Dnes je to 18 rokov, čo sme zostali bez nášho deda. A bez jeho makových koláčov, lipového čaju, grgavého "pežgé", strašidelných príbehov, čítania z časopisu Bosorka. Bez pohľadu na jeho približujúcu sa siluetu, keď k nám išiel na návštevu na svojom starodávnom bicykli, oblečený v modrom štrikovanom svetri, obľúbených teplákoch, "Leninovej" čiapke a bielych koženných topánkach. Ako som sa len tešila, že ho vidím a aj so sestrou sme čakali, kedy nám povie ďalšiu z tých svojich podivínskych rozprávok vlastnej tvorby, v ktorých farári kázali pôstenie a po omši jedli pečené kačice, až im omastek po papulách tiekol 😀 (A ako sa naša pobožná prababička vždy rozčulovala, čo nám to hovorí za blbosti 😀)

Zostali sme bez jeho spomienok na starý svet. Na ten, ktorý bol ešte čarovný - kde aj stromy mali dušu, zlé susedy sa vedeli meniť na žaby a kde všetko neviditeľné bolo skutočné 🙂 A zostali sme aj bez domáceho leča, 20 korunáčky na každé sviatky a bez vianočnej kolekcie, ktorú dostával z fabriky, no vždy nám ju odložil a podaroval. Od stratených výšin starého neba, po dedove gurmánske kreácie, to všetko nám už tak dlho chýba.

Dedo bol zaujímavý, záhadný človek. A mnohé z tajomstiev, ktoré nám zanechal odhaľujeme aj roky po jeho smrti. Niektoré sú hlboké a iné len také drobnosti na zahriatie pri srdci.
Napr. minule som si obzerala krabičku šumivého C-éčka a tam, že "pezsgő tabletta". Musela som sa smiať. Celé detstvo som si myslela, že dedo chcel dať svojmu šumivému odgrgováku fancy meno a "pežgé" mu znelo tak francúzsky. Viete, že "Le pežgééé", keď ono to bolo celý čas pezsgő... Veru, náš dedo mal ten dar, že v jeho podaní Maďarčina znela šarmantne ako Francúzština 😀

Keby bol s nami na tomto svete, mala by som mu toľko toho čo povedať. Na druhej strane viem, že aj keď ho nevidíme a nepočujeme, stále nás neopustil. Stráži nás z neba a z času na čas sa pripomenie vo sne, či v malých každodennostiach.