Išla som do mesta kúpiť strúhanku a sušené hríby do polievky. Tuto v centre majú takú tržnicu pod holým nebom a tam v stánkoch ľudia predávajú čo doma dopestovali, alebo vyrobili. Najčastejšie potraviny, ale sem tam sa nájde niečo aj niečo iné. Rada tam chodím, lebo je to pravé balkánske multi-kulti miesto, kde je vždy hlučno a veselo. Tety núkajú svoje vajcia, syry, či koláče a žiarlivo sa prekrikujú, kto má kvalitnejší tovar. Ujo s albánskym prízvukom sa ťa snaží presvedčiť, že tie banány nie sú dovezené, to on sám ich istotne dopestoval na terase. Postarší Róm nemá síce stánok, ale chodí hore dole s taškou plnou termoponožiek a šarmantne sa ich snaží každému vnútiť, ak vezmeš troje, pravý šanel 5 máš k tomu za 20 kún 😀. Tu pani predáva štipce, musím si kúpiť, zas mi všetky popadali, keď som vešala prádlo. Trvá mi tak mesiac, kým stratím celý balík 😀 Vezmem rovno aj medovníky pre dedúcha, nech nepindá, že som nenapiekla „domáceho“?
Ľudia sú tu plní života. Niektorí sa handrkujú o zľavy, iní berú plné tašky, akoby sa neblížili Vianoce, ale hladomor.. A aha tu sa nejaké deti snažia koledovať. Mutujúci chlapci len občas trafia noty, na entuziazme im to však neuberá. 😀 Pomaly vychádzam von, keď mi pri pohľade pred seba stisne srdce. Hneď vedľa brány, v kúte na zemi, len na rozprestretej šedej plachte, sedí slabo oblečená babička a pred sebou má vyložených niekoľko starých, ošuntelých, plyšových medvedíkov. Nevykrikuje, nenúka, len tam sedí potichu, na periferií tejto nákupnej veselice a čaká, kto si ju všimne. No nikto akoby nevidel starenku ani jej žalostne chudobný výpredaj. Nakupujúci aj predávajúci sa hnali, všetci vo svojom rytme, akoby tam ani nebola. Taká osamotená a zabudnutá v centre miliónového mesta ☹ Chcela som niečo duchaplné povedať, alebo sa jej aspoň prihovoriť, ale nemohla som. V krku mi navrela guča ako rugbyova lopta a musela som odísť. Sadla som si na prvú lavičku, vyhrnula si šál až po čapicu, nech ma nikto nevidí a plakala dobrých desať minút. Nemohla som si pomôcť, v nič tak smutné som dlho nevidela.
Zrazu som začula vedľa seba hlas: „Termoponožkyyyy, originál z Turecka dovezené! Nekradnutééé!“ Trochu mi to rozohnalo chmáry. Utrela som si kilometrový sopel 😀 a hovorím, Dajte troje, šanel nechcem, vezmite žene. Zobrala som balík, vrátila sa na tržnicu, podala ho s nejakymi drobnými starenke a rýchlo utekala preč, lebo zas sa mi slzy tlačili.
Nikde nekontrastuje chudoba tak dobre, ako keď sa zjaví na vyzdobenom sviatočnom mieste. ☹ Bože, nikomu viac nedopusť, aby takto skončil. Kiežby mal každý niekoho, kto sa o neho na staré kolená postará.