V jeden deň som mala kopu voľného času a napadlo mi, že ho využijem na malý genealogický výskum Tomicovho príbuzenstva. Veď nakoniec, zo svojej strany už mám zistené korene po 17te storočie a pritom ani neviem, ako sa volal Tomiho pradedo.
Chlapi preukázali o danú aktivitu nulový záujem, ale nedala som sa odradiť. Rozhodla som sa, že pátrať začnem v dedine Kolán, kde vyrastala svokrova mama. Žije tam jedna staručká sesternica, ktorú ľudia volajú jednoducho Nona (tj Babka). Kedysi sme ju boli opozrieť, tak zhruba viem, kde má dom. Rodina sa o ňu veľmi nezaujíma, čo je škoda, lebo sa poteší každej návšteve. Cestou som nakúpila som potraviny, koláče, ovocie, rúška, aj tie predražené dezinfekčné mydlá a vyrazila som s nádejou, že príjemne strávim čas, ba možno sa aj dozviem nejaké zabudnuté rodinné tajomstvo.
Babička bola nadšená, že má hostí. Vraj: „Hneď vidno, že si Ivanova nevesta. Jedine on si pamätá, že ľúbim pomaranče a nosí mi ich. Dáš si kávičku?“
„Kávička“ mala chuť ako tá voda, čo dávajú ľudom piť pri testoch na cukrovú rezistenciu. Od sladkosti mi rozcitlivela zuby a vyvolávala dáviaci reflex 😀.
„Dala som dosť cukríka?“
„Áno, nona, ďakujem.“
„To som rada, že si prišla. Všetci tvrdia, že ma nechodia navštíviť , aby ma nenakazili. Majú dobrú výhovorku, čo? Ale poviem ti tajomstvo – nikto ku mne nechodil, ani pred koronou.“
Rýchlo sme sa zarozprávali a opýtala som sa na informácie z rodinnej histórie.
„Áno, áno...už to bol zisťovať aj mladý Grgúr. Presne viem, čo ťa zaujíma,“ povedala babička a z kredenca doniesla plno papierov – všetko nejaké geodetské údaje a výpisy z katastra. „Iba si to odfoť, lebo isto prídu aj ďalší, ktorí budú chcieť vedieť, čo môžu zdediť.“
„Ďakujem, ale toto mi netreba. Chcela by som skôr počuť nejaké spomienky, príhody, niečo, čo by ste nechceli, aby sa stratilo v čase. Možno ak máte fotky...
„Ó, fotky mám...veľa a všetkých...aj teba.“
„Mňa???“
„Áno. Z vôle osudu mi nebolo dopriate vlastné potomstvo, tak aspoň sledujem prírastky v rodinách bratrancov a robím malú kroniku.“ (Teraz som vedela, že som na správom mieste.)
Zo starodávnej koženej tašky povykladala na stôl podobizne rozšíreného príbuzenstva. Hneď som zbadala tú svoju. Nelichotivý záber na pas, kde vyzerám ako obézna členka krvilačnej mafie, ostro kontrastoval s fotkami svokrovych švárnych černookých príbuzných.
„Bože drahý! To máte odkiaľ?“
„Od Ivana.“
Snažila som sa ju presvedčiť, nech mi fotku dá, že jej donesiem lepšiu. No ona nechcela. Vraj:
„Aha, aká si na nej pekná. Vidíš ako medzi ostatnými vynikáš?“
„No to teda...“ :-/
„Moja mama vždy hovorila, že na svete najkrajšie sú švábske vlasy. Poviem ti jeden príbeh, zapisuj si: Za vojny, keď bola mama ešte mladá, stala sa v rodine tragédia. Dvaja moji ujovia, nech im je zem ľahká, ušli k partizánom a tam ich Nemčúri zabili. Keď sa zvesť rozšírila, prišli vystrielať aj zvyšok rodiny – vraj za zradu. Jediné šťastie, že dedo vedel po Taliansky a po Nemecky. Prosil ich, aby nás ušetrili a veliteľ súhlasil pod podmienkou, že im bude chodiť prekladať. Odvtedy robil Švábom poskoka...a stálo ho to draho aj po vojne, lebo kvôli „kolaborácií s fašistami“ sa stal zase nepriateľom komuzimu. Ťažké časy to boli. Človek si takmer mohol vyberať, či chce, aby ho zo sveta zniesli Nemčúri, Taliani, Ustaše, partizáni, alebo četníci...
No mama nehľadela na politiku. Oči jej zaujal mladý chlap. Veliteľ, ktorému dedo chodil prekladať, mal viacerých asistentov. Jeden z nich často sprevádzal deda. Nosil malý zápisník a bol žltovlasý. Mal modré oči, ružové líca a volal sa Johann. Nebol vychudnutý od roboty, ako náš rod, naopak, mal peknú plnú postavu a ohrúhle pehaté plecia....“
(Počkať, odkedy nacistické uniformy odhaľovali „pehaté“plecia? .... oh..ahá.. už chápem.)
„Bol mamina prvá láska. Keď neskôr Švábi utekali pred Armijou, sľúbil, že jej bude písať a po vojne si ju vezme za ženu.“
„A vzal?“
„Nie, ešte v ten týždeň bol medzi popravenými v Metajne. Mama si neskôr našla môjho otca, lebo bol podobne svetlý...ale s tým jej to tiež nevyšlo. Jedného chlapa jej zobrala smrť a druhého k*rva.“
„Oh...“
„Mala som štyri roky, keď nás opustil. Odvtedy som ho nevidela. Ale počula som, že s tou nehanebnou rozbíjačkou manželstiev sa niekde usadili a mali spolu ďalšie deti. Pozri sa, toto je on.“
Podala mi starú sivú fotku z 50tych -60 tych rokov.
„Ty určite robíš s počítačom. Vedela by si ho nájsť? Po ničom v živote netužím viac, ako ho ešte pred smrťou uvidieť“
„Rada vám pomôžem, ale koľko má teraz rokov? Sto?“
„Tak nejako. Aspoň jeho hrob mi nájdi. Začni v Záhrebe... Chcela by som mu prísť povedať, že mama sa už nikdy nevydala. A že odplašila všetkych mojich pytačov, aby ma uchránila od sklamania, až som zostala na ocot a teraz nemám nikoho. Ak ho nájdeš a ja tu už nebudem, povedz mu, že nám zničil život, ale že sme mu odpustili. Mama sa ku koncu svojich dní vrátila k spomienkam na Švába. Vždy keď videla niekoho, blonďavého, guľatých pliec, ako si ty, povedala: Keby nebolo vojny, takých detí by sme s mojim šacim mali desať.“
Sľúbila som, že sa posnažím (a v duchu som sľúbila sama sebe, že tento off-shoulders topík si už neoblečiem. Púta veľa pozornosti na moje nedostatky 😀 ) Pomaly som sa chystala na odchod, no babka mi medzi dverami vtisla do rúk fotku.
„Náš dedo Franjo! Dones to Ivanovi, poteší sa.“
„Toto je pradedo môjho Tomicu? Super! Viete mi povedať aj nejakú jeho obľúbenú vetu, motto, alebo výrok, po ktorom bol známy? Spisujem to pre budúce generácie.“
„Veru, mal jednu srdcu milú ľudovú múdrosť: „Lako je tuđim kurcem gloginje tresti.“ (V preklade: Ľahko je cudzím kktom hloh otriasať.)
„Eh, neviem, či som celkom pochopila význam...“
„Znamená to, že ľahko sa ti plánuje ťažká, nebezpečná a nepríjemná robota, keď vieš, že ju bude za teba robiť niekto iný.“
A toutou starou chorvátskou ľudovou múdrosťou som ukončila svoj prvý genealogický výskum v svokrovej rodine 😀 K none sa ešte isto vrátim. Vyzerá byť klenotnica historických pikošiek.