Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a rozkvitnutou dolinou, nachádzal sa jeden malebný ostrov. Na ňom žil 81-ročný bohatý námorník. Nemal syna, ani dcéru, ba ani žienku mladú, ktorej by mohol svoje rozsiahle majetky zanechať. Bol však obklopený početným príbuzenstvom.

Jedného dňa sa po svete rozšírila zákerná choroba. Nebol to mor, či cholera, no pošepkávalo sa, že zomierajú hlavne starí, chorí a slabí. V srdciach ľudí sa prebudil strach. Nikto nechcel riskovať zdravie a ľudia sa zabarikádovali doma čakajúc, kedy pominú zlé časy. Ostrovania sa rozhodli, že na svoj malý kúsok raja nepustia nikoho z pevniny, v obavách, aby im nedovliekli chorobu. Nech si každý trčí tam, kde je. Prečo by oni mali riskovať hrôzy, ktoré sa valia na kontinent? Tak v tichosti prešiel mesiac a potom aj druhý.

Na svet znova začalo svietiť Slnko a choroba, ako prízrak zo zlého sna, sa rozplývala pred teplými lúčami a vitamínom D. Všetci sa veľmi tešili, no po ostrove sa rozniesli zlé správy. Starý bohatý námorník sa necítil dobre. Pokašliava a veru, Bohvie, či mu súdne dni neprišli. Ustarostená rodina ho vypravila do nemocnice v najbližšom veľkom meste na pevnine, kde sa ukázalo, že barba je len škaredo prechladnutý. V jeho veku je to nebezpečné a tak si ho nechali na preliečenie. Keď sa nakoniec vrátil domov, dostal prikázané, aby dva týždne nikoho do domu nepustil, ani sám von nevychádzal. Zlé jazyky hovorili, že vo veľkom meste dostal onú chorobu. A keďže sa vedelo, že starí najčastejšie od nej zomierajú, synovci a netere už v duchu rátali ligotavé mince i šuchotavé bankovky. Vo vzduchu visela nevypovedaná otázka: Kto sa bude rozvaľovať v námorníkových honosných domoch? Čie budú jeho veľké pasienky a fajnové pozemky?

Hoci sa nikto z príbuzenstva nechcel vystaviť riziku ochorenia, riziku vynechania z testamentu sa nikto nechcel vystavovať tiež. A tak sa všetci poponáhľali na návštevu. Ukázať, ako veľmi im na človeku záleží. Prišli spoločnosť urobiť, ba i obed i koláče priniesli....Čoskoro sa po ostrove rozšírila korona.

Nie, toto nie je rozprávka. To je tragikomicko-ironická skutočnosť. 😅 V čase, keď zvyšok Chorvátska je pomaly za vodou, Brač sa stal epicentrom nákazy s 30timi chorými. (Čo sa nezdá ako hrozné číslo, ale na ostrov je to dosť.) Miestni sa zrazu zatúžili uchýliť k rodinám do Splitu a do Záhrebu, no pravidlo, ktoré si sami v marci vyžiadali sa teraz obrátilo proti nim. Najskôr oni nechceli pustiť k sebe Záhrebčanov, bez ohľadu na zemetrasenie a teraz Záhreb vydal zákaz opúšťať ostrov. „Každý nech si trčí tam, kde je.“ Však?

No okrem Brača, od zajtra sa bude môcť konečne slobodne cestovať po Chorvátsku a budeme môcť isť aj do ZG.
PS: Starček z príbehu hore sa vraj cíti dobre a umierať sa, napriek očakávaniam rodiny, nechystá 🙂