť vystrašil rečami o možnej rakovine pankreasu.... A posledná doktorka...našla cukrovku.

    Cukrovka vraj môže spôsobovať všetky naše problémy a byť pôvodcom ostatných chorôb... Posledné dva týždne sme sa aktívne venovali chodeniu na terapie a prípravami na život so psíkom-cukrovkárom. Učili sme sa, ako brať z ucha krv (brrr), ako pichať inzulín, ako-kedy-a čím kŕmiť...poviem Vám, je to celá veda. Niekedy som mala pocit, že nerobím nič iné, len chodím do roboty, vyspím sa, idem na terapiu so školení a poklusom z nej bežím zas do roboty. (O tom, koľko to stálo ani nebudem písať, lebo ak by barba náhodou niekde zazrel tento text, z tej cifry by ho vyvalilo 😀).

    Ale nakoniec prišiel tento deň, kedy pampúšik dostal svoj prvý inzulín. Veľmi dúfam, že to pomôže a konečne sa prišlo na koreň jeho poťažkostí. ❤ Dnes máme sledovať jeho reakciu na liek, tak držte palce, nech všetko hladko prejde. 🙏❤

    Hahaha hahah 😂😂😂 tak toto je moc 🤣🤣 čo už nemyslia ... (inak, dúfam, že to nebude nahlásené ako reklama. Tento príspevok nie je sponzorovaný a dotyčný módny doplnok zatiaľ nepoužívam 😂 Ak by to však moc prišlo do módy, možno to ešte zvážim. 😂😂 )