Posledný týždeň sme, v celku nepríjemne, strávili v Záhrebe. Konečne smieme slobodne cestovať medzi okresmi, tak sme sa boli pozrieť, ako náš byt obstál v zemetrasení. (Výsledok pozorovania: Na stupnici od 1 do 10 katastrofickosti, dala by som jednotku-dvojku. Budova stojí, statik ju schválil, z nábytku sa mi rozbila len lávová lampa, ale zo všetkých stien a plafónov nám opadali kusy omietky. A v kúpelni puklo pár obkladačiek. Čaká nás teda kopu roboty, no ak sa na to pozrieme z tej lepšej strany, už dávnejšie som chcela maľovať a teraz mám super príležitosť.)

V Záhrebe nás dočkalo upratovanie, vybavovačky a nervozita. Mesto sa od marca zmenilo. Nie vizuálne, pocitovo. Kým korona je už pomaly aj zabudnutá, zemetrasenie je stále na programe dňa. Zdá sa mi, že niekto hore stál pri nás a náš odchod načasovaný pár hodín pred udalosťou, nás ušetril poriadnej traumy. Susedov však nie. Jeden za druhým nám živo opisovali, ako sa naokolo triasli paneláky a ako sa odvtedy boja spávať, či chodiť popod vyzdobené a ťažké starobylé balkóny. Zistilo sa tiež, že peniaze z mestskej kasičky akosi záhadne zmizli do iných dimenzií a každý si má opravovať za svoje. Vplyvom spomenutého, ľudia sú hašteriví, protivní a zádrapčiví. (Viac než zvyčajne.)
Napr. Idem si tak jeden deň s vrecom omietky smerom k popolnici a na schodisku na mňa vybehne domovníčka, ktorá očividne nezdieľala s nami radosť, že sme sa nešťastiu vyhli. Vraj: Už má toho dosť! Všetci sú na papieri veľkomešťania, ale keď ide do tuhého, v kvarte ostane 10 ľudí, lebo ostatní ušli k „babke“ na more, do Slavónie, alebo do Bosny. Jasné, že sa na ničom nevieme dohodnúť, keď tu býva pomiešaná banda dedinčanov! Je šokovaná, aký je dnes pravý „Purger“ zriedkavosť!
Hovorím: Pani a čo vás na tom prekvapuje? Pri poslednom zemetrasení mal Záhreb 30 tisíc obyvateľov. Teraz má skoro milión. Ten rozdiel nevznikol klonovaním „Purgerov“, to sa ľudia z okolia prisťahovali. A tak sa mi zdá, že aj vy máte rodný dom na Korčuli, či?

Zrazu som bola papuľnatá! (A čo čakala, šak aj ja som veľkomeštanka z dzedziny 😀 )... Oh Bože, zvyčajne milujem ZG, ale teraz som sa nemohla dočkať návratu na Pag.

Keď sme konečne vyrazili, svokor rozhodol, že berie aj svoje auto. Ale šoférovať ho nebude, lebo neznáša starých páprdov, čo sadnú za volant raz za rok a potom robia choas na ceste. Na moju prevelikú radosť, nakufroval sa teda ku mne ako spolujazdec, kým chúďa Tomi viezol jeho kraksňu. 5 hodín mi následne objasňoval ten jemný rozdiel medzi lakomcom a "človekom prirodzene šetrným" a vykreslil i stratégiu, na čom všetkom sa dá ušetriť, ak sa veľmi chce. 😀. A aby mi nebolo málo, povedal mi aj rozprávku na pandemickú tému 😅 v skrátke, bolo nám veselo. Ale už sme opäť na Pagu, slniečko svieti, čajky škriekajú a obkaďujú ľuďom terasy ja sa už neviem dočkať kúpania 😊

Vo vzduchu cítim blížiace sa lepšie časy 😊