Včera tak intenzívne svietil mesiac, že aj v strede noci sa dalo vidieť ďaleko pred seba. Sedela som teda na terase a pozerala, ako sa v mori odráža strieborná žiara. Bolo teplo, iba sem tam zafúkal chladný vietor. Aké krásne, inšpirujúce počasie. Zrazu som si spomenula, ako mi v detstve prababka a dedo rozprávali o svetlonosoch, vodníkoch, bosorkách a iných magických bytostiach.
Kedysi bol svet inakší. Plný čiar, nadpozemského a nepoznaného. Dnes je všetko také racionálne obyčajné. Ale chvala Bohu za to. Muselo byť desivé žiť v dobe, kedy čerti tancujúci v búrke na komínoch boli holá realita 😅

Tak mi napadlo, ženice, či si dnes večer nespravíme také internetové posedenie "pri drápaní peria". A ako klebetné baby sa podelíme o povedačky starého sveta, ktoré nám predali generácie pred nami a na ktoré sa možno už zabúda? 🙂

Začnem ja: Môj dedo tvrdil, že v našej dedine žila tetka, ktorá sa vedela meniť na žabu a v takej podobe chodila susedovým kravám piť mlieko. Bol o tom celkom presvedčený. Nikto jej to ale nemohol dokázať, lebo ju nikto neprichytil pri čine a neprepichol vidlami. (čo ju malo akože premeniť naspäť do ľudskej podoby.) 😅

Moja prababka zase verila, že keď sa budeš dívať v noci z okna, uvidíš svetlonosa ako na teba máva svojim lampášom. Ak sa za ním vydáš, zláka ťa do močiara (potoku, jazera) a už ťa nikto nikdy viac neuvidí.