Kvôli korone sme si do poslednej chvíle mysleli, že toho roku Chorvátsko vôbec neotvorí sezónu. Povedala som si, že aj tak všetko vyupratujem s pohodlným predstihom a ak by náhodou niečo z leta bolo, nebudem sa musieť náhliť. Samozrejme, deň za dňom plynul a z mojich grandióznych plánov ubúdalo, až nakoniec prišla polovica júna a ja som ani prstom nepohla. Rétorika v telke sa zrazu zmenila, rozhodlo sa, že sezóna bude a rezervácie sa začali sypať – do príchodu prvých hostí nám zostávalo týždeň. Nedalo sa nič robiť. Museli sme si nájsť inzerát na výpomoc s generálkou. Z ponúk sme si vybrali dievča z Bosny. Pôvodne sme si mysleli, že po generálke pôjde domov. Nakoniec zostala celé leto. (A ešte si aj pozvala rodinu na dovolenku. Bosanci sú taký kontaktný národ, človek ich proste musí mať rád 😀. )
Dohoda bola, že my budeme kupovať potraviny a ona bude variť. Hneď nás upovedomila, že všetko čo uvarí, bude halal, no nemali sme s tým problém. Veď nakoniec, pár mesiacov bez slaniny a klobás nášmu BMI indexu neuškodí. 😀 Trochu sme sa aj nádejali, že čo to pochudneme. (Spoiler: Nielenže sme neschudli, ale z toľkej vyprážanej kuraciny a bakláv som prvý raz v živote pocítila, kde mám žlčník a aký je to pocit, keď v ňom pichá 😀). S mojim názorom, že takáto strava je príliš ťažká na trávenie, nikto nesúhlasil. A svokor skonštatoval, že radšej bude do konca života jesť mastné jedlá od Nadiry, ako ešte na týždeň zažiť tú cviklovú tortúru od nevesty. ...Niekto nie je fanúšikom Mačingovej diety. 😀
No moja rozrastajúca sa znalosť o Bosne neskončila spoznávaním ich autentickej kuchyne. Hoci som to v predstihu ani netušila, toto leto mi bolo súdené zažiť oslavy Bajramu. Presne na konci júla, Nadira akosi posmutnela. Vraj jej chýba rodina. Počas sviatkov budú všetci spolu, iba ona ostane sama v cudzine. Bolo mi jej ľúto a rozhodla som sa pripraviť prekvapenie. Od kamarátky som zistila, že príbeh okolo Bajramu je síce iný, no praktická časť vyzerá skoro ako Vianočná večera – tj. Navarí sa kopu jedla, napečú sa koláče, zíde sa celá rodina a všetci sa spoločne prežierajú, až kým im nie je zle. To by som vedela zorganizovať! Po krátkych teologických diskusiách som presvedčila aj muža a svokra, aby sa pridali a spoločne sme pripravili slávnostný obed. Nadire sme nakázali spraviť bureky a my sme, medzičasom, potajomky nachystali ostatné. Aj darček sme kúpili. Ráno sme sa pekne obliekli, Tomica nám prečítal, že blahoželáme slovami „Bajram Barecula“, ešte nám to 5x zopakoval, aby sme nezabudli a vyrazili sme do akcie.
Napriek nášmu dobrému úmyslu, úvodná časť dopadla fiaskom 😀 Na internete sme prečítali, že je tradícia podarovať mäso. Tomica teda kúpil najväčšiu morčaciu nohu, akú v obchode našiel a s komentárom, aké sú to čudné zvyky, ju nechal zabaliť do ligotavého obalu a obviazať mašličkou. Ráno si ju schoval za chrbát a keď ju vytasil sťa kyticu ruží, Nadira od prekvapenia otvorila ústa. Ešte ich ani nestihla zavrieť, už sa svokor ponáhlal s veršíkom a nahlas zaželal „Bajram Bar-micvah“ 😀 A trio trápnosti som uzatvorila pesničkou We wish you a merry Bajram, and happy Islamic New Year. Áno, malo to svoje chybičky, ale Nadira sa potešila.
Vysvetlila nám tiež, že v Bosne si nepodarúvajú slávnostne zabalené kusy morčaciny 😀 Ľudia tam robia pečené jahňa a mäso sa rozdáva po susedstve. Zmysel to má vznešený – aby sa ľudia učili deliť s chudobnejšími a aby nikto nezostal hladný. (Poznámka pre seba: ak sa ti niečo zdá ako fakt čudný zvyk, je dobrá šanca, že to len nechápeš 😀).
Po obede nám zostala veľká torta a Nadira povedala, že by ju rada rozniesla po susedoch. Hovorím, že tuto 6 domov od nás býva jeden Bosanec, môže ísť navštíviť jeho. Pochopiteľne, nechcela ísť k cudzím ľuďom sama, tak som sa nakoniec pridala.
Spočiatku mi bolo trápne – budem tam jediná nebosanka. Ani neviem, čo sa vlastne slávi, ten veršík som medzičasom zabudla a trochu som sa bála, či sa niekto neurazí, že sa pchám tam, kde ma netreba. Ale hovorím si, že keď to pre Nadiru tak veľa znamená, vyskúšam to. Šak sedením a prikyvovaním s priblblým úsmevom ešte nikto nič nepokazil 😀
U susedov bolo plno ľudí – bosanskí Bosanci, nemeckí Bosanci, tureckí Bosanci, bosanskí Turci... Všetci, jedli, pili kávu, fajčili, púšťali nejaké bajramské pesničky a rozprávali sa. Nikto nebol urazený, že som prišla a nejaká tetuška sa dokonca rozplakala, nad tým, aká som úctivá k cudzím tradíciám. Ako sme tak sedeli, pomaly sa zotmelo.
Chlapík, čo sedel oproti mne sa pozrie na suseda a hovorí: Starý, Slnko zašlo...
V duchu som spanikárila. Teraz sa začnú modliť a ja tu budem sedieť ako 150te koleso na voze.
No sused namiesto modlenia išiel do garážovej chladničky. Otvoril dvere a kričí: „Tak čo budete piť?“ A jeden cez druhého mu kričia naspäť – „Vodku“, „víno“, „pivo s rumom“....
Teraz padla sánka mne. Chytro pozerám na Nadiru: „Nemáte náhodou zakázané piť?“
„Suseda, prišla si moralizovať, alebo s nami sláviť?“
„Ja ...nič, ja len že...“
„Pozri sa, dobrý Moslim nikdy nepije...cez deň. Nemal by ani v noci, ale to už sa Alah nedíva. Čo si myslíš, že nemá inej roboty, len striehnuť, či si niekto neulieva? Tu máš pohár vína a už nech nepočujem tie imámske reči.“
...
O štvrtej ráno, po mnohých a mnohých frťanoch a rozsiahlom náučnom výklade o tureckých nadávkach sused oslavu ukončil. Pomaly sa rozvidnievalo a nikto nechcel, aby ho Alah načapal pod obraz Boží 😀. Ten kúsok domov sme ledva došli. Nadira spevom budila poctivý spiaci ľud a ja som vydumovala, aké ironické, že naposledy som bola taká napitá na sviatky, keď sme na internáte slávili fašiangy. Nikdy by mi nenapadlo, že to o 13 rokov neskôr prekoná...Bajram 😀.
Zaspala som, len čo sa mi hlava dotkla vankúša. Snívalo sa mi, že som sikulský vojak v otomanskom vojsku a s kolegom Nadirom držíme stráž pri obliehaní Targovišťa. 😀
Toto slávenie malo za následok, že do konca leta sme sa museli vyhýbať susedom a jeho rodine, lebo len čo zašlo slnko, vkuse nás vyvolávali vypiť si. 😀
Hodnotenie leta s Bosancami – 10/10